Kapitola 9

Al Tavba (Pokánie)

Počet znamení (veršov) 129

1. Boh a jeho posol (Muhammad) vás (muslimovia) oprosťujú od tých s ktorými vás viaže sľub (a dohoda o neútočení) a ktorí pochádzajú z radov tých, ktorí k Bohu pridružujú, (Boh a jeho posol Muhammad sa zriekajú dohôd uzavretých s tými, ktorí veriť odmietali a neustále porušovali dohody, ktoré s prorokom Muhammadom uzatvárali. Preto, keď už porušovanie týchto dohôd zo strany tých, ktorí odmietli veriť presahovalo únosné hranice, Boh najvyšší oznamuje, že oslobodzuje proroka Muhammada a muslimov od dohôd, ktoré s nimi predtým uzavreli.)
2. Pohybujte sa teda bezpečne po zemi (vy, ktorých sa oprostenie týka) po dobu štyroch mesiacov (po oznámení vypovedaní zmlúv, ktoré boli medzi muslimami a tými, ktorí veriť odmietali a ktorí tieto mierové zmluvy neustále porušovali, Boh dal týmto nepriateľom muslimov štyri mesiace na to, aby sa rozhodli, ako budú ďalej konať) , ale vedzte pritom, že nezabránite Bohu v ničom (a že neuniknete pred Ním) a že Boh potupe vystaví tých, ktorí veriť odmietali,
3. A je to vyhlásenie od Boha dané (Ním určené) a (prehlásenie) od jeho posla (Muhammada) ľuďom v deň veľkej púte o tom, že Boh je oprostený od tých, ktorí k Nemu pridružujú a oprostený je od nich i Jeho posol. (Zmluvy muslimovia vždy začínajú v mene Boha v tom zmysle, že Boh je svedkom toho, čo uzatvárajú. V tomto verši i v predchádzajúcich však Boh muslimom oznamuje, že ich oslobodzuje spod záväzkov, na ktorých sa s tými, ktorí veriť odmietali, dohodli, keďže títo ich neustále porušujú. Boh taktiež oznamuje tým, ktorí veriť odmietali, že ich už zanecháva, že im už nebude pomáhať, pretože sa nechcú držať tohto, čo im zoslal.) Ak by ste (vy, ktorí ste veriť odmietali) pokánie učinili (vieru prijali a svoje záväzky prestali porušovať) , je to pre vás lepšie. A ak by ste sa odvrátili, tak vedzte, že nezabránite Bohu v ničom (a že neuniknete pred Ním) . A oznám (Muhammad) tým, ktorí odmietli veriť, radostnú zvesť, zvesť o trápení bolestivom (ktoré ich čaká, za to, čo konajú) ,
4. S výnimkou (oprostenie a vypovedanie sa netýka) tých, s ktorými ste uzavreli dohody a ktorí pochádzajú z radov tých, ktorí k Bohu pridružujú, ktorí (potom, ako tieto dohody s vami uzavreli, ich neporušili) vám však neubrali nič z toho, na čom ste sa dohodli a ani nepodporili proti vám nikoho (žiadneho z vašich nepriateľov) . Voči tým dodržte sľub (a dohody, ktorými ste sa voči nim zaviazali) až do (vypršania) stanovenej lehoty (v zmluve určenej) . Veď Boh má rád bohabojných. (4)

   (4): Boh muslimov oslobodil od záväzkov a dohôd, ktoré mali uzavreté s tými, ktorí k Bohu pridružovali a umožnil im dohody jednostranne vypovedať so štvormesačnou výpovednou lehotou. Odstúpenie od takýchto dohôd Boh ale pripustil len voči tým, ktorí svoje záväzky voči muslimom hrubo porušili. Voči ostatným, ktorí svoje dohody plne dodržiavali, rešpektovali a nepomáhali nepriateľom muslimov, sa majú tieto dohody plne dodržiavať a rešpektovať aj zo strany muslimov, až kým nevyprší doba, na ktorú boli tieto dohody uzavreté. Na záver verša Boh muslimom pripomína, že dodržiavanie dohôd je vlastnosťou bohabojných, ktorých má Boh rád.

5. A až posvätné mesiace (uvedené v druhom verši) uplynú, tak zabite tých, ktorí k Bohu pridružujú (uvedených v predchádzajúcich veršoch) , kdekoľvek by ste ich našli a vezmite ich do zajatia a obliehajte ich a číhajte na nich na každom mieste (ide o tých, ktorí dohody uzavreté s muslimami hrubo porušili) . Ak by potom pokánie učinili a konali modlitbu a dávali zakat, tak ich pustite (ak by potom, ako ich zajmete alebo budete obliehať, začali dodržiavať islam, tak ich nechajte) . Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý (Boh im odpustí a zmiluje sa nad nimi, pokiaľ budú úprimní) .
6. Ak by ťa niekto z tých, ktorí k Bohu pridružujú, požiadal o ochranu, tak mu poskytni ochranu až dovtedy, kým si nevypočuje Božie slová (slová, ktoré Boh v Koráne zoslal svojmu poslovi Muhammadovi) a potom ho doveď do bezpečia (ak by uplynuli spomenuté štyri mesiace a niektorí z radov tých, ktorí k Bohu pridružujú a ktorých s muslimami neviaže žiadna mierová dohoda, požiadal muslima o ochranu pred muslimskými vojskami, nech mu takýto muslim poskytne ochranu až dovtedy, kým mu nevysvetlí Korán a islamské náboženstvo. Ak by uveril, stal by sa jedným z muslimov a nik už nemá právo sa ho dotknúť. Ak by však islam odmietol prijať, tak nech tento muslim takéhoto človeka chráni, až kým ho nedovedie na bezpečné miesto mimo územia muslimov, kde ho nechá) . To preto (preto sa majú muslimovia takto zachovať) , že sú to (tí, ktorí k Bohu pridružujú) ľudia, ktorí nevedia (o islame a o jeho zásadách nič a ktorí nevedia, že ich dobro v živote pozemskom i posmrtnom, spočíva v islame) .
7. Ako môžu mať tí, ktorí k Bohu pridružujú (a svoje sľuby a dohody vážne porušujú) , rešpektovaný sľub u Boha a u jeho posla? (Veď svoje sľuby a dohody neustále porušujú, preto sa sľuby, ktoré oni dali, už viac nebudú akceptovať.) Len tí (z radov tých, ktorí k Bohu pridružujú) , s ktorými vás viaže sľub daný pri Posvätnej mešite (s ktorými ste, muslimovia, uzavreli mierové dohody) , ak by boli priami vo svojom správaní k vám, tak buďte aj vy priami vo svojom správaní k nim (ak dodržali svoje záväzky, tak ich dodržujte aj vy) . Veď Boh má rád tých, ktorí sú bohabojní (ktorí sa vo všetkom Boha boja a ktorí svoje sľuby dodržujú) .
8. Ako (by mohli mať u Boha a jeho posla akceptovaný sľub) , veď ak by vás premohli (ak by sa im podarilo vás premôcť) , nebrali by do úvahy žiadne príbuzenstvo ani dohodu (pozabíjali by vás do posledného človeka a nezabránila by im v tom ani skutočnosť, že ste príbuzní a ani žiadna dohoda, ktorá medzi vami bola) . Snažia sa vás uspokojiť slovami vychádzajúcimi z ich úst, ich srdcia to ale odmietajú (odmietajú sľuby dodržiavať) . A väčšina z ich radov je spurná.
9. Vymenili Božie znamenia za lacný cieľ (miesto toho, aby nasledovali to, čo Boh ľuďom poslal, nasledovali svoje krátkodobé a lacné ciele) , a tak bránili (ľuďom) kráčať po ceste, ktorú Boh určil. Je zlé to, čo konali.
10. Nebrali by do úvahy u žiadneho veriaceho príbuzenstvo ani dohodu. To sú veru tí, ktorí mieru (toho, čo Boh pripúšťa) prekračujú.
11. Ak by však pokánie učinili, konali modlitbu a dávali zakat, stanú sa vašimi bratmi na základe náboženstva. A objasňujeme znamenia ľuďom, ktorí vedia (že znamenia pravdu od Boha prinášajú a že sú od Neho zoslané) .
12. Ak by porušili svoje prísahy potom, ako sľub dali (že ich budú dodržiavať) a napadli by vaše náboženstvo (ak by prehlásili, že prijali islam a že sa ním budú riadiť a potom zámerne sa od neho odvrátili, aby vyvolávali v ľuďoch pochybnosti ohľadom islamu) , tak bojujte proti vodcom tých, ktorí odmietajú vieru (proti vodcom tých, ktorí sa snažia vaše náboženstvo pred ľuďmi zámerne odmietať a spochybniť) , pretože oni si žiadnu prísahu nectia (všetky svoje sľuby a záväzky porušujú) , azda prestanú (azda so svojím činom prestanú) . (Nasledujúci verš už konkrétne objasňuje, kto sú to vodcovia tých, ktorí odmietajú vieru.)
13. A či nebudete bojovať proti ľuďom, ktorí svoje prísahy (záväzky a sľuby) porušili a snažili sa posla (Muhammada) vyhnať (z Mekky, keď sa proti nemu postavili a tajne sa dohodli, že ho zabijú) ? Oni (okrem toho) boli tí, ktorí proti vám začali útočiť prvýkrát (oni boli tí, ktorí s násilím začali, nie vy, vy ste sa len bránili a snažili ste sa ich zlo zahnať) . A či sa ich obávate (obávate sa ich snáď i napriek tomu, že pravda je na vašej strane a vy ste v práve) ? Boh si viac zasluhuje, aby ste sa Ho obávali (bránite vec, ktorú vám Boh zoslal, preto by ste sa mali skôr obávať Boha, aby ste neporušili to, čo vám uložil) , ak ste veriaci (ak skutočne veríte v Boha) .
14. Bojujte proti nim (proti uvedeným ľuďom, ktorí k Bohu pridružujú a ktorí porušujú sľuby a záväzky vám dané a vám ubližujú) , Boh ich trápeniu podrobí vašimi rukami (Boh na nich svoj trest za ich previnenia zošle vašimi rukami) , do potupy ich uvedie, dá vám nad nimi zvíťaziť a uzdraví hrude ľudí veriacich (z pocitu krivdy a bezmocnosti, ktorý ich postihol a ktorý v ich srdciach trvá) , (14)

    (14): Význam poslednej vety „a uzdraví hrude ľudí veriacich“ súvisí s udalosťami, ktoré sa stali tesne pred tým, ako muslimovia oslobodili Mekku.V dôsledku mierovej zmluvy, ktorú prorok Muhammad uzavrel s tými z kmeňa Qurejš, ktorí veriť odmietli, s nepriateľmi muslimov, na mieste zvanom Al Aqaba sa kmeň Bení Bekr stal spojencom Qurejšovcov a kmeň Chuzáa spojencom muslimov. Po čase kmeň Bení Bekr za podpory Qurejšovcov zaútočil na kmeň Chuzáa, čím došlo k porušeniu mierovej zmluvy (nebolo to po prvé, avšak v tomto prípade už bolo mnoho obetí zo strany Chuzáy). To vyvolalo u kmeňa Chuzáa pocit bezmocnosti, krivdy a zloby voči kmeňu Bení Bekr a Qurejšovcom. Po útoku jeden muž z Bení Bekr odrecitoval báseň, v ktorej ohováral proroka Muhammada a provokoval ľudí z kmeňa Chuzáa. Tumu niektorí z kmeňa Chuzáa povedali: „Ak to zopakuješ, rozbijeme ti ústa“. Muž to zopakoval, a tak dostal úder a ostal s rozbitými ústami. Nato sa strhla bitka medzi kmeňmi Bení Bekr a Chuzáa a bolo mnoho mŕtvych zo strany Chuzáy. Tusa ale už skupina mužov z kmeňa Chuzáa vybrala k prorokovi Muhammadovi, povedala mu, čo sa stalo a ako okrem porušenia mierovej zmluvy tí, ktorí veriť odmietali, provokovali a zabili z nich mnohých mužov. Keď to prorok Muhammad počul, vošiel do domu svojej manželky Mejmúny a povedal: „Nalejte mi vodu“ a umyl sa a pritom hovoril: „Nech mi už nikdy nik nepomôže, ak nepomôžeme Bení Kaebovi (bol to rod z kmeňa Chuzáa)“. Potom prorok Muhammad prikázal muslimom vystrojiť sa a vyraziť smerom k Mekke, ktorá bola nakoniec oslobodená takmer bez boja.

15. A dá, aby zlosť (a pocit bezvládnosti) opustila ich srdcia (srdcia tých, ktorým bolo predtým ublížené) . A Boh prijme pokánie, od koho chce (z radov tých, ktorí veriť odmietali a ktorí boli premožení, pokiaľ sa na Boha s pokáním a prosbou o odpustenie obrátia) . A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva.
16. Mysleli ste si (veriaci muslimovia) , že budete ponechaní (len tak) a pritom Boh ešte nespoznal tých z vás, ktorí sa usilovali (o Božiu spokojnosť) a ktorí si mimo Boha, jeho posla a veriacich nezvolili nikoho iného (za blízkeho) ? (Boh vašu vieru skúške podrobil, aby sa pred všetkými ukázalo, kto skutočne verí a kto nie.) A Boh dobre vie o tom, čo konáte.
17. Neprislúcha tým (obyvateľom Mekky) , ktorí k Bohu pridružujú, aby obývali a starali sa o miesta určené na klaňanie sa Bohu v polohe sužúdu (na miestach, kde sa k Bohu v Posvätnej mešite modlí) a pritom sami o sebe svedčia, že vieru odmietajú (Kába a Posvätná mešita v Mekke boli určené len na uctievanie jedného jediného Boha bez akýchkoľvek spoločníkov, preto by túto mešitu nemali obývať a ani sa už o ňu starať tí, ktorí k Bohu pridružujú) . Tých (ktorí k Bohu pridružujú) skutky budú márne a v ohni budú naveky. (17)

    (17): Po skončení bitky Bedr, t.j. po prvej bitke, ktorá sa odohrala medzi muslimami a tými z kmeňa Qurejš z Mekky, ktorí veriť odmietali a ktorí voči muslimom bojovali, boli zajatí niektorí významní členovia tohto kmeňa. Medzi zajatých patril aj Al Abbás Bin Abdulmuttaleb, strýko proroka Muhammada. Skupina muslimov k týmto zajatcom pristúpila a vyčítala im ich pridružovanie k Bohu a odmietanie posolstva Bohom zoslaného prostredníctvom posla a proroka Muhammada. Ali Bin Ebí Táleb, prorokov bratranec, ktorý bol vtedy muslimom, ostro vyčítal Al Abbásovi, že sa postavil proti prorokovi Muhammadovi, bojoval proti nemu a pretrhol tým príbuzenské vzťahy, ktoré ho s prorokom spájali. Al Abbas tejto skupine muslimov povedal: „Prečo spomínate len naše nedostatky a mlčíte o dobrých činoch, ktoré robíme?“ Ali sa ho spýtal: „A máte nejaké dobré činy?“ Al Abbas povedal: „Áno, staráme sa o Posvätnú mešitu a modlíme sa v nej, vyrábame a zakrývame Kábu plášťom, zabezpečujeme vodu pútnikom a oslobodzujeme tých, ktorí sú v zajatí“. Neskôr bol prorokovi Muhammadovi zoslaný tento a nasledujúci verš, v ktorom Boh ľuďom objasňuje, kto má právo sa modliť a starať sa o miesta, kde sa Boh jeden jediný uctieva a len Jemu sa klania. Časť spoločníkov proroka Muhammada po jeho smrti povedala, že tento verš sa vzhľadom k udalosti, pri ktorej bol zoslaný, týka len Posvätnej mešity v Mekke. Iní spoločníci sa ale vyjadrili v tom zmysle, že tento verš sa týka všetkých miest, mešít a modlitební, ktoré sú určené na uctievanie Boha jedného jediného. V každom prípade však možno povedať, že vstup do mešít a modlitební má svoje pravidlá, ktoré treba rešpektovať a dodržiavať.

