Kapitola 3

Ál Imarán (Rodina Imránová)

Počet znamení (veršov) 200

Alef, Lám, Mím (1)
(1): Sú to pomenovania troch písmen arabskej abecedy: A, L a M. Pozri vysvetlivku k prvému veršu druhej kapitoly.
Boh, niet boha okrem Neho, večne živého, večne existujúceho (a večne sa starajúceho o chod všetkého, čo stvoril) .
Zoslal (Boh) ti (Muhammad) Knihu (Korán) s pravdou, potvrdzujúcu to, čo je prítomné (že boli predtým Bohom zoslané posolstvá, ktorými boli poverení poslovia a proroci, akými boli Abrahám, Mojžiš, Ježiš, atď.) . A zoslal (Boh) Tóru a Evanjelium
Predtým (než zoslal Korán) , ako správne usmernenie pre ľudí, a zoslal Al Furqan. (Al Furqan znamená „Rozlíšenie“. Boh zoslal ľuďom slová, prostredníctvom ktorých dokážu rozlíšiť dobro od zla a pravdu od nepravdy.) Tí, ktorí odmietli veriť v Božie znamenia, tým sa dostane trápenie prísne. A Boh je mocný a pomsta je v Jeho moci.
Boh (všetko pozná a všetko vie) , pred ním sa nič neskryje na zemi a ani v nebi. (5)
(5): Medzi zaujímavosti obsiahnuté vo veršoch Koránu patrí i skutočnosť, že vo väčšine prípadov, v ktorých sa spomína zem alebo nebo či nebesá, sa uvádza výraz „v zemi“ a „v nebi“ a nie „na zemi“ a „v nebi“, ako sme to použili pri preklade tohto i ďal-ších veršov. Arabský jazyk pritom dobre pozná konštrukciu „na zemi“ a Korán ju na niektorých miestach aj používa. Z lingvistického hľadiska to jasne znamená, že ide o objekt, o teleso, v ktorom sa určité udalosti odohrávajú. Pre lepšiu zrozumiteľnosť z pohľadu slovenského jazyka, sme však slovné konštrukcie „v zemi“ a „v nebi“ preložili „na zemi“ a „v nebi“.
On (Boh) vám (ľudia) dáva podobu v materniciach, akú chce (dáva vám určité konkrétne podoby pri vašom tvorení v lonách vašich matiek) . Niet boha okrem Neho, mocného a oplývajúceho múdrosťou.
On (Boh) je ten, kto zoslal na teba (Muhammad) Knihu (Korán) . Sú v nej (v Knihe) znamenia jednoznačné (ktoré majú jednoznačný význam) , ktoré tvoria základ Knihy, ale aj iné (znamenia, ktoré sú) mnohoznačné (pripúšťajú viaceré významy) . Tí, srdcia ktorých sa odchýlili (od správneho usmernenia) , nasledujú z nej (z Knihy) tie mnohoznačné (znamenia) , sledujúc tým vystavenie ľudí skúške (odklonenie ich od správneho usmernenia) a sledujúc aj jej výklad (výklad znamení Knihy podľa svojich zámerov) . (V Koráne boli zoslané dve skupiny veršov. Prvú skupinu tvoria verše s jednoznačným významom. Tieto verše tvoria základ Koránu – Knihy. Sú to napríklad verše opisujúce Boha, súdny deň atď. Druhú skupinu tvoria verše, ktoré nemajú jednoznačný význam, ale sa dajú rôzne vyložiť a ktoré treba posudzovať podľa celkového ducha Koránu, aby tak človek dospel k ich správnemu pochopeniu. Treba ešte poznamenať, že Korán svoje verše nazýva znameniami.) A nik nepozná jej výklad (výklad Knihy a v jej rámci aj výklad jej mnohoznačných veršov) okrem Boha, a tí, ktorí majú hlboké poznanie, tí hovoria: „Uverili sme v ňu (v Knihu – v Korán) , celá je (pochádza) od nášho Pána“. A poučia sa len tí, ktorí rozum majú (tí, ktorí rozumom premýšľajú a uvažujú) . (7)
(7): Korán bol poslovi a prorokovi Muhammadovi zoslaný prostredníctvom anjela Gabriela, ktorý mu ho oznamoval. Korán nebol zoslaný v písanej forme ako jeden celok, ale bol zoslaný postupne a v momente zosielania u proroka Muhammada písomne zaznamenávaný. Metóda, ktorou anjel Gabriel prorokovi Korán zvestoval, je nám neznáma, zachoval sa nám však jej popis v jednom z prorokových výrokov. V tejto spojitosti tento i ďalšie verše hovoria, že Korán bol zoslaný na proroka a nie prorokovi. V dnešnej dobe už vedci dokázali rozlúštiť význam mnohých veršov, ktoré sa týkajú vedeckých poznatkov (najmä v dôsledku pokroku vo vede, ku ktorému sa už dospelo). Vysvetliť ďalšie poznatky obsiahnuté vo veršoch ešte stále nedokážeme a je pravdepodobné, že poznanie, ktoré obsahujú, bude možné rozlúštiť až v budúcnosti. To znamená, že k odhaleniu veršov s vedeckým obsahom dochádza postupne. Vedcom sa v každej etape niečo podarí odhaliť, ale niečo ostáva ešte skryté pre budúce generácie. To, čo sa odhalilo, je dôkazom pravdivosti celého Koránu, toho, čo už chápeme, ale i toho, čo ešte nie. Preto tí vedci, ktorí uverili v Korán, veria i v časti, ktoré ešte nedokázali rozlúštiť, pretože z toho, čo poznajú, sa uistili, že Korán obsahuje pravdivé poznanie, ktoré siaha i do oblastí poznatkov, ktoré nie sú človeku ešte známe a ktoré nie sú ešte vedecky dokázané. V tom spočíva aj viera: na základe dôkazu, ktorý poznáme, veriť v to, čo ešte nepoznáme.
Pane náš (hovoria tí, ktorí sú rozumní) : "Nenechaj naše srdcia odchýliť sa potom, ako si nás správne usmernil a daj nám milosť pochádzajúcu od Teba. Veď Ty si nekonečne štedrý (bezmedzne a bez hraníc dávaš) .
Pane náš: „Ty zozbieraš (a zhromaždíš) ľudí ku dňu, o ktorom niet pochýb“. A Boh stretnutie (sľub, ktorý dal ľuďom, že Ho v súdny deň stretnú) neporuší.
Tým, ktorí odmietli veriť, tým nepomôžu ich majetky a ani ich deti pred Bohom (keď budú pred ním v súdny deň stáť) v ničom. A tí budú palivom ohňa.
Podobne (sa k tebe, Muhammad, správajú tí z radov tvojich ľudí, ktorí odmietli uveriť) , ako to bolo zvykom v rodine Faraóna a u tých, ktorí boli pred nimi (ako sa tí správali k poslom, ktorí k nim prichádzali) , za lož označili naše znamenia, a tak ich Boh za ich hriechy vzal (zo života pozemského) . A Boh je prísny v trestaní. (11)
(11): Príklad tých, ktorí odmietli veriť v posla a proroka Muhammada a v posolstvo, ktorým bol poverený, je podobný zvyku, ktorý bol vo Faraónovej rodine, u Faraónových ľudí a u tých, ktorí boli ešte pred nimi, ktorí Božie znamenia za lož označovali, a tak ich Boh za ich hriechy zo života pozemského vzal, aby skazu na zemi nešírili.
Povedz (Muhammad) tým, ktorí odmietli veriť: „Budete premožení (v živote pozemskom) a zhromaždení do pekla (po súdnom dni) .“ A je to veru zlé miesto odpočinku. (12)
(12): O dobe zoslania tohto verša sa v starých prameňoch uvádzajú dve udalosti:
- Židia, ktorí žili v Medine, po tom ako muslimovia zvíťazili v bitke Bedr (prvý vojenský stret, ktorý sa odohral medzi prorokom Muhammadom a muslimami na jednej strane a tými z Mekky, ktorí odmietali uveriť a proti muslimom brojili, na strane druhej), povedali: „To je, prisaháme na Boha, posol, príchod ktorého nám Mojžiš oznámil, ktorého meno, vlastnosti a popis nachádzame v našej Knihe a o ktorom sa píše, že ho nepremôže nik.“ A tak chceli v posolstvo a proroctvo posla a proroka Muhammada uveriť a nasledovať ho. Lenže si povedali, že sa nebudú náhliť a že počkajú, kým sa odohrá ešte ďalšia bitka a uvidia, ako dopadne. Keď však nastala bitka Uhod (druhá bitka medzi muslimami a tými z Mekky, ktorí odmietali uveriť) a muslimovia boli porazení, títo židia zapochybovali a povedali: „Nie, prisaháme na Boha, nie je to on.“ A ostali na svojom starom náboženstve a odmietli uveriť v posolstvo posla a proroka Muhammada a nenasledovali islam. V tom čase bola medzi nimi a prorokom Muhammadom uzavretá Dohoda o mieri a usporiadaní verejných záležitostí v Medine (v meste, v ktorom žili spolu s muslimami). Túto dohodu židia porušili a jeden z nich, zvaný Kaeb Bin Al Ašraf, vyrazil so šesťdesiatimi mužmi k tým z Mekky, ktorí odmietli veriť (ktorí nad prorokom v Uhode zvíťazili), uzavreli s nimi pakt proti muslimom a povedali: „Naše slovo bude jednotné“ a potom sa vrátili do Mediny. Nato bol zoslaný tento verš.
- Druhá udalosť, počas ktorej bol tento verš zoslaný, sa tiež odohrala po bitke Bedr. Keď prorok Muhammad a muslimovia zvíťazil v bitke Bedr nad tými z kmeňa Qurejš z Mekky, ktorí odmietali veriť a vrátil sa do Mediny, prorok nechal zhromaždiť židov a povedal im: „Bojte sa Boha a dajte si pozor pred Ním, aby vás nepostihlo to, čo postihlo tých z Qurejšu v Bedre, ktorí odmietli uveriť a prijmite islam prv, než vás postihne to isté, čo ich postihlo, pretože dobre ste spoznali, že som poslaný prorok. Skutočnosť že som prorok, ktorého vám Boh sľúbil, nachádzate vo svojej Knihe“. Židia mu na to odpovedali: „Muhammad, nepýš sa tým, že si stretol ľudí neznalých, ktorí nepoznajú boj a jeho umenie i to, že si nad nimi zvíťazil. Prisaháme na Boha, keby sme proti tebe bojovali my, bol by si zistil, že my sme muži vojny“. Nato bol zoslaný tento verš.
Bolo pre vás (židia) znamenie v dvoch skupinách, ktoré sa stretli (v udalostiach, ktoré sa odohrali, keď sa stretli proti sebe dve strany v bitke Bedr) . Prvá skupina (ktorú tvorili veriaci muslimovia) bojovala za cestu, ktorú Boh určil (aby si ju chránili) a druhá skupina odmietajúca vieru (ktorú tvorili tí z Mekky, ktorí odmietali uveriť) . Videli (tí veriaci, ktorí tvorili prvú skupinu) ich (tých, ktorí odmietali uveriť) na vlastné oči dvojnásobne. (Počet tých, ktorí odmietli uveriť sa rovnal dvojnásobku počtu veriacich. Veta ale môže znamenať i to, že tým, ktorí odmietli uveriť, sa počet veriacich zdal dvojnásobkom počtu ich mužov) . A Boh podporí svojou pomocou a podporou, koho chce (pomôže tomu, kto to potrebuje a koho uzná za hodného takejto pomoci) . V tom je veru ponaučenie pre tých, ktorí zrak majú (a ktorí ním vidia, ako sa veci skutočne majú) . (13)
(13): Boh najmocnejší týmto veršom ľuďom vysvetľuje, že víťazstvo v akomkoľvek spore alebo bitke nespočíva len v dobrej materiálnej výbave, i keď sa treba usilovať o zabezpečenie čo najlepšej výzbroje, ale rozhodnutie o víťazstve a prehre náleží Bohu.
Ľuďom bola skrášlená láska k túžbam (boli v nich umocnené určité pocity túžby) : k ženám, deťom, nakopeným hromadám zlata a striebra, ušľachtilým koňom, k dobytkom a siatinám. To sú úžitky (a radosti) života najnižšieho (pozemského) , ale Boh, u Neho je ten dobrý návrat (k životu ďalšiemu a večnému) . (14)
(14): Všetky spomenuté radosti sú len dočasné. Človek by sa mal snažiť o Božiu spokojnosť, aby bol jeho návrat do života v budúcnosti dobrý a hodnotný. A práve Božia spokojnosť je ten prostriedok, ktorý človeku takýto dobrý návrat zabezpečí.
Povedz (Muhammad, ľuďom) : „Mám vám hovoriť o niečom lepšom než to (než všetky úžitky spomenuté v predchádzajúcom verši) ? Tí, ktorí boli bohabojní, majú u Pána svojho záhrady (rajské) , pod ktorými tečú rieky, v ktorých budú naveky, a majú (v týchto záhradách) očistené družky a spokojnosť (pochádzajúcu) od Boha (ako najväčší dar, ktorý sa im môže dostať) “. A Boh dobre vidí tých, ktorí sú Mu odovzdaní (vidí čo robia a ako sa správajú) , (15)
(15): Verš ľudí poučuje o tom, že si môžu užívať radostí života pozemského, ale majú pritom dbať na to, aby neprekročili striedmosť. To znamená napríklad to, že mať majetky nie je hriechom, pretože majetky boli Bohom vytvorené na to, aby ich ľudia mali a aby ich užívali, hriechom ale je, keď sa takéto majetky nepoužívajú na účely, ktoré sú v súlade s tým, čo Boh určil, ako napríklad starostlivosť o seba, o svoju rodinu, pomoc ľuďom atď.
Tí (sú tí bohabojní, ktorí dary spomenuté v predchádzajúcom verši od Boha dostanú) , ktorí hovoria (a Boha prosia) : „Pane náš, my sme uverili, tak nám odpusti naše hriechy a ochráň nás pred trápením ohňa (pred útrapami pekla) “,
Tí, ktorí sú trpezliví (v dobrom i zlom) , pravdovravní (vo všetkom, čo sa ich života týka, najmä viery a náboženstva) , poslušní (Bohu tým, že sa snažia riadiť zásadami, ktoré Boh zoslal) , míňajúci zo svojich majetkov (a rozdávajúci z nich na účely, ktoré Boh určil, napríklad na pomoc chudobným, sirotám, príbuzným a každému, kto pomoc potrebuje) a prosiaci (Boha) o odpustenie na sklonku noci (to sú tí, pre ktorých sú pripravené záhrady uvedené vo verši č. 15) .
Boh dosvedčil, že niet boha okrem Neho (svedectvo Boha je najdôveryhodnejšie svedectvo, aké môže existovať. Svedectvo Boha samého o sebe môže mať veľký význam a náznak najmä pre tých veriacich, ktorí veria v existenciu Boha, ale k Nemu pridružujú iné stvorenia alebo veci) a dosvedčili to i anjeli a tí, ktorým bolo dané poznanie (o jedinosti Boha svedčia aj anjeli, ale i tí, ktorým bolo dané poznanie potvrdzujúce túto skutočnosť) , On udržuje spravodlivosť (udržuje spravodlivosť a rovnováhu v celom vesmíre) . Niet boha okrem Neho, mocného, oplývajúceho múdrosťou. (18)
(18): Jedného dňa po tom, ako sa prorok Muhammad usadil v Medine, prešli popri mestečku dvaja rabíni zo oblasti Šámu. Šám bola oblasť rozprestierajúca sa približne na území dnešnej Sýrie, Libanonu, Jordánska a niekdajšej Palestíny. Keď uvedení rabíni zazreli mesto, jeden z nich druhému povedal: „Aká veľká je podoba medzi týmto mestom a mestom proroka, ktorý má prísť na konci času!“. Obaja vstúpili do mesta, do Mediny a keď vošli k prorokovi Muhammadovi, podľa jeho vlastností a výzoru spoznali, že on je ten prorok, príchod ktorého bol v ich Knihe oznámený. Spýtali sa ho: „Ty si Muhammad?“ On odpovedal: „Áno“. Ďalej sa ho spýtali: „A ty si i Ahmad (prorok Muhammad bol známy dvoma menami, ktoré Korán spomína, sú to Muhammad a Ahamad)?“. Prorok odpovedal: „Áno“. Rabíni mu nato povedali: „Spýtame sa ťa na jedno svedectvo, ak nám ho povieš, tak v teba uveríme a dosvedčíme tvoju pravdovravnosť“. Prorok im povedal: „Spýtajte sa ma“. Rabíni mu povedali: „Povedz nám o naj-väčšom svedectve, ktoré je v Knihe Božej!“. Nato Boh svojmu poslovi a prorokovi zoslal tento verš, ktorý sa začína tým, že Boh dosvedčil, že niet boha okrem Neho samého; a taktiež anjeli a tí, ktorým bolo dané poznanie, to dosvedčujú ..". Obaja muži nato prijali islam za svoje náboženstvo a uverili v posla a proroka Muhammada i v posolstvo jemu zvestované.
Jediné náboženstvo u Boha je islam (t.j. náboženstvo, ktorého jadro tvorí oddanosť Bohu jednému jedinému, len takéto náboženstvo Boh od ľudí prijme) . A začali sa sporiť tí, ktorým bola daná Kniha (židia a kresťania) , až potom, ako sa im dostalo poznanie, sporili sa len zo vzájomnej nevraživosti. (Medzi židmi a kresťanmi nastala nezhoda v otázke viery. Židia nadobudli presvedčenie, že majú iného Boha než ostatní ľudia a Bohu priradili rôzne ľudské vlastnosti, ktoré Mu nepatria. Kresťania sa zasa dopustili pridružovania k Bohu, keď jedna skupina tvrdila, že Ježiš je Boh a iná, že je synom Božím. Boh nám ďalej objasňuje, že takéto odchýlenie viery od obsahu a významu pôvodnej zoslanej Knihy, teda Tóry a Evanjelia, nastala až v období, keď sa vyznávači oboch náboženstiev dozvedeli, čo znamená skutočná viera. I napriek tomu však z rôznych dôvodov sa títo ľudia od toho, čo bolo zoslané v Knihách, odchýlili.) A kto odmietne veriť v Božie znamenia (ktoré poukazujú na to, čo je správne a čo nie) , tak (nech vie, že) Boh je rýchly v účtovaní (a každému odplatí to, čo konal) . (19)
(19): Boh objasňuje ľuďom, že pôvodné, pravé a skutočné náboženstvo, ktoré majú dodržiavať a jeho zásadami sa riadiť, je to, ktoré vyviera z islamu, t.j. z oddanosti Bohu, ktorej obsah a zásady sú v Koráne jasne vysvetlené. Slovo Dín, ktoré sme do slovenského jazyka preložili ako náboženstvo, vyjadruje ten jednotný a pôvodný zdroj a cestu, ktorá je u Boha len jedna jediná. Islam nie je len názvom náboženstva, ktoré muslimovia uznávajú. Taktiež nespočíva len vo vykonávaní stanovených úkonov a dodržiavaní určitých zásad. Slovo islam v prvom rade znamená oddanie sa Bohu vo všetkom, čo konáme a vo všetkých pocitoch, ktoré cítime. Oddanie sa Bohu znamená uznanie existencie Boha ako jedného jediného Stvoriteľa všetkého, čo existuje, uznanie Jeho neohraničenej moci a poznania a v dôsledku takéhoto uznania aj nasledovanie všetkého ostatného, čo tvorí obsah islamu ako cesty, ale i náboženstva. Každá nebeská Kniha, ktorá bola predtým zoslaná, bola zoslaná v duchu jedinosti Boha a jeho uctievania a v duchu oddanosti Bohu a dodržiavania toho, čo je v týchto Knihách. Zmeny v týchto Knihách, najmä v ich výklade, však nastali po smrti posla alebo proroka, ktorý ich ľuďom od Boha prinášal.
Ak by sa s tebou (Muhammad, ľudia Knihy) dohadovali (o viere a náboženstve a ich obsahu) , povedz: „Obrátil som svoju tvár k Bohu i tí, ktorí ma nasledovali (my budeme nasledovať islam i vieru v podobe, v akej nám ju Boh určil) “. A povedz (Muhammad) tým, ktorým bola daná Kniha i neznalým (neznalí ľudia bola prezývka, ktorou sa oz-načovali ľudia, ktorým nebola zoslaná žiadna nebeská Kniha a nebol k nim poslaný žiaden prorok ani posol s posolstvom) : „Oddali ste sa Bohu (a uverili ste v to, čo vám od Boha prinášam) ?“. Ak sa Bohu oddali, tak sú správne usmernení a ak sa odvrátili, tak je na tebe (tvojou úlohou je) len oznámiť to, čo ti bolo zverené (oznámiť posolstvo, ktorým si bol Bohom poverený) . A Boh dobre vidí tých, ktorí sú mu odovzdaní (čo robia a ako sa správajú) . (20)
(20): V správach, ktoré sa z toho času zachovali, sa uvádza, že keď prorok Muhammad (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú) tento verš Ľuďom Knihy (židom a kresťanom) predniesol, títo povedali: „Odovzdali sme sa do vôle Božej“. Prorok nato židom povedal: „Uznávate, že Ježiš je slovom Božím, Jemu poddaným a že je Jeho poslom?!“ Židia odpovedali: „Božechráň“. Prorok potom povedal kresťanom: „Uznávate, že Ježiš je Bohu poddaný a že je Jeho poslom?!“ Odpovedali: „Božechráň, aby bol Ježiš Bohu poddaným“. A práve to sa myslelo vetou: „.. ak sa odvrátili, tak je na tebe len oznámiť to, čo ti bolo zverené ..“.
Tí, ktorí odmietajú veriť v Božie znamenia a zabíjajú prorokov (ktorí boli Bohom poverení im proroctvá oznámiť) neprávom (bez akejkoľvek viny, len preto, že proroctvá ľuďom oznamovali) a zabíjajú tých z radov ľudí, ktorí kážu spravodlivosť (jej dodržiavanie voči Bohu, ale i vo svojom každodennom živote) , tým oznám radostnú zvesť o trápení bolestivom (ktoré ich čaká) . (21)
(21): V predchádzajúcom verši Boh prikázal svojmu prorokovi, aby sa s nikým nesporil a aby posolstvo, ktorým bol poverený, ľuďom len oznámil, aby oni mali tak možnosť slobodne sa rozhodnúť, či mu uveria, alebo nie. V tomto verši ich však upozorňuje na to, čo ich čaká, ak odmietnu uveriť.
To sú tí (spomenutí v predchádzajúcich veršoch) , ktorých skutky budú márne v živote najnižšom (pozemskom, v ktorom teraz žijeme) i v živote poslednom (a večnom, ktorý už príde ako posledný a bude trvať naveky) . A nebudú mať (nikoho) kto by im pomohol a podporil ich (a pred Bohom sa ich zastal) .
