Kapitola 2

Al-Baqara (Krava)

Počet znamení (veršov) 286

verse 201–286

201. Niektorí (pútnici) ale hovoria (a prosia Boha) : „Pane náš, daj nám v živote najnižšom (pozemskom) dobro a v živote poslednom (a večnom) dobro a ochráň nás pred trápením ohňa“.
202. Tí (ktorí žiadajú o dobro v živote pozemskom i poslednom a večnom i o to, aby ich Boh ochránil pred ohňom) budú mať podiel z toho, čo získali (z dobra a z uctievania Boha, ktoré vykonávali v živote pozemskom; okrem toho, že im Boh odplatí dobro, ktoré konali v živote pozemskom, dá im za to náležitú odmenu i v živote posmrtnom, v súdny deň) . A Boh je rýchly v účtovaní (nikomu nič neuberie a rýchlo každému odplatí, čo konal) .
203. I (neustále) spomínajte si na Boha počas dní, ktorých počet je (stanovený a) určený (sú to tri dni mesiaca Zul Hižža 11, 12 a 13 deň, počas ktorých sa obetujú zvieratá, velebí sa Boh a hádžu sa kamienky ako časť rituálov púte) . Kto by sa poponáhľal v priebehu dvoch dní (s riutálom hádzania kamienkov a odišiel by v 12. deň mesiaca Zul Hižža miesto 13. dňa do Mekky, kde by ukončil púť) , nedopustí sa hriechu a kto by sa zdržal (a ukončil púť až na 13. deň) , nedopustí sa (takisto) hriechu, to (že sa nedopustí hriechu) platí pre toho, kto je bohabojný (a kto má v úmysle správne vykonať a ukončiť púť) . A bojte sa Boha (vo všetkom, čo konáte) a vedzte, že k Nemu (Bohu) budete zhromaždení (a pred Ním sa budete zodpovedať) .
204. Medzi ľuďmi sú takí, u ktorých sa ti (Muhammad) páči, čo hovoria v živote najnižšom (pozemskom, keď prídu k tebe, preukazujúc svoju oddanosť, bohabojnosť a lásku, ich reči sú v tomto živote pozemskom plné pokory a dobra, a preto sa ti ich reči páčia) , avšak Boh je svedkom toho, čo je v ich srdciach a že patria k  (tvojim) najprotivnejším protivníkom,
205. A keď (nejaký zo spomenutých pokrytcov v predchádzajúcom verši) odíde (od teba, Muhammad) chodí po zemi, aby na nej šíril skazu a hubil úrodu a potomstvo (v protiklade s tým, čo od teba počuje a čo Boh prikazuje) . Boh ale nemá rád šírenie skazy.  (205)

     (205): Verše 2:204–205, boli zoslané o mužovi, ktorý žil za čias posla a proroka Muhammada a volal sa Al Achnas Bin Šurejq Al Saqafi. Ten jedného dňa prišiel k prorokovi a pretvaroval sa pred ním dodržiavaním islamu, bohabojnosťou a peknými slovami o živote a náboženstve a povedal: „Prišiel som, aby som prijal islam a Boh dobre vie, že pravdu hovorím.“ Keď však od proroka odišiel, prešiel popri pôde, na ktorej bola úroda a stádo patriace muslimskej rodine. Úrodu spálil a stádo zarezal, a tým im všetko zničil. Z tohto dôvodu Boh zoslal uvedené verše, aby upozornil proroka, že tento človek patrí medzi jeho najväčších protivníkov, aj keď navonok prejavuje niečo iné. V mnohých prípadoch boli verše Koránu zoslané pri nejakej príležitosti alebo v spojitosti s nejakou udalosťou, čím ľudia omnoho lepšie pochopili ich význam a praktické uplatnenie. Tieto verše ale obsahovali v sebe i všeobecný význam a odkaz, ktorý je možné z nich vyčítať. Predchádzajúce dva verše napríklad upozorňujú tak proroka ako aj muslimov na nebezpečenstvo pokrytcov, ale aj na to, že nestačí sa k islamu len hlásiť a potom konať v príkrom rozpore s tým, čo ukladá. Nasledovať islam znamená aj správať sa podľa neho, čo je vyjadrené v poslednej vete, kde Boh zdôrazňuje, že nemá rád, keď niekto ničí a skazu šíri.

206. A ak by mu (spomenutému mužovi) bolo povedané: „Boj sa Boha (a prestaň s tým, čo robíš) “, jeho pýcha ho privedie k hriešnosti (a k vychvaľovaniu sa takouto hriešnosťou a čím ďalej tým viac sa v hriešností topí) . Peklo mu postačí (ako dostatočný trest za to, čo konal) . A je to veru zlým miestom odpočinku.
207. Medzi ľuďmi sú i takí (ktorí v Boha veria) , ktorí by obetovali i svoje duše (sami seba) , sledujúc Božiu spokojnosť (zriekli by sa akéhokoľvek osobného cieľa a prospechu a všetko by konali len pre Božiu spokojnosť) . A Boh je zľutujúci k tým, ktorí sú Mu odovzdaní (žiada od nich len toľko, koľko je v ich silách a neukladá im nič, čo by ich nadmerne zaťažilo) .
208. Vy, ktorí ste uverili, prijmite islam (buďte len Bohu oddaní) všetci (svojimi slovami, skutkami i srdcom) a nenasledujte stopy satana (nekráčajte po jeho stopách) .On (satan) je pre vás zjavným nepriateľom.  (208)

     (208): Podľa výkladov Koránu bol tento verš zoslaný tým židom v Medine, ktorí uverili v posolstvo zoslané poslovi a prorokovi Muhammadovi a ktorí prijali islam za svoje náboženstvo. Ďalej však dodržiavali niektoré zvyky, ktoré im predtým ukladalo židovské náboženstvo. Napríklad svätili sobotu, nejedli ťavie mäso, ani nepili ich mlieko. Opreli sa pritom o to, že islam im dodržiavanie takýchto vecí a zvykov povoľuje a nezakazuje a povedali prorokovi Muhammadovi: „Posol Boží, Tóra je kniha zoslaná Bohom, nechaj nás, aby sme sa ňou riadili vo svojich nočných modlitbách“. Prorok im nič nepovedal, ale Boh zoslal v tejto spojitosti tento verš, v ktorom im hovorí, aby všetci dodržiavali islam v celistvosti a aby sa riadili len tým, čo je v ňom. Boh im v Koráne mnohé veci, ktoré im boli predtým zakázané, povolil, ale niektoré zakázal a v mnohom zmenil ich celkový pohľad na ľudí a život pozemský, preto majú dodržiavať len to, čo je v Koráne a nemali by pulzovať medzi ustanoveniami oboch náboženstiev.

209. Ak by ste skĺzli (a opustili islam a jeho zásady) potom, ako k vám prišli jasné dôkazy (že Korán a poznanie v ňom obsiahnuté pochádza od Boha) , vedzte, že Boh je mocný a múdrosťou oplýva.
210. Čakajú snáď (tí, ktorí odmietali uveriť v posolstvo posla a proroka Muhammada) už len na to, až príde Boh v tieňoch z mračien a anjeli (s ním v deň zmŕtvychvstania) , keď bude (celá) vec už rozhodnutá? (Kto do tej chvíle nebude veriť, už na to neskôr nebude mať možnosť.) A Bohu náležia všetky veci (len na ňom bude záležať, ako a kedy o všetkom rozhodne) .
211. Spýtaj sa (Muhammad) synov (proroka) Izraela (jeho potomkov) , koľko sme im dali zjavných znamení (poukazujúcich na Božiu existenciu, na Jeho vlastnosti, moc a jedinosť, koľko varovaní sme im zoslali, oni ich však vždy brali na ľahkú váhu) . A kto vymení Boží dar (vieru a správne usmernenie, ktoré by sa mu od Boha dostalo) potom, ako sa mu dostal (a ako ho Boh ním obdaril) , ten nech vie (a uvedomí si) , že Boh je prísny v trestaní.
212. Tým (v očiach tých) , ktorí odmietli veriť, bol skrášlený život najnižší (pozemský, ktorý žijú a stal sa ich hlavným a jediným cieľom) a robia si posmech z tých, ktorí uverili (pretože sa títo veriaci snažili dobro konať, snažili sa správať čestne a konať všetko, čo by ich k Bohu priblížili, pričom nedbali až do takej veľkej miery ako tí, ktorí odmietali uveriť, na pocty a pôžitky života pozemského, ktorý žili) . Avšak tí, ktorí boli bohabojnými, budú nad nimi (budú povýšení nad tých, ktorí odmietali uveriť a ktorí sa im posmievali) v deň zmŕtvychvstania. A Boh dáva, komu chce, bez toho, aby počítal (bezmedzne, bez toho, aby počítal čo a koľko dáva) .  (212)

     (212): Posledná veta je odpoveďou na neustále posmechy tých, ktorí odmietali uveriť, keď sa veriacim posmievali a hovorili im: „My máme úctyhodnejšie miesto, viac potomstva a majetkov ako vy“. Pričom sa veriacich pýtali, kde je všetko to dobrodenie a dary, ktoré im Boh sľúbil, keďže sú ešte stále chudobní.