18. Miesta určené na klaňanie sa Bohu v polohe sužúdu (uvedené v predchádzajúcom verši) obýva a stará sa o ne ten, kto uveril v Boha a v Deň posledný (posledný deň, po ktorom už nastáva deň zmŕtvychvstania a súdny deň) , modlitbu konal, zakat dával a nikoho okrem Boha sa nebál (t.j. každý, kto všetkých päť podmienok splnil) . Azda títo (ktorí sa toho držia) budú patriť k tým, ktorí sú správne usmernení, (Ak sa toho budú v správnej forme držať, tak sa zaradia medzi tých, ktorí sú správne usmernení.)
19. Napájanie pútnikov, obývanie a starostlivosť o Posvätnú mešitu (tieto služby a úkony a odmenu za ne) ste postavili na roveň tomu, kto uveril v Boha, v Deň posledný (v deň zmŕtvychvstania alebo súdny deň) a usiloval sa o cestu, ktorú Boh určil (snažil sa islam dodržiavať a chrániť) ? (Skutočne si myslíte, že napájanie pútnikov, obývanie a starostlivosť o Posvätnú mešitu bez skutočnej viery v Boha má u Boha takú istú hodnotu, akú má veriaci človek a skutky, ktoré koná?) Nie je to veru u Boha na rovnakej úrovni. A Boh správne neusmerní ľudí krivdiacich (Boh tých, ktorí krivdu páchajú a neprestanú s ňou, na cestu správnu neusmerní a oni takúto cestu nespoznajú).
20. Tí, ktorí uverili a emigrovali (myslí sa tu emigrácia muslimov z Mekky do Mediny, ktorá sa udiala za života proroka Muhammada)a svojimi majetkami i svojimi dušami sa usilovali o cestu, ktorú Boh určil (tým, že pomáhali svojimi majetkami a sami sa obetovali, aby posolstvo chránili), sú u Boha na vyššom stupni (majú vyššie postavenie u Boha ako tí, ktorí len pútnikom vodu zabezpečovali a starali sa o Posvätnú mešitu v čase, keď ich bolo treba niekde inde) . A to sú tí (spomenutí v tomto verši) , ktorí vyhrali.
21. Ich Pán im oznamuje (spomínaným veriacim muslimom) radostnú zvesť o Svojej milosti a spokojnosti (ktorou ich zahrnie) a o záhradách, v ktorých budú mať trvalú blaženosť,
22. Budú v nich naveky vekov (uvedení veriaci muslimovia) . A Boh má u Seba odmenu obrovskú.
23. Vy, ktorí ste uverili, nerobte si z vašich otcov a bratov dôverníkov, pokiaľ by oni dali prednosť odmietaniu viery pred vierou. A kto z vás by si ich zvolil za dôverníkov, ten bude patriť k tým, ktorí sa krivdy dopustili. (23)

    (23): Keď prorok Muhammad (p.) prikázal muslimom emigrovať z Mekky do Mediny na Boží príkaz, každý muslim povedal svojmu otcovi, bratovi a manželke, že prišiel príkaz k emigrácii. Niektorí muslimovia sa poponáhľali a so spokojným srdcom svoje domy opustili. Pre iných muslimov splnenie tohto príkazu nebolo ľahké, zvlášť keď ich ich ženy a deti prosili, aby s nimi ostali, lebo inak budú stratení. A tak časť muslimov emigrovala a časť nie. O tej časti, ktorá neemigrovala, bolo zoslaných mnoho veršov, ktoré im to vyčítali a medzi ne patrí aj tento verš a verš, ktorý za ním nasleduje. Verš túto skupinu muslimov upozorňuje, aby sa nenechali ničím odradiť od emigrácie do Mediny.

24. Povedz (Muhammad, tým, ktorí neemigrovali) : "Ak sú vám vaši otcovia, deti, bratia, manželky, kmeň, majetky, ktoré ste získali, obchod, ktorého úpadok sa obávate a príbytky, s ktorými ste spokojní, milšie (drahšie a hodnotnejšie) než Boh a Jeho posol a úsilie o cestu, ktorú Boh určil (snaha o Božiu spokojnosť) , tak vyčkávajte, až kým nepríde Boh s príkazom svojím (vyčkajte, až kým Boh nerozhodne, čo s vami) . (V niektorých výkladoch sa píše, že tým príkazom bolo oslobodenie Mekky od tých, ktorí veriť odmietali.) A Boh správne neusmerní ľudí spurných.
25. Boh vám pomohol a podporil vás (aby ste víťazstvo dosiahli) na mnohých bojiskách aj v deň Hunejnu (v deň bitky zvanej Hunejn) , keď sa vám zapáčil váš veľký počet (a naplnil vás pýchou) , ktorý vám však nepomohol v ničom (pocit neporaziteľnosti v dôsledku vášho veľkého počtu vám v ničom nepomohol, pretože ste zabudli, že víťazstvo prichádza od Boha bez ohľadu na počet bojujúcich) . Zem sa vám zdala byť tesná so všetkým, čo obsiahla (keď ste začali prehrávať, od strachu, ktorý ste pocítili, sa vám zem i napriek jej rozľahlosti zdala byť veľmi tesná a malá) , potom ste sa obrátili chrbtom a začali ste prchať (a utekať z bojiska) , (25) (25): Tento a nasledujúci verš hovorí v stručnosti o bitke Hunejn, aby si z nej muslimovia vzali príklad. Podstata bitky Hunejn spočívala v tom, že keď prorok Muhammad s muslimamli oslobodili Mekku z rúk tých Qurejšovcov, ktorí odmietali veriť, dva kmene zvané Havazen a Saqif dali svoje vojská dohromady a vyrazili na boj proti muslimom. Niektoré historické pramene uvádzajú, že počet príslušníkov týchto dvoch kmeňov, ktorí veriť odmietali a ktorí proti muslimom vyrazili, bol 4000, iné zasa udávajú počet 8000. Veliteľ vojska nepriateľov prikázal, aby vojsko sprevádzali ženy a deti a aby so sebou vzali všetok majetok bojovníkov. Odôvodnil to tým, že ich to psychicky posilní a prinúti k väčšej obetavosti v boji. Muslimovia vyrazili s vojskom v počte okolo 12000 bojovníkov. Desaťtisíc prišlo z Mediny pri oslobodzovaní Mekky a ďalšie dve tisícky sa k vojsku pridali zo štyroch ďalších kmeňov. Počet muslimov dovtedy ešte nikdy nebol taký veľký. To viedlo niektorých muslimov k predstave, že sú neporaziteľní v takomto počte, keďže predtým v mnohých bitkách vyhrali nad svojimi nepriateľmi, ktorí boli vo veľkej presile. Keď muslimské vojsko dorazilo skoro ráno k údoliu Hunejn, už ich tam čakalo nepriateľské vojsko, ktoré sa rozdelilo na dve časti a každá časť obsadila jednu stranu údolia. Keď muslimské vojsko prechádzalo údolím, ich nepriatelia sa na nich vrhli naraz z oboch strán údolia. Muslimské vojsko sa rozprášilo a vojaci porazení začali utekať všetkými smermi. S prorokom Muhammadom zotrvali v boji len desiati muži a jedna žena, ktorá v jednej ruke držala ťavu a v druhej dýku. Prorok Muhammad sa obrátil na Abbása, jedného z desiatich, ktorí s ním v boji zotrvali a povedal mu, aby zavolal na muslimov, nech sa vrátia späť na bojisko. Keď prchajúci muslimovia výzvu počuli, časť z nich sa vrátila a bojovala. Ako uvádzajú historické pramene, prorok Muhammad potom vzal do ruky piesok, fúkol naň a rozprášil ho smerom k nepriateľskému vojska. Jeden z vojakov nepriateľského vojska neskôr priebeh bitky opísal takto: „Stretli sme sa s muslimami a onedlho sme ich porazili a prenasledovali, až sme prišli k mužovi, ktorý sedel na bielej mulici (k prorokovi Muhammadovi, ktorý vtedy bojoval na bielej mulici zvanej Daldal). Keď nás zbadal, zakázal nám to, čo sme robili a vzal do ruky piesok a hŕstku zeme, hodil ich a povedal: "Nech ošpatnejú tváre“. Vtedy nebolo nikoho z nás, komu by sa piesok nedostal do očí, a tak sme sa na nič iné nezmohli, len utiecť z bojiska.". Koniec bitky bol taký, že sa všetko nečakane obrátilo. Nepriateľské vojsko ušlo a muslimom ostali okrem iného všetky majetky, ktoré tam ich nepriatelia za sebou zanechali a do zajatia padol veľký počet mužov, žien a detí z tábora oboch kmeňov, ktoré proti muslimom bojovali. Boh najvyšší v tomto a nasledujúcom verši muslimom pripomína, že víťazstvo nezávisí len od počtu vojakov, ale aj od viery a od toho, či Boh svoju pomoc a podporu niekomu zošle, alebo nie.
26. Potom (ako začali muslimovia prchať a boli porazení) Boh zoslal dole pokoj Svoj na Svojho posla (Muhammada) a na veriacich (muslimov, a tak sa do boja vrátili) a zoslal dole (z neba) vojakov, ktorých ste nevideli (podľa výkladov Koránu to boli anjeli) a trápeniu podrobil tých, ktorí veriť odmietali (potrestal ich prehrou po tom, ako sa zdalo ich víťazstvo nesporné) . Taká je veru odplata určená tým, ktorí veriť odmietali (podobným trestom Boh trestá tých, ktorí veriť odmietajú) .
27. Potom (po skončení bitky) Boh pokánie prijme, od koho chce (u koho uzná, že si to zasluhuje) . A Boh je odpúšťajúci a milostivý.
28. Vy, ktorí ste uverili! Tí, ktorí k Bohu pridružujú sú nečistota (ich viera a presvedčenie nie sú čisté) , tak nech sa nepriblížia k Posvätnej mešite po tomto roku. (Podľa výkladov Koránu veta znamená, že po roku, v ktorom bol tento verš zoslaný, už nesmie žiaden z tých, ktorí k Bohu pridružujú, prichádzať do Posvätnej mešity za účelom vykonať púť, ktorú Arabi v predislamskom období konali.) A ak by ste sabáli chudoby (púť bola v predislamskom období okrem iného aj najväčším zhromaždením ľudí v Mekke, kde sa v tomto čase konali aj významné obchodné trhy. Na týchto trhoch Qurejšovci a obyvatelia Mekky predávali a kupovali tovar. Ich hlavný zárobok za celý rok sa sústredil na obdobie púte. Preto by pre mnohých nebolo ľahké zakázať tým, ktorí k Bohu pridružujú, aby do Mekky v tomto období vchádzali, pretože by stratili hlavný zdroj svojich príjmov) , tak Boh vám pomôže svojou štedrosťou (dá vám z nej) , pokiaľ bude chcieť. (Z dôvodov uvedených obáv z chudoby Boh muslimom obývajúcim Mekku prisľúbil, že ak tento príkaz dodržia a budú sa ním riadiť, zabezpečí pre nich náhradný zdroj príjmov, ktorý im takúto stratu vynahradí.) Veď Boh všetko vie a múdrosťou oplýva. (Verš bol zakončený tým, že Boh vie, ako sa tento príkaz dodržuje a Svojou múdrosťou ľudí len k lepšiemu vedie.)
29. Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v Deň posledný (súdny) a ktorí nezakazujú to, čo zakázal Boh a jeho posol (Muhammad) a ktorí nevyznávajú pravdivé náboženstvo a pochádzajú z radov tých, ktorým bola daná Kniha (židom a kresťanom) , až kýmneodvedú poplatok (ktorý sa dohodol v zmluve medzi nimi a muslimami) rukou vlastnou (teda dobrovoľne) pociťujúc pokoru (a rešpektujúc vládu vládnucu podľa zásad islamu) . (29)

    (29): Vovšeobecnosti Korán vychádza zo zásady mierového nažívania s ostatnými, avšak učí muslimov, že ich prvoradou úlohou je oznamovať islamské náboženstvo nemuslimom, teda dostať ho, pokiaľ je to možné, ku všetkým ľuďom, aby sa s ním oboznámili a zabezpečiť, že nebude existovať prekážka, ktorá by bránila jeho oznámeniu ostatným ľuďom. Uvedený verš nie je možné izolovať od ostatných veršov Koránu, ale treba ho chápať v kontexte ostatných veršov. Aby nedochádzalo k zlému pochopeniu alebo k zneužitiu ustanovení tohto verša, predkladáme komentár, ktorým ho okomentovali dvaja významní islamskí učenci. Prvý z nich je Ibn Kesír. Iben Kesír je jedným zo známych učencov 14. storočia, ktorého výklad veľká časť muslimov v dnešnej dobe pokladá za jeden z najlepších výkladov Koránu. Druhým je Muhammad Al Ghazáli, ktorý patrí medzi popredných islamských učencov a mysliteľov 20. storočia. (Pozri „Komentár k veršu 9:29“v závere publikácie.)

30. Tí, ktorí pokánie činili (židia) , povedali: „Uzejr (Ezra) je synom Božím.“ A tí, ktorí podporovali a nasledovali Mesiáša (kresťania) , povedali: „Mesiáš je synom Božím.“ To sú ich slová prednesené ich vlastným ústami. Napodobňujú (svojimi slovami) slová tých, ktorí odmietali veriť (v jedinosť a ojedinelosť Boha) už predtým (svojimi slovami napodobňujú slová tých ľudí, ktorí pred nimi žili a ktorí veriť odmietali a svoju vieru s nevierou zmiešali). Boh nech je proti nim (nech svoj hnev zošle na nich). Kam sú zvedení (zo správnej cesty)? (Verš sa končí tým, že privoláva Boží hnev na nich a pýta sa ich, ako môžu byť ešte stále zvedení od pravdivej viery a trvať na pridružovaní k Bohu napriek tomu, že im Boh zoslal Korán – ďalšiu nebeskú Knihu, v ktorej im jasne odkazuje, že je jeden jediný a že nemá družku, ani žiadneho syna či potomka.) (30)

    (30): Jedného dňa prišli k prorokovi Muhammadovi traja muži (Salam Bin Muškem, Nomán Bin Avfa a Málek Bin Al Sajf) a povedali: „Ako ťa máme nasledovať, keď si nechal stranu, na ktorú sme sa modlili (smer modlitby sa zmenil zo strany Jeruzalema k Mekke) a okrem toho neuznávaš, že Uzejr (Ezra) je synom Božím?“ Nato bol prorokovi Muhammadovi zoslaný tento verš ako odpoveď na ich otázku.