A či si nevidel tých, ktorým bol daný podiel z Knihy (t.j. židov) , ako sú vyzvaní ku Knihe Božej (Tóre) , aby medzi nimi rozhodla (aby sa podľa nej rozhodlo o hriechu, ktorý sa stal) , avšak potom (ako sa o veci podľa nej rozhodne) sa skupina z nich (z týchto židov, ktorí o rozhodnutie žiadali) odvracia, odmietajúc (rozhodnutie prijať) . (23)
(23): Jedného dňa sa muž a žena z radov židov, ktorí žili v Medine, dopustili cudzoložstva. Tóra za cudzoložstvo ukladala trest ukameňovania, a tak v snahe vyhnúť sa tomuto trestu prišli židia za prorokom Muhammadom a požiadali ho, aby rozhodol o treste tých dvoch. Prorok Muhammad však rozhodol, že sa má rozhodnúť podľa ich Knihy, Tóry, preto majú byť ukameňovaní za cudzoložstvo, ktorého sa dopustili. Židia tento trest odmietli a tvrdili, že v Tóre je uložený iný trest. A tak bola Tóra prinesená a v nej našli napísané, že trestom za cudzoložstvo je ukameňovanie. Boli teda ukameňovaní, čo židov rozhnevalo. Boh nato zoslal tento verš i dva nasledujúce verše, v ktorých upozorňuje spomenutých židov na to, čo konajú. Verš hovorí: Videl si, Muhammad, židov, ktorým bola daná Tóra – určitý podiel z Knihy – aby podľa nej súdili, ako ju dodržiavajú? Keď niečo vykonajú a majú sa obrátiť na Knihu Božiu, aby v nej našli rozsudok, skupina z nich sa odvráti, odporuje tomu a svoju neposlušnosť tým potvrdzuje. Dôvod tejto neposlušnosti vysvetľuje nasledujúci verš.
To preto (dôvodom ich odmietnutia riadiť sa Knihou, ktorá im bola zoslaná, bolo) , že povedali (uvedení židia) : „Nedotkne sa nás oheň (za všetko, čo konáme a za všetky hriechy, ktorých sa dopúšťame) , iba ak na niekoľko dní“. A namyslenosťou ich naplnilo z ich náboženstva (práve) to, čo si vymýšľali (na túto ich namyslenosť a nesprávnosť ich uvažovania upozorňuje aj verš 2:80) .
Ako to s nimi bude (ako budú vyzerať uvedení židia, ktorí od Nás nikdy nedostali žiaden sľub, že sa ich oheň dotkne za hriechy, ktoré konali, iba ak na niekoľko dní a potom pôjdu do raja) , keď ich zozbierame ku dňu (súdnemu dňu) , o ktorom niet pochýb (ktorý s určitosťou nastane) , a každej duši (v tento deň) bude odplatené, čo získala (každému sa vráti to, čo v živote pozemskom vykonal) . A nebude im (v ničom) ukrivdené (bude sa všetko diať spravodlivo, nikomu sa nič neuberie a ani nepridá, jedine s Božím povolením) ? (25)
(25): Keďže židia nemajú od Boha žiaden sľub, že sa ich oheň dotkne a postihne ich len na niekoľko dní, ako budú vyzerať, keď budú všetci zhromaždení v súdny deň!. Ako budú vyzerať, keď sa dozvedia, že ich domnienky a želania niekoľkodňového trestu za akýkoľvek hriech, ktorého by sa v živote pozemskom dopustili, boli len bezvýznamné želania a že každej duši sa spravodlivo dostane to, čo konala, kedy si uvedomia, koľko hriechov sa dopustili a koľko za ne budú pykať.
Povedz (Muhammad): „Bože, vlastník všetkého, čo sa vlastní (všetkého existujúceho) , dávaš to, čo vlastníš (vlastníctvo toho, o čom sa rozhodneš) komu chceš a odnímeš vlastníctvo, komu chceš, dávaš moc, komu chceš a ponížiš, koho chceš. V Tvojej ruke (moci) je dobro. A Ty (Bože) máš moc nad všetkým“, (26)
(26): Keď prorok Muhammad (p.) spolu s muslimami dobyl Mekku a sľúbil muslimom, že budú mať i kráľovstvo Peržanov a Byzantských Rimanov, pokrytci a židia povedali: „Kdežeby mohol mať Muhammad kráľovstvo Peržanov a Rimanov! Oni sú mocnejší a odolnejší, než aby mu podľahli. Nestačila mu Mekka, že zatúžil po kráľovstve Perzie a Ríma?“. Nato Boh najmocnejší zoslal tento verš, v ktorom svojmu prorokovi hovorí, aby im objasnil, že Boh je jeden jediný, a preto Mu náleží vlastníctvo všetkého, čo kto vlastní. Z pozície absolútneho vlastníka prepožičiava svoje vlastníctvo, komu chce a odoberie ho, komu chce. A takisto dáva moc a vládu nad týmto vlastníctvom, komu chce a odoberá ju a poníženie a pokoru zosiela, na koho chce. U Neho je všetko dobro, ktoré dáva tým ľuďom, ktorým chce. A Boh má moc vykonať, čokoľvek by chcel.
„Dáš noci vojsť do dňa a dáš dňu vojsť do noci. A dáš vyjsť živému z mŕtveho a dáš vyjsť mŕtvemu zo živého. A dávaš tomu, komu chceš bez počítania“. (27)
(27): Verš pokračuje a opisuje ďalšie znaky Božej moci a hovorí, že Boh dáva noci, aby postupne vchádzala do dňa a nahradzovala ho a taktiež dáva dňu, aby postupne vchádzal do noci, a tým sa deň a noc obmieňajú. Boh dáva vyjsť živému z mŕtveho a mŕtvemu zo živého. Vo výkladoch Koránu nachádzame rôzne výklady poslednej vety. Autori výkladov ju vysvetľujú podľa znalostí, ku ktorým ľudstvo v dobe písania výkladu dospelo. V starších výkladoch sa spomína, že sa tým myslí obilie, ktoré vychádza zo zrna a zrno, ktoré vychádza z obilia, ďalej, že je to palma, ktorá rastie z kôstky a kôstka, ktorá pochádza z palmy, ďalej že je to vajce, ktoré vychádza zo sliepky a sliepka, ktorá sa rodí z vajca. V ďalších výkladoch sa píše, že to znázorňuje neveriaceho, ktorý sa stane veriacim a veriaci, ktorý sa stane neveriacim. V novších výkladoch sa už píše, že ide o človeka a zvieratá, ktoré sa rodia zo spermií a vajíčka a spermie a vajíčka potom z nich vychádzajú. Niektoré výklady z 20. storočia však hovoria o bunkách v tele človeka, ktoré sa rodia a odumierajú, až vymrie celý organizmus, rozloží sa a stane sa súčasťou niečoho iného živého, a tak prebieha celý cyklus. Verš však jasne hovorí, že ide o niečo mŕtve, v ktorom niet už žiadnej známky života, z ktorého však neskôr vzíde niečo živé. Ten istý cyklus sa opakuje i v opačnom smere. To znamená, že táto veta môže naznačovať celkový cyklus života vo vesmíre, kedy je niečo akoby mŕtve, potom ožije a potom zasa zaniká. Verš sa končí tým, že Boh uštedrí tomu, komu chce, bezmedzne a bez toho, aby počítal, čo mu dáva.
Nech si veriaci neberú tých, ktorí odmietajú veriť, za dôverníkov mimo veriacich. A kto by tak robil, ten k Bohu nepatrí. Iba ak by ste tak robili z obavy pred nimi (pred tými, ktorí odmietajú uveriť, že by vám ublížili) . A Boh vás varuje Sám pred Sebou. A k Bohu speje koniec (všetkého) . (28)
(28): Ibn Abbás spomínal, že za čias posla a proroka Muhammada (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú), keď anjel Gabriel zvestoval poslovi Korán, traja židia, Al Hažžáž Bin Amro, Kahmas Bin Ebí Al Haqíq a Qajs Ibn Zajd predstierali priateľstvo so skupinou muslimov. Židia si však určili za cieľ odvrátiť týchto muslimov od islamu. Keďže ostatní muslimovia sa o túto skupinu báli, snažili sa im pomôcť a upozorniť ich na nekalé zámery týchto troch mužov a požiadali ich, aby sa im vyhýbali. Členovia tejto skupiny však odmietli rady ostatných muslimov, ktorí sa im snažili pomôcť a neprerušili svoje styky a priateľstvo so spomenutými tromi židmi. Preto Boh zoslal tento verš, v ktorom upozorňuje veriacich, aby sa nevzďaľovali od ostatných veriacich, aby neodmietali ich dobré rady a pomoc a že sa nemajú zdôverovať a priateliť s tými, ktorí odmietajú uveriť, ktorí im chcú uškodiť. Kto by tak činil, ten nepatrí medzi veriacich, ktorí dodržujú a nasledujú to, čo im Boh zoslal. Výnimku z tejto zásady Boh povoľuje vtedy, ak by sa veriaci dostali medzi nepriateľov a hrozilo by im veľké nebezpečenstvo. V takomto prípade je im povolené nadväzovať dôverné priateľstvá, aby sami seba chránili. Verš však neznamená, že veriaci muslim nemôže nadväzovať žiadne priateľské vzťahy s nemuslimom (pozri napríklad verš 60:8). Na lepšie pochopenie významu tohto verša, ktorý sa viaže na určitú konkrétnu udalosť, odkazujeme čitateľa na verše (3:118120), kde je podrobnejšie objasnený.
Povedz (im, Muhammad) : "Či už skryjete, čo je vo vašich hrudiach, alebo to prejavíte, Boh o tom vie; a vie (i o tom) , čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh má nad všetkým moc.
V deň (verš nadväzuje na oba predchádzajúce a hovorí už o súdnom dni) , keď každá duša nájde prítomné dobro, ktoré vykonala (predtým v živote pozemskom) ; a o zle, ktoré vykonala (bude tiež pred ňu predložené) , bude si (v ten deň) priať, aby bol medzi ňou a ním (týmto zlom) čas ďaleký (vzdialený a aby bol človek za takéto zlé skutky braný na zodpovednosť až v ďalekej budúcnosti) . A Boh vás varuje Sám pred Sebou (aby ste nepodceňovali Jeho trest) . A Boh je zľutujúci k tým, ktorí sú mu odovzdaní.
Povedz (Muhammad, ľuďom) : „Ak máte radi Boha (ako to tvrdíte) , tak ma nasledujte, Boh vás bude mať rád a odpustí vám vaše hriechy“. A Boh je odpúšťajúci a milostivý. (31)
(31): Za čias posla a proroka Muhammada niektorí ľudia tvrdili, že majú radi Boha a povedali: „Muhammad, my máme radi nášho Pána“. Nato Boh zoslal tento verš, v ktorom svojmu prorokovi Muhammadovi odkazuje, aby im povedal: „Ak máte skutočne radi Boha, tak ma nasledujte, pretože som Jeho poslom a prorokom, Boh vás za to, že ste ma nasledovali, bude mať rád a odpustí vám vaše hriechy. A Boh je odpúšťajúci a milostivý“.
Povedz (im, Muhammad) : „Poslúchajte Boha a Jeho posla (Muhammada) “. Ak by sa odvrátili, tak (nech vedia, že) Boh nemá rád tých, ktorí odmietajú veriť.
Boh si vyvolil Adama (z potomstva ktorého pochádza ľudstvo) a Noema a rodinu Abrahámovu (z ktorej pochádza Ismail, Izák a proroci z ich potomstva; prorok Muhammad pochádza z potomstva Ismaila) a rodinu Imránovu (z ktorej pochádza Ježiš) spomedzi ľudí (v dobe, v ktorej žili) , (33)
(33): Uvedení poslovia boli menovite spomenutí, pretože všetci ostatní poslovia a proroci pochádzajú z ich potomstva a všetci títo poslovia pochádzajú od Adama (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú). Boh, nad ktorým vyššieho niet, si týchto poslov vyvolil a vybral spomedzi ľudí doby v ktorej žili, aby priniesli Jeho posolstvá ľuďom. Rodinou sa vo verši myslia veriaci a dobrí ľudia z rodiny každého spomenutého posla a proroka.
Potomstvo pochádzajúce jedno z druhého (títo poslovia pochádzajú každý z potomstva toho druhého a sú obdarení pobožnosťou, bohabojnosťou a cnostným správaním) . A Boh všetko počuje a všetko vie.
Hľa, keď Imránova žena povedala (spomeň im, Muhammad, príbeh o Imránovej žene – volala sa Hinna Bint Fáqúd, keď povedala) : „Pane môj, Tebe som prisľúbila, čo je v mojom lone, aby bolo zasvätené Tvojim službám (aby Ťa uctievalo, poslúchalo a slúžilo Tvojej spokojnosti) . Prijmi to odo mňa, veď Ty všetko počuješ (vypočuj moje prosby) a všetko vieš (a vieš i to, čo v duši skrývam) .“
Keď ju porodila (keď Imránova žena porodila dievčatko) , povedala (smutným a ospravedlňujúcim sa hlasom) : „Pane môj, porodila som dieťatko ženského pohlavia (Ibn Abbás, jeden z prorokových súčasníkov túto vetu komentoval, že v tom čase sa mohli prisľúbiť do Božích služieb len novorodeniatka mužského pohlavia) “. A Boh lepšie vie (ako ona) , čo porodila (a k čomu si ju vyvolil) . „Dieťatko mužského pohlavia (Imránova žena pokračovala) nie je ako dieťatko ženského pohlavia (žena nemá výdrž v uctievaní a v obsluhe Božieho chrámu tak ako muž) , a nazvala som ju Mariam (Mária sa v arabskom jazyku nazýva Mariam a znamená "pobožná, slúžiaca Bohu“) . A dávam ju pod Tvoju ochranu i jej potomstvo pred satanom vyvrhnutým".
Jej Pán ju prijal (Máriu) dobrým prijatím a dal jej vyrásť rastom dobrým (Boh Máriu prijal od jej matky a pripravil jej dobré a zbožné prostredie, v ktorom bola vychovaná) a zveril ju Zakarajjovi (Zachariášovi, ktorý bol známy svojou zbožnosťou a mravnosťou) . Vždy, keď k nej Zakarajjá (Zachariáš) vošiel do mihrábu (mihráb je miesto určené na modlenie) , našiel u nej potravu. Povedal (a spýtal sa Márie) : „Mária, odkiaľ to máš?!“ Povedala (Mária) : „Je to od Boha. Boh dáva tomu, komu chce bez počítania (bezmedzne, bez toho, aby počítal, čo a koľko dáva) “.
Tam (v mihrábe) Zakarajjá (Zachariáš) poprosil Pána svojho. Povedal: „Pane môj, daj mi z moci Tvojej potomstvo dobré. Ty veru prosby vypočuješ (a splníš) “.
I zavolali naňho (na Zachariáša) anjeli, keď stál a modlil sa v mihrábe (a povedali mu) : „Boh ti odkazuje radostnú zvesť o (synovi) Jahjovi (Jánovi – ide zrejme o Jána krstiteľa) , ktorý uverí v slovo od Boha pochádzajúce (v Ježiša, ktorý bude stvorený slovom "buď“) a bude (Ján) pánom (medzi svojimi ľuďmi) , odriekajúcim sa (bude sa zdržiavať radostí života pozemského, aby sa tak držal toho, čo Ježiš hlásal) a (bude) prorokom patriacim medzi zbožných (ľudí) ."
Povedal (Zachariáš sa spýtal, adresujúc svoje počudovanie Bohu) : „Pane môj, ako by som mohol mať syna, veď som už starý a moja žena je neplodná?“ Povedal (Boh) : „Tak (sa stane) , Boh vykoná, čo (Sám) chce (čokoľvek by Boh rozhodol, že sa stane, to sa aj skutočne stane) “.
Povedal (Zachariáš pokračujúc) : „Pane môj, učiň mi znamenie (že moja žena porodí) “. Povedal (Boh) : „Tvojím znamením bude, že neprehovoríš s ľuďmi (s nikým) tri dni inak než posunkami. A spomínaj si na Pána svojho veľa (často) a svedč o jedinečnosti Jeho a že sa Mu nemá pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (a dosvedčuj, že Mu je vzdialené všetko to, čo Mu je nepravdivo pripisované) , večer i ráno (tak rob) “.
Hľa, anjeli povedali (Korán pokračuje ďalej a hovorí o Márii a Ježišovi) : „Mária! Boh si ťa vyvolil a očistil (učinil ťa zbožnou, dobrou, očistenou a poctivou ženou) a vyvolil si ťa spomedzi žien tvorstva (v dobe, v ktorej si žila, aby si porodila dieťa bez otca a aby ste boli obaja znamením Božej moci pre ľudí) “,
„Mária, buď Pánovi svojmu poslušná a klaňaj sa do polohy sužúdu (sužúd je poklona, v ktorej sa človek pokloní, kľakne na kolená, nakloní trup a hlavu smerom k zemi a spojí čelo a nos so zemou) a klaňaj sa (Bohu) do polohy rukúu s tými, ktorí sa (Mu) do polohy rukúu klaňajú“.
Toto (táto správa o udalostiach okolo narodenia posla Ježiša) je zo správ toho, čo nie je známe (ktoré nepoznáš a nemáš ako poznať) , ktoré ti zvestujeme (Muhammad) . Nebol si u nich, keď vrhali svoje perá (ktorými písali alebo šípy, ktorými výber rozhodovali, ktoré mali určiť) , kto z nich sa ujme Márie, a nebol si u nich, keď sa sporili. (44)
(44): Muhammad, toto je jedna zo správ, ktoré ti zvestujeme, ktoré si pred tým nepoznal. Nebol si ani prítomný v čase, keď sa vrhali perá alebo šípy, aby určili, kto z vrhajúcich sa ujme Márie a nebol si s nimi ani vtedy, keď sa sporili o to, kto sa o ňu bude starať a vychovávať ju. Boh však určil, že výchova a starostlivosť o Máriu pripadne Zachariášovi.
Hľa, keď anjeli povedali: „Mária, Boh ti odkazuje radostnú zvesť o slove (zoslanom) od Neho (o tom, že sa ti narodí syn) , jeho meno bude Al-Mesih Ísa ibn Mariam (Mesiáš Ísa syn Márie) , bude mať vysoké postavenie (a bude ctihodný) v živote najnižšom (pozemskom) i v živote poslednom (a večnom) a bude (patriť) medzi priblížených (medzi tých, ktorí budú k Bohu bližšie než iní) “,
„I prehovorí (Ježiš) k ľuďom z detského lôžka (z kolísky ako malé dieťa – pozri verše 19:27 až 34) i ako muž stredného veku. A bude patriť medzi zbožných (a dobrých ľudí) “.
Povedala (Mária a spýtala sa) : „Pane môj, ako môžem mať dieťa a nedotkol sa ma (pritom žiaden) člo-vek?“ Povedal: „Tak (sa stane) , Boh stvorí, čo chce. Keď rozhodne o nejakej veci, tak jej (tejto veci) len povie: "Buď“ a (ona) je (stane sa) ".
„A naučí ho (Boh svojho posla Ježiša) Al Kitáb a múdrosť a Tóru a Evanjelium“, (48)
(48): Slovo Al Kitáb v tomto verši islamskí učenci v mnohých výkladoch vysvetľujú ako písanie. V slovníku arabského jazyka toto slovo má niekoľko významov: kniha, písať, osud, človek, ktorý má poznanie.
„A učiní ho poslom k synom (k potomstvu proroka) Izraela (Jakuba, aby im oznámil) : Prišiel som k vám so znamením od Pána vášho (ktoré dosvedčí pravdivosť môjho posolstva a ktoré spočíva v tom) , že vytvorím (vyformujem) vám z hliny podobu vtáka, vdýchnem doň a stane sa vtákom s Božím povolením a vyliečim slepých (ktorí sa ako slepí narodili) a malomocných a oživím mŕtvych s Božím povolením a oznámim vám, čo jete (aký druh jedla jete) a čo odkladáte (aké jedlo si odkladáte a skladujete na neskoršie časy) vo vašich domoch (oznámil im veci, ktoré sa týkali ich súkromia) . V tom je veru znamenie pre vás, ak veríte“,
„A prišiel som (k vám) potvrdzujúc to, čo mám v rukách svojich (v prítomnosti) z Tóry a aby som vám povolil niečo z toho, čo vám bolo zakázané (zrušil niektoré z predošlých obmedzení a zákazov) . A prišiel som k vám so znamením od Pána vášho. Tak sa bojte Boha a poslúchnite ma“,
„Boh je (pokračuje Ježiš) mojím Pánom i vaším Pánom, tak Ho uctievajte. To je veru cesta rovná (v arabskom jazyku sa používa pojem rovná cesta ako cesta, na ktorej nie sú žiadne záhyby alebo vybočenia, čím sa rozumie správne usmernenie, správna cesta) “.
Keď ale Ísa (Isa je jedno z mien Ježiša v Koráne) pocítil u nich odmietanie, povedal (Ježiš) : „Kto budú tí, ktorí mi pomôžu a podporia ma vo výzve k Bohu (kto ma bude nasledovať po ceste, ktorú mi Boh určil) ?“ Učenci povedali: „My pomôžeme vo výzve k Bohu, uverili sme v Boha (a v to, s čím si k nám prišiel) a buď (Ježiš) svedkom toho, že sme muslimovia (t.j. Bohu oddaní) “.
„Pane náš (učenci pokračovali) , uverili sme v to, čo si zoslal dole a nasledovali sme posla (Ježiša, ktorého si k nám s posolstvom poslal) . Zapíš nás teda medzi svedkov (ktorí v posolstvo, s ktorým Ježiš prišiel, uverili a ktorí ho nasledovali) “.
I strojili úklady, i Boh nástrahy nastražil. A Boh je ten najlepší, kto ničo nastraží (ak sa niekoho rozhodne potrestať, tak niet toho, kto by to lepšie dokázal) . (54)
(54): Izraeliti strojili úklady a plány, ako sa Ježiša zbaviť, avšak aj Boh pripravil pre nich nástrahy, ktorými všetko zlo, ktoré oni plánovali, proti nim obrátil. Keď sa v arabskom jazyku a v Koráne hovorí, že Boh strojí úklady alebo nastraží nástrahy, myslí sa tým presný opak toho, ako keď povieme o človeku, že strojí úklady. Ide tu o zvláštnosť arabského jazyka. V prípade, keď povieme, že Boh strojí úklady alebo nastraží nástrahy, myslíme tým, že niekomu prekazil zlý čin, na ktorý sa chystal a zlo, ktoré chcel ten človek konať, Boh obrátil proti nemu samému, a tým ho zároveň aj potrestal.