213. Ľudia (spočiatku) tvorili jedno spoločenstvo. (Ľudia spočiatku tvorili jedno spoločenstvo, s jednou vierou v jediného Boha, s jedným náboženstvom a s tými istými zásadami a predstavami o živote. Neskôr sa však začali vyvíjať, a tým sa začali odlišovať ich predstavy, názory a viera a vznikli náboženstvá, ktoré sa už líšili od toho pôvodného jednotného náboženstva a jednotné spoločenstvo sa rozdelilo.) A tak Boh poslal (k ľuďom) prorokov ako oznamovateľov radostnej zvesti i ako varovateľov a zoslal dole s nimi Knihu s pravdou (obsahujúcu pravdu o našom živote a o Bohu) , aby rozhodla medzi ľuďmi o tom, o čom sa sporili (v predstavách o správnej podobe Boha a náboženstva) . A o nej (o pôvode a obsahu zoslanej Knihy) sa sporili len tí (ľudia) , ktorým bola daná, po tom, ako im prišli jasné dôkazy (o správnosti poznania, ktoré obsahovala) , a to (len) zo vzájomnej nevraživosti (všetky spory ohľadom poznania obsiahnutého v zoslanej Knihe neboli podnietené pochybnosťami o jej obsahu, ale len vzájomnými spormi a nevraživosťou, ktorá vládla medzi rôznymi skupinami ľudí) . Boh (preto) tých, ktorí uverili, svojím povolením správne usmernil k pravde, o ktorej sa sporili (Boh dal svoje povolenie k tomu, aby boli správne usmernení tí, ktorí v Neho skutočne verili) . A Boh správne usmerní (toho,) koho (Sám) chce, k ceste rovnej (k ceste správnej, v ktorej nie sú žiadne vybočenia alebo zahýbania) .  (213)

     (213): V tomto jednom verši je zosumarizovaný príbeh existencie náboženstva a viery počas celej existencie ľudstva, od Adama až po poverenie posolstvom posledného posla a proroka – Muhammada. Verš nám hovorí o tom, že ľudia spočiatku boli jedným spoločenstvom, vyznávali jedno náboženstvo a uznávali len jedny zásady a jedného jediného Boha. Ľudia sa však začali vyvíjať, a tak sa začali odlišovať ich predstavy, názory a viera a vznikli náboženstvá, ktoré sa už líšili od toho pôvodného jednotného náboženstva. Neskôr, keď sa ľudia začali sporiť o tom, ktoré náboženstvo je to pravé, Boh ľuďom poslal svojich prorokov s Knihou, ktorá obsahovala pravdu o viere a náboženstve, o ktorej sa ľudia medzi sebou sporili. Všetci proroci, ktorí boli vybraní Bohom, prichádzali s jednou jedinou a tou istou pravdou a poznatkami o Bohu. Toto jednotné poznanie má svoj obrovský význam, pretože predstavuje hlavný prameň, z ktorého ľudia potom čerpajú svoje poznatky o Bohu a zásady svojho náboženstva. Všetci poslovia a proroci v skutočnosti prišli s jednou Knihou. Ide o jednu Knihu, o jedno základné náboženstvo, ktoré stojí na jednej predstave: Jeden jediný Boh, jeden jediný Pán, jeden jediný, kto si zaslúži uctievanie, jedny jediné zásady, ktorými sa má ľudstvo riadiť, aby sa vyvíjalo k lepšiemu. Ostatné detaily a spôsob usporiadania spoločnosti sa už líšia podľa doby a potreby ľudí v čase, v ktorom ten ktorý posol s posolstvom prišiel. Ľudská spoločnosť sa vyvíja a čím ďalej sa vyvíja, tým sú jej fyzické i duševné potreby väčšie a jej spoločenský život komplikovanejší a viac rozvetvený. Z tohto dôvodu základ každého nebeského náboženstva ostal ten istý, ale pravidlá, ktoré ľudskú spoločnosť riadili, sa líšili. Každý prorok prišiel v skutočnosti s tým istým základom náboženstva, jadro ktorého tvoril jeden a ten istý princíp: princíp absolútnej jedinosti Boha. Postupom času však nastáva v takomto náboženstve zlom, a to v momente, keď ho ľudia začnú pozmeňovať, a tak sa v ňom nahromadia rôzne príbehy a čisto ľudské predstavy a túžby, až sa takéto náboženstvo nakoniec úplne alebo čiastočne vzdiali od podoby, v ktorej bolo zoslané. Keď sa toto udeje, prichádza ďalšie posolstvo, ktoré vráti ľudí k pôvodnej viere, ale pravidlá, ktorými sa majú riadiť jednotlivci i spoločnosť, sú prispôsobené dobe, v ktorej bolo toto nové posolstvo zoslané. Až nakoniec prišiel posol a prorok Muhammad (p.) s náboženstvom, o ktorom Boh povedal, že je už dovŕšením všetkých predchádzajúcich posolstiev a je to posledné posolstvo ľuďom zoslané až do dňa zmŕtvychvstania a súdneho dňa. V tomto posolstve sú znamenia, ktoré sa budú ľuďom postupne odhaľovať a ktoré sú dôkazom toho, že toto posolstvo pochádza od Boha.

214. Mysleli ste si snáď, že vojdete do záhrady rajskej bez toho, aby k vám prišlo niečo (skúšky) podobné tomu, čo prišlo tým (zastihlo tých) , ktorí boli (žili) pred vami? Dotkla sa ich (postihla ich) bieda a nešťastie a boli otrasení (od strachu) , až (do takej miery, že) posol (Muhammad) a tí (muslimovia) , ktorí uverili spolu s ním, povedali: „Kedy (už) príde pomoc a podpora Božia?“. Pomoc a podpora Božia je (už) veru nablízku.  (214)

     (214): Boh, nad ktorým vyššieho niet, odkazuje prvým muslimom a hovorí im: „Islam ste prijali, ale nemyslite si, že vojdete do raja bez toho, aby ste boli podrobení skúške podobnej tej, akej boli podrobení tí, ktorí boli a žili pred vami. Postihla ich bieda a nešťastie a triasli sa od strachu. To isté postihne i vás, bieda, nešťastie i veľký strach, až začne prorok i tí spomedzi vás, ktorí uverili, prosiť: "Kedy už príde pomoc Božia?“. Vydržte a majte trpezlivosť, pretože Božia pomoc vám bude čoskoro zoslaná.

215. Pýtajú sa ťa (Muhammad, muslimovia) , čo majú míňať (a rozdávať ako milodary zo svojich majetkov, aká má byť ich výška a komu ich majú rozdávať) . Povedz (im odpovedajúc) : "Čokoľvek by ste z dobra minuli (a rozdali, aby ste tým získali Božiu spokojnosť) , tak dajte rodičom, príbuzným, sirotám, biednym a stiesneným pocestným (ktorí sa na cestách dostali do tiesne a ťažkostí) . A akékoľvek dobro by ste robili, tak Boh o tom (všetko) vie.  (215)

     (215): Prorok Muhammad (požehnanie a mier nech ho sprevádzajú) ohľadom poradia rozdávania milodarov povedal: „Začni sám so sebou, daj sám sebe milodar a staraj sa sám o seba (o svoje potreby), ak by niečo ostalo, tak to daj svojej rodine, ak by ostalo aj potom niečo, tak to daj svojim príbuzným, ak by ostalo i potom niečo, tak to daj …“. Z verša Koránu a z výroku proroka Muhammada vyplýva, že človek si má ponechať v prvom rade sebe toľko, koľko potrebuje, aby si tak mohol dopriať i niečo z radostí a dobrôt tohto života. Nemal by však nič preháňať alebo si dopriať nadmerný prepych. Mal by vždy voliť stred všetkých vecí. Keď je už človek sebestačný a mal by niečo navyše, čo by chcel iným dať, nech začne v prvom rade so svojou rodinou, ak by ona nepotrebovala alebo by spotrebovala len časť toho, čo jej dával, potom nech dá svojim príbuzným, ak by aj tí mali dostatok, tak nech dá sirotám atď.

216. Bol vám predpísaný (muslimovia) boj, i keď sa vám protiví. Môže sa vám však protiviť niečo a pritom je v tom pre vás dobro. (Nepoznáte budúcnosť a preto nemôžete vedieť či práve v tom, čo sa vám protiví, netkvie vaše dobro.) Môže sa vám ale aj niečo zapáčiť a pritom je v tom pre vás zlo (nepoznáte budúcnosť, a preto nemôžete vedieť, čo je pre vás lepšie) . A Boh (všetko) vie, ale vy neviete (že keď vám On toto prikázal, dobre vedel, prečo vám to ukladá) .  (216)

     (216): Tento príkaz bol konkrétne adresovaný muslimom, ktorí žili za čias proroka Muhammada. V prvých rokoch posolstva mali muslimovia zakázané púšťať sa do ozbrojeného konfliktu s kýmkoľvek, a to i napriek tomu, že trápenie a ubližovanie zo strany tých, ktorí odmietali uveriť, bolo veľké. Po emigrácii proroka a muslimov z Mekky do Mediny bolo muslimom už povolené brániť sa proti svojim nepriateľom a tento verš je jedným zo skupiny veršov, ktoré im to povoľujú. Viac sa o otázke boja, mieru a vojny možno dočítať v publikácii Islamské právo (oblasť mieru a vojny), autor Abdulwahab Al-Sbenaty, vydal ALJA s.r.o., 2003.

217. Pýtajú sa ťa (Muhammad, tí, ktorí odmietajú uveriť) na posvätný mesiac: „Je v ňom boj (povolený) ?“. Povedz (im, odpovedajúc) : „Bojovať v ňom je veľká vec (veľkým hriechom) , ale bránenie (ľuďom) ísť po ceste, ktorú Boh určil, odmietanie viery v Neho (Boha) a bránenie (ľuďom) vstupu do Posvätnej mešity (v Mekke) a vyháňanie jej ľudí (muslimov) z nej (z Posvätnej mešity) je u Boha väčšia vec (väčším hriechom) “. A vystaviť (veriaceho) skúške (ktorá vyústi k tomu, že sa veriaci vráti k neviere) , je väčšia vec (a horšie u Boha) než zabitie. (Tí, ktorí odmietajú vieru, sa snažili veriacich rôznym mučením, psychickým nátlakom, vyhnanstvom, konfiškáciou majetku a pod. odvrátiť od viery a od cesty, ktorú Boh určil. Boh však v tomto verši oznamuje prorokovi, muslimom i tým, ktorí odmietali uveriť, že odvrátenie veriacich od viery je u Neho väčším hriechom než smrť niekoľkých vojakov v prebiehajúcej vojne, i keď by sa to stalo v mesiacoch, ktoré sa považujú za posvätné a v ktorých by sa ľudská krv nemala prelievať. Tento verš nadväzuje na predchádzajúci tým, že povoľuje boj v nevyhnutných prípadoch aj v období, v ktorom je to inak zakázané.) A neprestanú (tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietajú uveriť) proti vám (muslimovia) bojovať, až kým vás neodvrátia od vášho náboženstva, ak by mohli (ak by sa im to podarilo) . A tí z vás (muslimovia) , ktorí by sa odvrátili od svojho náboženstva (od islamu) a zomreli by ako odmietajúci vieru, tých skutky budú márne v živote najnižšom (pozemskom) i živote poslednom (a večnom, ktorý už príde ako posledný a bude trvať naveky) . A tí (ktorí sa takto odvrátia) budú obyvateľmi ohňa, budú v ňom naveky.  (217)