31. Učinili si (židia) rabínov a (kresťania) mníchov svojich ako pánov mimo Boha, i Mesiáša syna Márie (urobili z neho boha a syna božieho) . A pritom im nebolo nič iné prikázané, len aby uctievali jedného jediného Boha, veď niet boha okrem Neho. Jedinečný je (Boh) , nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (Bohu je vzdialené všetko to, čo Mu je nepravdivo pripisované) a je vzdialený od toho, čo k Nemu pridružujú. (31)

    (31): V spojitosti s týmto veršom sa zachoval príbeh Adiho Ibn Hátema, ktorý povedal: „Prišiel som k prorokovi Muhammadovi a na krku som mal kríž zo zlata. Prorok mi povedal: "Adi, zhoď zo seba túto modlu“, potom som proroka počul, ako odrecitoval: „Vzali si rabínov a mníchov svojich za pánov mimo Boha“. Povedal som: „Posol Boží, ale oni ich neuctievali (chcel tým povedať, že žiadia a kresťania neuctievali svojich rabínov a mníchov).“ Prorok mu nato povedal: „A či rabíni a mnísi nezakazujú ľuďom, ktorí ich nasledujú, čo Boh povolil a títo ľudia ich poslúchajú a zakazujú to tiež? A či rabíni a mnísi nepovoľujú ľuďom, ktorí ich nasledujú, čo Boh zakázal a títo ľudia ich poslúchajú a povoľujú to tiež?!“ Povedal som (Adi): „Áno“. Prorok povedal: „Tak to sa rovná ich uctievaniu (ako keby ich uctievali)“. Veta hovorí o tom, že tým, že ľudia slepo a bez akéhokoľvek premýšľania o správnosti a logike toho, čo im títo duchovní hovoria, týchto duchovných nasledovali, čím povýšili myšlienky týchto ľudí, ktorí podliehajú omylu, na roveň toho, čo Boh prikázal a zakázal.

32. Chcú (tí, ktorí k Bohu pridružujú a Ľudia Knihy) zhasiť svetlo Božie ústami svojimi (svetlom Božím sa tu myslí jednak islam ako náboženstvo zoslané od Boha a jednak viera v Boha v jej pravdivej podobe a v podobe, v akej bola zvestovaná poslovi a prorokovi Muhammadovi) . Boh však nepripustí inak, než aby svetlo Svoje dokonal (aby bolo zoslanie islamu a poznatkov Koránu prorokovi Muhammadovi a muslimom dovŕšené a dokončené) , aj keď by sa to protivilo tým, ktorí odmietajú veriť (aj keby to bolo proti ich vôli) .
33. On (Boh) poslal svojho posla (Muhammada) so správnym usmernením a s náboženstvom pravdy (s islamom) , aby ho (toto správne usmernenie a tento základ) pozdvihol nad všetky náboženstvá (tento základ nebeských náboženstiev svojou pravdivosťou, autentickosťou a logikou zavŕšil všetky nebeské posolstvá predtým zoslané, ktoré sa stali základom dnešných nebeských náboženstiev a uviedol na správnu mieru základ, na ktorom boli postavené, aby boli v súlade s tým, čo v nich Boh pôvodne ustanovil) , aj keď by sa to protivilo tým, ktorí pridružujú k Bohu (niečo alebo niekoho) .
34. Vy, ktorí ste uverili, veru veľká časť rabínov a mníchov oberá ľudí o majetky neprávom a bráni ľuďom nasledovať cestu, ktorú Boh určil. Tí, ktorí hromadia zlato a striebro (hromadia bohatstvá) a nemíňajú ich na cestu, ktorú Boh určil, tým oznám radostnú zvesť o trápení bolestivom (nech sa len tešia na to, čo ich čaká) . (34) (34): Vovýkladoch Koránu nájdeme dva výklady o tom, kto bol adresátom týchto veršov. Jeden hovorí, že boli adresované len Ľuďom Knihy, druhý zasa hovorí, že boli adresované Ľuďom Knihy, ale aj muslimom. Keď bol zoslaný tento verš, prorok Muhammad (p.) povedal: „Beda zlatu a striebru“. Muslimovia sa spýtali: „Posol Boží! Aký majetok máme teda hromadiť?“ Povedal: „Vďačné srdce, jazyk, ktorý stále na Boha spomína a dobrú manželku“.
35. V deň, keď budú rozpálené (spomenuté majetky, zlato a striebro) v ohni pekelnom a budú nimi vypálené ich čelá, boky a chrbty (a bude im s pokarhaním povedané) : „Toto je to, čo ste hromadili pre svoje duše (sami pre seba v živote pozemskom) , okúste teda to (akú slasť majú teraz majetky) , čo ste hromadili“.
36. Počet mesiacov u Boha je dvanásť, ten bol určený v Knihe Božej v deň, keď (Boh) stvoril nebesá a zem (keď Boh stvoril nebesá a zem, stanovil vo vesmírnom poriadku, ktorý nášmu vesmíru určil, že počet mesiacov roka bude dvanásť a tomu sa prispôsobilo krúženie Zeme vôkol slnka) , z nich sú štyri posvätné. (Z týchto dvanástich mesiacov sú štyri mesiace posvätné: Zul Qi'da, Zul Hižža, Muharram a Ražab. Ide o štyri mesiace, ktoré sú súčasťou lunárneho kalendára, podľa ktorého sa ráta aj islamský letopočet. V týchto mesiacoch by sa mali muslimovia viac sústrediť na uctievanie Boha a vyhýbať sa akýmkoľvek bojom, pokiaľ je to možné.) To je náboženstvo rovné (tieto ustanovenia tvoria súčasť správneho náboženstva, ktoré nemá žiadne vybočenia alebo odchýlky) . Nekrivdite počas nich (počas týchto mesiacoch) svojim dušiam (sami sebe tým, že by ste porušovali to, čo pre ne Boh stanovil) . A bojujte proti všetkým tým, ktorí pridružujú k Bohu (niečo alebo niekoho) , podobne, ako oni všetci bojujú proti vám (keďže bol v týchto mesiacoch akýkoľvek boj alebo konflikt medzi ľuďmi zakázaný, verš pripúšťa, aby muslimovia bojovali aj v týchto mesiacoch proti tým, ktorí by ich napadli) . A vedzte, že Boh je s tými, ktorí sú bohabojní.
37. Veru presúvanie posvätnosti mesiacov predstavuje ešte väčšie prehĺbenie odmietania viery. (Ešte v dobe pred zvestovaním posolstva islamu poslovi Muhammadovi Arabi zachovávali posvätnosť spomenutých štyroch posvätných mesiacov ako jeden z pozostatkov toho, čo dodržiavali ešte z čias proroka Ismaila, syna proroka Abraháma, z potomstva ktorého Arabi pochádzali. Posvätnosť týchto mesiacov, v ktorých sa boj zakázal, však porušovali. Ak sa totiž stalo, že by niektorý z týchto mesiacov nastal a oni by práve viedli vojnu proti sebe, túto vojnu nezastavili, ale v nej pokračovali aj napriek tomu, že vedeli, že sa v týchto mesiacoch bojovať nemá. Aby nemuseli porušiť posvätnosť takéhoto mesiaca a ani boj zastaviť, dohodli sa, že túto posvätnosť presunú na iný mesiac v roku. Ako posvätne mesiace sú označené štyri mesiace, o ktorých sa vie, kedy počas roka nastávajú. Tejto posvätnosti sa treba držať a porušenie posvätnosti niektorého z týchto mesiacov s tým, že sa v ten rok vyhlási iný mesiac za posvätný miesto mesiaca, ktorého posvätnosť sa porušila, predstavuje odchýlku od viery a prehĺbenie odmietania viery v Boha. Dôležitosť dodržiavania posvätnosti týchto mesiacov možno vidieť okrem iného aj v tom, že znamenajú dlhšiu prestávku v boji, ktorý možno dovtedy zúril. Cez túto štvormesačnú prestávku prichádza mesiac Ramadan – mesiac pôstu a po ňom púť do Mekky. To by mohlo byť dostatočným dôvodom na to, aby sa počas tejto lehoty znepriatelené strany stretli a snažili sa vojnu zastaviť a konflikt mierovým spôsobom vyriešiť.)Sú ním (týmto presúvaním posvätnosti mesiacov)uvedení do bludu tí, ktorí vieru odmietali (takto činia len tí, ktorí vieru odmietali a tento čin ich vrhá ešte do väčšieho bludu, než v akom boli). V jednom roku to (toto presúvanie)povoľujú a v druhom roku to (toto presúvanie)zakazujú, aby tak zosúladili počet mesiacov, v ktorých Boh zakázal boj (toto presúvanie posvätnosti mesiacov robia, aby tak zachovali štyri posvätné mesiace v roku, tým sa ale dopúšťajú niečoho, čo Boh zakázal) , tým ale povoľujú niečo, čo Boh zakázal (týmto svojím činom sa dopúšťajú jedeného z najväčších hriechov, keď sami sebe dávajú právo povoliť to, čo Boh zakázal) . Boli im (boli v ich očiach) okrášlené ich zlé skutky (ich zlé skutky sa im zdali byť dobrými) . A Boh správne neusmerní ľudí odmietajúcich vieru.
38. Vy, ktorí ste uverili, čo sa to s vami deje, keď je vám povedané: „Tiahnite do boja za cestu, ktorú Boh určil (keď máte brániť náboženstvo, ktoré Boh zoslal) “? Lenivosť vás pripútala k zemi (k pôžitkom a životu, ktorý máte na zemi) ? Uspokojili ste sa so životom najnižším (pozemským) pred životom posledným (a večným, uspokojilo vás to málo, čo v živote pozemskom máte oproti tomu, čo by ste v živote poslednom a večnom mali, že sa vám lení ísť brániť to, čo vám Boh prikázal chrániť) ? Veru úžitok života najnižšieho (pozemského) bude vyzerať v živote poslednom (v porovnaní s jeho úžitkami)malý. (38) (38): Keď sa prorok Muhammad vrátil z mesta Táef (nachádza sa v Saudskej Arábii niekoľko desiatok kilometrov od Mekky) a z bitky Hunejn spomenutej vo verši 25 tejto kapitoly, prikázal muslimom pripraviť sa na výpravu proti Rimanom, ktorí obsadzovali severné časti Arabského polostrova a boli hrozbou pre islamský štát zo severu a severozápadu. Bolo to v čase hladu a sucha a veľkých horúčav a v čase, keď práve dozrievali ďatle na palmách. Ľuďom sa preto lenilo tiahnuť do boja proti Rimanom a skôr by uprednostnili chládok a ostať vo svojich domovoch. Podľa niektorých správ s prorokom Muhammadom nešli dve skupiny: skupina veriacich muslimov a skupina pokrytcov. Preto Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom muslimom vyčíta, že sa uspokojili s tým, čo majú a nebrali ohľad na slová proroka Muhammada, keď im prikázal pripraviť sa na výpravu. Vo veršoch 38 až 43 sa dozvedáme o určitom stave, ktorý nastal vtedy, keď prorok muslimom prikázal pripraviť sa na výpravu.
39. Ak nebudete tiahnuť do boja (ak neuposlúchnete proroka, nebudete ho nasledovať a plniť to, čo vám Boh uložil) , podrobí vás (Boh) trápeniu bolestivému a nahradí vás inými ľuďmi (vezme vás zo života pozemského a privedie na vaše miesto iných ľudí, ktorí budú proroka poslúchať) a pritom Mu v ničom neuškodíte (vaša neochota nasledovať proroka a to, čo Boh prikázal, Bohu v ničom neuškodí, uškodíte tým len sami sebe) . A Boh má veru nad všetkým moc (nikoho nepotrebuje a má moc čokoľvek vykonať) .
40. Ak mu nepomôžete a nepodporíte ho (ak proroka neuposlúchnete a nesplníte to, k čomu vás vyzýva) , Boh mu pomôže tak, ako mu pomohol už predtým, keď ho tí, ktorí odmietali veriť, vyhnali ako druhého z dvoch, keď boli obaja (prorok s Abú Bekrom) v jaskyni a keď (prorok) hovoril svojmu spoločníkovi: „Nermúť! Veď Boh je s nami.“ (Boh prorokovi už predtým v mnohých prípadoch pomohol. Jedným z takýchto prípadov bol odchod a emigrácia proroka Muhammada z Mekky do Mediny. V tú noc boli tí, ktorí v jeho posolstvo odmietali veriť, odhodlaní zabiť ho, a tak mu Boh prikázal, aby v tú noc emigroval. Prorok odišiel z Mekky spolu s Abú Bakrom a po ceste sa schovali v jaskyni zvanej Sawr. Tam ho tiež Boh zachránil a ukryl pred zrakmi tých, ktorí ho prenasledovali. Abú Bakr opísal, ako bol s prorokom v jaskyni, slovami: „Medzi tým, ako som bol s poslom Božím v jaskyni a nohy tých, ktorí odmietli veriť, spočinuli tesne nad našimi hlavami, som povedal: "Posol Boží, keby ktorýkoľvek z nich zdvihol nohu, bol by nás zbadal.“ Prorok odpovedal: „Abú Bakr! Čo si myslíš o dvoch spoločníkoch, ktorých tretím (spoločníkom) je Boh(ktorých stráži a chráni Boh pred všetkým)?“A tak Boh zoslal pokoj svoj naňho (na proroka Muhammada) a podporil ho vojakmi, ktorých ste nevideli (vojakov, ktorých ľudia nevideli a ktorí proroka chránili) a slovo tých, ktorí odmietli veriť, učinil nízkym (slabým a ponížením) , a slovo Božie vysokým (ktoré sa nakoniec presadilo nadovšetko) . A Boh je mocný a múdrosťou oplýva,
41. Tiahnite do boja, keď ste ľahkí i ťažkí (posledné dve slová nesú v sebe mnohé významy, ako napríklad s ľahkou alebo ťažkou výzbrojou, bez starostí o tom, čo doma zanechávate alebo so starosťou o svoje rodiny a majetky a iné. Dôležité je, že verš prikazuje každému muslimovi, aby šiel bojovať s prorokom, pokiaľ sú k tomu muslimovia okolnosťami nútení. Výnimka platí len pre tých, ktorí majú dôvod na to, aby sa boja zdržali. Podrobnejšie o tom hovorí verš 90 a nasledujúce verše tejto kapitoly) a usilujte sa svojimi majetkami a svojimi dušami (sami sebou) o cestu, ktorú Boh určil (snažte sa brániť všetko, čo vám Boh prikázal a plniť, čo vám uložil, tým, že budete pomáhať svojimi majetkami ale aj vlastnými rukami) . Je to pre vás lepšie, keby ste to len vedeli (snaha o Božiu spokojnosť je pre vás lepšia než všetko ostatné, čo máte, keby ste si to len uvedomovali) . (41)

    (41): Keď prorok prikázal muslimom, aby sa pripravili na výpravu proti Rimanom, mnohým z nich, ako už vieme, sa lenilo ísť v tom teple mimo svojich obydlí, preto sa vyhovorili na rôzne okolnosti, ako únavu, nevládnosť či zaneprázdnenosť, aby nemuseli ísť. Prorok mnohých z nich ospravedlnil a povolil, aby ostali doma a nezúčastnili sa výpravy bez toho, aby si ich výhovorky overil, čo mu však Boh aj vyčítal vo verši 43.