Keď Boh (potom, ako zmaril ich úklady, ktoré voči jeho poslovi Ježišovi strojili) povedal: „Ísa (Ježiš) ! Vezmem ťa a vyzdvihnem k Sebe (do nebies) a očistím ťa od tých, ktorí odmietli veriť a učiním tých, ktorí ťa nasledovali (vo výkladoch Koránu sa píše, že slovom nasledovali sa tu myslí každý, kto uveril v Ježiša ako posla Božieho a v jeho posolstvo v pôvodnej podobe) , nad tými, ktorí odmietli veriť, (učiním ich nad nimi) až do dňa zmŕtvychvstania. Potom bude váš návrat ku Mne, kedy rozhodnem medzi vami o tom, o čom ste sa sporili. (Islamskí učenci poslednú vetu komentovali v tom zmysle, že v súdny deň Boh najspravodlivejší rozhodne o všetkom, o čom sa ľudia ohľadom Ježiša, jeho posolstva a pôvodu v živote pozemskom sporili, rozhodne o tom, kto mal pravdu a kto nie) “,
„Tých, ktorí odmietli veriť, podrobím trápeniu prísnemu v živote najnižšom (pozemskom) i v živote poslednom (a večnom) . A nebudú mať nikoho, kto by im pomohol a podporil ich (a pred Bohom sa ich zastal) “,
„A tých, ktorí uverili a dobré skutky konali, tých (Boh) odmení náležitými odmenami (za vernosť a dobré činy, ktoré v živote pozemskom konali) . A Boh nemá rád krivdiacich (každému spravodlivo odplatí to, čo mu patrí) “.
Toto (čo ti prednášame, Muhammad, v týchto veršoch) ti prednášame zo znamení a múdreho pripomenutia (ktoré sme ľuďom a poslom pred tebou poslali a v ktorom sú pravdivé správy a ponaučenie pre ľudí) .
Ísov (Ježišov) príklad u Boha je podobný príkladu Adama (zrodenie Ježiša bez otca, ktoré veľa ľudí spochybňuje, nie je pre Boha ničím novým alebo ťažkým, pretože tým istým spôsobom, ako predtým stvoril Adama, stvoril i Ježiša) . Stvoril ho (Ježiša) zo zeme (hliny) a potom jej (tejto hline) povedal: „Buď (staň sa tým, čím sa máš stať) “ a ona je (stala sa a takýmto spôsobom sa Adam i Ježiš zrodili) .
Je to pravda od Pána tvojho (všetko spomenuté o Ježišovi) , tak nepatri (Muhammad) k tým, ktorí (o tom) pochybujú. (60)
(60): Adresátom je tu prorok Muhammad, ale z konštrukcie vety v arabskom jazyku vyplýva, že je adresovaná všetkým ľuďom, a nie len prorokovi.
Kto by sa s tebou (Muhammad) o ňom (o Ježišovi, jeho pôvode a posolstve) sporil po tom, ako sa ti dostalo (od Boha) poznania (o ňom) , tak (mu) povedz: „Poďte, vyzveme našich synov i vašich synov a naše ženy i vaše ženy a naše duše i vaše duše (sami seba) a potom sa obrátime s našimi výzvami na Boha, a budeme prosiť, aby Božie prekliatie dopadlo na luhárov (na tých z nás, ktorí klamú) “. (61)
(61): S týmto veršom je vo výkladoch Koránu spojený aj príbeh, ktorý vysvetľuje, kedy a pri akej príležitosti bol poslovi a prorokovi Muhammadovi verš zoslaný. Podstata príbehu, ako ho uvádza Ibn Isháq a Ibn Kasír (dvaja z významnejších učencov), spočíva v tom, že jedného dňa prišla k prorokovi Muhammadovi (požehnanie Božie a jeho milosť nech ho sprevádzajú) delegácia zložená zo zástupcov kresťanov z Nažránu (oblasť na Arabskom polostrove). Ich počet bol šesťdesiat a medzi nimi bolo štrnásť mužov, ktorí patrili k uznávaným osobnostiam tejto oblasti. Títo štrnásti aj o všetkých záležitostiach rozhodovali. Z nich však boli ešte traja, ktorí mali rozhodujúce slovo. Boli to: Al Áqeb, ktorý bol ich vodcom, Al Sajjed, ktorý bol najvzdelanejší spomedzi nich a Abú Hárisa Bin Alqama, ktorý bol ich biskupom. Keď delegáti prišli do Mediny, vošli do mešity k prorokovi Muhammadovi práve vtedy, keď vykonával popoludňajšiu modlitbu. Všetci boli vyobliekaní tak, že kto z muslimov ich toho času videl, neskôr hovoril, že po nich nikdy nevidel takú delegáciu, akou bola ich. Keď prišli do mešity, práve nastal čas, v ktorom sa títo kresťania modlili, a tak sa šli v priestore mešity pomodliť. Prorok Muhammad povedal muslimom: „Nechajte ich (aby sa pomodlili)“. Keď skončili, prorok sa prihovoril k trom z nich. Títo traja boli síce kresťanmi, ale i tak sa v mnohých otázkach medzi sebou nezhodovali. Jeden z nich hovoril, že Ježiš je boh, druhý, že je božím synom a tretí, že je súčasťou Svätej trojice. Skupina, ktorá tvrdila, že Ježiš je boh, argumentovala tým, že oživoval mŕtvych, liečil slepých, malomocných a chorých ľudí, hovoril ľuďom veci z ich súkromia, dokonca i také, ktoré sami nepoznali, modeloval hlinu do podoby vtáka a keď dýchol do nej, ožila a stala sa skutočným vtákom. Tí, ktorí tvrdili, že Ježiš je synom božím, argumentovali tým, že nemal otca a že rozprával už v kolíske, čo žiaden človek predtým ešte nikdy neurobil. Tretia skupina tvrdila, že Ježiš je súčasťou Svätej trojice preto, že Boh povedal: „Urobili sme, prikázali sme, stvorili sme, rozhodli sme“. Keby bol Boh len jeden, povedal by iba: „Urobil som, prikázal som, stvoril som, rozhodol som“. Ako odpoveď na všetky uvedené tvrdenia boli zoslané predchádzajúce verše. Keď to biskupi počuli, prorok Muhammad im povedal: „Staňte sa muslimami (muslim znamená v arabskom jazyku úplná oddanosť Bohu, ktorý je jediný a ktorý nemá žiadne deti ani spoločníkov)“. Povedali: „My sme muslimovia“. Prorok povedal: „Vy nie ste muslimovia, tak sa nimi staňte“. Povedali: „My sme boli muslimami ešte pred tebou“. Prorok povedal: „Klamete! Od islamu vás delí vaše tvrdenie, že Boh má syna a vaše uctievanie kríža .. " Kňazi povedali: "Tak, kto je jeho (Ježiša) otcom, Muhammad?“ Prorok Muhammad im neodpovedal a vyčkal, až mu Boh najvyšší (prostredníctvom anjela Gabriela) zošle odpoveď. Ako odpoveď boli zoslané predchádzajúce verše tejto kapitoly a Boh najvyšší prikázal prorokovi, ak by odmietli uznať za pravdu to, čo mu zoslal, aby ich vyzval priviesť svojich synov, manželky a samých seba a aby sa všetci obrátili na Boha a žiadali, aby zoslal Svoje prekliatie na tých, ktorí tvrdia nepravdu a klamstvo o Bohu a o jeho poslovi Ježišovi. Biskupi prorokovi odpovedali: „Aba Al Qásem (bola to prezývka, ktorou bol prorok Muhammad známy), nechaj nás, aby sme sa poradili a potom prídeme za tebou s odpoveďou na to, k čomu si nás vyzval“. Potom sa utiahli a spýtali sa Al Áqeba (ktorého prezývka bola Ježišov služobník): „Ježišov služobník, čo radíš?“ Povedal: „Prisahám na Boha, kresťania; viete, že Muhammad je poslaným prorokom a oznámil vám rozhodujúcu správu o Ježišovi (o živote a posolstve ktorého sa sporíte). A viete dobre, že keď sa ľudia, ktorí žili pred vami, pustili do sporu s prorokom a požiadali Boha, aby zoslal svoje prekliatie na tých, ktorí klamú a pravdu popierajú, tak ich postihla kliatba, neostal v nich žiaden dospelý človek a ani nevyrástlo žiadne ich dieťa (dospelí vymreli a deti nedosiahli vek dospelosti). Bude to váš koniec, ak by ste tak urobili (t.j. ak by sa pustili spolu s prorokom do preklínania). Ak ste sa rozhodli aj napriek tomu ostať na svojom náboženstve a zotrvať na tom, čo tvrdíte, tak sa rozlúčte s vaším spoločníkom (teda s prorokom Muhammadom) a vráťte sa do svojej krajiny.“. Biskupi sa potom vrátili za prorokom a povedali mu: „Aba Al Qásem, rozhodli sme sa, že sa s tebou nepustíme do preklínania, necháme ťa pri tvojom náboženstve a vrátime sa k nášmu náboženstvu, ale pošli s nami muža spomedzi tvojich druhov, ktorý by mal tvoju dôveru, aby rozhodol medzi nami v záležitostiach týkajúcich sa našich majetkov, o ktoré sme sa sporili, pretože ste si získali našu priazeň“. Prorok Muhammad im povedal: „Príďte za mnou večer a pošlem s vami niekoho silného a spravodlivého“. Neskôr, keď prorok s muslimami dokončil obednajšiu modlitbu, prebehol zrakom po modliacich sa a zazrel Abu Ubejdu Bin Al Žarráha. Vyzval ho a povedal mu: „Choď s nimi a rozhodni medzi nimi spravodlivo o tom, o čom sa sporia.“.
To (všetko, čo bolo povedané o Ježišovi) je veru príbehpravdivý. A niet boha okrem Boha (všetci ľudia a všetko tvorstvo má len jedného jediného Boha, vlastnosti ktorého sú opísané v Koráne) . A Boh, On je veru ten mocný, ktorý múdrosťou oplýva.
Ak by sa odvrátili (od toho, čo si im povedal) , tak Boh dobre vie o tých, ktorí skazu šíria.
Povedz (Muhammad, židom a kresťanom) : „Ľudia Knihy (Korán používa na označenie židov a kresťanov výraz "Ľudia Knihy“, pretože im boli predtým zoslané nebeské Knihy) , poďte k spravodlivému (striedmemu, rovnému a úplnému) slovu medzi nami a vami (o tom) , že nebudeme uctievať (nikoho a nič) iné ako Boha a že nebudeme k Nemu nič pridružovať a že nik z nás si nebude z ostatných činiť pánov popri Bohu (budeme uctievať len jedného jediného Boha, nebudeme nič, ani nikoho k nemu pridružovať a nikto z nás stvorených si neurobí z nikoho iného pána mimo Boha a jediným naším Pánom bude Boh Najvyšší) ." Ak by sa odvrátili, povedzte (muslimovia) : „Buďte svedkami (toho) , že sme muslimovia (teda Bohu a len Jemu oddaní) .“ (64)
(64): Vo štvrtej kapitole v Koráne nazvanej „Ženy“ je verš, ktorý hovorí: „Boh neodpustí to, aby bolo k Nemu niečo pridružené, a odpustí mimo toho, komu chce (čo chce). A kto by k Bohu pridružil, ten si vymyslel hriech obrovský“ (4:48) Ak spojíme oba posledné verše (t.j. 3:64 a 4:48), pochopíme, čo islam kresťanom odkazuje. V predchádzajúcich veršoch Boh najvyšší v Koráne spomína celý príbeh narodenia Ježiša Krista, ako aj okolnosti, ktoré ho sprevádzali, keď ho Boh zdvihol k Sebe a nedovolil, aby sa ho niekto v zlom dotkol. Tak sa v Koráne vyvrátil akýkoľvek božský pôvod proroka Ježiša (požehnanie Božie a jeho mier nech ho sprevádzajú) a potvrdilo sa jeho stvorenie bez otca ako znamenie pre ľudí o moci Boha najvyššieho. Záver celého príbehu však spočíva v jednom verši, kde sa vlastne aj objasňuje vzťah islamu k židovskému a kresťanskému náboženstvu (3:64). Korán kresťanov a židov v prvom rade vyzýva k uznaniu a nasledovaniu islamu ako záverečného nebeského posolstva, ktoré bolo ľuďom Bohom zoslané. Pokiaľ by však islamské náboženstvo a jeho zásady nechceli dodržiavať, tak ich vyzýva k dodržaniu základného princípu každého nebeského náboženstva, ktoré bolo doposiaľ Bohom zoslané, a to uznanie a uctievanie Boha jedného jediného, ktorý nesplodil a nebol splodený a ktorému sa nik nevyrovná v žiadnej vlastnosti alebo podobe. Aby bol uctievaný len Boh a aby ľudia k nemu nič a nikoho nepridružovali, aby nepripisovali ľuďom také vlastnosti a schopnosti, ktoré má výlučne Boh ako jediný Stvoriteľ. Takže Boh najvyšší ponecháva kresťanom i židom slobodnú vôľu, či budú islamské náboženstvo nasledovať, alebo nie. Ak by sa rozhodli ostať na svojom pôvodnom náboženstve, tak ich vyzýva, tak ako vyzýva všetkých ľudí, k trom základným princípom, ktorými sú:
- Uctievanie jedného jediného Boha, ktorý stvoril všetko existujúce, ktorý nesplodil a nebol splodený a ktorý má moc nad všetkým.
- Odmietnutie akejkoľvek formy pridružovania k Bohu, ktorá sa prejavuje aj odmietnutím akéhokoľvek tvrdenia o tom, že by niekto alebo niečo malo tú moc, aby pôsobilo ako sprostredkovateľ medzi človekom a Bohom, pretože takýto vzťah človeka so svojím Stvoriteľom má byť priamy a bezprostredný. Jedine poslovia a proroci mali v minulosti takúto moc a to sa skončilo posledným a záverečným posolstvom, ktorým bolo posolstvo posla Muhammada a zvestovanie Koránu.
- Žiaden človek by nemal uctievať iného človeka alebo stvorenie a pripisovať mu nadprirodzené vlastnosti hodné uctievania alebo svätosť. Tieto tri princípy tvoria základ viery v posolstve islamu a ako nám o tom hovorí Korán, tvorili i základ viery vo všetkých nebeských náboženstvách zoslaných predtým. Viera v Boha znamená obrátiť sa k Bohu a pochopiť Jeho existenciu presne takú, aká v skutočnosti je, bez toho, aby človek k takémuto chápaniu niečo pridával, zasahoval doň alebo ho skresľoval. To bola i podstata a základ všetkých nebeských posolstiev, ktoré Boh najvyšší ľuďom predtým zoslal. Boh nám ale ďalej vo verši 4:136 odkazuje, že čistá viera v Boha, tak ako ju Korán prikazuje je základom všetkého, avšak na to, aby bola viera človeka úplná, musí veriť v Boha, v Jeho anjelov, v Jeho Knihy, ktoré zoslal, v Jeho poslov, ktorých záverom bol posol Muhammad a v to, že nastane Posledný deň, ktorý oznámi začatie udalosti zmŕtvychvstania a súdneho dňa.
Ľudia Knihy! Prečo sa sporíte ohľadne Abraháma (židia tvrdili, že bol židom a kresťania tvrdili, že bol kresťanom) a pritom Tóra a Evanjelium boli zoslané až po ňom (po Abrahámovej smrti, ako by teda Abrahám mohol byť židom či kresťanom?) . A či nechápete (to, čo hovoríte) ? (Nasledujúce verše hovoria o tom, čo Abrahám nasledoval.)
Hľa, sporili ste sa ohľadom toho, o čom máte poznanie (o skutočnostiach a udalostiach, o ktorých ste mali jasné správy) . Prečo sa ale sporíte o tom, o čom poznanie nemáte (napríklad o tom, či bol Abrahám židom, alebo kresťanom) ? A Boh (všetko) vie, a vy neviete.
Abrahám nikdy nebol židom a ani kresťanom, ale bol Bohu verný (priklonený ku skutočnej viere) , bol muslimom (t.j. Bohu oddaný) a nepatril medzi tých, ktorí k Bohu pridružovali. (67)
(67): V tomto verši Boh najvyšší Ľuďom Knihy objasňuje, akú vieru prorok Abrahám vyznával. Abrahám nebol nikdy ani židom ani kresťanom, ale bol to človek so skutočnou a inštinktívnou vierou, ktorú Boh do ľudí vložil, bol Bohu oddaný vo všetkom, čo mu Boh uložil alebo prikázal a nepatril medzi tých, ktorí by k Bohu ako Jemu rovného niekoho alebo niečo pridružovali.
Ľudia, ktorí si najviac zaslúžia Abraháma (majú nárok k nemu sa hlásiť) sú tí, ktorí ho nasledovali (nasledovali to, v čo Abrahám skutočne veril v dobe, v ktorej žil) a tento prorok (Muhammad) a tí, ktorí uverili (ktorí proroka Muhammada nasledovali a uverili v Boha podobne ako v Neho veril i Abrahám) . A Boh pomôže a podporí veriacich.
Skupina z radov Ľudí Knihy si priala, aby vás mohla do bludu uviesť (jestvuje skupina židov a kresťanov, ktorí by vás najradšej videli, ako sa odvraciate od svojho náboženstva a vraciate sa do bludu, v ktorom ste boli predtým) . Do bludu však (svojím konaním) vedú svoje duše (sami seba) , len to necítia.
Ľudia Knihy! Prečo odmietate veriť v Božie znamenia (ktoré zosielame nášmu poslovi Muhammadovi) a pritom svedčíte (že sú pravdivé a vlastnými slovami to aj potvrdzujete) ?!
Ľudia Knihy! Prečo miešate (alebo zakrývate) pravdu s nepravdou (ktorú si vymýšľate, čím pozmeňujete význam toho, čo máte v rukách) a zatajujete pravdu a pritom viete (čo je pravda a čo nie) ?
I povedala skupina z radov Ľudí Knihy (skupina židovských rabínov, ktorej členovia sa navzájom dohodli) : „Uverte na začiatku dňa v to, čo bolo zoslané tým, ktorí uverili (v posolstvo posla a proroka Muhammada) a odmietnite v to veriť na jeho konci (na začiatku dňa muslimom povedzte, že ste uznali za pravdu to, čo bolo poslovi a prorokovi Muhammadovi zoslané a že je to pravda a na konci dňa to zasa poprite a povedzte, že ste dospeli k presvedčeniu, že to pravdou nie je) , azda sa vrátia späť (k neviere, na ktorej boli pred príchodom Muhammada) “, (Takýmto spôsobom chceli vyvolať u muslimov pochybnosti ohľadom posolstva posla a proroka Muhammada.) (72)
(72): Jedného dňa sa dvanásť rabínov z radov židov, ktorí žili v Chejbare (mesto v dnešnej Saudskej Arábii), potajomky dohodlo a jeden druhému si odkázali: Prehláste navonok pred ľuďmi, že prijímate Muhammadovo náboženstvo na začiatku dňa a zaprite ho na jeho konci a povedzte: „Potom ako sme sa pozreli do našich kníh a poradili sme sa s našimi duchovnými, sme zistili, že Muhammad nie je ten prorok, príchod ktorého máme v našich knihách oznámený a ukázalo sa nám jeho klamstvo a nepravdivosť jeho náboženstva.“ Keď tak urobíte, jeho nasledovníci (nasledovníci proroka Muhammada) začnú pochybovať o svojom náboženstve a povedia si: „Oni sú vlastníkmi Knihy a oni by ho mali poznať (očakávaného proroka) lepšie ako my“, a tak sa odvrátia od ich náboženstva a prijmú vaše. Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom proroka i muslimov varuje pred úkladmi, ktoré proti nim táto skupina židov kula.
„A neverte nikomu (rabíni pokračujú) , jedine tým, ktorí nasledujú náboženstvo, ktoré vy nasledujete“. Povedz (im, Muhammad) : „Správne usmernenie je usmernenie Božie (správne usmernenie nie je závislé od vás, ale od Boha) “. „Aby nebolo dané (rabíni pokračujú) niekomu niečo podobné tomu, čo bolo dané vám (podobné poznanie od Boha, aké bolo vám zoslané) , alebo aby sa s vami nesporili u vášho Pána (v súdny deň o tom, že ste spoznali pravdivosť posolstva zoslané poslovi Muhammadovi a i tak ste toto posolstvo odmietli nasledovať) “. Povedz (im, Muhammad) : „Dobrodenie (vo všetkých jeho formách vrátane zoslania posolstva a poznania niekomu) je v ruke Božej (v Jeho moci) , dáva ho, komu chce (a svojím posolstvom poveruje, koho chce) “. A Boh všetko obsiahol (svojou znalosťou i štedrosťou) a je vševediaci (presne vie, čo sa kde a ako deje). (73)
(73): Verš nadväzuje na predchádzajúci verš a pokračuje v odhaľovaní obsahu sprisahania, ktoré rabíni proti muslimom kuli. Rabíni pokračovali vo svojom rozhovore a hovorili: „Neverte vôbec nikomu, kto by nepatril medzi vás a nenasledoval židovské náboženstvo a nezdôverujte sa mu o ničom z toho, čo máte vo svojich Knihách napísané o očakávanom poslovi. Nechcete predsa, aby bolo niekomu inému než niektorému z nás dané poznanie od Boha podobné tomu, aké máme my. Nik z vás nesmie uznať alebo potvrdiť verejne nič z toho, čo bolo Muhammadovi zoslané, aby sa nestalo, že v súdny deň budú muslimovia proti vám svedčiť, že ste v prorokovi Muhammadovi spoznali očakávaného proroka a aj tak ste ho nenasledovali a v jeho posolstvo odmietli uveriť. Preto dodržujte plán, ktorý sme si určili.“ Boh najvyšší prorokovi Muhammadovi vo verši odkazuje, aby tejto skupine židov vysvetlil, že správne usmernenie nie je závislé od nich, ale od Boha, ktorý ľudí zasluhujúcich si takéto usmernenie k Sebe usmerní. Akékoľvek dobrodenie je v moci Boha a On ho dáva tomu, kto si to zasluhuje. A Boh všetko svojou znalosťou obsiahol a o všetkom, čo sa deje, vie.
Vyberá (Boh) pre Svoju milosť, koho chce (vyberá si a určuje, koho chce, aby mu dal Svoju milosť a Svoje poznanie) . A Bohu náleží vďaka za dobrodenie obrovské (ktoré ľuďom dáva) .