     (217): Jedného dňa (bolo to ešte v dobe pred vypuknutím prvej bitky „Bedr“ medzi muslimami a tými z Qurejšu, ktorí odmietali uveriť) prorok Muhammad poslal Abdulláha Bin Žahša na čelo hliadky, ktorá sa skladala z ôsmich muslimov. Dal mu zapečatený list s inštrukciami a prikázal mu, aby ich neotvoril, pokým neuplynú dve noci. Po dvoch nociach Abdulláh otvoril list a našiel v ňom napísané: „Keď si prečítaš tento môj list, choď, až prídeš pod palmu (bola to palma, ktorá sa nachádzala medzi Mekkou a Medinou), sleduj odtiaľ Qurejšovcov (tých z kmeňa Qurejš, ktorí odmietali uveriť a ktorí proti muslimom brojili) a zisti nám ich správy. A nenúť nikoho z tvojich spoločníkov, aby s tebou šiel.“ Keď Abdulláh dočítal prorokov príkaz, povedal: „Počul som a poslúchnem“. Potom povedal svojim spoločníkom: „Posol Boží mi prikázal, aby som šiel k určitej palme, aby som sledoval Qurejšovcov a priniesol mu ich správy. Zakázal mi, aby som nútil niekoho z vás so mnou ísť. Kto chce, nech ide so mnou a kto nie, nech sa vráti. Ja idem. Nato Abdulláh odišiel a s ním i všetci ostatní, nik sa nevrátil. Šli smerom k Hižazu (oblasť nachádzajúca sa v saudskoarabskej púšti). Po ceste zablúdila ťava dvoch z nich, a tak zaostali za skupinou, pretože ju chceli nájsť a ostatní šiesti pokračovali v ceste. Keď sa hliadka dostala k palme, prešla popri nich karavána patriaca Qurejšovcom, ktorá niesla tovar. Na čele karavány bol Amro Bin Al Hadrami a ďalší traja muži. Hliadka zabila Amra, zajala dvoch, štvrtý ušiel a ukoristila karavánu. Šiesti muslimovia, ktorí tvorili hliadku, si mysleli, že sú v poslednom dni mesiaca Žamáda Al Áchira, ale v skutočnosti bol už prvý deň nasledujúceho mesiaca, mesiaca Ražab, ktorý bol prvým z mesiacov, ktoré Arabi považovali za posvätné. Keď sa hliadka vrátila k prorokovi spolu s karavánou a dvoma zajatcami, prorok im povedal: "Neprikázal som vám bojovať v posvätnom mesiaci“ a odmietol prijať zajatcov i karavánu. Keď to prorok Muhammad povedal, účastníci hliadky sa zľakli a nazdávali sa, že sú zatratení. Okrem toho ich odsudzovali i ostatní muslimovia za to, čo urobili. Keď sa to ich nepriatelia – tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť, dozvedeli, poslali k prorokovi Muhammadovi svojich poslov. Keď k nemu prišli, spýtali sa ho: „Povolil si boj v posvätnom mesiaci?!“ Nato Boh zoslal svojmu prorokovi tento verš, v ktorom sa hovorí: Pýtajú sa ťa, Muhammad na boj v posvätnom mesiaci, či je povolený, povedz: „Bojovať v posvätnom mesiaci je veľkým hriechom. Ale snaha o násilné bránenie veriacim nasledovať islam a cestu, ktorú im Boh určil, odmietanie viery v Boha, snaha zabrániť muslimom vstup do Posvätnej mešity v Mekke a vyháňanie muslimov z nej (keď museli Mekku opustiť zo strachu pred tými z kmeňa Qurejš, ktorí odmietli uveriť), to všetko je u Boha oveľa väčším hriechom“. Boh ďalej prorokovi, muslimom i tým, ktorí odmietli uveriť, oznamuje, že snaha tých, ktorí odmietli vieru veriacich odvrátiť od viery a cesty, ktorú im Boh určil, je u Boha väčším hriechom než smrť zopár vojakov v prebiehajúcej vojne, i keď by sa to stalo v mesiacoch, ktoré sa považujú za posvätné a v ktorých by sa ľudská krv nemala prelievať. Boh ďalej muslimom odkazuje, že tí z Qurejšu, ktorí odmietajú veriť, neprestanú proti nim bojovať, pokým ich neodvrátia od islamu a pokým budú mať čo i len ten najmenší pocit, že by to mohli dosiahnuť. A kto by sa z vás, muslimovia, odvrátil od islamu a zomrel by ako človek odmietajúci veriť v Boha a v to, čo On zoslal, nech vopred vie, že dobré skutky, ktoré by konal, budú márne v terajšom pozemskom živote, ale i v ďalšom živote, ktorý bude už trvať večne. A takíto ľudia sa stanú obyvateľmi ohňa, v ktorom budú naveky.

218. Tí, ktorí uverili a tí, ktorí emigrovali (z Mekky do Mediny) a usilovali sa (svojimi majetkami a životom svojím) o vec, ktorú Boh určil, tí (skutočne v Boha veria a všetko robia preto, že) dúfajú v Božiu milosť. A Boh je odpúšťajúci a milostivý.  (218)

     (218): Potom, ako Boh povolil muslimom boj i v posvätných mesiacoch, pokiaľ sú k tomu nútení a pokiaľ by im bolo bránené v dodržiavaní a praktizovaní ich náboženstva, prorokovi spoločníci, ktorí sa zúčastnili na hliadke, sa spýtali, či za ich snahu a námahu, ktorú na hliadke vynaložili, nedostanú od Boha nejakú odmenu. Nato bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh vysvetľuje, že tí muslimovia, ktorí uverili, tí ktorí emigrovali z Mekky, aby si zachovali svoje náboženstvo a bojovali za ochranu tohto náboženstva, sú tí, ktorí skutočne v Boha veria a ktorí dúfajú, že sa im dostane Jeho milosť.

219. Pýtajú sa ťa (Muhammad) na opojné nápoje a na hazardné hry. Povedz (im odpovedajúc) : „V oboch spočíva veľký hriech ale i prospech pre ľudí (tak alkohol ako aj hazardné hry majú svoje kladné i záporné stránky) , hriech, ktorý v nich spočíva (ich záporné a škodlivé stránky) , je však väčší než prospech z nich (preto Korán muslimom prikazuje, aby sa k obom nepribližovali) “. A pýtajú sa ťa (Muhammad) , čo majú míňať (a rozdávať zo svojich majetkov na pomoc ostatným) , povedz (im odpovedajúc) : „Čo máte nazvyš“. Takto vám Boh objasňuje znamenia, azda budete premýšľať (a uvažovať o účele a opodstatnenosti týchto ustanovení) (219)

     (219): Jedného dňa prišli k prorokovi Muhammadovi Omar Bin Al Chattáb, Muáz Bin Žabaľ a skupina ďalších muslimov a povedali mu: „Povedz nám, či sú opojné nápoje a hazardné hry povolené, alebo zakázané, pretože ony oberú človeka o rozum a peniaze.“ V tomto období ešte opojné nápoje a hazardné hry neboli zakázané, ale ani nebola nikde v Koráne zmienka o ich povolení. To znamená, že ešte nenastal čas, v ktorom by sa úplne zakázali, pretože spoločnosť na takýto definitívny zákaz ešte nebola pripravená. Ako odpoveď na otázku muslimov Boh zoslal tento verš, v ktorom im objasňuje, že opojné nápoje a hazardné hry majú svoje klady, ale aj záporné stránky a že tie ich záporné stránky prevažujú nad kladnými. Ide tu v podstate ešte len o určité skryté odporúčanie muslimom, aby sa im vyhýbali, pokiaľ je to možné, čo najviac.

220. O živote najnižšom (pozemskom) i poslednom (a večnom, ktorý príde) . (Začiatok verša nadväzuje na poslednú vetu z predchádzajúceho verša: Azda budete premýšľať o tom, čo je pre vás lepšie v živote pozemskom i budúcom, ktorý vás čaká) . A pýtajú sa ťa (Muhammad) na siroty (ako sa majú k ich majetku a k ich záležitostiam správať) , povedz (im odpovedajúc) : „Starať sa o ich majetok (a ich záležitosti) znamená dobro (nedopustíte sa tým hriechu, ale vykonáte dobrý skutok) . A ak by ste s nimi nažívali (starali sa o ne, o ich potreby a spravovali by ste ich majetky alebo im pomáhali ich spravovať) , tak sú vašimi bratmi (sú akoby vašimi bratmi, preto sa k nim správajte vľúdne a starostlivo tak, ako by ste sa starali o vlastných súrodencov) . A Boh (dobre) vie, kto skazu chce (kto má zlý úmysel a chce osirelému škodiť a okradnúť ho) a kto nápravu (kto chce preňho dobro a chce mu pomôcť a jeho majetok zveľadiť) . A keby Boh bol chcel, bol by vám všetko sťažil (bol by vám uložil také povinnosti a obmedzenia vo vzťahu k sirotám i k správe ich majetku, ktoré by vám váš život s nimi veľmi sťažili) . A Boh je mocný a múdrosťou oplýva“.  (220)

     (220): Boh v Koráne zoslal niekoľko veršov, v ktorých muslimov upozorňuje, aby sa nepribližovali k majetkom sirôt so zlým úmyslom a pohrozil tým, ktorí by sirotám uberali z majetkov alebo by ich oň okrádali. To mnohých muslimov, žijúcich v dome, v ktorom žili siroty, viedlo k tomu, že začali striktne oddeľovať svoju potravu od potravy, ktorú mali tieto siroty, svoje majetky od majetku týchto sirôt z obavy pred tým, aby im z toho nevedomky niečo nevzali. Stávalo sa mnohokrát, že takéto osirelé dieťa nezjedlo všetko jedlo, ktoré bolo preň uskladnené, a tak sa pokazilo (pričom si musíme uvedomiť, že jedlo nebolo vždy dostupné, ako je tomu dnes). Muslimov kazenie a marenie takéhoto jedla trápilo, a tak prišli k prorokovi Muhammadovi, aby sa ho spýtali, ako majú tento problém riešiť. Prorok Muhammad čakal, aby mu prišla odpoveď na otázku, ktorú mu muslimovia položili. Ako odpoveď bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh muslimom hovorí, že sa majú o siroty starať svedomite a spravovať ich majetok presne tak, ako keby sa starali o svojich súrodencov, to znamená, dávať naň pozor a opatrovať ho. Boh muslimov upozorňuje, že keby bol chcel, bol by im prikázal, aby striktne oddeľovali všetko, čo patrí sirotám, od svojich majetkov, čím by im značne sťažil a znepríjemnil život. Boh im ale chce všetko uľahčiť a nie sťažiť, preto nech dbajú na to, aby boli ich vzťahy k sirotám normálne a vyvierajúce z dobra voči nim. V niektorých ďalších veršoch sa konkretizujú určité práva a povinnosti správcov sirotského majetku. Vo verši 4:10 sa napríklad opatrovníkovi alebo správcovi v nevyhnutnej miere povolilo jesť a obstarať si živobytie z jedla a majetku sirôt, pokiaľ by správca takéhoto majetku bol sám chudobný. Avšak to, čo by si vzal na živobytie z tohto majetku, by neskôr vrátil, pokiaľ by mohol. Ak by však bol stále chudobný, nemusel by nič vracať.