42. Keby bolo šlo o blízko dosiahnuteľný prospech (o výpravu na neďaleké miesto, kde by sa dala vojnová korisť bez väčšej námahy získať) a o cestu ľahkú (nenáročnú) , boli by ťa (spomenutá skupina muslimov) nasledovali (Muhammad) . Ďaleká sa im však zdala táto ťažká cesta (preto sa účasti na výprave snažili vyhnúť) . A budú prisahať (títo pokrytci) na Boha (klamúc) : „Keby sme boli mohli, boli by sme šli s vami“. Do záhuby vrhajú sami seba, a Boh (pritom) vie, že klamú.
43. Boh ti to prepáčil (Muhammad) . Prečo si im (každému, kto sa na niečo vyhovoril, len aby nešiel) dal povolenie (ostať doma) predtým, než sa ti jasne ukázalo, kto sú tí, ktorí pravdu hovorili a predtým, než si spoznal luhárov. (Boh najvyšší vyčítal prorokovi Muhammadovi, že skôr, ako uvedenú skupinu pokrytcov oslobodil z účasti na výprave, si neoveril ich tvrdenia a nezistil, kto hovoril pravdu a kto klamal. Verš začína tým, že oznamuje prorokovi, že mu Boh prepáčil, že si uvedené tvrdenia najprv neoveril a až potom dal povolenie. Boh tým chcel, aby si prorok a muslimovia dávali pozor, ale zároveň nechcel, aby sa prorok trápil výčitkami.)
44. O povolenie (ostať doma) ťa nežiadajú tí, ktorí veria v Boha a v Deň posledný (v deň zmŕtvychvstania alebo súdny deň, je však možné, že sa tento deň nazýva dňom posledným preto, že je to doba, v ktorej sa ľudia naposledy stretnú s tým, čo vo svojom pozemskom živote konali) , aby sa tým vyhli povinnosti vynakladať snahu svojimi majetkami a svojim dušami (samými sebou plniť záväzky, ktorými sa Bohu a Jeho prorokovi zaviazali, vrátane chrániť islam svojimi majetkami a vlastnými rukami a životom) . (Tí, ktorí skutočne veria, nikdy nežiadali o žiadne povolenie či už sa zdržať boja, alebo do boja ísť. Títo si vždy vypočuli, čo prorok povedal a poslúchli ho.) A Boh dobre pozná bohabojných (ktorí sú to tí bohabojní) .
45. O povolenie (ostať doma) ťa žiadajú tí, ktorí neveria v Boha a neveria ani v Deň posledný a ktorých srdcia zapochybovali (ktorých viera nie je úplná ale je posiata pochybnosťami) , a tak vo svojich pochybách váhajú (pre tieto pochyby váhajú, či majú ísť s tebou, alebo nie) .
46. Keby boli chceli skutočne vyjsť von s vojskom (s prorokom na výpravu) , boli by vykonali na to potrebnú prípravu (neboli by sedeli, ale sa začali aj bez výzvy pripravovať) . Bohu sa ale nepáčil ich výjazd s vojskom (pretože v ich viere existovali pochybnosti a k pokrytectvu boli bližší než k viere) , preto (Boh) nechal klesnúť ich morálku (za ich pokrytectvo a neochotu poslúchnuť proroka Boh u nich zapríčinil pokles morálky) a bolo im povedané: „Ostaňte sedieť s tými, ktorí ostali doma sedieť (ostaňte doma a nikam s vojskom nechoďte. Nasledujúci verš vysvetľuje, prečo im tak bolo povedané) “,
47. Keby boli (títo pokrytci) vyšli von s vami (do boja) , neboli by vám pridali nič iné len zmätok a boli by sa poponáhľali medzi vás sváry zasiať, sledujúc tým vystaviť vás skúške (či skutočne vydržíte a budete proroka a to, čo vám Boh uložil, nasledovať, alebo nie) . Medzi vami (muslimovia) sú takí, ktorí by im naslúchali (medzi vami, veriaci muslimovia, sú takí, ktorí by ich počúvali a dali by sa nimi oklamať) . A Boh dobre vie o krivdiacich.
48. Oni sa usilovali o to, aby vás vystavili skúške (aby vystavili vašu vieru skúške, v ktorej by ste zlyhali) už predtým. A skresľovali veci pred tebou (Muhammad, všetko prekrucovali a úklady ti strojili, aby teba i toto náboženstvo zničili) dovtedy, kým neprišla pravda (snažili sa o to dovtedy, kým sa islam a základy islamského štátu neupevnili) a neprevládol príkaz Boží (že islam zotrvá a rozšíri sa) napriek tomu, že sa im to protivilo (protivilo sa im, že pravda a islam prevládli) .
49. Niektorí z ich radov hovoria (prorokovi Muhammadovi) : „Dovoľ mi (ostať doma a nejsť na výpravu) a nevystav ma skúške (tým, že mi prikazuješ ísť s tebou na výpravu) “. Tým (že s prorokom odmietali ísť, keď ich potreboval a vymýšľali si rôzne výhovorky) sa však skúške vystavili a prepadli (v nej – v skúške viery, ktorú sami na seba privolali, neuspeli a skĺzli do hriechu a od viery sa vzdialili) . A peklo veru obklopí tých, ktorí odmietli veriť. (49) (49): Stále sme pri udalostiach spojených s prípravou na bitku Tabúk. Vtedy jeden muslim požiadal proroka Muhammada, aby mu povolil ostať doma a nesprevádzať ho na výpravu, pretože chová veľkú vášeň k ženám a bojí sa, že keby na výprave nejakú zahliadol, tak nevydrží, zhreší a skúške podľahne. Prorokovi ale ponúkol, že mu pomôže so svojím majetkom pri výzbroji vojska. Prorok akceptoval odôvodnenie tohto muslima a povolil mu ostať. Boh najvyšší však tomuto muslimovi i každému, kto by si podobné výhovorky vymýšľal, v tomto verši jasne naznačil, že podobná žiadosť a zdráhanie sa proroka poslúchnuť je jasným znakom odmietania viery.
50. Ak sa ti (Muhammad, s muslimami) dostane dobro (víťazstvo v boji) , zarmúti ich to (spomenutých pokrytcov) a ak ťa postihne zlo (prehra v boji) , povedia: „Poistili smesa už predtým (tým, že si povymýšľali rôzne výhovorky, aby s prorokom a muslimami nešli) “, a odvrátia sa (od proroka a od viery) radujúc sa (z toho, čo proroka a muslimov postihlo) .
51. Povedz (im, Muhammad) : „Nepostihne nás nič iné, než to, čo nám Boh predpísal (predurčil) , On je naším ochrancom. A na Boha nech sa spoľahnú veriaci“.
52. Povedz (im, Muhammad) : „Vyčkávate pre nás niečo iné než jednu z dvoch dobrých vecí! (Vy nám prajete len jednu z dvoch dobrých vecí, a to buď víťazstvo z koristi, ktorého sa ujde aj vám a ktoré bude pre nás znamenať získanie Božej spokojnosti, alebo prehru, pri ktorej si budete myslieť, že ste sa nás zbavili, my však ňou taktiež získame Božiu spokojnosť, pretože sme chránili to, čo nám prikázal chrániť. V každom prípade, či už zvíťazíme, alebo prehráme, získame veľké dobro a Božiu spokojnosť, aj keď si vy myslíte opak.) My vyčkávame, že vás Boh zasiahne trápením, Ním zoslaným (ktoré na vás priamo, bez nášho pričinenia zošle) alebo našimi rukami uplatneným (prostredníctvom nás, tým, že vás odhalí a prikáže nám potrestať vás za vašu nevieru a pokrytectvo) . Vyčkávajte, my budeme s vami vyčkávať (ako sa to všetko skončí) .“
53. Povedz (Muhammad, týmto pokrytcom) : „Dávajte zo svojich majetkov (a prispievajte na výzbroj vojska muslimov) či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne (nútení k tomu okolnosťami, aby ste svoje pokrytectvo neodhalili) , nebude to od vás prijaté (aj tak Boh od vás nič neprijme a neodmení vás za to, pretože to dávate z pokrytectva, nie z viery) . Vy ste boli ľuďmi spurnými (preto sa to od vás ani neprijme) “.
54. Nič iné nebránilo tomu, aby boli od nich (od spomenutých pokrytcov) ich príspevky prijaté, iba to, že odmietli veriť v Boha a v Jeho posla (vieru len predstierali) a že prichádzali k modleniu lenivo (modlili sa bez chuti a lenivo, len preto, aby ich ľudia videli) a že míňali zo svojich majetkov (na účely, ktoré Boh a Jeho posol určili) s odporom (a znechutením) .
55. Nech nevzbudzujú tvoj obdiv (Muhammad) ich majetky, ani ich deti (nepozeraj na ne s obdivom a so snahou získať ich na svoju stranu) . Boh ich chce cez ne (prostredníctvom týchto majetkov a potomstva) podrobiť trápeniu v živote najnižšom (pozemskom) a chce, aby ich duše odišli (opustili ich telá – zomreli) v stave, keď vieru odmietajú. (55)

    (55): Prorok Muhammad si veľmi želal od počiatku, kedy začal šíriť posolstvo jemu zvestované Bohom, aby tí bohatší a vplyvnejší ľudia prijali islam, pretože vedel, že potom by ich nasledovali aj ostatní ľudia, ktorí ich považovali za určitý vzor vo vtedajšej spoločnosti. Bohatí a vplyvní ľudia však existovali aj medzi pokrytcami, o ktorých tieto verše hovoria. Preto Boh prorokovi odkazuje, aby sa nepozeral na ich majetky a početné potomstvo, pretože všetko toto, o čom si myslia, že je dobro pre nich, je vskutku len zlo, ktoré Boh proti nim obráti. Okrem toho ich trápenie neminie ani v živote poslednom a večnom, pretože zo života pozemského odídu ako ľudia odmietajúci vieru.

56. Prisahajú na Boha (uvedení pokrytci) , že patria medzi vás (že sú veriaci muslimovia) a pritom medzi vás nepatria (pretože veriaci nie sú) , sú to ľudia, ktorí sa vás len boja (boja sa toho, čo by ste s nimi urobili, keby svoje odmietanie viery prejavili) .
57. Keby mohli nájsť (spomenutí pokrytci) úkryt alebo jaskyne alebo vchod niekam, kde by sa mohli skryť, boli by tam rýchlo utiekli (bez rozmýšľania alebo ovládania sa, ako keď sa kôň rozbehne a nedá sa zastaviť) .
58. Sú medzi nimi (medzi uvedenými pokrytcami) takí, ktorí ťa (Muhammad) tupia (hania) kvôli milodarom (že si im z nich nedal, keď si ich medzi ľuďmi delil a oni ich pritom nepotrebujú a nie sú na ne odkázaní) . (Slovo milodary tu treba chápať v širšom zmysle, pretože tu ide jednak o bežné milodary, ale taktiež o zakat.) Ak by im z nich (z týchto milodarov) bolo dané (týmto pokrytcom) , boli by spokojní, ale ak by im z nich dané nebolo, tak by sa silno rozhnevali. (58)

    (58): Raz sa stalo, že prorok Muhammad delil milodary, ktoré dostal, ľuďom, ktorí ich potrebovali. Prorok z týchto milodarov samozrejme nedal každému, ale len tým ľuďom, ktorí boli v tiesni. To sa skupine pokrytcov nepáčilo, pretože aj napriek tomu, že mali viac, než potrebovali, chamtivosť ich hnala a čakali, že sa im z týchto milodarov niečo ujde. Keď však videli, že im prorok nič nedal, začali ho ohovárať, že milodary nespravodlivo rozdelil a jeden z nich prorokovi Muhammadovi povedal: „Buď spravodlivý, posol Boží.“ Prorok mu nato odpovedal: „Beda ti, a kto má spravodlivosť činiť, ak by som nebol spravodlivý ja.“ Tu sa postavil Omar Bin Al Chattáb a povedal: „Nechaj ma, posol Boží, aby som zabil tohto pokrytca.“ Prorok mu povedal: „Bože chráň, aby ľudia hovorili, že zabíjam svojich spoločníkov. Tento muž a jeho spoločníci prednášajú Korán, ale jeho význam sa nedostáva ďalej ako k ich hrdlám, prechádzajú cezeň tak, ako prechádza šíp cez cieľ (Korán síce recitujú, ale jeho význam nikdy nechápu a o ňom ani nepremýšľajú)“.

59. Keby boli spokojní (spomenutí pokrytci) s tým, čo im dal Boh a Jeho posol a povedali by: „Postačí nám Boh, Boh nám dá zo Svojej štedrosti i Jeho posol nám dá. A my k Bohu spieť chceme“. (Naším konečným cieľom je získať Božiu spokojnosť, a preto sme spokojní s tým, čo Boh a Jeho posol stanovia. Keby boli takto povedali a cítili, bolo by to pre nich oveľa lepšie a Boh by im bol uštedril omnoho viac než to, za čo proroka Muhammada ohovárali.)
60. Milodary (milodarmi sa v tomto verši tiež chápe aj zakat) sú určené (a rozdávajú sa len) chudobným, biednym, správcom, ktorí sa o ne starajú (správcom, ktorí tieto príjmy z milodarov a zakatu spravujú a rozdeľujú) , tým, ktorých srdcia sú spriaznené s muslimami, na oslobodenie krkov (ľudí spod otroctva) , na oslobodenie dlžníkov (spod dlhov, to sa ale týka takých dlžníkov, ktorí sa z dlhov nemajú ako a za čo vykúpiť) , na cestu, ktorú Boh určil (na účely, ktoré Boh stanovil, napríklad na výzbroj armády, na poskytnutie štipendií študentom, na pomoc tým, ktorí sú v tiesni atď. Možno povedať, že tento podiel je určený na podporu a ochranu všetkého, o čom Korán hovorí a káže) a cestujúcim v tiesni (ktorí boli na cestách a ktorým z nejakého dôvodu došli finančné prostriedky na návrat domov) . Je to povinnosť Bohom uložená. (Všetkým spomenutým ôsmim kategóriám sa majú milodary a zakat poskytovať nie z vlastného uváženia alebo láskavosti, ale ako povinnosť, ktorú Boh stanovil. To znamená, že ktokoľvek z uvedených kategórii ľudí má na poskytnutie takejto pomoci nárok.) A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva.
61. Medzi nimi (medzi pokrytcami) sú aj takí, ktorí ubližujú prorokovi a hovoria: „On je len ucho“. (Vetu „Je to ucho“ Arabi používali ako výraz, ktorým označovali toho, kto ľudí počúval a akceptoval všetko, čo povedali.) Povedz (im, Muhammad) : "Je ucho prinášajúce dobro pre vás (tým, že vás prorok vždy vypočuje, snaží sa vám naznačiť, že vám dôveruje, a nie preto, že by každému vo všetkom, čo mu povie, úplne veril. To, že vás prorok vypočuje, je len prejavom dobra z jeho strany k vám a snaha o vašu nápravu) , verí (prorok) v Boha a verí veriacim a je milosťou pre tých z vás, ktorí uverili. Tým, ktorí ubližujú poslovi Božiemu, sa dostane trápenie bolestivé. (61)

    (61): Skupina pokrytcov vždy ohovárala posla a proroka Muhammada a ubližovala mu. Niektorí z nich však ostatným radili, aby s tým prestali, pretože sa to môže dostať k prorokovi Muhammadovi a ten ich pokrytectvo odhalí. Jeden pokrytec nato však povedal: „Môžeme o ňom hovoriť, čo len chceme, pretože keď k nemu prídeme, uverí tomu, čo mu hovoríme. Muhammad je uchom toho, koho práve počúva (vypočuje si a verí tomu, koho práve počúva)“. Preto Boh najvyšší zoslal tento verš, aby im objasnil, že prorok ich počúva nie preto, že by bol prostoreký, ale preto, že dúfa, že ich napraví.