Medzi Ľuďmi Knihy sú takí, ktorí, ak im zveríš hromadu peňazí, vrátia ti ich. A sú medzi nimi i takí, ktorí, ak im zveríš jeden dinár, nevrátia ti ho, pokiaľ nebudeš nad ním (neustále) stáť (pokiaľ ich nebudeš o to neustále žiadať) ; to preto, že (títo) povedali: „Kvôli neznalým (arabom, ktorým nebolo zoslané žiadne nebeské posolstvo predtým) niet voči nám (oprávnenej) cesty (alebo príčiny na to, aby sme boli potrestaní za takéto správanie. Keď by sme si teda ponechali majetky týchto Arabov, ktoré nám boli zverené, Boh nás nepotrestá, pretože sa hriechu nedopustíme a nik nenájde cestu a ani odôvodnenie v našich knihách, že by sme sa dopustili takýmto činom hriechu, za ktorý by sme mali byť potrestaní) “. A Hovoria o Bohu lži a pritom vedia (že takéto konanie a nespravodlivosť by Boh nikdy neschválil) . (75)
(75): Medzi židmi a kresťanmi sú ľudia dobrí i zlí. Sú medzi nimi takí úprimní, hodnoverní a čestní ľudia, ktorým ak by človek zveril hromadu peňazí, vrátia ich všetky do posledného dinára. Ale sú medzi nimi i takí zlovestní, ktorým ak by človek zveril čo i len jeden dinár (bola to platobná jednotka vo vtedajšej dobe), tak mu ho nevrátia, pokiaľ on nebude nad ich hlavou neustále stáť a žiadať späť svoje peniaze. Tento druhý typ ľudí ospravedlňuje svoju zlovestnosť tvrdením, že vo svojich Knihách sa nikde nenachádza, že by sa dopustili hriechu, ak by neznalým ľuďom ich majetky nevracali. Neznalými ľuďmi najmä židia nazývali Arabov, ktorí si neosvojili židovské alebo kresťanské náboženstvo. Neznalosť im pripisovali preto, že im nebola zoslaná žiadna nebeská Kniha. V tom čase Korán nebol ešte zoslaný, alebo bolo posolstvo ešte len vo svojich počiatkoch. Tvrdenie tejto druhej skupiny židov o tom, že sa nedopustia žiadného hriechu, keď nevracajú veci im zverené, je len vedomou lžou a oni to veľmi dobre vedia. Al Tabari (jeden zo známych učencov v oblasti islamských vied, od ktorého pochádza výklad Koránu, známy ako výklad Al Tabariho) sa pri tomto verši pozastavil a napísal: Skupina židov uzavrela dohodu s mužmi z kmeňa Qurejš, ktorí im dali peniaze. Keď neskôr títo muži z kmeňa Qurejš prijali islam, prišli k uvedenej skupine židov a požiadali ju o vrátenie svojich peňazí. Židia im však povedali: „Nemáte u nás nič, keďže ste zanechali svoje náboženstvo (ktoré vyznávali predtým než prijali islam)“. Židia sa vo svojom tvrdení odvolali na to, že takéto pravidlo našli napísané vo svojich knihách. Potom ako bol tento verš zoslaný, prorok Muhammad sa dopočul, čo táto skupina židov povedala a s hnevom povedal: „Klamali Boží nepriatelia. Nič z toho, čo bolo v dobe neznalosti (dobou neznalosti sa označuje doba a zvyky, ktoré boli u Arabov pred islamom), v islame neplatí, okrem peňažných záväzkov (pochádzajúcich z tej doby). Tie musia byť vrátené tak veriacemu ako i neveriacemu“. Príslušnými veršami Koránu a týmto prorokovým výrokom sa v islame zakotvila zásada, podľa ktorej má muslim plniť a dodržiavať svoje peňažné záväzky bez ohľadu na to, či ich má plniť voči muslimovi, kresťanovi, židovi, inovercovi alebo neveriacemu. Viera toho, voči komu sa má záväzok plniť, tu nemá žiaden význam. Z tejto zásady však existuje niekoľko výnimiek, ktoré sa uplatňujú najmä v čase vojny.
Áno, veru (je pravdou u Boha, že) ten, kto (niečo sľúbil a) splnil svoj sľub a vyvaroval sa (pritom takéhoto hriechu a držal sa bohabojnosti) , ten (i každý) nech vie, že Boh má rád bohabojných (ktorí svoje sľuby dodržiavajú) .
Tí, ktorí vymieňajú sľub daný Bohu (ktorým sa pred Bohom zaviazali, že budú poslúchať a dodržiavať zásady, ktoré im zoslal) a svoje prísahy (ktoré odprisahali) za lacný cieľ (ktorým je neoprávnené získanie niečoho) , tí v živote poslednom (a večnom) nebudú mať podiel (na ničom z dobra, ktoré Boh bohabojným pripravil) , Boh k nim neprehovorí, nepozrie sa na nich v deň zmŕtvychvstania, neočistí ich a dostane sa im trápenie bolestivé. (77)
(77): O dôvode zoslania tohto verša sa zachovali dve príhody, ktoré sa do určitej miery podobajú: Prvá hovorí, že raz jeden muslim zvaný Al Ašas Bin Qejs poveril jedného žida spravovaním svojho pozemku. Tento žid však odmietol nárok Al Ašasa na vrátenie tohto pozemku, a tak ho Al Ašas zažaloval u proroka Muhammada. Prorok Muhammad sa Al Ašasa spýtal: „Máš na to nejaký dôkaz?“ Al Ašas odpovedal: „Nie“. Prorok židovi povedal: „Prisahaj, že Al Ašas nemá u teba nič.“ Nato Al Ašas povedal: „On to odprisahá a oberie ma o to, čo uňho mám.“ Nato Boh najvyšší zoslal tento verš. Druhá príhoda hovorí, že raz sa dvaja muži pohádali kvôli majetku, a tak s tým šli k prorokovi Muhammadovi. Prorok sa spýtal jedného z nich: „Máš na to, čo tvrdíš, dôkaz?“ Ten odpovedal: „Nie.“ Prorok sa ho spýtal: „Odprisaháš, čo tvrdíš?“ Muž odpovedal: „Nech odprisahá on (myslel tým svojho protivníka)“. Predtým než prorok Muhammad nechal kohokoľvek z nich prisahať, povedal: „Kto odprisahá vedome krivú prísahu, aby ňou získal nejaký majetok, vráti sa k Bohu v súdny deň a Boh bude na neho nahnevaný.“ Nato bol zoslaný i tento verš, ktorý to potvrdil.
Veru medzi nimi (uvedenými Ľuďmi Knihy) je skupina, ktorá prekrúca svojimi jazykmi obsah Knihy (prekrúca význam slov Tóry a Evanjelia pri čítaní) , aby ste si (vy ostatní ľudia) mysleli, že je to z Knihy (že to patrí k obsahu nebeských Kníh, ktoré majú) , avšak ono to z Knihy nie je. A hovoria (tí, ktorí obsah tých Kníh prekrúcajú) : „Je to od Boha“ (tvrdia pred ostatnými ľuďmi, že význam Kníh, ktorý oni prekrútili, je zoslaný od Boha) a pritom to od Boha nie je (Boh by také niečo nikdy nezoslal) . A hovoria o Bohu lži a pritom vedia (čo konajú) . (Lži, ktoré si vymýšľajú a ktoré pripisujú Bohu, hovoria vedome a zámerne, nie z neznalosti či nedbanlivosti.)
Neprislúcha žiadnemu človeku, ktorému by Boh dal Knihu, múdrosť a proroctvo, aby potom (ako to všetko od Boha dostal) ľuďom povedal: „Mimo Boha, buďte mne odovzdaní“, ale aby im (takýto človek) povedal: „Buďte silno zbožnými (ľuďmi, ktorí sú znalí náboženstva, ktorí tieto znalosti aj praktizujú a ktorí učia tieto znalosti aj ostatných) , pretože učíte (ľudí) Knihu a pretože ju študujete.“ (79)
(79): Ibn Abbás povedal: „Abú Ráfe z radov židov a Al Raís z radov kresťanov Nažránu, povedali: "Muhammad! Chceš, aby sme ťa uctievali a učinili ťa Pánom?“ Prorok Muhammad odpovedal: „Božechráň, aby bol uctievaný niekto iný než Boh. A či máme prikázať ľuďom, aby uctievali niekoho iného než Boha?! To nie je to, čím ma Boh poslal a ani to, čo mi prikázal.“. Nato Boh zoslal tento verš, ktorý hovorí: Neprislúcha žiadnemu človeku na zemi, a najmä nie takému, ktorého Boh obdaril a poveril proroctvom, dal mu Knihu, v ktorej je poznanie o existencii Boha jedného jediného a dal mu múdrosť, ktorá život ľudí usmerňuje k ich dobru, aby po tom všetkom ľuďom povedal a učil ich: Uctievajte mňa, nie Boha. Je to proti akémukoľvek správnemu uvažovaniu. Prorok, ktorého si Boh vyberie a poverí posolstvom, naopak, ľuďom vždy káže, aby uctievali jedného jediného Boha, aby boli veľmi zbožní, pretože na ich pleciach leží učiť ostatných ľudí a zanechať im Knihu správnu a nepozmenenú. Zbožnosť im takýto prorok prikazuje i preto, že túto Knihu študujú a oboznamujú sa s jej obsahom a podľa toho by mali vedieť, čo je správne, a čo nie.
Neprikazuje vám (takýto človek nikdy) , aby ste si vzali za Pánov anjelov a prorokov. Myslíte si, že by vám (takýto človek) prikázal, aby ste odmietali vieru (a odklonenie sa od uctievania Boha jedného jediného) po tom, ako ste sa stali muslimami (teda Bohu oddanými) ?! (Každý prorok má vopred stanovený cieľ a posolstvo od ktorého sa nikdy neodchýli.)
Boh prijal záväzok od prorokov (ktorí boli posolstvami Bohom poverení ešte pred zoslaním posolstva poslovi a prorokovi Muhammadovi a povedal im) : „Čokoľvek by som (Boh) vám dal z Knihy a múdrosti a potom by prišiel k vám (neskôr) posol, ktorý by potvrdzoval to, čo máte (čo vám bolo predtým Mnou zoslané) , tak v neho uveríte a pomôžete mu a podporíte ho.“ Povedal (Boh pokračoval a povedal im) : „Uznávate a zaväzujete sa k tomu (že jeho posolstvo uznáte a budete mu pomáhať) predo Mnou?“ Povedali (poslovia) : „Uznávame“, povedal (Boh) : „Buďte svedkami toho (na čo ste sa predo Mnou zaviazali) a Ja som spolu s vami svedkom toho (Ja dosvedčím všetky vaše prísahy a svedectvá) “. (81)
(81): Boh prijal od všetkých prorokov určitý sľub, ktorý títo proroci dosvedčili a ktorého bol Boh svedkom. Obsahom tohto sľubu bolo, že všetci Boží proroci sa pred Bohom zaviazali, že keď im Boh zošle Knihu a múdrosť, budú ľudí k viere vyzývať a učiť ich z tejto Knihy a múdrosti. Pokiaľ však bude prvému prorokovi a poslovi niečo zoslané a príde po ňom druhý prorok potvrdzujúci to, čo bolo predtým zoslané, tak prvý prorok uverí v posolstvo toho druhého, podporí ho a bude mu pomáhať. To je povinnosť každého proroka i ľudí, ktorí posolstvo takéhoto proroka nasledovali, až kým neprišiel posledný a záverečný prorok, ktorým bol posol a prorok Muhammad, ktorý oznámil ľuďom už posledné a záverečné posolstvo.
Kto by sa potom (z prorokov alebo z ľudí, ktorí v ich posolstvá uverili) odvrátil (odmietol uznať posolstvo nového proroka) , to je ten spurný.
A či iné náboženstvo než Bohom určené by chceli (želajú si Ľudia Knihy nasledovať náboženstvo, ktorého základ je iný než ten, ktorý Boh svojim prorokom zosiela a ktorý On sám považuje za správny) ? A Jemu (Bohu) sa (pritom) oddal (každý) kto je v nebesiach a na zemi, (či už) dobrovoľne alebo nedobrovoľne. A k Nemu (Bohu) bude ich návrat (všetci sa k Bohu vrátia v deň zmŕtvychvstania a v súdny deň a budú stáť pred Ním) . (83)
(83): Ibn Abbás o dôvode zoslania tohto verša povedal: Jedného dňa sa vlastníci oboch Kníh, židia a kresťania, začali medzi sebou sporiť, a tak prišli k prorokovi Muhammadovi, aby rozhodol, kto z nich má pravdu. Spor spočíval v tom, že tak židia ako i kresťania sa sporili o tom, kto je oprávnenejší hlásiť sa k náboženstvu, ktoré prorok Abrahám uznával. Prorok Muhammad im však povedal, že ani jedna skupina z nich nenasleduje Abrahámovo náboženstvo, na čo sa rozhnevali a povedali: „Prisaháme na Boha, nesúhlasíme s tvojím rozsúdením, a nebudeme nasledovať tvoje náboženstvo.“ Nato bol zoslaný tento verš, v ktorom ich Boh za to karhá a pýta sa ich, či si želajú nesledovať iné náboženstva, ktorého základ by bol iný než ten, ktorý Boh svojim prorokom zosiela a ktoré On sám považuje za správne? Nech vedia, že Boha všetko poslúcha a zákonitostiam, ktoré stanovil všetkému, čo je v nebesiach a na zemi, sa všetko existujúce podriadilo, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne a k Nemu sa všetci nakoniec vrátia.
Povedz (odpovedz, Muhammad, týmto židom a kresťanom) : „Uverili sme (my muslimovia) v Boha (podľa sku-točných vlastností, aké Mu náležia a akými Sám Seba v Koráne opísal) a v to, čo nám bolo zoslané (čo nám Boh zoslal v Koráne) , v to, čo bolo zoslané Abrahámovi, Ismailovi, Izákovi, Jakubovi a kmeňovým spoločenstvám (ktoré vzišli z potomkov proroka Jakuba a na čele ktorých stál niektorý z jeho synov) a v to, čo bolo dané Mojžišovi, Ísovi (Ježišovi) a prorokom (všetkým) od ich Pána; nerobíme rozdiely medzi nikým z nich (nerobíme rozdiely medzi Božími prorokmi, všetci sú u nás za ctených považovaní a všetkých uznávame) a my sme Mu (Bohu) oddaní (sme muslimovia, t.j. Bohu oddaní) “.
Ktokoľvek by chcel iné náboženstvo než islam, nebude od neho prijaté a bude v živote poslednom patriť medzi tých, ktorí prehrali (život pozemský i posledný a večný) . (85)
(85): Tento verš je v podstate dovŕšením predchádzajúcich veršov, najmä veršov (3:81–84). V predchádzajúcich veršoch sa jasne hovorilo o sľube, ktorým sa každý prorok pred Bohom zaviazal, že on i tí, ktorí ho budú nasledovať, uveria v posolstvo proroka, ktorý neskôr príde, ktorý bude potvrdzovať to, čo bolo predtým Bohom zoslané a ktorý ľuďom napraví a obnoví ich vieru a náboženstvo, ktoré by časom ľudia pozmenili. Keďže islam bol posledným a záverečným nebeským náboženstvom, Boh najvyšší ľuďom oznamuje, že neprijme od nikoho iné náboženstvo než islam, t.j. oddanosť Bohu, ktorej význam a obsah Korán jasne vysvetľuje. To je tá neodvratná skutočnosť, ktorú Korán deklaruje. Pri tomto verši sa ešte trocha zastavíme, aby sme lepšie objasnili význam slova „islam“. Pojem „islam“ Korán vykladá v dvoch rovinách: užšej a širšej. V užšom zmysle slovo „islam“ znamená odovzdanie sa do vôle Božej alebo oddanosť Bohu, uznanie existencie jedného jediného Boha, ktorý nikdy nesplodil, nebol splodený, ktorý sa na nič z toho, čo poznáme, nepodobá a ktorému sa nik v ničom nevyrovná. V širšom zmysle islam zahŕňa v sebe už okrem viery a oddanosti Bohu aj vieru v Jeho anjelov, Knihy, poslov a v súdny deň, aj základné náboženské úkony, ktorými sú modlenie, zakat, pôst a púť do Mekky. Patria sem tiež rôzne morálne zásady a niektoré uzákonenia týkajúce sa života muslimov i islamskej spo-ločnosti. Z uvedeného vyplýva, že tento verš je adresovaný všetkým ľuďom bez ohľadu na to, či sú bez viery, židia, kresťania alebo akéhokoľvek presvedčenia. Židom a kresťanom však Korán odkazuje, že ak by chceli tvrdohlavo zotrvať na svojom náboženstve a odmietali by prijať islamské náboženstvo v jeho najširšom zmysle slova, mali by sa bezpochyby aspoň vrátiť k obsah pojmu „islam“ v jeho najužšom zmysle, vysvetlenom vo verši (3:64), teda v zmysle uznania jedinosti Boha a viery v článkoch viery, ktoré boli pôvodne aj im uložené v podobe, v akej boli muslimom neskôr uložené. Je teda na každom človeku, na jeho slobodnom rozhodnutí, k akej voľbe sa prikloní. Za túto voľbu však bude niesť zodpovednosť a nesprávna voľba sa potom prejaví tak, že takýto človek „bude v živote konečnom patriť medzi tých, ktorí prehrali“.
Ako môže Boh správne usmerniť (takých) ľudí, ktorí odmietli vieru potom, ako už boli veriaci a (potom, ako) dosvedčili, že posol (Muhammad) je pravdivý (a posolstvo, ktoré mu je zvestované taktiež) , a (potom, ako) prišli k nim (uvideli) jasné dôkazy (od Boha, potvrdzujúce pravdivosť tohto posolstva) ? A Boh správne neusmerní ľudí krivdiacich. (86)
(86): Ibn Abbás povedal: Jedného dňa za čias proroka Muhammada (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú) sa jeden muslim odvrátil od islamu a vrátil sa k neviere, ale potom to oľutoval. Vtedy poslal (správu) svojim ľuďom: „Spýtajte sa posla Božieho (Muhammada), či mi môže byť odpustené, pretože som oľutoval, čo som urobil?“ Nato bol zoslaný tento verš i nasledujúce tri verše od 3:86 až po 3:89. Verš hovorí: Ako si niekto môže predstaviť, že by ho Boh usmernil na správnu cestu potom, ako prestal veriť? Potom, ako sa začalo so zosielaním posolstva a Koránu poslovi a prorokovi Muhammadovi, sa deklarovalo, že je to záverečné posolstvo od Boha pre ľudí až do dňa zmŕtvychvstania a že po ňom už žiadne iné posolstvo ani Kniha nebeská nebudú zoslané. Ak teda niekto z ľudí opustí toto posolstvo a Korán potom, ako v ne uveril, ten sa už k správnemu usmerneniu nedopátra, pretože už žiadne ďalšie posolstvo nebude. A Boh neprivedie na správnu cestu tých, ktorí Bohu i sami sebe krivdia, keď sa vzdávajú dobra, ktoré mali a zásad, ktoré im Boh uložil.
Tých (ľudí, ktorí prestali veriť) odplata bude, že na nich spočinie prekliatie Božie, (prekliatie) anjelov i všetkých ľudí.
Naveky v ňom (v tomto prekliatí) ostanú (uvedení ľudia, ktorí sa od viery odvrátili) , nebude im zmiernené trápenie a ani im nebude dožičený žiaden odklad (nebude im daný žiaden odklad výkonu trestu, ktorý im bol určený) .
Avšak k tým, ktorí pokánie potom učinili (potom ako sa od viery odvrátili, uznali svoju chybu a k viere sa znova vrátili) a napravili, čo konali, Boh je odpúšťajúci a milostivý (Boh toto prekliatie voči nim zastaví, odpustí im a zmiluje sa nad nimi) .
Tí, ktorí odmietli vieru potom, ako už boli veriaci (odvrátili sa od viery v Boha a od toho, čo bolo prorokovi Muhammadovi zoslané) a svoje odmietnutie viery ešte vystupňovali (a postupne prehlbovali) , od tých nebude prijaté ich pokánie, a to sú tí, ktorí zblúdili. (90)
(90): Otázka neprijatia pokánia v tomto verši nadväzuje na verš 4:18, ktorý hovorí, že pokánie nebude prijaté od takých ľudí, ktorí až vtedy, keď zistia, že smrť je blízka a že z terajšieho života odchádzajú, by sa chceli kajať. V tomto smere prorok Muhammad (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú) povedal: „Boh prijíma od človeka pokánie až dovtedy, kým sa smrť nedostaví“.
Tí (ľudia) , ktorí odmietli veriť a zomreli ako odmietajúci vieru, od žiadneho z nich nebude prijatá (ako výkupné) ani celá Zem zlatom naplnená (i keby priniesli všetky majetky, ktoré v živote pozemskom mali a okrem toho i také množstvo zlata, že by sa ním Zem naplnila) , pokiaľ by sa chcel (niektorý z nich) ním (takýmto zlatom) vykúpiť. Tým (ktorí umreli ako odmietajúci vieru) sa dostane trápenie bolestivé a nebudú mať nikoho, kto by im pomohol a podporil ich (a pred Bohom sa ich zastal) . (91)
(91): Verš okrem iného potvrdzuje skutočnosť, že bohatstvo, chudoba, pôvod, urodzenosť, farba pleti, rasa a iné ľudské vlastnosti v otázke viery a Božej spokojnosti nezohrávajú žiadnu rolu, ale u Boha o viere či neviere rozhodujú pocity srdca a skutky každého človeka.
Nezískate (ľudia) úctivosť (Božiu spokojnosť) , pokým nebudete míňať (rozdávať a pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú) z toho, čo máte radi (nie majetky a veci, ktoré nemáte radi alebo ktoré nepotrebujete alebo sú opotrebované, ale z tých, ktoré sú dobré a ktoré sú vám blízke) . A čokoľvek miniete (rozdáte) , Boh o tom vie (a odplatí vám to) . (92)
(92): Boh najvyšší ľuďom objasňuje, že nedosiahnú úplnú úctivosť – pozri význam pojmu úctivosť vo verši (2:177), pokým nebudú rozdávať zo svojich peňazí tým, ktorí to potrebujú, a z toho, čo je k ich srdcu najmilšie.
Všetka potrava bola dovolená synom (potomstvu proroka) Izraela, okrem toho, čo (prorok) Izrael (Jakub) zakázal sám sebe ešte predtým, než bola zoslaná Tóra. Povedz (Muhammad, tým židom, ktorí tvrdia opak) : „Prineste Tóru a predneste ju (predneste slová tej časti, kde sa hovorí, že obmedzenia, ktoré dodržiavate, dodržiaval i Abrahám) , ak ste pravdovravní“. (93)
(93): Keď prorok Muhammad povedal: „Ja nasledujem cestu Abrahámovu“ (pozri predchádzajúce verše), židia mu odpovedali: „Ako ju nasleduješ, keď ješ mäso tiav a piješ ich mlieko?“ Prorok povedal: „To všetko bolo Abrahámovi povolené, a preto to povoľujeme i my“. Židia nato povedali: „Všetko, čo dnes zakazujeme, bolo zakázané Noemovi a Abrahámovi a postupne sa to dostalo až k nám“. Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom im hovorí: Všetka potrava bola dovolená ľuďom žijúcim pred prorokom Izraelom (Jakubom). Zlom však nastal vtedy, keď prorok Izrael zakázal sám sebe i svojim ľuďom určité jedla, a to ešte predtým, než bola zoslaná Tóra. Ak sa chcú s tebou sporiť, Muhammad, tak im povedz: „Prineste Tóru, predneste ju a dokážte, že toto jedlo bolo za čias Noema a Abraháma zakázané.“. Keď to prorok Muhammad povedal židom, tí ostali prekvapení, neodvážili sa ju priniesť a odišli.