221. Nežeňte sa (muslimovia) so ženami, ktoré k Bohu pridružujú (niekoho alebo niečo, okrem žien pochádzajúcich z Ľudí Knihy) , pokým sa nestanú veriace (neuveria) . Veriaca otrokyňa je lepšia (na to, aby sa stala vašou manželkou a partnerkou) než taká, ktorá k Bohu pridružuje, i keď by sa vám (táto pridružujúca) páčila. A nedávajte veriace ženy za manželky tým, ktorí k Bohu pridružujú, pokým sa nestanú veriacimi (neuveria) . Veriaci otrok je lepší (ako manžel a životný partner pre ženu) než taký, ktorý k Bohu pridružuje, i keď by sa vám (takýto pridružujúci) páčil. Tí (ktorí k Bohu pridružujú, vás) vyzývajú k ohňu (pretože sa môže stať, že vás v rámci spolužitia odvrátia od viery, privedú vás k vykonaniu vecí, ktoré sú v rozpore s islamom a celkový život s takýmto manželom nebude pokojný pre rôznosť pováh, presvedčení a názorov na život) a Boh (tým, že vás chce takýmto zákazom chrániť pred všetkými týmito možnými problémami, vás) vyzýva k záhrade rajskej a k odpusteniu Svojím povolením. I objasňuje (Boh) Svoje znamenia ľuďom, azda to budú mať na pamäti.  (221)

     (221): Dôvod zoslania tohto verša spočíval v tom, že jeden muslim za čias proroka Muhammada sa chcel oženiť so ženou, ktorá k Bohu pridružovala rovných a prosil proroka Muhammada, aby mu takéto manželstvo schválil. Boh na to zoslal tento verš, v ktorom muslimom odkazuje, aby takéto manželstvá neuzatvárali.

222. Pýtajú sa ťa (Muhammad) na menštruáciu (na pohlavný styk počas nej) , povedz (odpovedajúc) : "Spôsobuje ublíženie (žene i mužovi takýto styk počas menštruácie) , zdržte sa preto pohlavného styku so ženami po dobu menštruácie a nepribližujte sa k tomu (k praktizovaniu pohlavného styku s nimi) , až kým nebudú čisté (po skončení ich menštruácie nepristúpte k pohlavnému styku, kým sa neumyjú) . Keď sa očistia, tak k nim pristúpte odtiaľ, odkiaľ vám to Boh prikázal (spôsobom, akým vám Boh prikázal; čo sa tu myslí touto vetou, vysvetľuje okrem iného i nasledujúci verš) . Veď Boh má rád tých, ktorí pokánie činia a má rád tých, ktorí sa očisťujú.  (222)

     (222): V predislamskej dobe u Arabov prevládal zvyk, ktorý prebrali od iných národov a spoločenstiev a ktorý spočíval v tom, že keď sa dostavila menštruácia u ženy, prestali sa s ňou stýkať, jesť, piť, ba dokonca s ňou nebývali v jednom dome, až kým sa jej menštruácia neskončila. Iná skupina Arabov zasa nepoznala žiadne obmedzenie a i v dobe menštruácie so svojimi ženami súložili. Preto sa jedného dňa jeden muslim, zvaný Abú El Dahdáh spýtal proroka Muhammada: „Posol Boží, čo máme robiť so ženami, keď sa dostaví ich menštruácia?“. O tom Boh zoslal muslimom tento i nasledujúci verš, v ktorom je napísané: Pýtajú sa ťa Muhammad na pohlavný styk so ženami v období ich menštruácie, či je povolený, alebo zakázaný? Povedz: "Je to obdobie nečistoty pre ženu, a preto sa zdržte pohlavného styku so svojimi ženami, až pokým neuplynie toto obdobie, nezastaví sa krvácanie a neočistia sa. Táto časť verša zdôrazňuje, že počas menštruácie by manželia nemali mať žiadny pohlavný styk, až kým sa krvácanie u ženy nezastaví a ona sa neumyje. V Koráne sa menštruácia ženy berie skôr ako fyziologický proces, nie ako náboženská nečistota. Preto toto obdobie v ničom neovplyvní každodenný život oboch manželov. To znamená, že okrem zákazu pohlavného styku všetko beží ako obyčajne, ani vzájomné dotyky manželov sa nijak neobmedzujú. Boh ďalej pokračuje: Keď sa skončí obdobie menštruácie a ženy sa očistia, potom toto obmedzenie odpadáva. Muž by mal však dbať na to, aby dodržiaval určité pravidlá i pri tomto akte. Medzi ne napríklad patrí zákaz análneho styku, na strane druhej sa vyžadujú prejavy určitej náklonnosti a pochopenia medzi manželmi, a iné. Boh pokračuje a žiada od tých muslimov, ktorí konali inak, ako to ustanovil tento verš, aby pokánie učinili za to, čo predtým konali, aby sa očistili a nevracali sa už viac k tomu.

223. Vaše ženy sú ako polia pre vás (ktoré, keď správne oriete, zožnete i dobrú úrodu) , prichádzajte preto na svoje pole, kedy chcete a ako chcete (bez akýchkoľvek obmedzení, ktorými ste predtým sami seba obmedzovali, ale súčasne i v rámci zásad islamského náboženstva) a učiňte predtým (pred samotným aktom) niečo dobré jeden pre druhého. A bojte sa Boha a vedzte, že sa s Ním stretnete (príde čas, kedy pred ním budete stáť a zodpovedať sa za to, čo konáte) . A oznám radostnú zvesť veriacim (o odmene, ktorá ich čaká, keď sa tejto bohabojnosti budú držať) .  (223)

     (223): Pred príchodom proroka Muhammada (požehnanie a mier nech ho sprevádza) do Mediny, žila v nej popri Araboch aj skupina židov. Nakoľko židia mali Tóru zoslanú Bohom, pokladali sami seba za vlastníkov Písma a boli presvedčení, že majú viac poznatkov a znalostí ako Arabi, ktorí tam žili. Z tohto dôvodu Arabi prebrali mnohé zvyky od nich. Jeden zo zvykov, ktoré si medinskí Arabi osvojili, bol aj spôsob intímneho styku so ženami. Židia totiž pohlavný styk so ženami praktizovali tak, že žena bývala v ležiacej polohe. Židia hovorili, že keby muž súložil so svojou ženou v polohe zozadu, dieťa, ktoré sa z takéhoto styku narodí, bude mať fyzickú vadu. Okrem toho sa židia snažili, aby bola žena počas takéhoto styku čo najviac zakrytá. Arabi v Mekke však praktizovali pohlavný styk so ženami vo všetkých polohách, ktoré v tom čas poznali. Keď muslimovia emigrovali z Mekky do Mediny, jeden z nich sa oženil so ženou pochádzajúcou z Mediny. Keď však došlo k tomu, že chceli naplniť i intímnu stránku svojho manželského života, manžel sa chcel riadiť zvykmi, ktoré platili v Mekke. Manželka však také niečo odmietala, pretože v Medine bolo zvykom intímny styk so ženami praktizovať len v jednej polohe po ležiačky a so zakrytým telom (podobne, ako to bolo u medinských židov). A tak manželka požiadala manžela, aby dodržal zvyky, ktoré platili v Medine, alebo aby sa jej stránil. Tak to pokračovalo, až kým sa o nich nedopočul prorok Muhammad. Onedlho bol poslovi Muhammadovi zoslaný tento verš, v ktorom Boh porovnáva manželky s dobrou a úrodnou pôdou, ktorá prináša spokojnosť a dobré potomstvo bez ohľadu na to, akou technikou je táto pôda obrábaná. Ďalej muslimom hovorí, že je im dovolené, aby zúrodnili svoj intímny život kedykoľvek, keď budú pociťovať potrebu a v akejkoľvek polohe (s výnimkou análneho styku a styku, ktorý by mohol niektorému z manželov ublížiť). Veta „A učiňte predtým (pred samotným aktom) niečo dobré sami pre seba“ ukladá manželom povinnosť psychickej i fyzickej prípravy a predohry na takýto intímny styk, aby obaja manželia pocítili z neho pôžitok. Verš sa končí tým, že Boh muslimov upozorňuje na to, aby boli bohabojní vo všetkom, čo konajú.