62. Prisahajú vám na Boha (uvedení pokrytci, že nič zlé o prorokovi nepovedali) , aby ste boli s nimi spokojní (sledujúc tým vašu spokojnosť) , a pritom Boh a Jeho posol majú väčšie právo na to, aby sa o Jeho (o Božiu) spokojnosť snažili, ak sú (skutočne) veriaci. (Boh tým, že ich stvoril a dal im zo všetkého dobrého, čo majú, má oveľa väčšie právo na to, aby sa snažili o jeho spokojnosť, než aby sa snažili uspokojiť ostatných ľudí.)
63. A či nevedeli (títo pokrytci) , že kto sa prieči Bohu a jeho poslovi (kto ide proti nim) , tomu sa dostane oheň pekelný, v ktorom bude naveky. To je veru tá obrovská potupa (tá najväčšia potupa) .
64. Pokrytci sa obávajú, že by bola o nich zoslaná kapitola, ktorá by im oznámila, čo (skutočne) je v ich srdciach (ktorá ich odhalí a odhalí ich pokrytectvo) . Povedz (im, Muhammad) : „Robte si posmech (zo mňa i z náboženstva, ktoré mi bolo vnuknuté, koľko len chcete) . Boh dá vyjsť najavo tomu, čoho sa obávate“. (Boh nakoniec odhalí všetko, odhalenia čoho ste sa tak veľmi obávali.)
65. Ak by si sa (Muhammad) ich spýtal (týchto pokrytcov na to, čo mysleli tým, čo o tebe a o tvojom posolstve hovoria) povedali by: „My sme sa len rozprávali a zabávali (nebolo to myslené vážne) .“ Povedz (im) : „A či z Boha, Jeho znamení a posla ste si posmech robili (až do tej miery je vám všetko ľahostajné) ?“. (65)

    (65): Keď prorok Muhammad (p.) s muslimami vyrazil na spomenutú výpravu zvanú Tabúk, skupina pokrytcov šla s ním. Členovia tejto skupiny sa smiali a hovorili medzi sebou: „A či chce tento muž získať paláce Rimanov a dobyť ich pevnosti?! Kdežeby, kdežeby sa mu to podarilo.“ Boh prorokovi však odhalil, čo v ich srdciach je a o čom sa zhovárajú. Prorok povedal tým, ktorí ho sprevádzali: „Počkajte tu na mňa“ a šiel za pokrytcami. Keď k nim prišiel, povedal im: „Povedali ste to a to?“ Pokrytci začali prisahať, že sa len rozprávali a zabávali, aby si krátili čas. Nato bol zoslaný o nich tento verš.

66. Neospravedlňujete sa (neospravedlňujte svoje správanie a slová, ktoré šírite klamlivou prísahou, že ste sa len bavili) , vy ste vieru odmietli znova (a odvrátili ste sa od nej) potom, ako ste sa veriacimi stali. Ak prepáčime skupine z vás (ktorá sa napravila a prosila Boha s čistým srdcom o odpustenie) , druhú skupinu trápeniu podrobíme za to, že jej členovia previnilcami boli (previnili sa a na tomto previnení trvali) .
67. Pokryteckí muži a pokrytecké ženy patria jeden k druhému. Prikazujú odsúdeniahodné veci a zakazujú chvályhodné veci a zatvárajú svoje dlane (svojimi majetkami nikomu nepomáhajú, nedávajú z nich na účely, ktoré Boh určil a ulakomia sa na všetko) . Zabudli na Boha (neverili v Neho, neuctievali a neďakovali) a tak na nich (Boh) zámerne zabudol (Boh ich vynechal zo štedrosti a milosti Svojej) . Veru pokrytci sú tí spurní (to sú tí spurní ľudia) .
68. Boh sľúbil pokryteckým mužom a pokryteckým ženám a tým, ktorí veriť odmietali, oheň pekelný, v ktorom budú naveky. Ten im postačí (tento oheň sám osebe im postačí ako trest) . Boh ich preklial (týchto pokrytcov) a dostane sa im trápenie trvalé.
69. Podobáte sa tým, ktorí boli pred vami (vaše správanie a všetko, čo robíte, sa podobá správaniu ľudí, ktorí žili už predtým) , oni mali však oveľa väčšiu silu (a moc ako vy) a viac majetkov a detí. Oni si užili svoj podiel (zo života pozemského) . Aj vy ste si užili svoj podiel, tak ako si svoj podiel užili tí, ktorí boli pred vami a rozprávali ste to isté, ako oni rozprávali (podobne ako vy aj oni si posmech robili z poslov a zo znamení, ktoré Boh ľuďom zoslal) . Tých skutky budú márne v živote najnižšom (pozemskom) i poslednom (a večnom, nebudú mať žiadnu váhu ani význam) . To sú tí stratení (ktorí stratili nielen život posledný a večný, ale aj život pozemský) .
70. A či sa im (spomenutým pokrytcom) nedostala s práva o tých, ktorí boli (žili) pred nimi (o ľuďoch, ktorí pred nimi žili a o tom, čo sa s nimi stalo) , o ľuďoch Noema, Áda, Samúda, o ľuďoch Abraháma, o obyvateľoch Midiana a o vyvrátených dedín? Prišli k nim ich poslovia (ktorých Boh k nim poslal) so znameniami (oni však tých poslov zabíjali, označovali za luhárov a ubližovali im) . Boh by im nikdy neukrivdil (keď na nich rôzne trápenia a katastrofy posielal) , ale oni sami sebe krivdili (činmi, ktoré konali) .
71. Veriaci muži a veriace ženy sú si dôverníkmi jeden druhému (mali by si pomáhať a podporovať sa v rámci zásad, ktoré Boh stanovil) . Kážu chvályhodné veci a zakazujú odsúdeniahodné veci, konajú modlitbu, dávajú zakat a poslúchajú Boha a Jeho posla (Muhammada) . Tých Boh zahrnie svojou milosťou. Veď Boh je mocný a múdrosťou oplýva.
72. Boh sľúbil veriacim mužom a veriacim ženám záhrady pod ktorými tečú rieky, budú v nich naveky a sľúbil im príbytky dobré v záhradách Edenu. A spokojnosť Božiu väčšiu než to všetko (Božia spokojnosť, ktorá sa im dostane, bude ešte väčšia než čokoľvek iné, čo by kedy dostali) . To je veru tá obrovská výhra. (72)

    (72): V jednom z výrokov proroka Muhammada prorok (p.) muslimom opisuje jednu z udalostí, ktoré nastanú po súdnom dni, kedy Boh najvyšší prehovorí k obyvateľom raja: „Obyvatelia raja“. Títo obyvatelia sa ozvú a povedia: „Uposlúchli sme ťa, Pane náš“ a Boh povie: „Ste spokojní?“ Odpovedia: „Ako by sme mohli byť nespokojní, veď Ty si nám dal, čo si nedal nikomu z Tvojich stvorených!“ Boh povie: „Dám vám niečo ešte lepšie než toto.“ Odpovedia: " A čo môže byť lepšie než toto?" Boh povie: „Dám vám Svoju spokojnosť, takže sa na vás potom už nikdy nenahnevám.“

73. Prorok! Bor sa s tými, ktorí veriť odmietajú a s pokrytcami a buď na nich prísny. Ich útočišťom bude peklo a je to veru koniec zlý. (73)

    (73): Stále ostávame pri udalostiach výpravy zvanej Tabúk. Ako bolo už spomenuté, s prorokom Muhammadom šla na túto výpravu aj skupina pokrytcov. Keď sa táto skupina ocitla osamote, začali jej členovia ohovárať a opisovať rôznymi nadávkami proroka a jeho spoločníkov. Okrem toho sa objavila ich snaha o rozvrátenie a podrytie islamského náboženstva. Jeden z veriacich muslimov zvaný Huzejfa sa to dopočul a povedal to prorokovi Muhammadovi. Prorok Muhammad k nim šiel a spýtal sa ich: „Ste vy ale pokrytci, čo som sa to dopočul o vás?“ A tu pokrytci začali prisahať, že nič z toho nepovedali. Nato boli zoslané tieto verše.

74. Prisahajú na Boha (uvedení pokrytci) , že nič nepovedali (o prorokovi ani o jeho spoločníkoch alebo islame) . Oni ale povedali slovo vyjadrujúce odmietanie viery (slovo, ktoré ich zasa dostalo od viery k jej opätovnému odmietaniu) a (tým) vieru odmietli potom, ako už boli muslimami. A chceli vykonať niečo, čo nedosiahli (snažili sa proroka Muhammada zabiť po ceste z výpravy Tabúk) . A zášť chovali (voči prorokovi a muslimom) len preto, že im Boh a Jeho posol pomohol a dal zo svojej štedrosti (z Božej štedrosti) . (Vďačnosť týchto pokrytcov za to, že im Boh príchodom proroka Muhammada uštedril mnohé dobrodenia, ktoré predtým nemali, bola taká, že sa proroka snažili zabiť a z Mediny ho spolu s muslimami vyhnať.) Ak by pokánie učinili, bolo by to lepšie pre nich, ale ak sa odvrátia, Boh ich podrobí trápeniu bolestivému v živote najnižšom (pozemskom) i poslednom (a večnom) . A nebudú mať na zemi žiadneho dôverníka a ani nikoho, kto by im pomohol a podporil ich. (74)

    (74): Okrem toho, že uvedená skupina pokrytcov robila všetko možné preto, aby ublížila prorokovi a muslimom, dohodli sa niektorí jej členovia, že v noci zaútočia na proroka a zabijú ho. Rozhodli sa na proroka vyčkať a keď bude na okraji priepasti, tak ho tam z jeho ťavy zhodia. Huzejfa, ktorý držal prorokovu ťavu, však začul zvuk ich tiav, otočil sa a zbadal zahalených mužov, nato skríkol: „Idem k vám, nepriatelia Boží“. Keď pokrytci zistili, že boli odhalení, stiahli sa. Potom prorok pokračoval v ceste až na miesto, kam sa chcel dostať. To je význam vety „A chceli vykonať niečo, čo nedosiahli“.

75. Medzi nimi (medzi spomenutými pokrytcami) sú takí, ktorí prisľúbili Bohu: „Ak nám Boh dá zo Svojej štedrosti, budeme dávať milodary (a pomáhať chudobným a tým, ktorých Boh určil, že sa im má pomáhať – spomenutých vo verši č. 60) a budeme patriť medzi zbožných“. (75)

    (75): Tento verš bol zoslaný v súvislosti s udalosťou, ktorá sa odohrala za čias proroka Muhammada, ktorá hovorí aj o pokrytectve a chamtivosti. Jedného dňa prišiel k prorokovi muž menom Sa-laba Bin Háteb Al Ansári a povedal: „Posol Boží, požiadaj Boha, aby mi dal majetky“. Posol (p.) povedal: „Beda ti, Salaba, keď budeš mať málo, za čo budeš Bohu náležite ďakovať, je lepšie než mať tak veľa a nezvládať to“ a potom prorok dodal: „Nebol by si spokojný s tým, keby si mal to isté, čo má prorok Boží (prorok tým myslel seba)? Prísahám na Toho, v ruke ktorého je moja duša (na Boha), keby som bol chcel, aby sa hory premenili na striebro a zlato, tak by sa premenili“. Salaba povedal: „Prisahám na Toho, kto ťa s pravdou poslal (na Boha), ak požiadaš Boha, aby mi dal majetky, tak dám každému, komu bude z tohto majetku náležať nejaké právo, právo, ktoré mu náleží.“ Posol Boží (p.) povedal: „Bože, daj Salabovi majetok.“. Salaba si kúpil barany a ovce a tie sa začali rozrastať tak rýchlo, ako sa rozrastajú červíky. Medina už bola primalá pre jeho dobytok, preto z nej odišiel a presídlil sa do jedného z jej údolí. Nestíhal už celú spoločnú modlitbu, ale len spoločnú poludňajšiu a popoludňajšiu, zvyšok už vynechával. Dobytok sa ďalej rozrastal a Salaba už do Mediny chodieval len na spoločnú piatkovú modlitbu. Dobytok pokračoval v rozrastaní sa a Salaba napokon vynechal aj piatkovú spoločnú modlitbu. Posol Boží sa spýtal, čo Salaba porobil a ako sa má. Muslimovia mu povedali, že Medina už nedokázala obsiahnuť jeho dobytok a porozprávali mu, čo sa s ním stalo. Prorok povedal: „Beda Salabovi“ a opakoval to trikrát. Keď Boh najvyšší zoslal verš 9:103, v ktorom prorokovi káže, aby vzal z majetkov muslimov milodary a zakat, ktoré ich očistia a očistia aj ich majetky, posol Boží poslal dvoch mužov, aby tieto milodary a zakat vyzbierali. Prorok obom mužom dal písomné presné inštrukcie, ako majú milodary a zakat vyzbierať a povedal im: „Choďte za Salabom a za ďalším mužom z rodu Bení Selím a vezmite z ich majetkov určené milodary a zakat“. Muži odišli a šli k Salabovi. Keď k nemu prišli, požiadali ho, aby im odovzdal povinný podiel z odvodov na dávku zakat a ukázali mu písomný príkaz posla Božieho. Salaba povedal: „Toto je veru vojnová daň, je to len daň podobná vojnovej dani. Neviem, čo to vlastne je, pokračujte vo svojej práci, až kým ju neskončíte a potom sa ku mne vráťte“. Obaja muži odišli a šli za tým ďalším mužom z rodu Bení Selím. Keď prišli k mužovi, povedali mu, prečo prišli. Muž sa pozrel po najlepších ťavách, aké mal, oddelil ich od zvyšku stáda a dal ich obom mužom. Keď muži ťavy uvideli, povedali mu: „Toľko toho nám nemusíš dať a nechceme od teba toľko tiav ani vziať“. Muž im odpovedal: „Ale áno, vezmite si to, moja duša je s tým, čo vám dávam spokojná a sú to moje ťavy“. Muži ťavy vzali a na spiatočnej ceste sa zastavili u Salabu. Salaba im povedal: „Ukážte mi ten písomný príkaz, aby som sa naň pozrel.“. Keď sa pozrel znova, povedal: „Toto je daň podobná vojnovej dani.“ Odíďte, aby som porozmýšľal. Muži odišli a vrátili sa k prorokovi Muhammadovi (p.). Keď ich prorok uvidel, povedal: „Beda Salabovi“. Ešte predtým než obaja muži, ktorí milodary a zakat mali vyzbierať, prehovorili. Prorok poprosil Boha o požehnanie pre muža z rodu Bení Salím. Potom obaja muži prorokovi porozprávali o tom, ako sa Salaba zachoval a ako sa zachoval muž z rodu Bení Salím. Onedlho bol zoslaný tento verš. Keď bol verš zoslaný, u proroka sedel jeden z príbuzných Salabu, ktorý keď verš počul, odišiel od proroka, šiel za Salabom a povedal mu: „Beda ti, Salaba, Boh o tebe zoslal to a to.“ Salaba nato šiel za prorokom (p.) a požiadal ho, aby od neho prijal milodary a zakat. Prorok mu povedal: „Boh mi zakázal, aby som od teba prijal akýkoľvek milodar alebo zakat.“. Salaba si začal hádzať zem na svoju hlavu od nešťastia. Posol Boží mu povedal: „To je následok toho, čo si konal. Prikázal som ti niečo, ale ty si ma neposlúchol“. Keď Salaba videl, že prorok od neho odmieta čokoľvek prijať, vrátil sa domov. Prorok potom až do svojej smrti od Salabu žiaden milo-dar alebo zakat neprijal. Keď prorok zomrel, Salaba prišiel k Abú Bakrovi (prvému kalifovi po smrti proroka) a povedal mu: „Vieš, aké blízke miesto som mal u posla Božieho a aké postavenie mám medzi muslimami z Mediny, ktorí prorokovi pomohli, keď emigroval z Mekky do Mediny. Vezmi si preto milodary a zakat, ktoré ti dávam.“ Abú Bakr povedal: „Posol Boží ich od teba neprijal a ja ich mám od teba prijať?“. Abú Bakr odmietol čokoľvek od Salabu vziať. To sa opakovalo aj počas kalifátu druhého kalifa Omara a tretieho Kalifa Osmána, počas kalifátu ktorého Salaba zomrel.