Kto by si vymýšľal o Bohu lži ešte aj potom, tak to sú tí krivdiaci. (94)
(94): Potom ako Boh najvyšší objasnil, že prorok Abrahám nezakazoval jedlá, ktoré majú židia zakázané, ale boli zakázané až neskôr, upozorňuje ich, že ten, kto si bude vymýšľať na Boha lži ešte i potom, ako zistil, že nemá pravdu, ten patrí medzi tých, ktorí páchajú krivdu.
Povedz (im, Muhammad – je to stále adresované spomenutým židom) : „Boh pravdu hovorí (pravdu zosiela) , tak nasledujte cestu Abrahámovu, ktorý bol Bohu verný (priklonený ku skutočnej viere) a nepatril medzi tých, ktorí k Bohu pridružovali.“
Prvý Dom, ktorý bol pre ľudí založený (prvá stavba na zemi, ktorá bola postavená na uctievanie Boha jedného jediného) , je ten, ktorý je v Bekke (Mekke) , požehnaný je a správnym usmernením pre tvorstvo je. (96)
(96): Prvou stavbou na zemi, ktorá bola postavená za účelom uctievania Boha, je Kába, ktorá sa nachádza v Mekke a ktorá sa často aj označuje ako Dom alebo Starý dom. Mekka má taktiež niekoľko mien a označení, medzi ktoré patria Bekka, Um Al Qurá t.j. Matka dedín atď.. Tento Dom je Bohom požehnané miesto, ktoré usmerňuje tvorstvo k správnej viere a náboženstvu.
Sú v ňom (v tomto Dome – Kábe) jasné znamenia (o tom, že je to prvé miesto určené na modlenie k Bohu) , miesto (alebo stanovište) Abrahámovo; a kto doň (do Domu) vstúpi, ten je v bezpečí. A Boh má voči ľuďom právo žiadať, aby putovali k Domu, (a to) voči tomu z nich, kto by mal možnosť na cestu k nemu (k Domu, a to zo zdravotného i finančného hľadiska) . A kto by odmietol veriť, tak Boh nepotrebuje nikoho zo stvorených (kto by odmietol vykonať púť alebo by vieru v Boha úplne odmietal, ten nech vie, že Boha o nič neukráti a že Boh jeho vieru a uctievanie nepotrebuje, avšak človek Božiu priazeň potrebuje a bez Jeho pomoci sa nezaobíde) .
Povedz (spýtaj sa, Muhammad, židov a kresťanov) : „Ľudia Knihy! Prečo odmietate veriť v Božie znamenia a pritom (viete, že) Boh je svedkom toho, čo konáte?“
Povedz: "Ľudia Knihy! Prečo bránite tým, ktorí uverili, ísť po ceste, ktorú Boh určil (prečo im bránite nasledovať cestu Koránu a posolstvo posla a proroka Muhammada) ? Chcete, aby sa stala krivou (snažíte sa týmto bránením pokriviť a prekrútiť význam tejto cesty a tohto posolstva) a pritom ste svedkami (toho, že Korán i posolstvo Muhammada pochádzajú skutočne od Boha) . A Boh veru nie je nepozorný (a neznalý) voči tomu, čo konáte.
Vy (muslimovia) , ktorí ste uverili, ak by ste poslúchli skupinu z radov tých, ktorým bola daná Kniha (ak by ste poslúchli určitú skupinu židov, ktorá žila v Me-dine a ktorá muslimom neustále kula úklady a skrývala nenávisť a nepriateľstvo) , vrátia vás po tom, ako ste uverili, späť k odmietaniu viery (budú vás dovtedy navádzať na porušovanie vašej viery a náboženstva, až sa nakoniec znova dostanete do neviery potom, ako ste už boli veriacimi kráčajúcimi po správnej ceste) . (100)
(100): Jedného dňa muž zvaný Šas Bin Qejs, ktorý uznával židovské náboženstvo, prešiel popri skupine muslimov z kmeňov Al Avs a Al Chazraž z Mediny. Pred islamom Medinu obývali dva arabské kmene Al Avs a Al Chazraž. Popri nich tam žili aj židia. Židia si chceli udržať nad oboma kmeňmi moc, a preto neustále šírili medzi nimi konflikty, ktoré často viedli k vojne. Šas ich videl, ako sa v pokoji rozprávajú. To, že zlobu a nenávisť, ktorá medzi nimi vládla v predislamskom období, nahradilo porozumenie a pokoj, vyvolalo v ňom veľkú zlosť a povedal: „Nebudeme môcť s nimi vydržať na jednom mieste, ak by sa zjednotili“. Potom prikázal jednému mladému židovi, aby si s nimi sadol a pripomenul im deň „Buás“ a aby im zarecitoval niečo z toho, čo sa v ten deň z básní povedalo. („Buás“ bol deň, kedy sa pobil kmeň Al Avs s kmeňom Al Chazraž a v ktorom kmeň Al Avs zvíťazil.) Mladík urobil, čo mu Šas povedal. V tom momente sa členovia spomenutej skupiny muslimov pohádali, začali opakovať básne, ktoré proti sebe v ten deň odrecitovali. Zachvátil ich obrovský hnev voči sebe navzájom a povedali: „Do zbraní, do zbraní!“ To sa dostalo až k prorokovi Muhammadovi, ktorý k nim vyšiel spolu s muslimami z Mekky i Mediny, ktorí uňho boli a povedal: „Vyzývate sa navzájom k tomu, čo bolo pred islamom v dobe neznalosti (k vzájomným bojom a nenávisti) a ja som pritom medzi vami!. Vyzývate sa k tomu všetkému po tom, ako vás Boh obdaril islamom, oslobodil vás od toho, na čom ste boli predtým v dobe neznalosti (v predislamskej ére) a zjednotil vás?“ Tu pohnevaní muslimovia spoznali, čoho sa skoro dopustili a že to bola situácia, do ktorej ich dohnali úklady, ktoré im pripravil niekto, kto voči nim chová nepriateľstvo. Odhodili zbrane, rozplakali sa, objímali sa a odišli s prorokom Muhammadom poslušne a s pokorou. Nato Boh najvyšší zoslal tento verš.
Ako by ste mohli (ako môžete, Muslimovia, zabudnúť na vieru a na to, čo vo vás náboženstvo vychováva – na trpezlivosť, mierumilovnosť, bratstvo a iné vlastnosti a) odmietať vieru, veď sú vám prednášané Božie znamenia (znamenia Koránu) a Jeho posol (Boží posol Muhammad) je (prítomný) medzi vami! A kto sám seba uchráni držaním sa Boha (uchráni sám seba pred nevierou spomínaním Boha a pridržiavaním sa toho, čo On zoslal) , ten je správne usmernený na cestu rovnú (správnu, ktorá je rovná a nemá žiadne vybočenia či záhyby) .
Vy, ktorí ste uverili, bojte sa Boha s bázňou, aká mu náleží (nepodceňujte Ho a majte na pamäti Jeho moc a hnev) a neumierajte bez toho, aby ste boli muslimovia (t.j. Bohu oddaní) . (Dajte si pozor, aby vás smrť nezastihla v inom stave než v stave, keď ste muslimovia, teda Bohu oddaní, dodržiavajúc to, čo vám Boh uložil. Neodvracajte sa od toho, čo Boh uložil čo i len na zlomok svojho života, pretože nik nevie, kedy ho smrť zastihne a v akom stave.)
A uchráňte (muslimovia) sami seba držaním sa povrazu Božieho (držte sa všetci toho, čo vám Boh v Koráne zoslal; Boh porovnal to, čo ľuďom zoslal, k silnému povrazu, ktorý chráni toho, kto sa ho drží pred zblúdením) a nerozdeľujte sa; a spomeňte si na dar Boží vám daný, keď ste boli nepriateľmi (rozdelení a rozhnevaní ste bojovali proti sebe) a On (Boh) spojil vaše srdcia (zrušil rozdiely, nesváry a spory medzi vami, zasial mier a porozumenie medzi vás vierou a náboženstvom – islamom) , a tak ste sa stali vďaka Jeho daru bratmi (začali ste sa jeden k druhému správať ako bratia) . A boli ste na okraji priepasti ohňa (pekelného) , ale On vás pred ňou zachránil. Takto vám Boh objasňuje svoje znamenia (to sú niektoré z Božích znamení, ktoré Boh ľuďom objasňuje) , azda správne usmernenie budete nasledovať (o tom budete premýšľať, pochopíte to a oceníte a budete nasledovať to správne usmernenie) . (103)
(103): Znamenie spočívalo najmä v tom, že nasledovaním islamu tí istí ľudia, ktorí sa predtým neznášali a nenávideli, sa stali v priebehu krátkeho času takými priateľmi, ako keby ich spájalo bratské puto.
A nech je vo vašich radoch spoločenstvo, členovia ktorého vyzývajú k dobru a prikazujú chvályhodné veci a správanie a zakazujú odsúdeniahodné veci a správanie. A to sú tí, ktorí prospeli.
A nebuďte (muslimovia) ako tí (židia a kresťania) , ktorí sa rozdelili a nezhodli sa (medzi sebou) po tom, ako k nim prišli jasné dôkazy (pozri verš 42:13) . Tým (ktorí sa budú rozdeľovať a nezhodnú sa medzi sebou potom, ako videli jasné dôkazy) sa dostane trápenie obrovské,
V deň, keď sa niektoré tváre stanú biele a niektoré tváre sčernejú (obrovské trápenie spomenuté v predchádzajúcom verši bude pre nich pripravené v súdny deň, keď niektoré tváre budú žiariť a iné budú čierne a zatratené) . Tí, ktorých tváre sčernejú (tým bude povedané) : „Odmietli ste vieru po tom, ako ste už boli veriaci (ako ste mohli znova vieru odmietať po tom, ako vám Boh ukázal cestu k nej) ! Okúste teda trápenie (sľúbené) za to, že ste veriť odmietali.“
Ale tí (verš nadväzuje na predchádzajúci) , ktorých tváre sa stanú bielymi (a zažiaria) , tí budú v Božej milosti (Boh sa nad nimi zmiluje a obdarí ich všetkým, čo im v živote pozemskom sľúbil) . Budú v nej (ostanú v tejto milosti) naveky.
To sú Božie znamenia, prednášame ti ich v pravde (znamenia a verše Koránu, ktoré ti prednášame, Muhammad, sú pravdou a sú zoslanou milosťou od Boha) . A Boh nechce krivdu pre stvorených. (Boh chce ľuďom ukázať to, čo je správne. Nie je jeho cieľom ľuďom zosielať niečo, čo nie je pravdivé a krivdiť im tým, že by ich nechal neprávosti nasledovať.)
Bohu patrí (všetko) , čo je v nebesiach i čo je na zemi. A Bohu náležia všetky veci (Jemu prináleží rozhodovanie o všetkom, čo sa v nebesiach i na zemi deje) .
Stali ste sa (muslimovia) najlepším spoločenstvom, aké kedy bolo pre ľudí vytvorené (aké kedy medzi ľuďmi vzniklo) ; prikazujete chvályhodné veci a správania a zakazujete odsúdeniahodné veci a správania a veríte v Boha. A keby Ľudia Knihy uverili, bolo by to pre nich lepšie. Sú medzi nimi veriaci, avšak väčšina z nich je spurná. (110)
(110): Jedného dňa dvaja židia z radov židov, ktorí žili v Medine, povedali skupine muslimov: „Naše náboženstvo je lepšie než to, k čomu nás vyzývate a my sme oveľa lepší než vy“. Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom sa hovorí: Dodržiavaním islamu ste sa stali, muslimovia, najlepším spoločenstvom ľudí (ummou), aké kedy medzi ľuďmi vzniklo. Je to tak, pretože ste prikazovali chvályhodné veci a správania a zakazovali ste odsúdeniahodné veci a správania a verili ste v Boha skutočnou vierou, verili ste v Jeho jedinosť, v Jeho moc a milosť a v ostatné Jeho vlastnosti a prijímali ste, čo vám zoslal. A keby Ľudia Knihy -tu sa nimi myslia židia – boli uverili v to, čo vám bolo zoslané, bolo by to pre nich lepšie. Sú medzi nimi takí, ktorí skutočne veria v Boha tak, ako majú veriť, avšak väčšina z nich patrí medzi spur-ných ľudí.
Neuškodia (títo židia) vám (muslimovia) , iba ak ublížia (žiadnu vážnu ujmu vám nedokážu spôsobiť) . A ak by proti vám bojovali, tak pred vami zutekajú a potom im (už) pomoc a podpora nebude daná (bez Božieho povolenia sa ich už nik nezastane a ani im nepomôže) . (111)
(111): Jedného dňa prišli k Abdulláhovi Bin Salamovi a jeho spo-ločníkom (Abdulláh Bin Salam bol jeden zo židov, ktorí uverili v posolstvo posla a proroka Muhammada) hlavní predstavitelia židov v Medine a ublížili im, pretože títo islam uznali a prijali. Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom sa píše: Nik z nich vám podstatne neuškodí, iba ak vám len trocha ublíži. A pokiaľ by sa proti vám, muslimovia, postavili, tak začnú pred vami títo židia prchať a ak vám potom budú robiť zle a vytasia proti vám zbrane, nik im už nepomôže. Pre židov z Mediny to bolo upozornenie, aby prestali proti muslimom vyčíňať a kuť podrazy a úklady. Avšak ani tento a ani ďalšie verše túto väčšiu skupinu židov neodradili a v momente, keď videli, že muslimovia sú na pokraji zrútenia po prehre v bitke Uhod, dohodli sa potajomky s nepriateľmi muslimov na tom, že keď si to muslimovia nevšimnú, otvoria im mestské brány a vpustia ich do mesta, aby s muslimami skoncovali. Prorok sa však o tom dozvedel a prekazil im ich plány. Potom ako muslimovia odrazili nepriateľov po niekoľkotýždňovom obliehaní mesta, prorok považoval vyčíňanie tejto skupiny židov za zradu a porušenie všetkých dohôd, ktoré s nimi uzavrel, a tak museli Medinu opustiť a odísť. Ďaleko však neodišli, šli do iných blízkych miest a pevností, kde žili židia, ktorí boli proti prorokovi a muslimom a začali sa na muslimov pripravovať. Preto k týmto mestám a opevneniam prorok ešte za svojho života vysielal vojská, aby sa konečne zbavil zla, ktoré táto skupina židov muslimom spôsobovala.
Je na nich (na spomenutú skupinu židov) uvrhnuté poníženie, kdekoľvek by boli, nie však ak by sa držali povrazu Božieho (držali by sa skutočne toho, čo Boh zoslal, a nie, čo si vymysleli) a povrazu od ľudí (v podobe pomoci, ktorú by im ľudia poskytli) . A boli sprevádzaní hnevom od Boha (zoslaného) a bola na nich uvrhnutá pretvárka (pretvárka sa stala súčasťou ich povahy) . To preto, že odmietali veriť v znamenia Božie a zabíjali prorokov neprávom. To všetko (ich zastihlo) za to, že boli neposlušní a že mieru prekračovali.
Nie sú všetci (Ľudia Knihy) rovnakí. Medzi Ľuďmi Knihy je spoločenstvo rovné (ktoré priamočiaro nasleduje to, čo Boh zoslal a dodržiava to) . Prednášajú Božie znamenia počas noci a pritom sa v polohe sužúdu klaňajú. (113)
(113): Ibn Abbás spomínal, že keď Abdulláh Bin Salam a niektorí židia prijali a nasledovali posolstvo posla a proroka Muhammada (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú), židovskí rabíni povedali: „V Muhammada uverili len tí zlí z našich radov. Keby patrili medzi tých dobrých z nás, neboli by zanechali náboženstvo svojich predkov“. Ďalej rabíni povedali tým, ktorí nasledovali posolstvo zoslané poslovi Muhammadovi: „Dopustili ste sa zrady, keď ste vymenili svoje náboženstvo za iné náboženstvo.“ Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom ľuďom hovorí, že nie všetci židia a kresťania sú zlí a spurní. Je medzi nimi skupina, ktorá sa drží správneho smeru, toho, čo Boh zosiela, ktorá Boha uctieva a počas noci sa k Nemu modlí. Pozri verš 3:199.
Veria v Boha (tí, ktorí nasledujú rovnú a správnu cestu) a v Deň posledný (že nastane deň, ktorý bude v živote ľudí posledný, po ktorom bude nasledovať udalosť zmŕtvychvstania a súdny deň) , prikazujú chvályhodné veci a správania a zakazujú odsúdeniahodné veci a správania a usilujú sa o dobré činy. Tí patria medzi zbožných (a dobrých ľudí) .
A čokoľvek dobré by (títo Ľudia Knihy) urobili, nič z toho im nebude odmietnuté (Boh ich za to odmení a nič z ich dobrých skutkov nebude márne) . A Boh dobre vie o bohabojných (ktorí sú to a ako sa správajú) .
Tým, ktorí odmietli veriť, nepomôžu ich majetky a ani ich deti pred Bohom (keď budú pred ním v súdny deň stáť) v ničom. A tí budú (stanú sa) obyvateľmi ohňa, budú v ňom naveky.
Príklad toho, čo v tomto živote najnižšom (pozemskom) rozdávajú (tí, ktorí odmietli uveriť, zo svojich majetkov alebo o čokoľvek by sa snažili) , sa podobá príkladu ľadového vetra, ktorý zasiahol úrodu ľudí, ktorí ukrivdili sami svojim dušiam (sami sebe) a zničil ju (ich odmietnutie viery sa podobá tomuto vetru, ktorý v súdny deň zničí a zmarí všetko dobro, ktoré v živote pozemskom robili) . A Boh im neukrivdil (keď ich za dobro, ktoré vykonali, neodmenil) , ale sami svojim dušiam (sebe) krivdili (tým, že vieru odmietali i napriek tomu, že vedeli, že bez viery ich skutky v súdny deň nebudú mať žiadnu hodnotu) . (117)
(117): Čokoľvek by v živote pozemskom robili tí, ktorí odmietli uveriť, čokoľvek by rozdávali alebo o čokoľvek by sa snažili, nebude mať v súdny deň žiadnu váhu, pokiaľ tieto činy nebudú spojené s vierou. Ich príklad sa bude podobať príkladu ľudí, ktorí sadili a snažili sa o dobrú úrodu a v jednej chvíli zavial na pole silný ľadový vietor, ktorý zničil všetko, o čo sa dlhý čas snažili. To isté sa stane aj s tými, ktorí vieru odmietali, v živote pozemskom sa možno snažili, aby žili dobre, ale neverili v Boha, ktorý túto ich snahu nakoniec má ohodnotiť, a tak ukrivdili sami sebe, pretože všetko, čo konali, bude v súdny deň zmarené. Musia si však potom uvedomiť, že Boh im neukrivdil, pretože ich na to upozornil, ale oni spáchali krivdu sami voči sebe.
Vy, ktorí ste uverili, neberte si za blízkych dôverníkov nikoho mimo vás, pretože tí (pred ktorými ste varovaní) nevynechajú žiadnu príležitosť, aby vás skazili. Želajú si, aby ste sa dostali do ťažkosti. Nenávisť sa zračí z ich úst a to, čo ich hrude skrývajú (z nenávisti a zloby voči vám) , je ešte väčšie. Objasnili sme vám znamenia (ktoré by ste mali brať na zreteľ) , ak ste chápaví (ak dokážete veci správne pochopiť) . (118)
(118): Ibn Abbás (jeden zo spoločníkov proroka Muhammada) poznamenal, že tento verš bol zoslaný o skupine muslimov, ktorí sa zdôverovali so svojimi záležitosťami pokrytcom a udržiavali vrelé vzťahy so židmi, ktorí im chceli len zle. Preto Boh najvyšší zoslal tento verš, v ktorom týchto muslimov upozorňuje, aby sa nezdôverovali so svojimi súkromnými záležitosťami tejto skupine pokrytcov a židov. I keď bol verš adresovaný určitej skupine muslimov, ktorí žili za života proroka Muhammada, patrí do skupiny veršov, ktoré majú všeobecný význam. To znamená, že Boh najvyšší upozorňuje muslimov v každom čase, aby sa mali na pozore pred pokrytcami a pred ľuďmi, ktorí by ich zjavne chceli odkloniť od ich náboženstva. Nezakazuje muslimom dobre sa k nim správať a udržiavať s nimi dobré vzťahy, pretože od muslima sa vyžaduje dobré správanie voči všetkým ľuďom a tvorom, ale ich varuje pred tým, aby sa takýmto ľuďom zdôverovali s tými najosobnejšími záležitosťami svojho života, aby sa potom nestalo, že takéto informácie budú neskôr zneužité proti nim. Boh najvyšší verš končí odkazom pre muslimov, že ak sú chápaví a chcú pre seba dobro, nech sa týmto veršom riadia. Nasledujúce verše nám objasňujú ďalšie vlastnosti ľudí, pred ktorými Boh muslimov varuje.
Hľa, vy ich máte radi, ale oni vás radi nemajú, a vy veríte v celú Knihu (veríte vo všetky nebeské posolstvá, ale oni vaše odmietajú uznať) . A keď vás stretnú (členovia uvedenej skupiny pokrytcov a židov) , povedia: „Uverili sme“ (priateľstvo a úprimnosť predstierajú) , ale keď ostanú osamote, hryzú si prsty od zlosti voči vám. Povedz (tejto skupine, Muhammad) : „Umrite na svoju zlosť (ktorú voči ľuďom skrývate) . Veď Boh dobre vie, čo je v hrudiach skryté (a dobre pozná, ako každý premýšľa a ako by sa zachoval) “.
Ak sa vás dotkne (pritrafí sa vám) dobro, zarmúti ich to a ak vás postihne zlo (nešťastie) , radujú sa z toho (verš pokračuje opisom ďalších vlastností uvedenej skupiny pokrytcov a židov) . A ak budete (muslimovia) trpezliví a bohabojní, neuškodia vám ich úklady (ktoré proti vám kujú) v ničom. Veď Boh obklopuje (svojou mocou a znalosťou) to, čo konajú (nič mu neunikne a o všetkom vie) .
I (spomeň si, Muhammad, keď) v ranných hodinách si odišiel od svojej rodiny, aby si veriacich rozostavil na stanovištiach (pripravujúc ich) k boju (ktorý príde) . A Boh všetko počuje a všetko vie. (121)
(121): Boh najvyšší pripomína prorokovi Muhammadovi a muslimom, že sa majú vo všetkom na Neho spoliehať. Nech robia, čo môžu a v ostatnom im On pomôže. Tento verš i nasledujúcich osem veršov (3:121–129) nám objasňuje niektoré udalosti bitky Uhod, druhej bitky, v ktorej sa prorok Muhammad a muslimovia stretli so svojimi nepriateľmi z kmeňa Qurejš, ktorí obývali Mekku (prvou v poradí bola bitka Bedr). V tejto bitke – bitke Uhod muslimovia prehrali najmä preto, že určitá časť z nich porušila príkazy proroka Muhammada a opustila svoje stanovištia, na ktoré ich prorok rozostavil a prikázal im ich neopustiť. Verš hovorí: Spomeň si, Muhammad, keď si v ranných hodinách odišiel od svojej rodiny, aby si veriacich rozostavil k boju, každého na jeho určené stanovište. A Boh všetko, čo sa odohralo, počul a videl.