224. Nečiňte prísahu na Boha (ak by ste na Neho prisahali) prekážkou toho, aby ste boli úctiví a bohabojní a aby ste naprávali vzťahy medzi ľuďmi (odprisahanie na Boha, že niečo urobíte, alebo neurobíte, sa nesmie stať prekážkou na ceste k zbožnosti, bohabojnosti a k náprave vzťahov medzi ľuďmi) . A Boh všetko počuje a všetko vie,  (224)

     (224): Jedného dňa muslim zvaný Abdulláh Bin Raváha prisahal na Boha, že sa nebude stýkať s manželom svojej dcéry, že k nemu nevojde nikdy do domu, že sa s ním nebude rozprávať, ani nebude už nikdy udobrovať vzťah medzi ním a jeho manželkou, teda medzi ním a svojou dcérou. Zrejme to bolo v dôsledku nedorozumenia medzi Abdulláhom a manželom jeho dcéry. Abdulláh dodržiaval svoju prísahu a vždy hovoril, že mu neprislúcha ju porušiť. V dôsledku Abdulláhovej prísahy na Boha sa však prestal stýkať s manželom svojej dcéry, čím však porušil jednu zásadu, o dodržiavanie ktorej sa islam zasadzuje, a to dobré vzťahy s príbuznými. Boh preto zoslal tento verš, v ktorom muslimov učí, aby sa prísaha na Boha nestala výhovorkou a prekážkou v konaní dobra, zbožných a bohabojných skutkov alebo v naprávaní vzťahov medzi rozhádanými a znepriatelenými ľuďmi. Ak by mali ľudia preto, aby dodržali svoju prísahu, prestať konať dobro, môžu ju porušiť a takéto porušenie odčiniť spôsobom, ktorý na to islam stanovil. Porušenie prísahy je však u Boha veľmi veľký hriech, takže si treba dávať dobrý pozor, pokiaľ by ju niekto chceli porušiť. Porušenie prísahy je prípustné výlučne v prípadoch, ak by človek svojou prísahou porušil ďalšie podstatné zásady islamu. V tomto prípade je to udržiavanie dobrých vzťahov s príbuznými alebo zlepšovanie vzťahov medzi ľuďmi. Porušenie takejto prísahy však nesmie uškodiť nikomu tretiemu. Prorok Muhammad povedal: „Nemalo by sa prisahať vo veciach, ktoré by viedli k neposlušnosti voči Bohu, ktoré by viedli k prerušeniu vzťahov medzi príbuznými alebo o ktorých by človek nemohol rozhodovať.“

225. Boh vás nebude brať na zodpovednosť za vaše nechcené prísahy, ale vás bude brať na zodpovednosť za to, k čomu sa vaše srdcia rozhodli (mienili a mysleli vážne) . A Boh je odpúšťajúci a má veľkú trpezlivosť.  (225)

     (225): Boh vás nebude volať na zodpovednosť za nedodržanie prísah, ktoré ste nechceli a ktoré ste vyslovili bez toho, aby ste si uvedomovali, že ide o prísahu. V arabskom jazyku ľudia zvykli používať rôzne frázy. Jedna z nich sa napríklad zvykne používať pri ponúkaní jedla hosťom. Ak by niekto hosťa ponúkol jedlom, ale hosť by sa ospravedlnil a odmietol jesť, niektorí hostitelia zvyknú naliehať a pritom používať vety obsahujúce prísahu ako napríklad „Prisahám na Boha, že sa musíš z jedla ponúknuť“. Pokiaľ by sa hosť nakoniec neponúkol, znamenalo by to obvykle nedodržanie prísahy a zhrešenie hostiteľa. Používanie takýchto viet a prísah sa však už zaužilo ako spôsob prosby, aby hosť jedol. Takže aj keby ju hostiteľ použil, nemyslí tým skutočnú prísahu, ale skôr prosbu. Ľudia takéto frázy poznajú a vedia, že neznamenajú prísahu, ale prosbu, preto ich za prísahu ani nepokladajú, a teda, ak sa nimi hosť neriadi, hostiteľ nezhreší. Za hriech sa však už považuje porušenie takej prísahy, ktorá bola mienená vážne, ako napríklad prísaha na súde, prísahy pri obchodných dohodách, atď. Treba tu zdôrazniť, že podľa Koránu, ak by veriaci človek chcel prisahať, mal by prisahať len na Boha, aby tak jeho prísaha bola mienená vážne a aby ju on aj skutočne dodržal.

226. Tí (muži) , ktorí prisahajú, že sa svojich žien nedotknú, nech na nich tieto (ich ženy – manželky) vyčkajú štyri mesiace, ak by sa (manželia) vrátili (ku svojim manželkám počas nich a odvolali svoju prísahu) , tak Boh je odpúšťajúci a milostivý (odpustí manželom porušenie takejto prísahy) .  (226)

     (226): V predislamskom období nemali Arabi obmedzený počet manželiek, muž mohol mať jednu, dve, desať alebo aj sto. Prevládal i taký zvyk, že keď muž už nechcel žiť so svojou ženou, ale ani nechcel, aby sa s ňu oženil niekto iný, prisahal, že sa jej už nikdy nedotkne, a tak takáto žena bola v situácii, keď fakticky nemala manžela, ale sa nemohla ani vydať, pretože oficiálne bola ešte vydatá. Doba, počas ktorej táto prísaha platila, nebola obmedzená. To znamenalo, že manželka mohla stráviť i celý svoj život v stave, kedy fakticky nemala manžela, ale ani nebola rozvedená. Príchodom islamu sa celá situácia zmenila. Počet manželiek, ktoré muslim mohol mať, sa obmedzil len na štyri v tom istom čase. Spomenutá prísaha a jej účinky v manželstve však stále platili až dovtedy, kým nebol zoslaný tento verš, ktorý obmedzil dobu platnosti prísahy manžela, že sa svojej manželky už nedotkne, na štyri mesiace. To znamená, že ak by sa stalo, že by manžel odprisahal, že sa svojej manželky už nedotkne, Korán poskytol takejto manželke automatickú ochranu. Ak by manžel svoju prísahu v priebehu štyroch mesiacov neodvolal, tak má manželka právo obrátiť sa na sudcu so žiadosťou o rozvod. Ak by sa ani sudcovi nepodarilo manžela presvedčiť, aby svoju prísahu odvolal, potom má sudca právomoc prinútiť manžela k rozvodu, teda manželstvo na požiadanie manželky ukončiť. Aby sa však prísahy mienili vážne a nevyslovovali sa nezodpovedne, dotyčný manžel musel odvolanie alebo porušenie prísahy odčiniť, a to spôsobom, ktorý na to Korán stanovil. Bolo to napríklad na-kŕmenie desiatich biednych ľudí alebo ich ošatenie, vykúpenie otroka spod otroctva, atď. (pozri verš 5:89).

227. Ak by sa rozhodli (takíto manželia) pre rozvod, tak (nech majú na pamäti, že) Boh všetko počuje a všetko vie.  (227)

     (227): Ak by manžel i po tých štyroch mesiacoch neodvolal svoju prísahu, že sa svojej manželky už nedotkne, a nevrátil sa k nej, podľa niektorých právnych škôl a smerov nastane rozvod manželstva automaticky. Podľa iných právnych škôl a smerov manželka získava titul na to, aby požiadala súd o rozvedenie manželstva, kedy súd dá manželovi ešte možnosť vrátiť sa k svojej manželke. Ak by však návrat odmietol, súd manželstvo rozvedie.

228. Rozvedené ženy majú vyčkať tri cykly. A nie je im dovolené (rozvedeným manželkám) , aby zatajovali to, čo Boh stvoril v ich lonách (utajovať ťarchavosť pred manželom) , ak veria (takéto ženy) v Boha a v Deň posledný (deň zmŕtvychvstania alebo súdny deň) . A ich manželia majú väčšie právo na ich návrat, ak by chceli nápravu učiniť. (Určitý čas po rozvode, po dobu uddy, Korán manželom zachováva výlučné právo na to, aby sa k sebe ešte vrátili, pokiaľ by to obaja chceli a snažili sa o nápravu vzájomných vzťahov. Aj z tohto dôvodu by rozvedená manželka nemala zatajovať prípadné tehotenstvo pred manželom.) A majú (manželky) toľko práv, koľko je na nich povinností, podľa dobrej zvyklosti (na tom ktorom mieste a v tom ktorom čase, celý vzťah medzi manželmi by sa však mal zakladať na dobrovoľnosti a malo by sa vylúčiť násilie a donútenie) ; muži však majú o stupeň viac ako ony (ich manželky) . (Boh dal mužom určité vlastnosti, ktorými sa líšia od žien a ktoré ich v určitom smere zvýhodňujú, ale zároveň sa zvyšuje miera zodpovednosti muža, okrem toho majú muži o jedno oprávnenie viac než ženy, čo spočíva v tom, že manžel má právo uskutočniť rozvod mimosúdne) . A Boh je mocný a oplýva múdrosťou.  (228)

     (228): Ak by došlo k rozvodu medzi manželmi, Korán určil ochrannú dobu – dobu uddy, počas ktorej je možné uskutočnený rozvod zrušiť. Počas tejto doby (uddy) je možné, aby sa manželia k sebe vrátili bez potreby uzavretia nového sobáša. Počítanie času v dobe zoslania verša bolo rôzne. V niektorých oblastiach sa riadili lunárnym kalendárom, inde zasa počítali čas inak, existovali mnohé spôsoby počítania času. Korán možno preto volí jednotnú časovú mierku, ktorá sa nemení na akomkoľvek mieste alebo čase. Rozhodujúcimi pre výpočet začiatku a konca ochrannej doby sa stali menštruačné cykly ženy, teda jednej zo strán, ktorej sa rozvod najviac týkal. Ochranná doba, ako hovorí verš, sa končí uplynutím troch menštruačných cyklov dotknutej ženy – rozvedenej manželky. Počas tejto ochrannej doby sa rozvedená žena nemôže vydať a rozvedené manželstvo môže byť kedykoľvek obnovené so súhlasom muža a ženy, teda rozvod môže byť odvolaný. Po uplynutí ochrannej doby sa síce rozvedení manželia k sebe môžu znova vrátiť, ale musia už uzavrieť nové manželstvo a stanoviť nové podmienky takéhoto manželstva. (Môžu si dohodnúť tvrdšie podmienky alebo postihy v prípade zopakovania sa sporu, ktorý viedol k rozvodu prvého manželstva). Ochranná doba sa okrem uplynutia času môže skončiť predčasne, ak by sa počas nej manžel oženil s inou ženou. Ak by sa stalo, že by žena zistila ťarchavosť v priebehu ochrannej doby, je povinná oznámiť to manželovi, s ktorým sa rozviedla. Je to i snaha o zachovanie rodiny, pretože sa môže stať, že takéto počaté dieťa by vyriešilo spory medzi rozvedenými manželmi a primälo ich k zrušeniu rozvodu a návratu k sebe. Vzťahy medzi manželmi by sa ozdravili a dieťa by netrpelo, že sa narodilo v rozvedenom manželstve. Verš ďalej ustanovuje dôležitú zásadu adresovanú rodičom a príbuzným rozvedených manželov. Neraz sa stávalo totiž, že sa rozvedení manželia chceli k sebe vrátiť, avšak odmietavý postoj rodičov a príbuzných k takémuto návratu to nakoniec znemožnil. Preto Korán takýmto rodičom prikazuje, aby rozvedeným manželom nestáli v ceste k návratu do manželstva, pokiaľ by to obaja mienili vážne a úprimne. Verš sa venoval aj problematike práv a povinností manželov v rámci manželstva. Deklaruje v prvom rade skutočnosť, že ich vzťahy sa majú riadiť zásadou dobrovoľnosti, a nie násilím. Deklaruje, že obaja manželia majú toľko práv jeden voči druhému, koľko povinností sa od nich vyžaduje. To znamená, že manželia si musia rozdeliť úlohy v domácnosti, napríklad žena sa stará o domácnosť a muž pracuje mimo nej. Všetko závisí od toho, ako sa obaja dohodnú a čo si prirodzeným spôsobom rozdelia. Na takejto dohode a jej rešpektovaní potom závisí existencia manželstva a jeho zotrvanie. Boh dal mužom určité vlastnosti, ktorými sa líšia od žien a ktoré ich v určitom smere zvýhodňujú, ale zároveň sa zvyšuje miera zodpovednosti muža za rozhodnutia, ktoré sú mu zverené. Korán okrem toho manželovi dáva o jedno oprávnenie viac než manželke. Manžel má oprávnenie rozviesť sa s manželkou i mimosúdnou cestou a takisto mimosúdnou cestou takýto rozvod počas ochrannej doby zrušiť. Manželka o rozvod môže požiadať len súdnou cestou. Svojím spôsobom je toto ustanovenie určitou ochranou pre ženu z hľadiska majetkových vzťahov a ich vysporiadania a v určitom smere i ochranným opatrením pre deti a ich výchovu. Niektoré výklady ale vetu „Muži však majú o stupeň viac ako ony“ vykladajú tak, že muži majú o jednu prirodzenú vlastnosť viac než ženy a tou je určitá fyzická a psychická odlišnosť mužov od žien, ktorá činí mužov pri všeobecnom spravovaní záležitostí rodiny lepšími správcami. Boh v závere verša pripomína ľuďom, že je mocný a má nekonečnú múdrosť a všetko, čo im ukladá, je nakoniec v ich prospech.