76. Keď im však Boh dal zo Svojej štedrosti, skúposť ich ovládla (ostali lakomí a ničím z tejto štedrosti a z toho, čo im Boh dal, ostatným nepomáhali) a odvrátili sa, odmietajúc (poskytnúť akúkoľvek pomoc) ,
77. Následne nato vložil (Boh) do ich sŕdc pokrytectvo (za to, že svoj sľub nedodržali, Boh umocnil v ich srdciach všetky vlastnosti pokrytectva) až do dňa, kedy Ho stretnú (až do doby, kedy budú pred Bohom stáť) za to, že porušili to, čo Bohu sľúbili a za to, že klamali,
78. A či nevedeli (spomenutí pokrytci) , že Boh vie, čo skrývajú aj ich tajné hovory, ktoré medzi sebou vedú a že Boh pozná to, čo nie je známe (to, čo nik iný nepozná) **?
79. Tí (pokrytci), ktorí tých veriacich, ktorí dobrovoľne milodary dávajú (ktorí dobrovoľne ľuďom pomáhajú a dobrovoľne dávajú na účely, ktoré Boh určil), tupia (hania) za ich milodary (za milodary, ktoré dávajú) a tupia tých, ktorí nenachádzajú nič iné (čo by ako milodary dávali) než to, na čo sa zmohli (dávajú len toľko, koľko môžu, aj keď by toho bolo len málo, pretože sami toho veľa nemajú) a preto si robia (títo pokrytci) z nich posmech (z chudobných, dobrosrdečných a úprimných veriacich) , nech títo (pokrytci) vedia, že Boh si posmech z nich samých urobil (veta „Boh si posmech z nich samých urobil“ predstavuje určitý slovný zvrat vyjadrený v Koráne, ktorý znamená, že Boh všetko zlo a plané reči, ktoré títo pokrytci robili a hovorili, obrátil proti nim samým) a bude pre nich pripravené trápenie bolestivé. (79)

    (79): Keď boli zoslané verše nabádajúce muslimov k tomu, aby dávali zo svojich majetkov na pomoc ostatným a na účely Bohom určené, ako napríklad vo verši č. 60, jeden muslim prišiel a dal prorokovi veľa peňazí, aby ich rozdal a prorok ich od neho prijal. Pokrytci na to ihneď reagovali slovami, že sa chce len pretvarovať pred ľuďmi. Iný muž, ktorý bol chudobný, ale chcel aj on prispieť, zasa prišiel k prorokovi a dal mu misku datlí, ktorú od neho prorok tiež prijal. Pokrytci ani tu nezaostávali a povedali, že Boh nepotrebuje misku datlí tohto chudobného (takýto milodar sa im zdal priveľmi malý a bezcenný). Inak povedané, pokrytci zo svojich majetkov dať nechceli, ale keď niekto prorokovi niečo priniesol, ihneď proti nemu niečo vymysleli. Podľa nich, ktokoľvek, kto by prorokovi niečo priniesol, sa chcel buď pretvarovať alebo sledoval nejaký nepoctivý účel alebo dal málo, atď. Prorok Muhammad (p.) pritom vzal od každého toľko, koľko priniesol, cenil si to a zaďakoval mu. Preto Boh najvyšší zoslal tento verš, aby uvedených pokrytcov a každého im podobného varoval pred tým, čo robí a hovorí.

80. Či už budeš (Muhammad) pre nich (pre týchto pokrytcov) prosiť o odpustenie, alebo pre nich o odpustenie prosiť nebudeš (je to jedno) , aj keby si pre nich prosil o odpustenie sedemdesiatkrát (číslo sedemdesiat zrejme nemá žiaden konkrétny význam, znázorňuje len väčší počet) , aj tak im Boh neodpustí. To preto, že odmietli veriť v Boha a Jeho posla. A Boh správne neusmerní ľudí spurných.
81. Tí (pokrytci) , ktorí sa zdržali (ostali doma a nezúčastnili sa s prorokom na výprave – pozri verš č. 41 a nasl.) , sa radovali z toho, že ostali vzadu (doma) za poslom Božím (že ich posol a muslimovia nechali za sebou v meste a šli bez nich) a protivilo sa im, aby sa usilovali svojimi majetkami a dušami svojimi (sami sebou) o cestu, ktorú Boh určil a povedali (jeden druhému) : „Netiahnite do boja v horúčavách“. Povedz (im, Muhammad) : „Oheň pekla je oveľa horúcejší“. Keby to len chápali (a chápali význam toho, čo im je povedané a sľubované) .
82. Nech sa (teraz v živte pozemskom) trochu smejú a nech potom (v živote poslednom a večnom) veľa plačú, to bude odplata za to, čoho sa (v živote pozemskom) dopúšťali (i napriek mnohým varovaniam) .
83. Ak by ťa Boh vrátil ku skupine patriacej k nim (keď sa vrátiš, Muhammad, z výpravy Tebúk do Mediny, v ktorej spomenutí pokrytci ostali) a žiadali by ťa (títo pokrytci, keď sa budete pripravovať na ďalšiu výpravu) o povolenie, aby šli (do boja) s tebou, tak povedz: "Nepôjdete so mnou už nikdy a nebudete so mnou bojovať proti žiadnemu nepriateľovi. Vy ste sa uspokojili zdržaním sa (a sedením) doma prvý raz (prvýkrát, keď som vás vyzval, aby ste so mnou šli na výpravu Tebúk) , preto ostaňte (aj teraz doma sedieť) s tými, ktorí sa doma zdržali (ostaňte doma s tými, ktorí s nami pre oprávnený dôvod ísť nemôžu) . (83)

    (83): Boh najvyšší týmto veršom prorokovi Muhammadovi prikázal, aby všetkých pokrytcov, ktorí sa bez skutočného dôvodu počas výpravy Tebúk zdržali doma, už viac so sebou nevzal na žiadnu výpravu, na ktorú s muslimami v budúcnosti pôjde. Bolo to zrejme preto, aby ochránil muslimov pred možnou zradou zo strany takýchto pokrytcov, ale aj preto, aby každý vedel, že prorok s ním prestane rátať, pokiaľ v ňom nebude vidieť úprimnosť a podporu.

84. A nemodli sa pri hrobe nikoho z nich (nikoho zo spomenutých pokrytcov) , keď by zomrel, nikdy (sa nezúčastni procesu jeho pochovávania) , a nezdržuj sa nad jeho hrobom (aby si preňho Boha o odpustenie prosil) . Oni odmietali veriť v Boha a Jeho posla a zomreli v stave spurnosti. (84)

    (84): Keď Abdulláh Bin Ubej (jeden z pokrytcov, ktorý proroka Muhammada neustále ohováral a ubližoval mu a ktorý sa snažil neraz vyvolať rozpory medzi muslimami) zomrel, jeho syn prišiel k prorokovi Muhammadovi (p.) a povedal mu: „Daj mi svoju košeľu, aby som ho do nej zabalil a pomodli sa za pokoj jeho duše a pros pre neho o odpustenie“. Prorok mu dal svoju košeľu a povedal mu: „Oznám konanie modlitby (muslimovia majú špeciálnu modlitbu, ktorá sa nazýva Modlitba nad zomrelým, ktorú vykonávajú pred spustením mŕtveho do hrobu)“. Keď tak Abdulláhov syn urobil, prorok sa pripravil, aby sa pomodlil nad dušou Ab dulláha. Tu mu ale Omar Bin Al Chattáb (jeden z blízkych prorokových spoločníkov) povedal: „Nezakázal ti Boh modliť sa nad dušou pokrytcov?“ Prorok mu odpovedal: „Boh mi dal na výber, či sa budem nad nimi modliť, alebo nebudem“. A tak sa prorok nad dušou Abdulláha pomodlil. Onedlho nato bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh prorokovi a muslimom ukladá, aby za dušu tých, ktorí veriť odmietali a za dušu pokrytcov nemodlili.

85. Nech nevzbudzujú tvoj obdiv ich majetky a ich deti (majetky a deti týchto pokrytcov a nepozeraj na ne s obdivom a so snahou získať ich na svoju stranu) . Boh ich chce cez ne (prostredníctvom týchto majetkov a potomstva) podrobiť trápeniu v živote najnižšom (pozemskom) a chce, aby ich duše odišli (opustili ich telá – zomreli) v stave, keď vieru odmietajú (pozri poznámku k veršu č. 55) ,
86. A keď je (Bohom) zoslaná dole kapitola, v ktorej, sa hovorí (ktorá prikazuje muslimom) : „Verte v Boha a vynakladajte snahu spolu s Jeho poslom“, (Snahou sa tu myslí poslúchnuť proroka, keď žiadal, aby s ním šli na stret s nepriateľom.) Žiadajú ťa o povolenie (nezúčastniť sa) tí zámožní z nich (z uvedených pokrytcov) a hovoria: „Nechaj nás, aby sme zostali s tými, ktorí ostali sedieť doma“,
87. Spokojní boli, že ostali s tými, ktorí sa zdržali vo svojich domoch (jednak prijali sami na seba tú hanbu, že ostali doma spolu s deťmi, ženami a nevládnymi mužmi a jednak prišli o odmenu, ktorú Boh sľúbil tým, ktorí proroka poslúchli) . A ich srdcia boli zapečatené, preto nechápu (dôvod, pre ktorý im Boh boj prikázal, že ním v prvom rade získavajú Božiu spokojnosť a v neposlednom rade si ním zaisťujú mier sebe i svojim potomkom) .
88. Posol (Muhammad) a tí, ktorí uverili spolu s ním, sa snažili svojimi majetkami a dušami svojimi (sami sebou o Božiu spokojnosť a poslúchali, čo im Boh uložil) . Tí získajú tie najväčšie a najlepšie dobrá a to budú tí, ktorí prospeli (v skúške, ktorej boli v živote pozemskom vystavení) ,
89. Boh pre nich (pre spomenutých veriacich) pripravil záhrady, pod ktorými tečú rieky, v ktorých budú naveky. To je veru tá obrovská výhra.
90. Tí z radov kočovných Arabov, ktorí si výhovorky vymysleli, prišli (k prorokovi) , aby im bolo povolené nezúčastniť sa (na výprave) . A sedieť doma ostali aj tí, ktorí klamali Bohu a Jeho poslovi (ide o ďalšiu skupinu, ktorá sa nezúčastnila na výprave, ale ani nepožiadala proroka o žiadne ospravedlnenie) . Tých z ich radov (z radov uvedených dvoch skupín) , ktorí odmietli veriť, postihne trápenie bolestivé. (90)

    (90):Verše uvádzajú tri skupiny ľudí, ktorí sa s prorokom Muhammadom boja nezúčastnili. Prvú tvorili pokrytci z Mediny, o ktorých hovorili predchádzajúce verše. Druhú tvorili určité arabské kmene, príslušníci ktorých prišli k prorokovi s rôznymi výhovorkami, aby im povolil ostať doma. Tretiu skupinu tvorili Arabi z okolitých kmeňov, ktorí sa na výprave nezúčastnili a ktorí sa nesnažili svoj postoj ani ospravedlniť.

91. Pre slabých, chorých, aj pre tých, ktorí nenachádzajú nič, čo by minuli (ktorí sú takí chudobní, že si nedokážu zaobstarať zbraň, ani zásoby na cestu a ani prorok im ich nedokázal zaobstarať z verejných financií a milodarov) , nie je hriechom, ak by nešli s prorokom, pokiaľ by boli úprimní k Bohu a k Jeho poslovi. Niet dôvodu (a príčiny) na potrestanie dobro konajúcich. A Boh je odpúšťajúci a milostivý,
92. A (nie je hriechom ne ísť s prorokom) ani pre tých (chudobných muslimov) , ktorým keď by k tebe prišli, aby si ich vzal so sebou, by si povedal: „Nemám nič, na čom by som vás vzal so sebou (nemám už žiadne prostriedky, z ktorých by som vám mohol výzbroj zabezpečiť) “, a tak odišli a ich oči boli zaplavené slzami od zármutku a od toho, že nenachádzajú nič, čo by minuli (aby si za to kúpili potrebnú výzbroj) . (92)

    (92): Keď bol zoslaný verš, v ktorom bolo muslimom prikázané, aby šli s prorokom na výpravu, prišlo k prorokovi niekoľko muslimov, hovorilo sa, že boli siedmi, a poprosili ho, aby im zabezpečil zvieratá, na ktorých by mohli s ním ísť, pretože na ne nemali. Prorok im ale povedal: „Prisahám na Boha, nenachádzam nič, na čom by som vás vzal a poniesol so mnou“, a tak títo muži odišli s plačom a bolo im ľúto, že nemôžu ísť s ostatnými, pretože nemajú nič, na čom by sa odviezli. Boh nato zoslal tento verš, v ktorom ospravedlňuje ich neúčasti, pretože vie, že ich úmysel a viera sú čisté a úprimné.