Dve skupiny z vašich radov (z vášho vojska po tom, ako si ich, Muhammad, pripravil k boju) takmer zlyhali, ale Boh bol ich ochrancom (a ochránil ich pred takýmto zlyhaním) . A na Boha nech sa spoľahnú veriaci. (122)
(122): Pri bitke Uhod prorok vyrazil na čele armády zloženej z 1000 bojovníkov rozdelených do niekoľkých skupín. Armáda ich nepriateľov z kmeňa Qurejš pozostávala z 3000 bojovníkov. Ešte pred začatím boja jeden z pokrytcov, Abdulláh Bin Ubej Bin Selúl, ktorý šiel s muslimskou armádou, sa oddelil s tretinou muslimského vojska od ostatnej armády a povedal: „Prečo by sme mali nechať seba i naše deti zabiť!“ a vrátili sa späť. Táto zrada takmer ovplyvnila i bojovníkov dvoch ďalších kmeňov (Benú Sa-lama a Benú Hárisa), ktorí sa chceli v dôsledku toho vrátiť, avšak vydržali a pokračovali s prorokom. Verš teda muslimom pripomína, ako bojovníci týchto dvoch kmeňov takmer zlyhali, ale Boh držal ochrannú ruku nad nimi, posilnil ich a nenechal ich zlyhať. Boh im odkazuje, aby sa na Neho spoľahli vo všetkom, čo konajú a že pri ich vlastnej snahe im pomôže.
Boh vám pomohol a podporil vás (k víťazstvu) v Bedre (v bitke Bedr) , keď ste (ešte) boli slabí. Bojte sa Boha preto (a nasledujte to, čo vám ukladá) , azda budete (za to) ďakovať (azda sa prejaví vaša vďačnosť Bohu za túto pomoc bohabojnosťou a budete spokojní s tým, čo sa vám od Neho dostane) . (123)
(123): Boh pomohol muslimom v bitke Bedr i napriek tomu, že boli ešte slabí. Boh najvyšší uviedol muslimom dve bitky, dva vojenské strety, ktoré sa odohrali, aby pochopili, kde urobili chybu, keď boli porazení v tej druhej z nich – v bitke Uhod. Pri bitke Bedr totiž muslimovia držali spolu, prosili Boha o pomoc a mali za cieľ dosiahnuť Božiu spokojnosť a plniť prorokove príkazy a nariadenia. To všetko viedlo k tomu, že im Boh pomohol zvíťaziť v boji proti nepriateľovi, ktorý ich prevyšoval trojnásobným počtom bojovníkov i výzbrojou. Pri bitke Uhod však bola situácia odlišná. Tretina vojska z celkového počtu o niečo menej než tisíc bojovníkov ešte pred začatím boja zradila muslimov i proroka. I ďalšie dve skupiny v dôsledku odchodu tej prvej takmer opustili vojsko, ich viera bola však nakoniec silnejšia. Prorok vojsko rozostavil a každému prikázal, aby svoje miesto neopustil, aj keď by videl, že muslimovia vyhrávajú. Keď sa bitka začala, bol počet muslimov okolo 600 bojovníkov, ktorí bojovali s vojskom nepriateľa, ktorého počet predstavoval 3000 plne vyzbrojených mužov. I napriek tejto prevahe nepriateľa muslimovia boj vyhrávali a vojsko Qurejšovcov a ich spojencov sa dalo na útek. Tu nastala ďalšia chyba: väčšia časť tej skupiny vojakov, ktorých prorok rozostavil na hore, v blízkosti ktorej sa boj odohral, aby muslimov chránili z tylu, opustila svoje stanovištia, aby mohla zbierať čo najviac vojnových koristí. To bol ten moment, ktorí Qurejšovci využili a zaútočili na muslimov spoza hory, z tylu. Konečný výsledok bitky sa potom už skončil porážkou muslimov. V udalostiach sprevádzajúcich bitku Uhod sa prejavila zrada a pokrytectvo, chamtivosť a porušenie prorokových príkazov časťou vojska. Preto Boh najvyšší muslimom hovorí, že podstata víťazstva nie je v počte, ale v odhodlaní a bohabojnosti. Odkazuje im, aby mali Boha vždy v srdciach, aby sa báli Jeho hnevu a toho, že by ich opustil a aby sa dobre pripravili, a tak nad svojimi nepriateľmi zvíťazia. Potom si azda uvedomia, aké cenné ustanovenia im Boh dal a budú Mu za to vďační.
Keď si (Muhammad) hovoril veriacim (muslimom pred bitkou) : „Nebude vám stačiť, ak vás Boh posilní (a podporí) tromi tisícami anjelov zoslaných (od Neho, ktorí vás budú podporovať, v boji proti vášmu nepriateľovi) ?“
Veru áno (je to tak) , ak budete (muslimovia) trpezliví a bohabojní a náhle by sa (tí, ktorí odmietajú uveriť) na vás valili, Boh vás posilní piatimi tisícami anjelov s označením (ktorí budú mať zvláštne označenie) .
Boh ho (toto posilnenie a podporu anjelmi) učinil ako radostnú správu pre vás (ktorou vám naznačuje, že vás neopustil a že bdie nad vami) a aby sa tým (týmto posilnením) upokojili vaše srdcia (pred bojom) . A víťazstvo pochádza len od Boha mocného a múdrosťou oplývajú-ceho. (126)
(126): Týmto veršom už Boh muslimom jasne naznačil, že keď boli trpezliví a bohabojní v bitke Bedr, všetko sa i napriek prevahe nepriateľov skončilo ich víťazstvom. V bitke Uhod už mnohých muslimov skôr zlákal osobný prospech pred bohabojnosťou a trpezlivosťou, a preto sa táto bitka skončila ich prehrou.
Aby uťal (Boh) týmto (posilnením a víťazstvom) časť z (vojska) tých, ktorí odmietli veriť (od ostatnej časti a eliminoval ich) alebo ich (prehrou) vystavil poníženiu, a tak sa (títo nepriatelia odmietajúci vieru) obrátia späť (odkiaľ pri-šli) sklamaní (to je dôvod, prečo Boh anjelov na pomoc zosiela a víťazstvo vám dáva a určuje) .
Nenáleží ti (Muhammad) vo veci (rozhodovania o osude tých, ktorí odmietali uveriť) nič (nie tebe náleží rozhodnutie o tom, čo sa s nimi stane, preto sa netráp tým, čo ich postihne po prehre) . Buď od nich (Boh) prijme pokánie, alebo ich trápeniu podrobí, pretože boli krivdiaci (voči Bohu, voči ľuďom, ale predovšetkým sami voči sebe) . (128)
(128): Počas bitky Uhod bol prorok Muhammad zranený na hlave, krv mu po tvári tiekla a hovoril na adresu tých z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť a ktorí proti nemu a muslimom vojnu viedli: „Ako môžu uspieť (u Boha) ľudia, ktorí pokryli tvár svojho proroka krvou (zranili ho a spôsobili, že mu krv po tvári tiekla), keď ich vyzýval k ich Pánovi?“. Vtedy Boh najvyšší svojmu prorokovi zoslal: Nie tebe, Muhammad, patrí rozhodnutie o tom, čo ich postihne, tak sa kvôli nim netráp. Boh im buď odpustí, alebo ich potrestá za to, že páchali krivdu a len Jemu náleží takéto rozhodnutie. O tých, ktorí odmietli uveriť, Korán mnohokrát hovorí, že sú krivdiaci, a to preto, lebo krivdia sami sebe, keď vieru odmietajú a maria svoj pozemský život niečím, čo im v budúcnosti nepomôže. Oni však krivdia i iným ľuďom, keď ich vyzývajú k neviere alebo im vo viere v Boha bránia.
Bohu náleží, čo je v nebesiach (v priestore medzi nimi) a čo je na zemi. Odpustí, komu chce a podrobí trápeniu, koho chce. A Boh je odpúšťajúci a milostivý. (Verš potvrdzuje predchádzajúci verš v tom, že osud tých, ktorí odmietajú uveriť, je už v Božej moci a znova prorokovi Muhammadovi opakuje, že prorok nenesie žiadnu zodpovednosť za zmýšľanie a skutky nikoho z ľudí.)
Vy, ktorí ste uverili! Neberte ribá (presný význam slova ribá pozri vo výklade k veršu 2:275) znásobenú nie-koľkonásobne (tu sa slovom ribá myslí úžerníctvo, ktoré požičanú sumu znásobuje niekoľkokrát) . A bojte sa Boha, azda (u Neho) prospejete (riaďte sa pri svojich obchodných vzťahoch tým, čo vám Boh uložil, pretože jedine tak si Boha získate a napraví sa tým i váš pozemský život) .
A vyvarujte sa (ľudia) ohňa, ktorý je pripravený pre tých, ktorí odmietajú veriť (medzi ktorých patria i tí, ktorí poberajú úžeru) .
A poslúchajte (ľudia) Boha a posla (Muhammada) , azda vám bude milosť (od Boha) daná.
A ponáhľajte sa (ľudia, konať to, čo vás privedie k tomu, že uspejete u Boha a k tomu, čo vás privedie) k získaniu odpustenia od vášho Pána (od Boha) a k získaniu záhrady rajskej, ktorej šírka sa rovná nebesiam a zemi. Pripravená je (táto záhrada rajská) pre tých, ktorí sa vyvarujú (konaní, pred ktorými Boh v predchádzajúcich veršoch varoval a ktorí sa držia toho, čo Boh uložil) ,
Ktorí míňajú (rozdávajú a pomáhajú ostatným zo svojho majetku) v blahobyte i v biede (kedy škoda a tieseň nemíňa ani ich) a potláčajú svoj hnev (ak by sa na niekoho hnevali) a prepačujú ľuďom (nevhodné správania, ktorými by sa voči nim previnili) . A Boh má rád tých, ktorí dobro činia (a ktorí všetko konajú s dobrým úmyslom, takýmto odpustenie a raj patria) ,
A ktorí ak by sa dopustili nemravnosti alebo by ukrivdili svojim dušiam (sami sebe) , spomenuli by si na Boha a poprosili o odpustenie svojich hriechov. A kto iný než Boh hriechy odpúšťa (nik iný než Boh nemá v moci hriechy odpúšťať) . A vedome by netrvali na tom, čo robili a pritom vedia (že to, čo robia, je nesprávne; to tiež patrí k vlastnostiam tých bohabojných, ktorým odpustenie a raj patrí) .
Odmenou tých (odmenou spomenutých bohabojných ľudí) bude odpustenie od ich Pána a záhrady, pod ktorými tečú rieky, v ktorých budú naveky. A je to veru výborná odmena pre tých, ktorí konajú (ktorí konajú v súlade s tým, čo Boh stanovil a snažia sa o Jeho spokojnosť) .
Pred vami (muslimovia) už plynuli určité zákonitosti (ktoré Boh stanovil a ktoré sa uplatnili voči spoločenstvám, ktoré pred vami žili) . Kráčajte teda po zemi (cestujte) a pozrite sa, aký bol koniec tých, ktorí za lož označili (všetko, s čím prišli predchádzajúci Boží poslovia a proroci) .
Toto (vyššie uvedené) je objasnenie (určitých zákonitostí) pre ľudí a správne usmernenie (pre nich) a po-učenie pre bohabojných.
Nestrácajte (muslimovia) odvahu a silu (pre prehru, ktorá vás v bitke Uhod postihla) a nesmúťte, veď vy ste vyššie (u Boha) , keď ste veriaci (keď bude vaše srdce naplnené vierou a ňou sa necháte viesť) .
Ak vás postihli rany (a niektorí z vás v bitke Uhod padli) , tak podobné rany postihli i tých druhých ľudí (ktorí odmietali vieru, ktorí proti vám bojovali) . A spomienku na tieto dni necháme kolovať medzi ľuďmi (ako po-naučenie pre nich) aj preto, aby Boh spoznal (nechal spoznať pred ostatnými) tých, ktorí uverili (a odhalil tých, ktorých viera nebola úprimná) a aby si vybral z vás svedkov (ktorí budú v súdny deň o takýchto ľuďoch svedčiť) . A Boh nemá rád krivdiacich.
A aby Boh očistil tých, ktorí uverili (očistil ich tým, že im odpustí ich hriechy za to, že vydržali trápenie i všetko, čo ich postihlo a zotrvali na svojej viere) a (aby) postupne zničil tých, ktorí odmietli veriť (preto sa víťazstvo a prehra v boji striedali) .
A či ste si mysleli (muslimovia) , že vojdete do záhrady rajskej a Boh pritom ešte nespoznal (nenechal spoznať pred ostatnými ľuďmi) tých z vás, ktorí sa snažili (o Jeho spokojnosť a bojovali za ochranu viery a náboženstva, ktoré ľuďom zoslal) a nespoznal ešte ani tých, ktorí trpezlivými boli (vydržali všetky ťažkosti, ktoré ich stretli a nevzdali sa svojho náboženstva pri prvej prekážke, ktorá by ich stretla) .
I želali ste si (adresátom je tu skupina muslimov) smrť ešte pred tým, než ste ju stretli (želali ste si bojovať a zomrieť predtým, než ste pochopili, aké útrapy boj a smrť so sebou prinášajú) . Teraz ste ju (smrť) uvideli (a spoznali ste ju počas boja na vlastné oči) medzitým, ako ste sa (na ňu) pozerali (a zistili ste, čo ste v skutočnosti chceli a čakali) . (143)
(143): Keď muslimovia zvíťazili v bitke Bedr nad tými z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť, existovala skupina muslimov, ktorá ostala v Medine, členovia ktorej s prorokom a muslimami z rôznych dôvodov do boja nešli. Táto skupina muslimov si želala zúčastniť sa spolu s prorokom nejakej bitky proti svojim nepriateľom, aby získala od Boha podobnú odmenu, akú Boh sľúbil tým, ktorí sa na bitke Bedr zúčastnili. Bola to práve táto skupina muslimov, ktorá úpenlivo žiadala od proroka Muhammada, aby muslimovia vyrazili do boja proti svojim nepriateľom, ktorí ich k boju vyzývali s cieľom získať hrdosť, ktorú stratili v bitke Bedr. Prorok Muhammad chcel ostať v Medine a nechcel sa nechať zlákať výzvou týchto nepriateľov, ktorí odmietli uveriť i preto, že si dobre uvedomoval, aké útrapy obom táborom vojna prináša. Nakoniec prorok dal na názor väčšiny muslimov, ktorá sa nazdávala, že by mali výzvu tých, ktorí odmietli uveriť, na boj prijať (priebeh bitky pozri verš 3:123). Muslimovia sa potom s týmito nepriateľmi stretli. Spočiatku muslimovia vyhrávali, ale neskôr, keď začali prehrávať, začali prchať a nechali proroka samého na bojisku. Proroka bránilo len zopár mužov, až kým sa prchajúci muslimovia nespamätali a nevrátili sa proroka brániť. V tomto verši to Boh tejto skupine muslimov vyčíta, pretože najprv sa hrnuli do boja a presvedčili proroka i ostatných muslimov, že by sa tým, ktorí odmietajú uveriť a ktorí k nim nepriateľstvo chovajú, mali postaviť na odpor, ale keď videli mŕtvych a ranených, proroka opustili a začali utekať.
Muhammad je len posol, pred ktorým boli (mnohí) poslovia (poslaní) . Ak by zomrel alebo bol zabitý, tak sa obrátite späť (k neviere, v ktorej ste boli predtým) ?! A kto by sa obrátil späť (k neviere) , ten Bohu neuškodí v ničom. A Boh odmenu (dobrú) dá vďačným (ktorí Bohu vďačia za to, že ich k islamu priviedol a na svojej viere za každých okolností zotrvajú) . (144)
(144): V bitke Uhod, keď sa všetko obrátilo naruby a ľudia začali kričať, že Muhammad bol zabitý, niektorí muslimovia chceli, aby sa boj zastavil a aby sa s tými, ktorí odmietali uveriť, uzatvorilo prímerie. Iní pokrytci zasa kričali: „Keby bol Muhammad prorokom, neboli by ho zabili. Vráťte sa ku svojim bratom a k svojmu predchádzajúcemu náboženstvu.“ Tretia skupina muslimov však ostatným povedala: „Ľudia! Ak bol Muhammad zabitý, tak Muhammadov Boh je živý a nezomrie. Čo budete v tomto živote po Muhammadovi robiť? Bojujte za to, za čo on bojoval a zomrite za to, za čo on bojoval.“. Neskôr Boh najvyšší poslovi Muhammadovi prostredníctvom anjela Gabriela zoslal verše (3:144–148).
Žiadnej duši nenáleží, aby zomrela (pred časom, ktorý jej je na smrť stanovený) bez Božieho povolenia v inej než v stanovenej dobe. (Boh určuje dobu, kedy má každá duša opustiť život pozemský a na takýto odchod zo života pozemského sa vyžaduje Jeho súhlas.) A kto by chcel odmenu v živote najnižšom (pozemskom) , dáme mu z nej (kto by si želal za dobré skutky, ktoré koná, v živote pozemskom okamžitú odmenu, tak sa mu dostane) a kto by chcel odmenu v živote poslednom (a večnom za dobré skutky, ktoré v živote pozemskom koná) , dáme mu z nej (z tejto odmeny v živote pozemskom, ale odložíme mu podobnú odmenu aj na súdny deň a táto odmena bude v tento deň tvoriť jeho kapitál, ktorý si so sebou priniesol) . A náležite odmeníme vďačných (tých, ktorí sú Bohu vďační za čokoľvek, čo im dá) .
Koľko bolo (predtým) prorokov, na strane ktorých bojovalo veľa zbožných, ktorí neochabli z toho, čo ich postihlo za to, že kráčali po ceste, ktorú Boh určil a nezoslabli a nevzdávali sa. A Boh má rád trpezlivých.
A (spomenutí zbožní ľudia) nič iné nehovorili, iba to, že povedali: "Pane náš, odpusti nám naše hriechy a nestriedmosť v našej veci (vo veci, ktorou si nás poveril) , upevni naše kroky (v čase boja) a pomôž nám a podpor nás proti ľuďom, ktorí odmietajú veriť.
A tak im Boh (týmto zbožným) dal odmenu v živote najnižšom (pozemskom) a (pripravil pre nich) najlepšiu z odmien v živote poslednom (a večnom) . A Boh má rád tých, ktorí dobro činia.
Vy, ktorí ste uverili, ak poslúchnete tých, ktorí odmietli veriť, navrátia vás späť k neviere a obrátite sa späť (k tomu, na čom ste boli predtým) so stratou (strácajúc akýkoľvek prospech Bohom sľúbený v živote pozemskom alebo konečnom a večnom) . (149)
(149): Keď boli muslimovia porazení v bitke Uhod a vrátili sa späť do Mediny, pokrytci im povedali: „Keby bol Muhammad skutočne prorokom, nebolo by ho postihlo to, čo ho postihlo. Vráťte sa ku svojim bratom a k tomu, čo predtým uctievali“. Nato bol zoslaný uvedený verš, ktorý muslimov varoval pred týmito pokrytcami a pred ich slovami.
To Boh je vaším ochrancom a On je tým najlepším, kto pomôže a podporí (On vás ochráni a je lepším a mocnejším než ktokoľvek iný, koho by ste požiadali, aby sa vás zastal a pomohol vám, preto neposlúchajte nikoho z tých, ktorí veriť odmietajú, keď vás od viery v Boha chcú odkloniť) .
Vrhneme (a naženieme) do sŕdc tých, ktorí odmietli veriť, hrôzu za to, že pridružili k Bohu to, o čom (On) nezoslal žiaden dôkaz (že by sa malo k Nemu pridružovať) . Ich útočiskom bude oheň. A zlé je veru obydlie krivdiacich. (151)
(151): Keď sa skončila bitka Uhod a muslimovia boli porazení, tí, ktorí odmietli uveriť, odišli z bojiska smerom k Mekke. Keď sa však vracali, oľutovali, že muslimov úplne nezlikvidovali a povedali: „Je zlé, čo sme urobili. Porazili sme ich a zabili a keď z nich ostala už len malá skupina, nechali sme ich. Vráťte sa za nimi a vyhubte ich do posledného.“ Keď sa však rozhodli, že tak urobia, Boh do ich sŕdc nahnal strach a hrôzu, a tak si to rozmysleli a pokračovali v ceste do Mekky.
Boh voči vám (muslimovia) dodržal svoj sľub, keď ste ich (vojsko tých, ktorí odmietali uveriť a ktorí voči vám brojili) s Jeho (Božím) povolením pobili (a svoj sľub držal) , až dovtedy (ste vyhrávali) , kým ste nezlyhali a nezačali ste sa o veci hádať a prestali ste poslúchať (prorokov príkaz) po tom, ako vám (Boh) ukázal (a doprial vám) to, čo ste mali radi (t.j. víťazstvo v boji. Boh svoj sľub, ktorý vám dal, dodržal a pomáhal vám v bitke Uhod proti vašim nepriateľom, avšak len do tej chvíle, kedy ste sa začali dohadovať vo veci zotrvania na kopci na svojich pozíciách, na ktoré vás prorok rozostavil a ktoré ste následne opustili, porušujúc tým príkaz proroka Muhammada. Porušením tohto príkazu ste sa neposlušnosti dopustili, a tak vás Boh až do skončenia boja nechal bez posíl, až kým ste neprehrali a neoľutovali, čo ste vykonali) . Niektorí z vás (muslimovia) chceli život najnižší (pozemský, ktorý sledovali, keď opustili svoje pozície na kopci, aby pozbierali čo najväčšie množstvo koristi) a niektorí z vás chceli život posledný (a večný a Božiu odmenu, ktorá sa im v ňom dostane, keď na svojich pozíciách na kopci Uhod zotrvali) . Potom vás (muslimovia) od nich (od vašich nepriateľov) odvrátil (odobral vám podporu na čo ste začali ustupovať a nechal zvíťaziť vašich nepriateľov) , aby vás skúške podrobil (kto na islame zotrvá a koho prehra od islamu odvráti) . A už vám to (že ste svoje pozície na kopci opustili, Boh) prepáčil. A Boh svoje dobrodenie veriacim dáva. (152)
(152): Keď sa prorok Muhammad (požehnanie Božie a Jeho mier nech ho sprevádzajú) vrátil do Mediny s muslimami z bitky Uhod, v ktorej boli nakoniec porazení, niektorí jeho spoločníci sa spytovali: „Odkiaľ nás postihla táto prehra, veď nám Boh sľúbil víťazstvo?“ Nato Boh najvyšší prorokovi Muhammadovi zoslal tento verš, v ktorom im odpovedá na ich otázky a hovorí, že im spočiatku pomáhal a oni skutočne aj víťazili, avšak keď sa niektorých z nich zmocnila túžba po pozemských statkoch a hnali sa za vojnovou korisťou, ich cieľom už nebolo brániť náboženstvo, ktoré im zoslal, ale veci života pozemského. Preto im pomoc v tomto momente už odoprel a onedlho sa istá výhra premenila na prehru. Boh tým podrobil všetkých skúške, aby sami pred sebou odhalili, aký bol ich úmysel, keď šli do boja. V závere verša muslimom Boh oznamuje, že im prepáčil to, čo urobili, čím sa im dostalo jedno z nespočetných dobrodení, ktoré Boh veriacim dáva.