229. Rozvod (medzi tými istými manželmi) je povolený dvakrát. Potom buď si ich (manželia, manželky) ponecháte podľa dobrej zvyklosti (a budete spolu spokojne a dobre nažívať) , alebo ich uvoľnite z manželského zväzku s dobrým úmyslom (nie preto, aby ste im uškodili alebo aby ste ich obrali o niečo z ich majetku, atď.) . A nie je vám (manželia) dovolené, aby ste vzali niečo z toho, čo ste im (svojim manželkám) dali (darovali) ; jedine ak by sa obaja (manželia) obávali, že nedodržia hranice Bohom určené. (Výnimku z uvedených zásad tvorí len prípad, ak by sa manželia báli, že pokiaľ by ich dodržali, porušili by hranice, ktoré Boh správaniu a spolužitiu manželov stanovil) . Ak by ste sa obávali (vy, ktorí by ste boli opatrovníkmi alebo zástupcami takýchto žien) , že (obaja manželia) nedodržia hranice Bohom určené (ak by spoločne ostali v manželstve) , tak nie je pre nich (pre manželov) hriechom to, ak by sa ona (manželka) vykúpila (nie je hriechom, ak by sa manželka vzdala časti toho, čo od manžela dostala alebo mala dostať ako náhradu za to, že žiada od neho rozvod a rozchádza sa s ním) . To sú hranice Bohom určené, tak ich neprekračujte. A kto prekročí hranice Bohom určené, to je ten, kto sa krivdy dopúšťa (každý, kto by tieto hranice prekročil, sa dopúšťa krivdy) .  (229)

     (229): Na pochopenie významu verša musíme poznať udalosti, ktoré sprevádzali jeho zoslanie. Inštitút zrušenia alebo odvolania rozvodu bol známy u Arabov ešte pred tým, než Boh poveril posla a proroka Muhammada posolstvom. Možnosti uskutočnenia rozvodu i jeho zrušenia boli však neobmedzené. To znamená, že manžel sa mohol so svojou manželkou rozviesť aj stokrát a vždy pred uplynutím doby uddy (ochrannej doby), rozvod zrušiť a manželku znova zaviazať manželstvom, atď. Podľa toho, ako to z udalostí pred zoslaním tohto verša vyplýva, ak by sa bol manžel rozhodol rozvod zrušiť, manželka by sa bola musela k manželovi vrátiť bez ohľadu na to, či s tým súhlasila, alebo nie. Raz sa jeden manžel rozviedol so svojou manželkou a vyčkal, kým sa priblíži koniec doby uddy. Tesne pred jej uplynutím rozvod zrušil a svojej manželke povedal: „Prisahám na Boha, nevrátiš sa ku mne, ale ani sa ma nikdy nezbavíš“. Manžel tým myslel, že sa s manželkou po každý raz rozvedie a keď sa bude blížiť koniec doby uddy (ochrannej doby), rozvod zruší. Nato bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh muslimom určuje, že rozvod a jeho zrušenie sa pripúšťa len dvakrát. Ak by sa manžel s manželkou rozviedol po tretíkrát, takýto rozvod sa stáva absolútnym bez možnosti jeho zrušenia. Ak by sa niekto so svojou manželkou rozviedol dvakrát a dvakrát rozvod odvolal, potom sa už musí definitívne rozhodnúť, či s manželkou zotrvá v dobrom spoločnom živote, alebo sa s ňou rozíde a uvoľní ju z manželského zväzku bez toho, aby sa voči nej dopustil akejkoľvek krivdy. Majetok, ktorý manžel svojej manželke dá, napríklad veno, rôzne dary počas manželstva a iné, ostáva majetkom manželky počas manželstva i v prípade jeho zániku a manžel bez manželkinho súhlasu s ním nesmie v nijakej forme nakladať. Existuje však aj výnimka zo zásady, ktorá hovorí, že manžel nesmie vziať od manželky nič z toho, čo jej daroval. Ide o prípad, kedy sa manželka rozhodne, že už v manželstve nechce zotrvať, ak pocíti, že zotrvaním v tomto manželstve by sa dopustila hriechu alebo by nedokázala byť pre svojho manžela dobrou manželkou, a tak požiada manžela alebo súd, aby manželstvo rozviedol. Keďže v tomto prípade manželka spôsobila rozbitie alebo rozvod manželstva, manžel má právo na to, aby si po dohode s manželkou vzal späť časť toho, čo jej daroval alebo dokonca i všetko. Závisí to od dĺžky trvania manželstva a od dohody týchto manželov, resp. manžela a osoby, ktorú manželka poverí vyjednávaním s manželom. Je to určité odškodnenie pre manžela za ublíženie alebo prípadnú potupu, ktorú mu mohla manželka svojím konaním spôsobiť. Ibn Abbás, jeden z prorokových spoločníkov, uviedol, že prvá žena, ktorá sa v islame rozviedla na vlastnú žiadosť, bola sestra Abdulláha Bin Ubejja, a to vtedy, keď prišla k prorokovi Muhammadovi a povedala mu: „Posol Boží, už nikdy nič nespojí moju hlavu s hlavou môjho manžela (myslela tým, že už nikdy nechce byť so svojím manželom). Keď som zdvihla záves v dome, videla som, ako prichádza v sprievode mužov a on mal spomedzi nich najtmavšiu farbu pleti, mal najnižšiu postavu a najškaredšiu tvár. Jej manžel nato povedal: "Posol Boží, dal som jej to najlepšie z môjho majetku: záhradu, ktorú som vlastnil (a teraz žiada o rozvod!). Ak by mi ju vrátila, tak s rozvodom súhlasím. Prorok sa manželky spýtal: "Čo hovoríš?“ Odpovedala: „Vrátim mu ju a ak by chcel, ešte mu aj pridám.“ Ibn Abbás povedal: „A tak ich prorok rozlúčil.“

230. Ak by sa (manžel) s ňou (manželkou) rozviedol, tak mu (manželovi) nebude (manželka znova) dovolená (nebude sa môcť vrátiť k nej alebo uzavrieť nové manželstvo) , pokiaľ sa (manželka) nevydá za iného muža. Ak by sa s ňou (i tento nový manžel) rozviedol, tak nie je pre nich (pre manželku a bývalého prvého manžela) hriechom, aby sa k sebe vrátili (znova vstúpili v manželský zväzok) , pokiaľ by si mysleli, že budú dodržiavať hranice Bohom určené. To sú hranice Bohom určené, objasňuje ich (Boh) ľuďom, ktorí vedia (čoho by sa mali vyvarovať) .  (230)

     (230): V predchádzajúcom verši sa hovorí, že odvolanie rozvodu sa povoľuje dvakrát. V tomto verši sa ďalej hovorí, že ak by sa manžel s manželkou ešte raz, t.j. po tretíkrát rozviedol, nastáva už absolútny a definitívny rozvod bez možnosti jeho odvolania alebo zrušenia. Tu platí pravidlo, že aj keby sa obaja chceli k sebe vrátiť uzavretím nového manželstva, nie je to možné. Najprv bývalá manželka musí skúsiť manželstvo s iným mužom, spoznať odlišný manželský život, a tak posúdiť výhody a nevýhody oboch manželstiev. Je už na nej, či sa rozhodne v novom manželstve pokračovať a zabudnúť na svojho bývalého manžela, alebo či usúdi, že jej prvé manželstvo bolo skutočne omnoho lepšie a požiada o rozvod. Ak by sa rozviedla s druhým manželom a usúdila by, že by sa chcela vrátiť k prvému manželovi a že by boli tentoraz k sebe omnoho zhovievavejší a dokázali by už dodržiavať zásady manželského spolunažívania, ktoré Boh uložil, tak sa k sebe môžu vrátiť. Toto sú hranice a zásady, ktoré Boh objasňuje tým ľuďom, ktorí vedia a dokážu pochopiť, že to, čo im Boh uložil, je len pre ich dobro.