93. Dôvod (a príčina) na potrestanie je však voči tým, ktorí ťa žiadajú o povolenie ostať (doma a ne ísť na výpravu) a pritom sú bohatí (nemajú žiaden dôvod na to, aby ostali doma a nešli s ostatnými) . Boli spokojní, že ostali s tými, ktorí sa zdržali vo svojich domoch, a Boh zapečatil ich srdcia (za ich pokrytectvo) , preto nevedia (v čom je dobro skryté) ,
94. Ospravedlňujú sa (títo pokrytci a vyhovárajú sa rôznymi výhovorkami na príčiny, ktoré ich viedli k tomu, že s vami nešli) vám (muslimom, ktorí ste na výpravu šli) , keď sa k nim vraciate (z výpravy) . Povedz: „Neospravedlňujte sa, veriť vám nebudeme. Boh nám oznámil vaše správy (a celú pravdu o vás, o vašom myslení a zámeroch) . A Boh bude vidieť vaše skutky i Jeho posol. Potom (po vašej smrti) budete vrátení k Tomu (k Bohu) , kto pozná to, čo nie je známe (to, čo ľudia nepoznajú zo správ minulosti, súčasnosti a budúcnosti) , aj to, čo je známe (pozná aj všetko, čo tvorstvo pozná, robí a ako premýšľa) a On vám (vtedy) oznámi, čo ste (v živote pozemskom) konali“.
95. Budú vám (uvedení pokrytci budú muslimom, ktorí sa z výpravy vrátili) prisahať na Boha, keď sa k nim vrátite (že ich úmysly boli čisté a budú si vymýšľať nové a nové klamstvá) , aby ste ich nechali (aby ste im odpustili a nevyčítali im, čo urobili) . Nechajte ich (nerozprávajte sa s nimi a ani nesedávajte) . Oni sú príkladom nečistoty (pre pokrytectvo, ktoré v nich je, ich srdcia sú nečisté a nezaváhajú vám ublížiť) . Ich príbytkom bude peklo ako odplata za to, čoho sa dopúšťali (za ich pokrytectvo a hriechy, ktorých sa dopúšťali) .
96. Prisahajú vám (na všetko možné, čo si dokážu vymyslieť) , aby ste boli s nimi spokojní (aby ste im prepáčili). Aj keby ste s nimi boli spokojní vy (aj keby ste im to vy prepáčili) , Boh nikdy nebude spokojný s ľuďmi spurnými.
97. Kočovní Arabi (ktorí žijú na púšti a kočujú) sú tvrdší v odmietaní viery a v pokrytectve (pretože sú ďaleko od akýchkoľvek poznatkov okrem tých, ktoré im púšť poskytuje a pre ťažký život a podmienky, v ktorých na tejto púšti vyrastajú a žijú, čo v mnohých z nich zanechá tvrdé srdce a hrubosť) , a preto skôr nedokážu rozpoznať hranice určené tým (prostredníctvom toho) , čo Boh zoslal svojmu poslovi (kde sú hranice toho, čo môžu a čo nie) . A Boh všetko pozná a múdrosťou oplýva.
98. Medzi kočovnými Arabmi sú takí, ktorí považujú to, čo míňajú (čo dávajú dobrovoľne na účely, ktoré Boh stanovil) za nutnosť (pretože to nedávajú, aby tým získali Božiu spokojnosť, ale to dávajú ako druh pretvárky a zo strachu pred muslimami) a vyčkávajú, až sa na vás obráti nešťastie (aby sa vás a povinnosti dávať to, čo dávajú, zbavili) . Nešťastie nech sa na nich obráti. (Veta znamená, že nešťastie sa nakoniec proti nim obráti) . A Boh všetko počuje a všetko vie,
99. A medzi kočovnými Arabmi sú takí, ktorí veria v Boha a v Deň posledný (v deň zmŕtvychvstania alebo v súdny deň) a považujú to, čo míňajú (čo dávajú na účely, ktoré Boh stanovil) za niečo, čo ich priblíži k Bohu (k Jeho spokojnosti s nimi) a k tomu, že posol (Muhammad) bude za nich prosiť Boha. (Prorok Muhammad vždy prosil Boha o dobro, požehnanie a odpustenie pre tých, ktorí dávali a míňali z majetkov, ktoré mali na účely, ktoré Boh stanovil.) Veru, je to pre nich niečo, čo ich k Bohu priblíži a Boh im umožní vojsť pod milosť Svoju. Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý.
100. Tí prví z radov tých, ktorí emigrovali (prví muslimovia, ktorí emigrovali s prorokom Muhammadom z Mekky do Mediny) a z radov tých, ktorí pomohli a podporili (myslia sa nimi tí muslimovia, obyvatelia Mediny, ktorí týmto emigrantom pomohli, prijali ich spolu s prorokom v Medine a podelili sa s nimi o všetko, čo mali) a tí, ktorí ich nasledovali v dobrom (ktorí nasledovali týchto emigrantov a tých, ktorí im pomohli) , s tými je Boh spokojný a oni sú spokojní s Ním (budú spokojní s tým, čo im Boh sľúbil a dal) a pripravil pre nich záhrady, pod ktorými tečú rieky a v ktorých budú naveky vekov. To je veru tá obrovská výhra.
101. V radoch tých kočovných Arabov, ktorí sú (žijú) vo vašom okolí (muslimovia) , sú pokrytci (vetou „vo vašom okolí“ sa myslia kočovní Arabi, ktorí žili v okolí Mediny, kde muslimovia s prorokom žili) , ale tiež v radoch obyvateľov Mediny (aj v radoch samotných obyvateľov Mediny sú mnohí pokrytci) . Zvykli si na pokrytectvo. Nepoznáš ich (Muhammad) , my ich ale poznáme (dobre vieme, ktorí sú to) . Podrobíme ich trápeniu dvakrát (jedenkrát počas ich pozemského života a druhýkrát v časovom úseku, ktorý sa tiahne od smrti človeka až po príchod súdneho dňa) a potom (po súdnom dni) budú vrátení do trápenia obrovského (v súdny deň sa skončia oba tresty, aby sa začal ten najsilnejší) ,
102. A žijú okolo vás i ďalší, ktorí priznali svoje hriechy (priznali, že sa omylov dopustili) , ktorí zmiešali dobrý skutok so skutkom zlým. Od tých snáď Boh príjme pokánie (a odpustí im, pretože svoje chyby priznali a oľutovali) . Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý. (102) (102): Stále ostávame pri udalostiach okolo výpravy Tebúk. Medzi muslimami, ktorí s prorokom a s ostatnými na túto výpravu nešli, bola aj skupina muslimov, ktorým sa nechcelo a ktorí sa báli o svoje majetky, čo sa s nimi stane, ak ich opustia. Preto si vymysleli výhovorku, aby ich prorok ospravedlnil z účasti na výprave. Keď sa však prorok s muslimami vydali na cestu, títo muslimovia svoj čin oľutovali a ľutovali, že s prorokom nešli a povedali: „Ostali sme v bezpečí a tieni spolu so ženami a posol Boží so svojimi spoločníkmi sa snažia o Božiu spokojnosť (tým, že sa vydali na cestu a šli do boja)! Prisaháme na Boha, priviažeme sami seba o trámy mešity a neodviažeme sa, až kým nás sám prorok nerozviaže a neprepáči nám, čo sme urobili.“ A tak sa priviazali o trámy prorokovej mešity v Medine. Keď sa prorok Muhammad vrátil, prešiel popri nich a spýtal sa: „Kto sú to?“ Ľudia mu povedali: „To sú ľudia, ktorí nešli s tebou a ostali tu. Preto sa zaviazali Bohu, že neodviažu sami seba, až kým ich ty nerozviažeš a neodpustíš im.“ Prorok povedal: „A ja prisahám na Boha, že ich nerozviažem a ani im neprepáčim, čo urobili, pokým mi to nebude prikázané. Odvrátili sa odo mňa a nešli na výpravu s ostatnými muslimami.“ Onedlho bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh prikazuje svojmu poslovi, aby im odpustil. Keď bol verš prorokovi zoslaný, prorok im to oznámil, rozviazal ich a prepáčil im, čo urobili. Keď prorok týchto muslimov rozviazal, oni mu povedali: „Posol Boží, tu sú naše majetky, pre ktoré sme s tebou nešli, rozdaj ich za nás (chudobným a biednym) a očisti nás nimi a pros pre nás o odpustenie.“ Prorok im povedal: „Nebolo mi prikázané, aby som z vašich majetkov niečo vzal.“ Nato bol zoslaný nasledujúci verš. Podľa niektorých historických prameňov bol počet spomenutých muslimov desať mužov.
103. Vezmi z ich majetkov (z majetkov muslimov uvedených v predchádzajúcom verši) milodar, ktorým ich očistíš a zúrodníš ich dobré skutky a majetky (okrem toho, že budú pre nich tieto milodary očistou, zúrodnia takéto milodary ich ostatné majetky a Boh im v nich požehná) a pros pre nich Boha (o odpustenie) , pretože prosby tvoje sú pre nich upokojením (vnášajú pokoj do ich duší) . A Boh všetko počuje a všetko vie (Boh vypočuje prosby toho, kto Ho prosí a vie o ňom všetko) .
104. A či nevedeli (muslimovia spomenutí v predchádzajúcich dvoch veršoch) , že Boh, On (je ten, kto) prijíma pokánie od (ľudí) Jemu oddaných (Boh prijíma pokánie a odpúšťa, pričom prijatie takéhoto pokánia a udelenie odpustenia závisí len od Jeho vôle) a milodary od nich berie? (Ľudia by mali tiež vedieť, že milodary, ktoré dávajú, dávajú Bohu, aby získali Božiu spokojnosť. Predstavujú Bohom uloženú povinnosť a Bohu sa dostávajú tým, že sa rozdávajú podľa toho, ako Boh určil. Boh o týchto milodaroch vie, prijíma ich a za ne odmeňuje každého podľa jeho úmyslu.) A (mali by vedieť) že Boh, On je ten, kto pokánia prijíma a je milostivý (odpustenie a milosť od Boha závisia) . (104)

     (104): Verš nesie v sebe ten význam, že nech vedia uvedení muslimovia i každý, kto príde po nich, že ak chcú prosiť o odpustenie, nech prosia len Boha a nikoho iného, pretože splnenie prosieb je jedna z vecí, ktoré si Boh vyhradil Sám Sebe a nik okrem Neho nemá právo ani moc rozhodnúť, či bude niečia prosba splnená a či sa niekomu odpustenie dostane, alebo nie. Taktiež nech berú na vedomie, že keď milodary a povinný odvod na dávku zakat dávajú, nedávajú to len ľuďom, ktorí ich potrebujú, ale dávajú ich predovšetkým Bohu, ktorý im takéto milodary zväčší a zúročí ešte predtým, než sa dostanú do ruky svojich adresátov, a to tým, že im požehná to ostatné, čo majú a dá im zapísať dobré skutky za takéto milodary. Nech majú stále na pamäti, že ak sa im dostane odpustenie alebo milosť, je to od Boha, a nie pričinením niekoho iného.

105. Povedz (Muhammad, muslimom spomenutým v predchádzajúcich troch veršoch) : "Konajte (pokračujte vo svojom živote ako zvyčajne) , Boh bude vidieť vaše skutky i Jeho posol i veriaci (či ste sa skutočne napravili, alebo nie) . Potom (po vašej smrti) budete navrátení k Tomu (k Bohu) , kto pozná to, čo nie je známe (to, čo ľudia nepoznajú zo správ minulosti, súčasnosti a budúcnosti) i to, čo je známe (pozná všetko, čo tvorstvo pozná, robí a ako premýšľa) . A On vám oznámi, čo ste (v živote pozemskom) konali (oznámi vám, či ste to s pokáním vážne mysleli a či vám váš čin odpustil) .
106. Sú i ďalší (existujú i ďalší muslimovia, ktorí s prorokom nešli a ktorí sa ani neprišli ospravedlniť) , o ktorých je rozhodnutie odložené dovtedy, kým nepríde príkaz Boží (rozhodnutie Boha ohľadom tejto skupiny ešte nebolo dané) , buď ich (Boh) trápeniu podrobí, alebo od nich prijme pokánie. A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva. (106)

     (106): Verš hovorí o ďalších troch mužoch z radov tých, ktorí s prorokom nešli, ktorí oľutovali svoje konanie, ale sa ostýchali prísť za prorokom, pozrieť sa mu do očí a priznať sa. Otázka, či im Boh odpustí, alebo nie, ostáva v tomto verši otvorená. Vo verši č. 118, ktorý bude nasledovať, im však už Boh odpúšťa to, čo vykonali s tým, že by sa k niečomu podobnému už nemali vracať.

107. Tí, ktorí si učinili (vybudovali) mešitu (šlo o mešitu, ktorú pokrytci za čias proroka Muhammada vybudovali v Medine a ktorá sa nazývala mešita Al Dirár) preto, aby škodili (jej vybudovaním muslimom) , aby cez ňu odmietali vieru (vybudovali ju, pretože v nich odmietanie viery v Boha a v posolstvo Jeho posla Muhammada stále panovalo) , aby spôsobili rozkol medzi veriacimi a (vybudovali ju) ako miesto, v ktorom vyčkávajú na toho, kto bojoval proti Bohu a Jeho poslovi už predtým (šlo o jedného kňaza, ktorý sa nazýval Abú Amer) , tí budú prisahať: „Chceli sme (vybudovaním tejto mešity) len dobro“. Boh však svedčí o tom, že sú klamári (že ich cieľom bolo muslimom ublížiť) . (107)

     (107): Na pochopenie tohto verša treba poznať pozadie jeho zoslania. V dobe, keď prorok Muhammad (p.) už býval v Medine, skupina muslimov vybudovala mešitu, ktorú nazvali Qibá a poslali pre proroka Muhammada, aby k nim prišiel. Keď do mešity vstúpil, pomodlil sa v nej (na náznak svojho súhlasu s ňou). To však vyvolalo závisť inej skupiny, ktorá vieru len predstierala a ktorú viazali príbuzenské vzťahy s tou prvou skupinou. Členovia druhej skupiny si povedali: „Vybudujeme aj my mešitu a pošleme k poslovi Božiemu, aby sa v nej modlil, tak ako sa pomodlil v mešite našich bratov a aby sa v tejto mešite modlil kňazAbú Amer, keď sa vráti zo Šámu (Šámom sa nazývala približne oblasť dnešnej Sýrie, Libanonu, Palestíny a Jordánska)“. Abú Amer bol človek, ktorý prijal kresťanstvo ešte v dobe pred zoslaním islamu, stal sa kňazom a obliekol si kňazské rúcho. Keď prorok Muhammad prišiel do Mediny, tento kňaz odmietol uznať posla a proroka Muhammada a posolstvo, ktoré bolo poslovi zoslané a prejavil voči nemu nepriateľstvo, za čo ho prorok nazval spurným. Abú Amer odišiel do oblasti Šámu a poslal pokrytcom, ktorí boli v Medine, správu: „Pripravte sa najlepšie, ako môžete, zabezpečte si zbrane a vybudujte pre mňa mešitu. Idem k Cézarovi, aby som priviedol rímskych vojakov a vyhnal Muhammada a jeho spoločníkov“. A tak títo pokrytci vybudovali ďalšiu mešitu pri spomenutej mešite Qibá. Počet tých, ktorí sa na jej budovaní zúčastnili, bolo dvanásť mužov. Keď mešitu dokončili, prišli k prorokovi Muhammadovi a povedali: „Vybudovali sme mešitu pre každého, kto má problém, nejakú potrebu a preto, aby sa mali ľudia kam uchýliť v studených a daždivých nociach. Radi by sme boli, keby si k nám prišiel a pomodlil sa nám v nej (ako dôkaz súhlasu s ňou)“. Prorok poprosil o svoj odev, aby si ho obliekol a šiel za nimi. Tumu ale boli zoslané tieto verše, v ktorých mu Boh oznamuje skutočný cieľ vybudovania tejto mešity a úmysly tých, ktorí ju vybudovali. Prorok zavolal skupinu muslimov a povedal im: „Choďte k tejto mešite, ktorej ľudia sú krivdiaci, zbúrajte ju a spálte“. A tak šli, mešitu spálili a zbúrali a tých, ktorí tam boli, rozohnali. Takýmto spôsobom sa zmaril jeden z mnohých plánov na roztrieštenie muslimov.

108. Neostávaj (a nemodli sa) v nej (v mešite Al Dirár, Muhammad) nikdy. Mešita, ktorá bola od prvého dňa založená na bohabojnosti (spomenutá mešita Qibá bola vybudovaná s čistým úmyslom a na základoch bohabojnosti, a preto) , má väčšie právo na to, aby si v nej ostával a modlil sa (v nej) . Sú v nej muži, ktorí sa radi očisťujú (telesne i duševne) . A Boh má rád tých, ktorí sa očisťujú (ktorí sú čistí a ktorí majú čisté úmysly) .
109. A či nie je ten, kto založil svoju stavbu (mešitu) na bohabojnosti od Boha pochádzajúcej a na Jeho spokojnosti, lepší než ten, kto založil svoju stavbu (mešitu) na okraji prepadajúcej sa priepasti, ktorá sa s ním prepadla do ohňa pekelného? A Boh správne neusmerní ľudí krivdiacich. (109)

     (109): Verš v sebe nesie dva významy, jednak sa ešte stále dotýka mešity spomenutej v predchádzajúcom verši, ale tiež nesie skrytý význam, ktorý hovorí, že je človek, ktorý založil svoj život na bohabojnosti a o Božiu spokojnosť sa snažil, je neporovnateľný s takým človekom, ktorý založil svoj život na odmietaní viery, krivdu páchal a snažil sa o pochybné veci, ktoré ho dovedú nakoniec do ohňa pekelného. Verš sa končí konštatovaním, že Boh na správnu cestu neuvedie takých ľudí, ktorí krivdu páchajú.