Vtedy sa tak stalo, keď ste utekali (z bojiska v Uhode) a nevšímali ste si nikoho a posol (Muhammad) vás (pritom) volal z tyla (aby ste sa vrátili; spomeňte si na to muslimovia, ako ste vyzerali) . A tak na vás (Boh) zoslal starosti väčšie než starosti, v ktorých ste boli (spôsobil, že sa medzi muslimami rozšírila správa o prorokovej smrti, čo pre nich predstavovalo omnoho väčšie nešťastie než ich prehra v boji) , aby ste nesmútili nad tým, čo vám uniklo a čo vás postihlo (prehra, ktorá vás postihla, a tak, keď muslimovia zistili, že prorok je živý, ich duše sa upokojili aj napriek prehre, ktorú utrpeli) . A Boh dobre vie o tom, čo konáte. (153)
(153): Keď muslimovia začali prehrávať v dôsledku chýb a porušení, ktorých sa dopustili, boli ustarostení a psychicky na dne jednak z toho, že ich víťazstvo sa premenilo na prehru a jednak z toho, že sa nedočkali víťazstva, ktoré im Boh sľúbil a pri svojom úteku premýšľali o chybách, ktorých sa dopustili a v dôsledku ktorých prehrali. Prehra bola pre nich aj dôkazom Božej nespokojnosti s nimi. Muslimovia boli už úplne na dne z nešťastia, ktoré ich postihlo, a tak si nikoho ani nič pri svojom úteku nevšímali. Aby bol prekonaný tento žiaľ a obrovská starosť, ktorá ich zaťažovala, Boh na nich zoslal ešte väčšiu starosť, aby na tú prvú zabudli. Táto väčšia starosť spočívala v tom, že sa medzi prchajúcimi muslimami rozchýrilo, že prorok bol zranený a neskôr, že bol dokonca zabitý. Vtedy muslimovia zabudli na všetky starosti, ktoré ich zaťažovali, pretože prípadná smrť proroka Muhammada by bola pre nich tou najväčšou stratou. Keď však potom zistili, že prorok je živý, spadli z nich všetky predchádzajúce starosti a vedomie, že prorok ešte žije, ich natoľko potešilo a povzbudilo, že sa začali vracať na bojisko a bránili aspoň to, čo ostalo po ich prehre. Keď im Boh neskôr oznámil, že im odpustil chyby, ktorých sa v bitke dopustili, muslimovia sa takmer psychicky uzdravili z prehry, ktorá ich v Uhode postihla. Išlo tu teda o psychický efekt, ktorý Boh najvyšší voči muslimom dal uplatniť, aby sa tak ozdravili z prehry.
Potom na vás (muslimovia) zoslal po starostiach (ktoré vás postihli) pokoj v podobe ospanlivosti, ktorá pokryla skupinu z vás (boli to tí muslimovia, ktorí úprimne verili) ; ďalšia skupina (ktorá mala v srdci pochybnosti) však ostala ustarostená (neustále) nad svojimi dušami (sama nad sebou) , myslela si o Bohu niečo nepravdivé (že muslimov opustil alebo dokonca o Ňom zapochybovali) - mysliac ako v dobe neznalosti (v tomto ich myslení sa ešte odrážali pozostatky ich starej predstavy o Bohu z obdobia pred príchodom islamu) - hovorili (členovia tejto druhej skupiny hovorili) : „Máme na tejto veci (na rozhodovaní o účasti na boji a na rozhodovaní o prehre alebo víťazstve) nejaký podiel?“. Povedz (im, Muhammad) : „Vec celá (rozhodnutie o účasti na boji, o prehre či víťazstve) Bohu náleží (On všetko vie a vie, v čom tkvie vaše dobro) “. Skrývajú vo svojich dušiach (v sebe členovia tejto druhej skupiny, ktorá zapochybovala) to, čo ti neprejavujú a hovoria: „Keby sme mali na tejto veci (na rozhodovaní o účasti na boji a na rozhodovaní o prehre alebo víťazstve) akýkoľvek podiel, nebolo by tu medzi nami zabitých (keby stál tento boj za niečo, nebol by nás Boh nechal prehrať) .“ Povedz (im, Muhammad) : „Aj keby ste boli (ostali) vo svojich domoch, tí, ktorým bolo určené, že budú zabití, by boli vyšli na miesto svojej smrti (tým, ktorým bolo určené, že v tomto okamihu, v okamihu tejto bitky padnú, by boli zomreli, i keď by boli ostali v Medine a nezúčastnili by sa boja) .“ Boh (touto prehrou, ktorá vás postihla) skúške podrobil to, čo je vo vašich hrudiach a očistil to, čo je vo vašich srdciach. A Boh dobre pozná, čo je v hrudiach skryté".
Tí z vašich radov, ktorí sa odvrátili (utiekli z bojiska) v deň, keď sa stretli oba zástupy (v deň bitky Uhod, keď sa stretli muslimovia s tými, ktorí odmietli uveriť a voči muslimom so zbraňou v ruke vystupovali) , tých zviedol satan ku skĺznutiu (k úteku) pre niektoré hriechy, ktoré spáchali (pretože sa dopustili určitých hriechov, ktoré oslabili ich vieru, a tak sa k nim cez takto oslabené miesto satan dostal) . Boh im to už prepáčil. Veď Boh je odpúšťajúci a má veľkú trpezlivosť.
Vy, ktorí ste uverili, nebuďte ako tí, ktorí odmietli veriť a povedali svojim bratom (príbuzným i bratom; bratmi sa nemyslia pokrvní bratia, ale bratia z titulu tej istej viery a toho istého náboženstva) , keď títo chceli cestovať po zemi alebo tiahnuť do boja: „Keby boli (tí, ktorí predtým umreli) ostali u nás (a nikam nešli) , neboli by zomreli a neboli by zabití“. Boh to (že nie ste ako oni, že pre svoju vieru dokážete to, čo oni nedokážu) učiní príčinou zármutku v ich srdciach (a ukáže im tým, že ich viera nie je úprimná a že vaša je) . A Boh oživuje (dáva život) a usmrcuje (určuje smrť) . A Boh vidí všetko, čo konáte.
A ak by ste boli zabití za cestu, ktorú Boh určil (bránili by ste to, čo Boh zoslal) alebo by ste za ňu zomreli, tak (vedzte, že) odpustenie od Boha a milosť (ktoré sa vám za to dostanú) sú lepšie než to, čo (ľudia v živote pozemskom) zbierajú (a hromadia) .
A ak by ste zomreli (na cestách) alebo boli zabití (pre to, čo Boh zoslal alebo by ste boli doma a na svojej posteli umreli) , k Bohu budete zhromaždení (v súdny deň všetci) .
Z milosti Božej (ktorú na teba, Muhammad, Boh zoslal) si voči nim (voči tým, ktorí sa v bitke Uhod odvrátili) zmäkol. A keby si bol k nim hrubý, s tvrdým srdcom, boli by sa (tí, ktorí boli vôkol teba) od teba rozpŕchli. Prepáč im teda (že ťa v bitke opustili) , pros pre nich (Boha) o odpustenie a poraď sa s nimi vo veci (vojny i v každej veci, ktorá sa týka vášho života a o ktorej Boh žiadnu stálu zásadu, pravidlo alebo normu nezoslal; v tomto smere sa o prorokovi Muhammadovi traduje, že sa o dôležitých záležitostiach, o ktorých mu Boh nič nezoslal, radil s ostatnými muslimami a dal na názor väčšiny) . A keď sa pevne rozhodneš (niečo vykonať) , tak sa spoľahni na Boha (a konaj) . Veď Boh má rád tých, ktorí sa na Neho (Boha) spoliehajú.
Keď vám Boh pomôže a podporí vás, tak vás nik nepremôže, ale ak vás opustí, kto je ten, kto by vám po Ňom (potom, ako vám svoju podporu a pomoc odňal) pomohol a podporil vás? (Ak Boh odoprie pomoc niekomu, tak už niet toho, kto by mu dokázal pomôcť.) A na Boha nech sa spoľahnú veriaci.
Žiadnemu prorokovi nenáleží (nepatrí k cnostiam žiadneho proroka, teda ani proroka Muhammada) , aby neprávom vzal niečo (z koristi alebo z čohokoľvek iného; proroci vždy mali tie najvyššie morálne zásady a dbali najviac o Božiu spokojnosť) . A kto by (z ľudí) neprávom niečo vzal (z koristi) , ten príde spolu s tým, čo vzal, v deň zmŕtvychvstania (a bude sa za to zodpovedať) . Potom každej duši bude vrátené to, čo získala (v živote pozemskom) a nebude im ukrivdené (nikomu zo stvorených, ktorí budú v tento deň na to, čo konali, opytovaní) .
A či ten, kto nasledoval Božiu spokojnosť, môže byť ako ten (postavený na roveň tomu) , kto bol sprevádzaný silným Božím hnevom a jeho útočiskom bude peklo?! (Je zrejmé, že sa ich pozícia u Boha porovnávať ani v najmenšom nedá.) A je to veru koniec zlý.
Sú (tí, ktorí sledujú Božiu spokojnosť a tí, ktorí sú sprevádzaní Božím hnevom) na rôznych stupňoch u Boha (raj i peklo sú rozdelené na určité stupne, do ktorých sa ľudia v súdny deň roztriedia, každý podľa stupňa svojej zbožnosti alebo hriešnosti v živote pozemskom) . A Boh vidí všetko, čo konajú.
Boh preukázal svoju láskavosť veriacim (muslimom) , keď posolstvom poveril posla pochádzajúceho spomedzi nich samých (posla a proroka Muhammada, ktorý nebol pre nich cudzí, ale ktorý pochádzal z ich radov, žil medzi nimi a ktorého pravdovravnosť a čestnosť sami poznali ešte pred tým, než mu posolstvo začalo byť vnukané a zosielané) , (ktorý) prednáša im Jeho (Božie) znamenia, očisťuje ich a učí ich Knihu (Korán) a múdrosť; kým predtým (pred zoslaním posolstva islamu) boli (títo veriaci) v blude zjavnom.
A či (vtedy) keď vás (muslimovia) postihlo nešťastie (prehra v bitke Uhod) , pričom sami ste spôsobili (predtým tým, ktorí odmietli uveriť a vystupovali proti vám so zbraňou v ruke) nešťastie dvojnásobné, ste povedali: „Odkiaľ je to (odkiaľ nás postihla táto prehra) ?“ Povedz (im, Muhammad) : „Je to z vašich duší (sami vlastnými činmi ste si prehru zapríčinili) “. A Boh má veru nad všetkým moc (má moc vám pomôcť, ale vás môže nechať aj prehrať) . (165)
(165): Boh muslimom sľúbil, že ak sa budú držať cesty, ktorú im stanovil a poslal prostredníctvom posla a proroka Muhammada, bude im pomáhať a podporovať ich. Tak sa aj stalo v prípade prvej bitky, ktorá sa odohrala medzi muslimami a tými, ktorí odmietli veriť, ľuďmi z kmeňa Qurejš. Preto mnohí si už mysleli, že i bitka Uhod je vopred vyhraná. I napriek tomu ešte pred začatím bitky Uhod sa tretina vojska muslimov odtrhla od zvyšku a vrátila sa späť. Dve tretiny vojska, ktoré ostali a do stretu s nepriateľom šli, dokázali zvíťaziť nad početnou prevahou vojska týchto nepriateľov. Boh im pomáhal a podporoval ich a oni to aj pociťovali. Keď sa ale neskôr výsledok obrátil a muslimovia nakoniec prehrali, nastala určitá situácia, ktorú muslimovia ešte nezažili. Boh totiž dopustil, aby prehrali. Niektorí muslimovia začali premýšľať, prečo im Boh nepomáhal až do konca, keďže im sľúbil víťazstvo. Iní zasa zapochybovali o Bohu a o posolstve posla a proroka Muhammada. Ďalší boli z toho, čo sa stalo, ne-šťastní, atď. Boh im však v tomto verši objasňuje, že všetko, čo sa stalo, prehru, ktorú utrpeli, mŕtvych, o ktorých prišli a zranených, ktorí trpia, to všetko si zapríčinili sami. S Božou pomocou mohli rátať len vtedy, keď ich úmysel a viera boli úprimné. Keď ich však naplnila túžba po majetku a koristi, ich cieľ sa už takmer v ničom nelíšil od cieľa tých, ktorí odmietali uveriť a so zbraňou proti nim stáli s cieľom získať bohatstvá života pozemského. Vtedy už Boh nechal priebeh bitky voľný, a teda zvíťazil nakoniec ten tábor, ktorý mal väčší počet bojovníkov a lepšiu výzbroj. To, že sa výsledok bitky obrátil proti muslimom, si títo zavinili sami. Ďalšie ponaučenie pre muslimov bolo v tom, že keď začali oplakávať svojich mŕtvych a ranených, vtedy dobre spoznali, že v každej vojne ľudia trpia. Hĺbku nešťastia ostatných zažili na vlastnej koži, a tak si už nikto nič nezľahčoval, najmä utrpenie ostatných a nehnal sa tak do boja ako predtým. Táto udalosť, tento verš i ďalšie verše v Koráne boli ponaučením pre muslimov do budúcnosti, aby sa bez príčiny nepúšťali do boja. To sa neskôr prejavilo aj v celkovej predstave muslimov o bojoch i spôsobe nakladania s porazeným obyvateľstvom a so získaným majetkom, až jeden západný kronikár vo svojej kronike zaznamenal: „Svet nepoznal milosrdnejších dobyvateľov, než boli muslimovia“. Boh končí verš, pripomínajúc muslimom, že má moc nad všetkým a že tak ako im môže pomôcť k výhre, môže im privodiť aj prehru, ak sa nebudú držať toho, čo zoslal, alebo ak to nebudú správne aplikovať.
To, čo vás postihlo (muslimovia) v deň, keď sa stretli oba zástupy (v deň bitky Uhod, keď sa stretli veriaci s tými, ktorí odmietli uveriť) , sa stalo s Božím povolením (pretože ste sa nedržali toho, čo vám Boh uložil a k tomu ešte ste porušili príkazy proroka Muhammada) . A (to sa stalo,) aby rozpoznal veriacich (aby Boh nechal rozpoznať tých, ktorí úprimne verili, od ostatných) .
A aby spoznal (stalo sa tak i preto, aby Boh nechal rozpoznať) tých, ktorí pokrytectvo skrývali. (Myslia sa tým členovia tej skupiny muslimov, ktorá sa pred bitkou Uhod oddelila od vojska muslimov a vrátila sa do Mediny – pozri verš 3:122.) A bolo im (týmto pokrytcom) povedané: „Poďte, bojujte za cestu, ktorú Boh určil alebo bráňte (bojujte, aby ste bránili seba i svoje majetky, ak náboženstvo brániť nechcete) .“ Povedali (títo pokrytci, odpovedajúc) : „Keby sme (boli) vedeli, že bude boj, boli by sme vás nasledovali“. K odmietaniu viery boli v ten deň (keď tak konali a povedali) bližšie než k viere. Hovoria svojimi ústami to, čo nie je v ich srdciach. A Boh lepšie vie, čo zatajujú.
Sú to tí (ďalšia vlastnosť spomenutých pokrytcov) , ktorí povedali svojim bratom a pritom ostali sedieť (doma a boja sa nezúčastnili) : „Keby nás boli poslúchli (tí, ktorí v bitke padli a do boja by neboli šli) , neboli by (teraz) zabití.“ Povedz (im, Muhammad) : „Odvráťte teda od seba smrť, ak ste pravdovravní (to, čo tu tvrdíte, nemá žiaden význam, pretože žiaden človek nevie, kedy príde jeho koniec. Je možné, že niekto celý život bojuje a dožije sa vysokého veku a je možné, že niekto nikdy nebojoval a zomrie mladý. Keby ste smrť dokázali zastaviť alebo by ste vedeli, kedy príde, boli by ste sami seba pred ňou uchránili) “.
Nemyslite si (ľudia) , že tí, ktorí boli zabití za cestu, ktorú Boh určil (na jej ochranu alebo šírenie spôsobom, ktorý na to Boh určil) , sú mŕtvi. Ba nie (naopak) , sú živí u Pána svojho (žijú svojím životom, ktorý im Boh určil) a je im dané (to, čo im Boh za ich oddanosť sľúbil) ,
Radujú sa (veriaci spomenutí v predchádzajúcom verši) z toho, čo im Boh dal z dobrodení Svojich (v ich ďalšom živote) a tešia sa (títo veriaci) z toho, že o tých, ktorí ich ešte nenasledovali a ostali za nimi (v živote pozemskom, konajúc tak, ako títo veriaci pred nimi konali) , niet strachu a nebudú ani zarmútení (po ich odchode zo života pozemského do ďalšieho života) .
Radujú sa (spomenutí veriaci, ktorí sú už v ďalšom živote) z darov (ktoré dostali) od Boha a z dobrodenia (ktoré sa im dostalo) a (tešia sa i z toho) že Boh nedopustí, aby sa stratila odmena veriacich (aby ich snaha v živote pozemskom vyšla nazmar) .
Tí (muslimovia, ktorí sa zúčastnili bitky Uhod) , ktorí poslúchli Boha a posla (Muhammada) po tom, ako ich postihli zranenia (ako boli zranení v bitke Uhod) , tým z nich, ktorí dobro činili a boli bohabojnými, sa dostane odmena obrovská, (172)
(172): Po tom, ako sa skončila bitka Uhod a tí, ktorí odmietali uveriť nakoniec vyhrali, vrátili sa do Mekky. Po ceste však oľutovali, že muslimov úplne nedorazili, preto sa rozhodli vrátiť do Mediny a zbaviť sa ich raz a navždy. Keď sa o tom prorok Muhammad dopočul, vyzval muslimov, aby sa pripravili na boj, aby na stretnutie svojich nepriateľov vyrazili ešte predtým, než sa tí do Mediny dostanú. Prorok však dovolil, aby s ním šli len tí, ktorí sa zúčastnili bitky Uhod. Spomenutí muslimovia uposlúchli prorokovu výzvu i napriek zraneniam, ktorými boli postihnutí a vyrazili s ním na miesto zvané Ham'rá Al Usd, ktoré sa nachádza približne osem míľ od Mediny a tam sa utáborili. A práve o týchto verných a oddaných muslimoch hovorí verš a sľubuje im obrovskú odmenu, ktorá sa im od Boha dostane.
Tým, ktorým keď ľudia povedali (ešte sa hovorí o skupine úprimných veriacich spomenutých v predchádzajúcom verši) : „Ľudia (ktorí odmietajú uveriť a ktorí k vám smerujú) zhromaždili proti vám veľké vojsko, tak sa ich obávajte (a nikam nechoďte) .“ To (varovanie) ich vieru však ešte posilnilo a povedali (títo veriaci): „Postačí nám Boh (On nám pomôže) a On je veru (ten) najlepší, kto sa niekoho ujme.“.
A tak sa vrátili (muslimovia, ktorí poslúchli proroka a šli s ním) s darom od Boha a s dobrodením, nepostihlo ich nič zlé; a sledovali spokojnosť Božiu. (Spomenutí muslimovia šli s prorokom, pretože sledovali Božiu spokojnosť. To im Boh odplatil tým, že nakoniec boli ušetrení boja, keď si to ich nepriatelia rozmysleli a upustili od nového stretnutia s muslimami. Okrem toho, že muslimovia nemuseli bojovať, úspešne uskutočnili i obchody, ktoré na mieste určenom na zraz vojsk nakoniec uzatvorili) . A Boh dáva dobrodenie obrovské (komu chce) .
To len satan zastrašuje tých, ktorí ho za dôverníka majú (spomenutá výzva vo verši 173, aby muslimovia nešli do boja proti svojim nepriateľom, pretože tí sa početne a silno vyzbrojili, je len jeden zo spôsobov, akými satan zastrašuje tých, ktorí jeho našepkávaniu naslúchajú a ktorým ich vieru oslabuje) . Nebojte sa ich (tých, ktorí odmietajú uveriť) , ale Mňa (Boha) sa bojte, ak ste veriaci (v Mojej moci je rozhodnúť o výhre či prehre) .
Nech ťa nermútia (Muhammad) tí, ktorí sa ponáhľajú (bez premýšľania) vieru odmietnuť (nech ťa netrápi ich osud v živote konečnom a večnom a netráp sa ani tým, že nechcú veriť v Boha a posolstvo, ktoré ti bolo zoslané nasledovať, ani to, že sa tebe i muslimom snažia ubližovať) , oni neuškodia Bohu v ničom (či už uveria, alebo budú vieru odmietať, Bohu neuškodia a On ťa pred nimi ochráni) . Boh chce (tým, že týchto, ktorí odmietajú uveriť, nezastaví a necháva ich i naďalej vystrájať) , aby nemali žiaden (dobrý) podiel na živote poslednom (a večnom) a dostane sa im trápenie obrovské. (176)
(176): Druhy trestov, ktoré Boh voči niektorým ľuďom môže uplatniť, nespočívajú len v tom, že im v ich terajšom živote na zemi niečo alebo všetko odoberie. Jeden z takýchto trestov môže spočívať i v tom, že takýmto ľuďom dá zo všetkého, čo si želajú, dá im veľa majetkov, potomstva, spoločenské postavenie a nechá ich tápať v tom všetkom a deň čo deň sa ich neviera prehlbuje a ich zlé skutky sa zväčšujú, až sa nakoniec pred ich smrťou nahromadia do takej miery, že ich dostanú do pekla a uplatní sa na nich trápenie a potupa, ktoré Boh takýmto ľuďom v budúcom živote určil. Treba si uvedomiť, že kým je človek v živote terajšom na zemi, má nádej, že keď zomrie, všetko jeho trápenie sa skončí. V živote budúcom však Boh nedovolí takémuto človeku ani zomrieť, čo znamená, že bude bez ohľadu na to, či chce, alebo nie, nažive a bude musieť znášať trápenie, ktorému bude vystavený, až kým sa nestane, že sa Boh rozhodne oslobodiť ho od tohto trápenia.
Tí, ktorí kúpili odmietanie viery výmenou za vieru (uverili v Boha a potom ako uverili, zasa vieru odmietli a ostali neveriacimi) , neuškodia Bohu v ničom a dostane sa im trápenie bolestivé.
Nech si nemyslia tí, ktorí odmietli veriť, že keď im predlžujeme dobu trvania ich života (v živote pozemskom) , že je to dobro pre ich duše (pre nich) . Predlžujeme im ju, aby získali ešte viac hriechov. A dostane sa im trápenie ponižujúce.