231. Ak by ste sa rozviedli (manželia) so ženami (so svojimi manželkami) a ony (tieto manželky) by dosiahli im stanovenú lehotu (blížili by sa ku koncu ochrannej doby – uddy) , tak ich podržte podľa dobrej zvyklosti (zotrvajte s nimi v manželstve s dobrými úmyslami) , alebo ich uvoľnite (z manželského zväzku) podľa dobrej zvyklosti (platnej na tom ktorom mieste a v tom ktorom čase) . A nedržte ich v manželstve (len preto) , aby ste im uškodili a voči nim mieru prekročili. A kto by tak konal, ten krivdí svojej duši. A neberte si Božie znamenia na posmech (tým, že budete ignorovať to, čo vám Boh ukladá) a spomeňte si na dar Boží vám daný a na to, čo vám (Boh) zoslal z Knihy a z múdrosti, aby vás tým poučil (zoslal vám také zásady, ktoré vám umožnia žiť čo najlepšie v živote pozemskom a čo vám zabezpečí dobrý život i v živote posmrtnom) . A bojte sa Boha (dajte si pozor, aby ste si nevyslúžili Jeho hnev) a vedzte, že Boh o všetkom (čo robíte) vie.  (231)

     (231): Verš je adresovaný manželom a hovorí: Ak by ste sa rozviedli so svojimi manželkami a doba ich uddy by sa blížila ku koncu, tak sa rozhodnite, či rozvod zrušíte a budete s nimi pokračovať v dobrom manželskom živote, alebo ich od manželského zväzku oslobodíte a každý z vás pôjde svojou cestou. Ďalej verš manželov upozorňuje, aby nikdy nepristúpili k odvolaniu rozvodu len preto, aby manželke ublížili, pretože by sa dopustili obrovskej krivdy voči nej i sami voči sebe. Islam síce možnosť odvolania rozvodu ohraničil na dvakrát, ale doba od prvého rozvodu až k poslednému tretiemu rozvodu by mohla trvať približne šesť mesiacov alebo možno i viac. Boh na to muslimov upozorňuje i preto, že aj keď sa k odvolaniu rozvodu vyžaduje súhlas oboch rozvedených manželov, manželka, netušiac o zlých úmysloch svojho manžela, by mohla po prvýkrát i po druhýkrát súhlasiť s odvolaním rozvodu, a tým by sa jej utrpenie z rozvodu ešte znásobilo. Boh vo verši pokračuje a hovorí, že kto by dal súhlas na zrušenie, resp. odvolanie rozvodu len preto, aby svojej manželke ublížil a predĺžil dobu jej uvoľnenia sa z takéhoto manželstva, ten krivdí sám sebe, pretože porušuje Božie príkazy. Boh pripomína manželom, aby ustanovenia, ktoré im zoslal, brali vážne a aby ich nebrali s ľahostajnosťou a nech si spomenú na Božie dary, na to, čo im On zoslal v Knihe, na múdrosti a poznania, aby ľudí tým poučil a ukázal im, čo je správne a čo nie. Verš v závere pripomína manželom, aby sa Boha báli vo všetkom, čo konajú a nech majú stále pred očami, že Boh o všetkom vie.

232. Ak by ste sa rozviedli (manželia) so ženami (svojimi manželkami) a ony by dosiahli im stanovenú lehotu (koniec ochrannej lehoty – uddy) , tak im (adresátmi sú opatrovníci alebo zástupcovia týchto žien) nebráňte, aby sa znova vydali za svojich bývalých manželov, ak by dospeli k vzájomnej spokojnosti (udobrili sa a rozhodli sa, že budú spolu žiť) podľa dobrej zvyklosti (ktorá platí a nie je v rozpore s islamom) . Toto poučenie je určené pre toho z vás, kto verí v Boha a v Deň posledný (deň zmŕtvychvstania alebo v súdny deň, ktorý sa za posledný deň v Koráne označuje preto, že sa začína tam, kde sa končí posledný deň v živote pozemskom) . To (takto sa zachovať) je cnostnejšie pre vás a čistejšie (zo všetkých hľadísk) . A Boh vie (čo je pre vás čistejšie) a vy neviete (v čom spočíva skutočné dobro a spravodlivosť) .  (232)

     (232): Jedného dňa za čias proroka Muhammada (požehnanie a mier nech ho sprevádzajú) Maqal Bin Jesár (jeden z radov muslimov) vydal svoju sestru za istého muža, muslima. Manželia spolu žili, avšak po čase sa manžel rozviedol so svojou manželkou a uplynula i ochranná lehota bez toho, aby rozvod odvolal, takže rozvod sa stal absolútne platným. Po čase však obaja rozvedení manželia oľutovali, že sa rozviedli a zatúžili vrátiť sa k sebe. Muž sa preto pobral a šiel za bratom svojej bývalej manželky a požiadal ho, aby dal súhlas k tomu, aby sa s ňou znova oženiť. Maqal však bývalému manželovi svojej sestry povedal: „Ty nezbedník, syn nezbedníka! Bol som k tebe štedrý a súhlasil som, aby sa moja sestra stala tvojou manželkou, ale ty si sa s ňou rozviedol. Prísahám na Boha, nevráti sa k tebe už nikdy viac.“ O tom bol zoslaný tento verš, ktorý zakladá ďalšie z ustanovení Koránu vzťahujúcich sa na inštitút manželstva. Aj napriek tomu, že islam vyžaduje, aby mala žena pri uzatváraní manželstva zástupcu, ktorý za ňu dojedná všetky náležitosti predmanželskej zmluvy, posledné slovo vždy dáva jej. Ak by sa preto takýto zástupca postavil proti uzatvoreniu tohto sobáša alebo by konal proti nemu, žena má právo obrátiť sa na súd, aby jej ustanovil nového zástupcu, alebo aby sobáš povolil. Niektoré právne školy však dávajú možnosť žene, aby sa vydala aj bez zástupcu, pokiaľ by bola dostatočne zrelá a vyspelá, aby všetko bez jeho pomoci zvládla. Keď Maqal počul verš, povedal: „Počul som Pána svojho a poslúchnem Ho“. Potom zavolal bývalého manžela svojej sestry a povedal mu: „Dám ti ju za manželku a budem k tebe štedrý ..“

233. Matky majú kojiť svoje deti celé dva roky; to platí pre toho, kto by chcel dovŕšiť kojenie. A ten, komu sa narodili tieto deti (otec týchto detí alebo kto ho zastupuje) má povinnosť zabezpečiť im (matkám týchto detí) potravu a ošatenie podľa dobrej zvyklosti (zabezpečiť matke, ktorá kojí svoje deti, počas obdobia kojenia všetko, čo potrebuje ona i dieťa podľa dobrej zvyklostí v tej ktorej krajine) . Žiadnej duši nie je uložené nič iné než to, čo zvládne (každý má plniť túto povinnosť len potiaľ, pokiaľ vládze) . Nesmie byť poškodená (žiadna) matka dieťaťom svojím (nesmie byť na ňu vyvíjaný nátlak, aby prijala určité nevhodné podmienky a pod.) , ale ani ten (muž) , komu sa dieťa narodilo, (nesmie byť poškodený) dieťaťom svojím. (Je tu vyjadrený všeobecný zákaz používať deti ako prostriedok na ubližovanie a nátlaku voči ktorémukoľvek z rodičov.) Pre dediča platí to isté (tá istá zásada) . Ak by ale obaja (muž aj žena) ho (dieťa) chceli odstaviť od kojenia (predčasne ukončiť dobu jeho kojenia) po vzájomnej dohode a porade, tak nezhrešia (doba prirodzeného kojenia sa môže predčasne ukončiť, ale za podmienky, že sa obaja bez nátlaku na tom dohodli) . A ak by ste si chceli vziať dojku pre vaše deti, tak nezhrešíte, pokiaľ jej odovzdáte, čo ste sľúbili (odmeny, ktorú ste sľúbili) podľa dobrej zvyklosti (s dobrým srdcom bez toho, aby ste ju ukrátili o niečo alebo ju za to ponižovali) . A obávajte sa Boha a vedzte, že Boh vidí všetko, čo konáte.  (233)

     (233): Uvedený verš stanovuje, že doba kojenia dieťaťa a povinnej starostlivosti matky oň je dva roky; to platí pre tých, ktorí chcú, aby sa ich dieťaťu dostala úplná starostlivosť matky počas tohto obdobia. Boh uložil povinnosť kojenia a starostlivosti o dieťa matke, na strane druhej však nenechal celé bremeno na jej pleciach a zaviazal toho, komu sa dieťa narodilo, k nie menej dôležitej povinnosti, ktorá spočíva v starostlivosti o dieťa a o jeho matku tým, že im zabezpečí potravu a ošatenie a bude sa k nim dobre správať. Tieto povinnosti však Boh obom uložil v medziach toho, čo zvládnu a znesú. Verš použil konštrukciu „ten, komu sa dieťa narodilo“, aby tým vyjadril skutočnosť, že nie vždy je zodpovedný za opateru a finančné zabezpečenie otec dieťaťa, ale môže to byť napríklad aj starý otec, strýko alebo opatrovník v prípade smrti otca. Verš pokračuje a ustanovuje ďalšiu dôležitú zásadu spočívajúcu v tom, že nik z rodičov alebo tretia osoba by nemala dieťa použiť ako zámienku pre poškodenie alebo ublíženie tomu druhému. Ani otec by nemal využiť city a lásku matky voči dieťaťu, aby ju tým vydieral a vynútil si napríklad vzdanie sa práva na výživné, ale na strane druhej ani matka by nemala využívať cit a lásku otca k svojmu dieťaťu a nemala by ho nadmieru zaťažovať svojimi požiadavkami. Všetky uvedené zásady sa v prípade smrti otca vzťahujú aj na jeho dediča, to znamená, že ak by otec zomrel, dedič otca je povinný matku i dieťa namiesto otca zaopatriť. Právo dieťaťa i matky ostáva tak zachované. Ďalej Boh stanovuje výnimku zo zásady, že matka má kojiť a starať sa o svoje dieťa, až kým dieťa nedosiahne dva roky. Výnimka spočíva v tom, že ak by sa matka a otec alebo matka a dedič dohodli na tom, že dieťa odstavia od kojenia ešte skôr, ako dovŕši dva roky, nezhrešia. Podmienkou takéhoto odstavenia však musí byť sledovanie prospechu dieťaťa, ako je napríklad odstavenie zo zdravotných dôvodov. Ďalšia zásada spočíva v tom, že ak by sa otec s matkou nedohodli ohľadom kojenia dieťaťa, otec si môže prenajať dojku, ktorá by sa o dieťa starala s tým, že on sa k nej bude správať dobre a dá jej včas celú odmenu, ktorú jej za jej prácu sľúbil. To by sa malo v konečnom dôsledku pozitívne prejaviť na dieťati a na jej starostlivosti oň. Verš sa končí tým, že Boh ľuďom pripomína, aby rátali s tým, že On vidí všetko, čo konajú a ako zmýšľajú, tak nech si dajú pozor a neprekračujú medze toho, čo určil.