110. Stále ostáva ich stavba, ktorú postavili (mešita Al Dirár, ktorá bola na príkaz proroka zbúraná) , dôvodom k pochybnostiam pretrvávajúcim v ich srdciach a ostane, až kým sa ich srdcia neporozpadávajú (tieto pochybnosti ostanú, až kým im neprivodia smrť) . A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva (pozná všetko a vie, ako podobné skutky potrestať) .
111. Boh kúpil od veriacich ich duše a ich majetky výmenou za záhradu rajskú. (Skutočnosť, že sa muslimovia zaviazali islam chrániť, Boh prirovnal k obchodu, ktorý s nimi uzavrel. Oni sa zaviazali, že islam budú dodržiavať a hájiť a On sa im za to zaviazal, že ich odmení rajom.) Budú bojovať (a snažiť sa) za cestu, ktorú Boh určil, a tak budú zabíjať a budú zabíjaní. (Boh im ďalej vysvetľuje obsah tejto dohody. Keďže islam mal a bude mať mnohých nepriateľov, ktorí sa ho budú snažiť zničiť, budú padať obete na oboch stranách, takže nech sa neľakajú, keď k tomu dôjde.) Je to sľub pravdivý (že ich Boh odmení za ochranu náboženstva rajom) , ktorým sa Boh zaviazal v Tóre a v Evanjeliu a v Koráne (vo všetkých spomenutých Nebeských Knihách sa Boh veriacim zaviazal, že ak budú svoje náboženstvo pravdivo dodržiavať a budú ho chrániť, odmení ich rajom) . A kto iný než Boh môže s istotou (s úplnou istotou a dôveryhodnosťou) dodržať sľub svoj (Niet toho, kto by svoj sľub dodržal istejšie a dôveryhodnejšie než Boh) . Radujte sa (muslimovia) z obchodu, ktorý ste uzavreli. A to je veru tá obrovská výhra. (111)

     (111): V dobe, keď prorok Muhammad (p.) začal so šírením jemu vnuknutého posolstva verejne v Mekke, prišla k nemu skupina muslimov z Mediny a bolo ich sedemdesiat mužov a niekoľko žien a prehlásili pred ním, že uverili v Boha a v posolstvo, ktorým bol poverený. Jeden z nich, menom Abdulláh Bin Raváha, povedal prorokovi Muhammadovi: „Posol Boží! Daj nám akúkoľvek požiadavku, ktorú by sme mali splniť voči Bohu a voči tebe (a my ju splníme).“ Prorok im povedal: „Ako požiadavku, ktorú máte splniť voči Bohu, vám kladiem, že budete v Neho veriť a nebudete k Nemu nič a nikoho pridružovať. A ako požiadavku, ktorú máte splniť voči mne, vám kladiem, že ma budete chrániť pred tým, pred čím chránite sami seba.“ Povedali: „Ak by sme tak urobili, čo nám bude náležať?“ Povedal: „Raj“. Povedali: „Je to obchod výnosný, nevypovedáme ho a ani z neho nikoho neoslobodíme (dodržíme ho a žiadame, aby bol aj voči nám dodržaný)“. Nato bol prorokovi Muhammadovi zoslaný tento verš, v ktorom Boh dáva svoj súhlas na dohodu, ktorú s nimi prorok Muhammad uzavrel.

112. Sú to (veriaci sú) tí, ktorí pokánie činia, uctievajú Boha, ďakujú Bohu, cestujú kvôli Bohu (cestujú po zemi, aby plnili to, čo im Boh uložil) , klaňajú sa Bohu v polohe Rukúu (klaňajúc sa v jednej z polôh modlenia, počas ktorej sa v stoji skloní trup dopredu) , klaňajú sa Bohu v polohe sužúdu (poklona, v ktorej sa kľakne na kolená, skloní trup dopredu a čelo s nosom sa spoja so zemou; obe poklony sú súčasť modlitby) , prikazujú chvályhodné veci (a správania) , zakazujú odsúdeniahodné veci (a správania) a dodržiavajú hranice Bohom určené (hranice zásad a ustanovení, ktoré Boh ľuďom určil) . A oznám radostnú zvesť veriacim (ktorí všetko uvedené dodržujú, o odmene, ktorá je pre nich u Boha pripravená) .
113. Neprislúcha prorokovi (Muhammadovi) a tým, ktorí uverili (veriacim muslimom) , aby prosili (Boha) o odpustenie pre tých, ktorí k Bohu pridružujú (ktorí k Nemu pridružujú niečo alebo niekoho) , aj keby šlo o príbuzných, po tom, ako sa im (týmto veriacim) jasne ukázalo, že títo (ich príbuzní) budú obyvateľmi pekla (že sa do pekla dostanú) . (113)

     (113): Keď Abú Táleb, prorokov strýko, ktorý sa oňho staral po smrti jeho otca a dedka a chránil ho, pocítil, že už z tohto života odchádza a že smrť je už blízko, vošiel k nemu prorok Muhammad (p.). U Abú Táleba vtedy sedeli dvaja z radov tých, ktorí odmietali veriť. Boli to Abú Žehl a Abdulláh Bin Ebí Umejja. Prorok svojmu strýkovi povedal: „Strýc môj! Povedz: "Niet boha okrem Boha“, bude to veta, o ktorej u Boha v tvoj prospech dosvedčím, že si ju povedal". Prorokov strýko Abú Táleb aj napriek tomu, že prorokovi pomáhal a bránil ho pred ostatnými, neuznal posolstvo, ktorým bol prorok Muhammad Bohom poverený. Najvážnejšou príčinou toho bolo, ako uvidíme z tejto udalosti, že sa bál, aby o ňom ľudia nepovedali, že zanechal náboženstvo a vieru svojich predkov. Abú Žahl a Bin Ebí Umejja povedali: „Abú Táleb, a či sa ty odvraciaš od cesty Abdulmuttaleba?“ (Abdulmuttaleb bol otec Abú Táleba a dedko Muhammada zo strany jeho otca.) Prorok Abú Tálebovi opakoval to, čo mu na začiatku povedal a prosil ho, aby povedal vetu uznania. Obaja muži mu však opakovali svoje, až Abú Táleb zomrel a posledné, čo povedal: „Ostávam na ceste Abdulmuttaleba“. Keď zomrel, prorok povedal: „Budem Boha prosiť pre teba o odpustenie, ak mi to nebude zakázané.“ Vtedy bol zoslaný tento verš a neskôr aj verš 28:56, v ktorých bolo dané, že muslim môže prosiť Boha o odpustenie len pre muslima, resp. pre človeka, ktorý aspoň pred smrťou uznal jedinosť Boha s vlastnosťami, ktorými On Seba v Koráne opísal.

114. Abrahám (prorok) prosil (spočiatku) Boha o odpustenie pre svojho otca len preto, že to bol sľub, ktorý mu (svojmu otcovi Abrahám) dal (Abrahám sľúbil svojmu otcovi, že bude preňho prosiť Boha o odpustenie – verš 19:47) . Ale keď sa mu (Abrahámovi) jasne ukázalo, že (jeho otec) je nepriateľom Boha (pretože trvá na neviere, odmieta akokoľvek Abraháma počúvať a vyhráža sa mu smrťou, ak neprestane) , zriekol sa ho (Abrahám prestal prosiť Boha, aby jeho otcovi odpustil a zriekol sa ho) . Abrahám veru bedákal (trpel a trápil sa pre správanie svojho otca) a mal veľkú trpezlivosť (bol však i napriek všetkému trpezlivý voči svojmu otcovi a znášal ho) .
115. Boh by nikdy žiadnych ľudí neuviedol do bludu potom, ako ich správne usmernil, pokým im neobjasní, čoho sa majú vyvarovať (až keď začnú neustále porušovať a odchyľovať sa od toho, čo im uložil, potom z ich sŕdc odníme úprimnosť a vieru) . Veď Boh o všetkom vie.
116. Bohu náleží kráľovstvo nebies a zeme, On oživuje (dáva život) a usmrcuje (určuje smrť) . A bez Boha, ľudia, nemáte (žiadneho) dôverníka a ani nikoho, kto by vám pomohol a podporil vás (nemáte nikoho, kto by vám pomohol alebo by sa vás zastal) .
117. Boh prijal pokánie od proroka a od emigrantov (prvých muslimov, ktorí emigrovali s prorokom Muhammadom z Mekky do Mediny) a od tých, ktorí pomohli a podporili ich (muslimovia, obyvatelia Mediny, ktorí týmto emigrantom pomohli, prijali ich spolu s prorokom v Medine a podelili sa s nimi o všetko, čo mali) , ktorí ho (proroka) nasledovali v hodine (vo chvíli) ťažkej potom, ako sa srdcia skupiny z ich radov (z radov týchto emigrantov a tých, ktorí pomohli a podporili proroka a muslimov) skoro odchýlili (od viery) . Pokánie od nich potom (ako sa to všetko stalo a s prorokom šli, Boh) prijal. Veď On je voči nim zľutujúci sa a milostivý.
118. A prijal ho (pokánie) od tých troch, ktorí doma ostali (a nešli s prorokom a muslimami na výpravu Tebúk) . Keď sa im už zem zdala byť tesná so všetkým, čo obsiahla (napriek jej rozľahlosti a veľkosti) a aj ich duše sa im zdali byť tesné (od starostí a žiaľu, pretože ich všetci opustili, keď prorok Muhammad prikázal všetkým muslimom, aby sa ich stránili a neprehovorili s nimi, pozri verš č. 106) , a pomysleli si, že už niet úniku pred Bohom (niet sa kam schovať a niet ku komu prosbu o odpustenie adresovať) jedine k Nemu (k Bohu) , potom Boh od nich pokánie prijal, aby takpokánie mohli učiniť (Boh im oznámil, že pokánie prijíma, preto nech ho učinia a bude im odpustené) . Veď Boh, On je ten, kto pokánia prijíma a je milostivý.
119. Vy, ktorí ste uverili, bojte sa Boha (Jeho hnevu) a buďte s tými, ktorí sú pravdovravní (patrite medzi nich) .
120. Neprislúchalo (a nemali pravdu v takejto veci) obyvateľom Mediny a tým z radov kočovných Arabov, ktorí sú (žijú) okolo nich (okolo obyvateľov Mediny) , aby nesprevádzali posla Božieho (Muhammada) a aby uprednostnili svoje duše pred jeho dušou. Nepostihol by ich smäd, ani námaha, ani hlad pre cestu, ktorú Boh určil, a ani by nešliapli na miesto, ktoré by zlosťou naplnilo tých, ktorí odmietali veriť, a ani by nedostali nepriateľa, bez tohto, aby sa im za to nezapísal dobrý skutok (mali s prorokom ísť, pretože za všetko uvedené, za smäd, hlad atď., by sa im zapisovali dobré skutky) . A Boh nedopustí, aby sa stratila odmena konajúcich dobro (Boh uchová odmenu každého, kto dobro koná a kto sa snaží o Jeho spokojnosť) ,
121. A (verš nadväzuje na predchádzajúci) neminuli by z majetku svojho či už málo alebo veľa a neprešli by údolie bez toho, aby sa im nezapísal (za to dobrý skutok) . Aby ich tak Boh náležite odmenil odmenou zodpovedajúcou tomu najlepšiemu, čo konali (budú sa im takéto dobré skutky zapisovať, aby im Boh za túto ich snahu a podporu proroka odmenu dal) .
122. Veriaci by nemali tiahnuť do boja všetci naraz (nie že všetci odídu a doma neostane nik z nich ani na obranu) . Nech tiahne z každej ich skupiny (skupiny veriacich) časť, aby sa ostatní (tí, ktorí ostali doma) učili náboženstvo (základy náboženstva) a aby (tí, ktorí sa učili a získali nové poznanie) varovali svojich ľudí, keď sa k nim vrátia, azda si dajú pozor. (122)

     (122): Keď boli zoslané verše, ktorými Boh najvyšší varoval pokrytcov, veriaci prisahali, že sa zúčastnia každej výpravy, s ktorou by prorok šiel alebo by ju niekam poslal. Keď po čase prorok Muhammad (p.) zvolal oddiely a poslal ich na výpravu, všetci muslimovia odišli a nechali proroka Muhammada samého v Medine. Preto im Boh najvyšší v tomto verši prikazuje, že ak by šli na výpravu, nech ide skupina z každého oddielu a ostatní nech ostanú v Medine, aby sa okrem iného od proroka Muhammada učili zásadám islamu a aby ich potom oznámili ostatným ľuďom i tým, ktorí sa vrátili z výpravy.

123. Vy, ktorí ste uverili, bojujte proti tým, ktorí sú blízko vás (ktorí bývajú okolo vás) , ktorí odmietli veriť (a chovajú proti vám nepriateľstvo) , a nech vo vás spoznajú tvrdosť (nech spozorujú, že ste silní a že sa ich nebojíte) . A vedzte, že Boh je s tými, ktorí sú bohabojní. (123)

     (123): Bol to zrejme príkaz k tomu, aby muslimovia zaistili okolie Mediny, hlavného mesta štátu pred tými, ktorí odmietli v posolstvo posla a proroka Muhammada veriť a ktorí proti muslimom bojovali, s ktorými muslimovia nemali žiadne dohody a ktorí vyčkávali na každú možnú príležitosť, a to i na tú najmenšiu, aby sa muslimov zbavili a s nimi skoncovali.

124. Keď by bola zoslaná kapitola (Koránu poslovi Muhammadovi) , niektorí z nich (z radov pokrytcov) by hovorili (s posmechom) : „Vieru koho z vás táto (kapitola) posilnila?“ Vieru tých, ktorí uverili ona (táto kapitola) posilnila a oni (títo veriaci) sa z toho radujú (pretože bola zoslaná a dozvedajú sa z nej o svojom náboženstve niečo nové a ich viera sa stáva tým ešte silnejšia) .
125. A tým, ktorých srdcia sú choré (takáto kapitola) pridala nečistotu k ich nečistote. (Keď je zoslaná takáto kapitola Koránu, jej verše posilnia čisté srdce veriacich. Avšak srdcia pokrytcov, ktoré sú nečisté a plné zloby a nenávisti, sa pri ich odmietaní viery naplnia ešte väčšou zlobou a nečistotou.) A oni (títo pokrytci, ktorých srdcia sú nečisté aj) umrú v stave, v ktorom vieru odmietajú.
126. A či nevidia, že sú skúške vystavení (Boh skúša ich vieru, aby sami videli a uvedomili si, aká je úprimná a silná) každý rok raz alebo dva razy a že aj napriek tomu potom (keď vidia, na čom sú) pokánie nečinia a ani na to nespomínajú. (Napriek tomu, že pokrytci v sebe zistia takéto pokrytectvo, nič im to nehovorí a ani ich to nevedie k tomu, aby sa spamätali, napravili sa a pokánie Bohu učinili.)
127. Keď by bola zoslaná dole kapitola, jedni by sa na druhých začali pozerať (a pohľadom vyzvedať) : „Vidí vás niekto?“, a potom odchádzajú. (Keď je poslovi a prorokovi Muhammadovi zoslaný nejaký verš alebo kapitola, ktorá týchto pokrytcov odhaľuje a hovorí o tom, čo v sebe skrývajú, narýchlo sa pozrú jeden na druhého, aby zistili, či sa na nich nik nepozerá, aby sa mohli zdvihnúť a odísť predtým, než sa ukáže ich skutočná tvár.) Boh odklonil ich srdcia (od správneho usmernenia a od viery) za to, že sú to ľudia, ktorí nič nechápu (pre chorobu, ktorá ich srdcia naplnila, prestali vnímať čokoľvek z toho, čo je poslovi a prorokovi Muhammadovi zosielané) .
128. Prišiel k vám (ľudia) posol pochádzajúci spomedzi vás samých (prorok Muhammad, ktorý nebol pre vás cudzí, ale ktorý pochádzal z vašich radov a ktorého pravdovravnosť a čestnosť ste sami poznali ešte pred tým, než mu posolstvo začalo byť zosielané) , ktorého ťažia vaše nesmierne ťažkosti, ktorý dbá o vás (dbá o vaše dobro) a ktorý je k veriacimi zľutujúci a milostivý.
129. Ak by sa (ľudia) odvrátili, tak povedz: „Postačí mi Boh, niet boha okrem Neho, na Neho som sa spoľahol a On je Pánom Trónu preveľkého“.