Boh by nikdy nenechal veriacich na tom, na čom ste vy (veta je adresovaná pokrytcom) , pokým nerozozná zlé od dobrého (Boh vás nenechá bez toho, aby vás všetkých preskúšal, aby tak ľudia rozoznali toho, kto skutočne verí a kto sa len pokrytecky pretvaruje) . A Boh by vás nikdy neoboznámil s tým, čo nie je známe (nikdy by vám priamo neobjasnil veci a udalosti, ktoré patria výlučne do sféry Jeho poznania) , Boh si vyberá zo svojich poslov, koho chce (aby jeho prostredníctvom ľuďom posielal poznatky) . Uverte teda v Boha a jeho poslov. A ak uveríte a budete bohabojní, tak sa vám dostane odmena obrovská. (179)
(179): Jedného dňa tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť v posolstvo posla Muhammada, poslovi povedali: „Muhammad, ty tvrdíš, že kto ťa nenasledoval, bude v pekle a Boh je naňho nahnevaný a že ten, kto nasledoval náboženstvo, s ktorým si prišiel, bude patriť medzi obyvateľov raja a Boh je s ním spokojný. Povedz nám teda, kto v teba (v budúcnosti) uverí (a všetko sľúbené získa) a kto nie“. Ako odpoveď na túto otázku Boh zoslal prorokovi Muhammadovi tento verš, v ktorom im oznamuje, že poznanie vecí a udalostí, ktoré sa odohrajú v budúcnosti, patria do poznania, ktoré Boh nikomu priamo neukáže, ale vyberá si z ľudí poslov, prostredníctvom ktorých ľuďom niečo z budúcich vecí odhaľuje.
Nech si nemyslia tí, ktorí neradi rozdávajú z toho, čo im Boh dal zo Svojho dobrodenia, že je to dobro pre nich (nech si nemyslia tí, ktorí neradi pomáhajú ostatným ľuďom majetkami, poznaním, teda darmi, ktoré im Boh dal, že dobre konajú) ; Je to zlo pre nich (takouto lakomosťou ubližujú len sami sebe) . V deň zmŕtvychvstania budú ovinutí tým, čo neradi rozdávali (ovinú ich všetky majetky, ktorými mohli ľuďom pomôcť, ale nepomáhali a budú ich dusiť) . A Bohu náleží dedičstvo nebies a zeme. (K Bohu sa všetko nakoniec vráti. Nik si nevezme po smrti so sebou nič z terajšieho života okrem skutkov, ktoré vykonal. A až všetko na zemi vymrie, potom sa vlastníctvo všetkého na zemi a v nebesiach vráti Bohu. Nech si teda ľudia uvedomia, že majetok, ktorý dočasne vlastnia, majú na to, aby si ním kúpili čo najviac dobrých skutkov, ktoré budú tým skutočným majetkom v súdny deň) . A Boh o tom, čo konáte, dobre vie.
Boh počul to, čo hovorili tí, ktorí povedali: „Boh je chudobný a my sme bohatí“. Zapíšeme to, čo povedali a aj to, že zabíjali prorokov neprávom a povieme (v súdny deň) : „Okúste trápenie ohňa (pekelného) “. (181)
(181): Jedného dňa Abú Bakr Al siddíq (prorokov spoločník a prvý kalif po prorokovej smrti) prišiel k židom, ktorí žili v Medine, kde našiel skupinu zhromaždenú okolo jedného z nich, ktorý sa volal Finhás Bin Ázúrá. Finhás patril medzi znalcov židovského náboženstva a patril k židovským rabínom v Medine. Abú Bakr Finhásovi povedal (zrejme Finhás predtým niečo na muslimov povedal): „Boj sa Boha, uznaj jedinosť Boha a Jemu sa oddaj. Prisahám na Boha, že dobre vieš, že Muhammad je poslom Božím, posolstvom poverený, že k vám prišiel s pravdou od Boha a že správu o príchode proroka Muhammada nachádzate napísanú u vás v Tóre a Evanjeliu. Uver a uznaj pravdivosť posolstva posla a proroka Muhammada a poskytni Bohu dobrú pôžičku“. Keď sa povie v arabskom jazyku veta „Poskytnúť Bohu dobrú pôžičku“, myslí sa tým, že keď človek rozdáva zo svojho majetku na účely, ktoré mu Boh uložil, ako napríklad pomoc chudobným ľuďom, ako keby poskytoval Bohu pôžičku alebo úver, ktorý mu Boh splatí okrem iného i v súdny deň dobrými skutkami, ktoré sa mu pripíšu na jeho účet. Takto konštruovanú vetu nachádzame aj v Koráne a práve to Abú Bakr myslel uvedenými slovami. Abú Bakr pokračoval: „Boh ťa potom odmení rajom a znásobí ti odmenu za tvoje skutky“. Tu mu Finhás povedal: „Abú Bakr, tvrdíš, že Boh od nás žiada pôžičku z našich peňazí, pôžičku ale žiada len chudobný od bohatého. Ak je pravda, čo hovoríš, tak Boh je chudobný a my sme bohatí, a keby bol bohatý, nebol by žiadal, aby sme Mu pôžičku poskytli.“ Finhás si urobil posmech z toho, čo mu Abú Bakr povedal, ale i z toho, čo bolo v Koráne zoslané i napriek tomu, že Abú Bakr prišiel k nemu a úprimne a úctivo ho vyzval, aby prijal islam v jeho skutočnej podobe, v akej bol zoslaný poslovi a prorokovi Muhammadovi od Boha. Keď Abú Bakr počul Finhása vysmievať sa z Koránu, rozhneval sa a udrel Finhása silno do tváre a povedal: „Prisahám na Toho, v rukách ktorého je moja duša (myslel tým Boha), nebyť sľubu a dohody, ktorá je medzi nami a tebou, bol by som ti sťal hlavu, ty Boží nepriateľ“. Keď prorok Muhammad prišiel do Mediny, podpísal s nemuslimami dohodu, podľa ktorej sa mali riadiť vzájomné vzťahy muslimov a nemuslimov. V tejto dohode sa okrem iného nemuslimom, najmä židom, ktorí tam žili, zaručila náboženská sloboda. Finhás nato šiel k prorokovi Muhammadovi a povedal mu: „Muhammad, pozri sa, čo mi urobil tvoj spoločník.“ Prorok Muhammad sa Abú Bakra spýtal: „Čo ťa viedlo k tomu, čo si urobil?“ Abú Bakr povedal: „Posol Boží, tento Boží nepriateľ povedal niečo obrovské, keď neprávom povedal, že Boh je chudobný a že oni (skupina židov, ktorá tam sedela) sú bohatí, a tak som sa rozhneval a udrel som ho do tváre.“ Finhás Abú Bakrovo tvrdenie poprel. Boh najvyšší však prorokovi Muhammadovi zoslal tento verš, ktorý dosvedčuje, že Abú Bakr hovoril pravdu a pripomenul každému, kto niečo podobné povie, že všetko, čo hovorí, sa zapisuje a v stanovený čas sa za svoje slová bude zodpovedať.
To (trápenie a útrapy spomenuté v predchádzajúcom verši vás postihnú) za to, čo vaše ruky vykonali (čo si vlastným konaním zapríčinili) , ale aj preto, že Boh nie je krivdiaci voči poddaným. (K slovu poddaný pozri vysvetlivku k veršu 2:23. Boh sľúbil, že ľudí spravodlivo v čase Ním určenom rozsúdi a každému dá, čo si zaslúži. Preto, keď Boh v budúcnosti voči ľuďom uvedeným v predchádzajúcom verši sľubované trápenie uplatní, to bude uplatnené právom za to, čoho sa dopustili, a nie preto, že by im krivdil.)
Tým, ktorí povedali (skupina židov, ktorá prišla k prorokovi Muhammadovi) : „Boh nám poručil, aby sme neuverili žiadnemu poslovi, až kým nám neprinesie obeť, ktorú pohltí oheň.“, povedz (Muhammad) : „Už predo mnou prišli k vám poslovia s jasnými dôkazmi a s tým, čo ste povedali (s tým, o čo ste žiadali) , prečo ste ich (týchto poslov) teda zabili, ak ste pravdovravní? (Tvrdíte, že posolstvu Muhammada neuveríte, až kým vám neprinesie obeť, ktorú oheň z neba pohltí. To však nie je pravda, pretože pred Muhammadom prišli k vašim predkom proroci, ktorí priniesli to, čo žiadate a mnoho iných znamení, ale i tak ich vaši predkovia pozabíjali. Takže bez ohľadu na to, či by im prorok priniesol to, o čo žiadali, alebo nie, aj tak by neuverili, pretože mali pred sebou dostatok znamení potvrdzujúcich pravdivosť posolstva Muhammada a kto z radov židov skutočne v Boha veril, ten Muhammada a jeho posolstvo uznal a islam prijal, a kto nie, toho by žiadne ďalšie znamenia už nezmenili. V Medine v tom čase existovala skupina židov, ktorá onedlho po príchode posla a proroka Muhammada do nej v jeho posolstvo uverila a islam prijala) “. (183)
(183): Jedného dňa prišla skupina zložená zo šiestich židov k prorokovi Muhammadovi a povedala mu: „Tvrdíš, že ťa Boh poslal k nám ako proroka a zoslal ti Knihu. Boh nám ale v Tóre poručil, aby sme neuverili žiadnemu poslovi, kým nám neprinesie obeť, ktorú oheň pohltí. Ak by si nám ju priniesol, tak ti uveríme.“ Ako odpoveď na to, čo od proroka Muhammada žiadali, Boh zoslal tento verš, v ktorom ich tvrdenie vyvracia.
Ak by ťa (Muhammad) obvinili zo lži (spomenutí židia) , tak (nermúť, pretože) zo lži boli obvinení aj poslovia pred tebou, ktorí prišli s jasnými dôkazmi, s knihami (ktoré obsahovali Bohom zoslané usmernenia pre ľudí) as Knihou osvecujúcou (ktorá svetlom svojho poznania osvietila cestu ľuďom) .
Každá duša okúsi smrť (každý musí zomrieť a skúsiť smrť pred dňom zmŕtvychvstania) . A v deň zmŕtvychvstania vám budú dané vaše odmeny (každému sa dostane odplata len za to, čo konal v živote pozemskom, nič viac a nič menej) . Ten, kto bude odsunutý od ohňa a uvedený do raja, ten vyhral. A život najnižší (pozemský) je len klamlivý pôžitok (v porovnaní s pôžitkami života večného) .
Budete (muslimovia) skúške podrobení na svojich majetkoch i dušiach (nešťastie postihne vás i vaše majetky) a budete počuť od tých, ktorým bola daná Kniha pred vami (myslia sa tým židia i kresťania alebo len židia, ktorí v Medine v tom čase žili a prorokovi i muslimom ubližovali) i od tých, ktorí k Bohu pridružujú (niekoho alebo niečo) veľa takého, čo vám ublíži. Ak (však) budete trpezliví a bohabojní, tak to (táto vaša trpezlivosť) patrí veru medzi veci veľké (vydržať na takéto ubližovanie je veľmi ťažká vec, a preto si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti a zbožnosti) . (186)
(186): V niektorých výkladoch Koránu sa píše, že tento verš bol zoslaný tesne po príchode proroka Muhammada a muslimov z Mekky do Mediny, kde už žili muslimovia. Žili tam židia, žili tam i takí, ktorí k Bohu pridružovali, ale i takí, ktorí v Boha vôbec neverili. Títo ľudia začali prorokovi už od jeho príchodu ubližovať a hrubými slovami ho napádať. Preto Boh zoslal tento verš, aby odkázal prorokovi a muslimom trpezlivosť voči týmto ľuďom, i keď by to bola v niektorých prípadoch priveľmi ťažká úloha.
Boh prijal záväzok od tých, ktorým bola daná Kniha (židov a kresťanov, v ktorom sa zaviazali) : „Objasníte ju (túto Knihu a jej obsah) ľuďom a nebudete ju zatajovať (nebudete zatajovať nič z toho, čo je v nej pred ľuďmi z akéhokoľvek dôvodu) .“ Oni ju (Knihu a jej obsah) ale odhodili za svoje chrbty a vymenili ju za lacný cieľ (porušili svoj záväzok, oznámili ľuďom z nej len to, čo chceli a čo im vyhovovalo, aby tým dosiahli rôzne ciele a osobný prospech) . Zlé je veru to, za čo ju vymenili (zlé sú ciele, pre ktoré ľuďom Knihu alebo jej časti zatajili) .
Nemysli si (Muhammad) , že tí, ktorí sa radujú z toho, čoho sa dopustili a sú radi, keď sa im prejavuje vďaka za niečo, čo neurobili, nemysli si, že tí sú v bezpečí pred trápením (v bezpečí nie sú) . Dostane sa im trápenie bolestivé. (188)
(188): Dôvodom zoslania tohto verša bolo, že jedného dňa sa prorok Muhammad spýtal židov na niečo. Židia mu ale pravdu o tom, na čo sa pýtal, zatajili a dali mu nepravdivú odpoveď. Židia odišli od proroka celí šťastní, že mu zatajili pravdu a k tomu ešte sa im prorok poďakoval a pochválil ich. Nato však Boh zoslal tento verš, v ktorom ich varuje a odkazuje im, aby si nemysleli, že keď proroka oklamali a ešte od neho za to dostali aj pochvalu a vďaku, že uniknú pred zodpovednosťou za takýto čin. V jednom z výkladov Koránu sa píše, že i keď bol tento verš zoslaný v konkrétnej udalosti, nesie v sebe podobne ako značná časť veršov všeobecný význam. Tento význam spočíva v tom, že ak by bol niekto na niečo opýtaný a oklamal by a ešte by sa za takúto lož nechal pochváliť alebo si dokonca odmenu zaplatiť, nech si nemyslí, že ho Boh nevidí a že zodpovednosti za takýto čin unikne.
Bohu náleží kráľovstvo nebies i zeme. A Boh má veru nad všetkým moc.
V stvorení nebies a zeme a rozdielnosti (obmieňanie, zmena, striedanie) noci a dňa sú znamenia pre tých, ktorí rozum majú (tí, ktorí rozumom premýšľajú a uvažujú) , (190)
(190): Po prorokovej smrti jedného dňa Ibn Omar spomínal: Povedal som Ájiši (manželke proroka Muhammada): „Povedz mi, čo bolo najzvláštnejšie z toho, čo si u proroka Muhammada videla.“ Ájiša sa pustila do plaču, dlhšie je tiekli slzy z očí, až povedala: „Všetko bolo na ňom zvláštne. V jednej noci si ľahol pod moju deku, až sa dotkla jeho koža mojej a potom mi povedal: "Ájiša, vadilo by ti, keby si ma túto noc ospravedlnila, pretože by som sa chcel modliť k Bohu.“ Odpovedala som: „Som rada pri tebe a mám rada tvoju lásku ku mne, ale ospravedlňujem ťa.“ Nato sa prorok zdvihol k hlinenému džbánu s vodou, umyl sa, ale pritom nepoužil veľmi veľa vody. Potom sa postavil a začal sa modliť. Hovoril slová z Koránu a slzy sa mu spustili z očí. Potom si sadol, ďakoval Bohu a velebil Ho a znova mu začali slzy tiecť. Potom zdvihol ruky a zasa som videla slzy, ako sa mu tlačia z očí, až dopadli na zem a pokropili ju (zrejme tu bol časový odstup medzi jednotlivými okamihmi, počas ktorých sa Ájiša vždy na** proroka pozrela). Potom prišiel Bilal, oznámil čas rannej modlitby a našiel ho plakať, tak sa ho spýtal: „Posol Boží! Plačeš a Boh ti pritom odpustil všetky tvoje hriechy minulé i budúce?.“ Prorok Muhammad mu nato povedal: „Bilal, a či nemám byť Bohu vďačný“ Potom prorok pokračoval: „Ako by som neplakal, veď Boh mi v tejto noci zoslal verš hovoriaci: V stvorení nebies a zeme …“ Prorok potom dodal: „Beda tomu, kto to prečítal a nezamyslel sa nad tým.“
Tí (ktorí rozum majú a ním uvažujú, sú tí) , ktorí si spomínajú na Boha stojac, sediac i na bokoch ležiac (vo všetkých polohách) a premýšľajú o stvorení nebies a zeme (hovoria, uznávajú a prosia) : „Pane náš, nestvoril si toto (nebesá a zem) nadarmo. Jedinečný si, nemá sa Ti pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (a je ti vzdialené všetko to, čo ti je nepravdivo pripisované) , ochráň nás pred trápením ohňa (pred útrapami pekla) .“,
„Pane náš (pokračujú tí, ktorí rozum majú a ním uvažujú hovoriac) , toho, koho do ohňa uvrhneš, toho si do potupy uvrhol. A krivdiaci nebudú mať (nikoho) kto by sa ich zastal a pomohol im (a odvrátil od nich trápenie, ktoré ich čaká) .“,
„Pane náš! (Pokračujú tí, ktorí rozum majú a ním uvažujú hovoriac) Počuli sme hlas volajúceho (hlas proroka Muhammada) , ktorý (tajne aj verejne volal a) vyzýval k viere: "Uverte v Pána vášho“, a tak sme uverili. Pane náš, odpusti nám naše hriechy a vymaž nám naše zlé skutky a vezmi nás k Sebe spolu s úctivými", (Prosili Boha, aby ich vzal k Sebe, aby na nich smrť doľahla v stave úctivosti a úplnej a úprimnej oddanosti.)
„Pane náš (tí, ktorí rozum majú a ním uvažujú, pokračujú) , i daj nám, čo si nám sľúbil skrz svojich poslov (ich ústami) a nepotup nás v deň zmŕtvychvstania (tým, že by si nás do ohňa uvrhol spolu s tými, ktorí v Teba odmietali uveriť a to čo si uložil, odmietali nasledovať) . Veď Ty neporušíš žiaden sľub.“.
Ich Pán ich vypočul (Boh vypočul prosby spomenutých prosiacich a odkázal im) : „Nedopustím, aby sa stratilo konanie konajúceho (aby bolo zmarené dobré konanie kohokoľvek z vás) , či už jednotlivca mužského pohlavia (muža) alebo jednotlivca ženského pohlavia (ženy) , pochádzate jeden z druhého (generácie ľudí pochádzajú jedna z druhej a všetci pochádzajú od Adama a Evy, od našich prarodičov, a preto sú si muži i ženy rovní v odmene i treste) . Tí, ktorí emigrovali a boli vyhnaní zo svojich príbytkov (muslimovia, ktorí museli emigrovať s prorokom Muhammadom z Mekky do Mediny, aby unikli prenasledovaniu zo strany tých, ktorí odmietali uveriť) a bolo im ublížené za cestu, ktorú som určil (bolo im ublížené, pretože nasledovali cestu, ktorú im Boh určil, teda boli prenasledovaní pre svoje náboženstvo) a bojovali a boli zabití, tým vymažem ich zlé skutky a dám im vojsť do záhrad, pod ktorými tečú rieky, ako odmenu od Boha“. A Boh, u Neho je tá odmena dobrá.
Nech ťa neklame (Muhammad, ale ani muslimov) to, že tí, ktorí odmietli veriť, sa voľne pohybujú po krajine (a žijú si dobrý a bohatý život) . (196)
(196): Tento verš bol zoslaný v začiatkoch islamu, keď muslimovia ešte žili v Mekke v biede a tiesni. Verš hovorí o tých obyvateľoch Mekky, ktorí odmietli uveriť a ktorí stupňovali nepriateľstvo voči muslimom deň čo deň. Muslimovia totiž videli, že týmto, ktorí odmietajú uveriť, sa blahodarne žije, slobodne obchodujú a užívajú si život i napriek tomu, že v Boha veriť odmietajú a muslimovia takmer už umierali od hladu a obkľúčenia, ktorému boli vystavení. Preto Boh zoslal prorokovi a muslimom, aby sa nenechali oklamať týmto dočasným stavom.
Malý je to úžitok (ktorý títo odmietajúci vieru získali) a potom (po ich smrti) ich útočiskom bude peklo. A je to veru zlé miesto odpočinku.
Ale tí, ktorí sa svojho Pána obávali, tí budú mať záhrady, pod ktorými tečú rieky, v ktorých budú naveky, ako pohostenie od Boha (tieto záhrady budú ako odmena a pohostenie od Boha za ich zbožnosť) . A to, čo je u Boha, je lepšie pre úctivých (je lepšie než všetky úžitky života pozemského) .
I medzi ľuďmi Knihy (židmi a kresťanmi) sú takí, ktorí veria v Boha a v to, čo bolo vám (muslimovia) zo-slané, i v to, čo bolo zoslané im (v posolstvách a Knihách, v ktoré pôvodne verili) , sú Bohu pokorní, nevymieňajú Božie znamenia za lacný cieľ (za nejaký pôžitok z pôžitkov tohto sveta pozemského) . Tí (títo veriaci) budú mať svoju odmenu u Pána svojho. A Boh je rýchly v účtovaní. (199)
(199): Jedného dňa sa prorokovi Muhammadovi donieslo, že Al Nažáši, kráľ z Abesínie (v arabskom jazyku Habaša) zomrel. Bol to kráľ, u ktorého sa časť muslimov skryla pred tými z Mekky, ktorí odmietli uveriť. Bol to ten kráľ, pred ktorým keď muslimovia predniesli to, čo je v Koráne zoslané o Márii a Ježišovi, povedal: „Toto i to, s čím prišiel Ježiš, má rovnaký pôvod.“. Prorok muslimom povedal: „Vstaňte a pomodlite sa za dušu vášho brata Al Nažášiho. Prorokovi spoločníci sa s počudovaním spýtali: "Posol Boží! Máme sa pomodliť za dušu neveriaceho človeka z Abesínie?“ Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, ktorý hovorí: I medzi ľuďmi Knihy (židmi a kresťanmi) sú takí ľudia, ktorí veria v Boha jedného jediného, ktorí veria v to, čo vám bolo zo-slané, muslimovia, a veria, že Boh je jeden jediný, ktorý nemá žiadne deti ani žiadnych spoločníkov a ktorí veria i v to, čo bolo im ešte predtým zoslané a sú pred Bohom pokorní a Jemu oddaní. Títo veriaci z radov ľudí Knihy úprimne veria v Boha i v to, čo im On zoslal a nevymieňajú Božie znamenia za lacný cieľ, za pôžitky sveta pozemského. Títo veriaci budú mať svoju odmenu u Boha zachovanú.
Vy, ktorí ste uverili, buďte trpezliví a majte viac trpezlivosti počas vojny (než vaši nepriatelia) a strážte hranice (svojho územia) a bojte sa Boha, azda (u Neho) prospejete (riaďte sa pri svojom každodennom živote a vzájomných vzťahoch tým, čo vám Boh uložil, pretože jedine tak si Boha získate a napraví sa tým i váš pozemský život) .

E-mail:	strankakoranu@yahoo.com
	strankakoranu@pobox.sk