234. Tí z vás, ktorí umrú a zanechajú po sebe manželky, tie nech vyčkajú (dajú si čas na oddych a zacelenie rany zo straty manžela, a to na dobu) štyri mesiace a desať dní (počas tejto doby sa nesmú vydať) . Keď dokončia (vdovy, túto) im stanovenú lehotu, tak nezhrešíte (vy, ktorí sa o takéto vdovy po smrti ich manžela staráte) za to, čo urobia sami so sebou podľa dobrej zvyklosti (ak by sa takáto vdova znova vydala) . A Boh o tom, čo konáte, dobre vie.  (234)

     (234): Verš sa zaoberá otázkou ochrannej lehoty – uddy, ktorú by mala manželka dodržať po smrti svojho manžela a hovorí: Ak niektorí muži z vašich radov, muslimovia, zomrú a zanechajú po sebe manželky, nech tieto vyčkajú štyri mesiace a desať dní, t.j. dobu, počas ktorej sa nesmú vydať, zdobiť sa alebo okrášľovať, vychádzať v noci z domu a majú ostať v manželskom dome. Ide tu o ochranné opatrenie pre prípad, že by vdova bola tehotná so svojím zosnulým manželom. Po takejto dobe by sa totiž už ukázalo, či je vdova tehotná, alebo nie. Musíme si uvedomiť dôležitý fakt spočívajúci v tom, že až donedávna nebolo vo všeobecnosti možné zistiť, kto je otcom dieťaťa, pokiaľ by matka, nemuslimka, mala styk s viac ako jedným mužom v tom istom čase. Dnes prostredníctvom metódy skúmania ľudského DNA je to už možné zistiť takmer s úplnou istotou. Preto bolo dôležité aj kvôli príbuzenským a dedičským vzťahom vedieť, kto je otcom narodeného dieťaťa. Pre tehotné ženy je tiež stanovená ochranná lehota udda, ktorá má ale inú dĺžku. U tehotnej ženy sa ochranná lehota končí pôrodom. Až po pôrode alebo potrate sa môže znova vydať (pozri verš 65:4). Keď sa ochranná lehota skončí, všetko sa vracia do normálnych koľaji, t.j. všetky obmedzenia, ktoré platili v ochrannej lehote, odpadajú. Verš okrem obmedzení, ktoré pre ochrannú dobu určuje, zakotvuje pre vdovu podstatné a veľmi dôležité práva. Zakotvuje právo vdovy ďalej bývať v dome, v ktorom žila so svojím zosnulým manželom a právo na finančné zabezpečenie aspoň v najnutnejšej miere v dobe najväčšieho smútku za zosnulým manželom. V dobe pred islamom sa žena, ktorej manžel zomrel, stretávala s veľkým neporozumením a ťažkosťami zo strany svojej rodiny, zo strany rodiny zosnulého manžela, ale aj zo strany spoločnosti ako takej. V tej dobe u Arabov platilo, že keď manžel zomrel, vdova musela bývať vo veľmi zlých podmienkach, obliekať si najhoršie šaty, nesmela sa zdobiť, používať dobré vône alebo sa z niečoho radovať po dobu jedného roka od smrti manžela. Po roku musela opustiť miesto, kde bývala a vykonať niekoľko nezmyselných rituálov ako napríklad nasadnúť na somára, barana alebo kozu. Príchodom islamu boli všetky tieto nezmyselné rituály zrušené.

235. I nezhrešíte (muži) tým, ak by ste naznačili ženám (vdovám uvedeným v predchádzajúcom verši) možnosť sobáša (s nimi po uplynutí ochrannej lehoty) alebo by ste to (takýto zámer) vo svojich dušiach skrývali. Boh vie, že ich budete spomínať (a o nich premýšľať, nech tak je, ak je váš úmysel dobrý) , nedohovárajte sa ale s nimi tajne (na uzatvorenie sobáša) , jedine že by ste povedali slová dobré (nepristupujte k tomu, že by ste si pred uplynutím ochrannej lehoty dohodli s takýmito vdovami tajne náležitosti sobáša) . A neodhodlávajte sa k uzavretiu manželského zväzku, pokým neuplynie stanovená lehota (ochranná lehota) . A vedzte, že Boh vie, čo je vo vašich dušiach (o čom premýšľate a aké sú vaše zámery) , tak sa majte pred Ním (Bohom) na pozore (aby ste sa nedopustili nejakého prehrešku) . A vedzte, že Boh je odpúšťajúci a má veľkú trpezlivosť.  (235)

     (235): Nezhrešíte, muslimovia, ak by ste ženám, ktorých manželia zomreli, ešte pre uplynutím ochrannej lehoty – uddy naznačili, že by ste sa s nimi neskôr oženili. Nesmie pritom ísť o jasnú žiadosť alebo o získanie súhlasu na sobáš, ale len o náznak možnosti jeho uzavretia. Touto zásadou sa do veľkej miery zohľadňujú city, smútok a psychický stav vdovy, kedy je možno ešte stále otrasená smrťou svojho manžela a žiadosť o sobáš by ju mohla ešte viac zarmútiť alebo by sa jej človek, ktorý by o to otvorene požiadal, sprotivil. Boh ďalej pokračuje a dodáva, že nezhreší ani ten, kto v sebe skrýva zámer túto vdovu po uplynutí ochrannej doby – uddy požiadať o ruku. Boh vie, že ak by sa mužovi takáto žena zapáčila, bude o nej neustále premýšľať. Keďže pocit lásky Boh do človeka vložil od narodenia, nezakázal mu takýto pocit zaľúbenosti prežívať, ale ho formoval spôsobom, aby ostal čistým a nepoškvrneným. Ďalej Boh upresňuje, že muž by sa mal vyhýbať žiadosti o sobáš s takouto vdovou nielen verejne, ale i v tajnosti. Ďalšia veta upozorňuje mužov i ženy, aby nepristúpili k uzavretiu manželského zväzku napríklad v tichosti a tajnosti, pokým neuplynie lehota, ktorú na to Boh stanovil. Boh vie, o čom každý z nás premýšľa a čo sa v ňom odohráva, preto si to treba uvedomovať a neporušovať, čo On stanovil.

236. Nezhrešíte, ak by ste sa rozviedli so ženami (ešte) predtým, než by ste sa ich dotkli alebo pre ne určili povinné plnenie (povinným plnením sa myslí veno, ktoré Boh určil ako dar ženícha neveste) . A obdarujte ich (manželky, s ktorými sa rozvádzate, pokiaľ by ste im neboli ešte veno určili) , bohatý podľa svojich možností a chudobný podľa svojich možností, obdarením podľa dobrej zvyklosti (a s dobrým úmyslom) . (Účelom obdarenia je aj to, aby sa zachovali pokiaľ je to možné, dobré vzťahy medzi rozvádzajúcimi sa manželmi a ich rodinami.) Je to povinnosť pre tých, ktorí dobro činia,  (236)

     (236): Prichádzame k ďalšiemu ustanoveniu týkajúceho sa rozvodu. Pred zoslaním tohto verša prorok Muhammad (požehnanie a mier nech ho sprevádzajú) zakázal muslimom vstúpiť do manželstva len pre samotný pôžitok. Ak chcú vstúpiť do manželstva, má to byť s úmyslom chrániť sa pred tým, čo Boh zakázal, t.j. pred mimomanželským intímnym stykom a s úmyslom získať pre seba partnera, žiť s ním a založiť si rodinu. Z tohto dôvodu si muslimovia mysleli, že ten, kto by sa oženil a onedlho by sa rozviedol, dopustil by sa hriechu. Boh však zoslal tento i nasledujúci verš, v ktorom objasňuje, že ten, kto nemal v úmysle uzavrieť sobáš len pre uspokojenie túžby, ktorá sa v ňom prebudila, nezhreší, ak sa z nejakého dôvodu po čase rozvedie. Verš rieši aj situáciu, ak by sa niekto so svojou manželkou rozviedol ešte predtým, než by mal s ňou pohlavný styk a predtým, než by jej určil veno. Podľa ustanovení islamu každá žena, ktorá sa vydá, musí dostať od svojho manžela určitý dar, hodnota ktorého sa mení podľa oblasti a zvykov tej ktorej časti sveta (môže ísť o väčší dar alebo len o dar symbolický). Ak by teda došlo k rozvodu takéhoto manželstva, je povinnosťou manžela, aby manželku niečím obdaril s dobrým úmyslom a s pocitom, že jej podaruje aspoň niečo, čo nezanechá v jej srdci žiaľ alebo ľútosť z ich rozchodu. Hodnota alebo veľkosť takéhoto obdarenia nie je pevne stanovená, ale je ponechaná na štedrosť a majetkové pomery manžela. Aby Boh túto zásadu v muslimoch upevnil, zakončil verš tým, že takéto obdarenie je povinnosťou každého, kto by chcel dobro činiť.

237. A ak by ste sa (manželia) s nimi (s vašimi manželkami) rozviedli ešte predtým, než by ste sa ich dotkli (mali s nimi pohlavný styk) , pričom ste im už určili povinné plnenie (predchádzajúci verš hovoril o situácii, kedy by veno ešte nebolo určené, tento verš už o prípade, keby bolo veno už dohodnuté a určené) , tak im dajte (dajte vašim manželkám, s ktorými sa rozvádzate) polovicu toho, čo ste (im) určili (ako veno) , s výnimkou (v tom prípade by ste svojim manželkám, s ktorými sa rozvádzate, polovicu vena nemuseli dať) , ak by vám ho odpustili (ak by vám ho, manželia, vaše manželky, s ktorými sa rozvádzate, odpustili) alebo by ho odpustil ten, v ruke (právomoci) ktorého je uzavretie manželského zväzku (ten, kto zastupuje nevestu pri uzatváraní sobáša) . A odpustiť ho (vena zo strany rozvádzajúcej sa manželky alebo jej zástupcu) je bližšie k bohabojnosti. A nezabúdajte na vzájomné dobrodenie (snažte sa rozísť v dobrom a manžel by mal, ako to hovorí predchádzajúci verš, manželke, s ktorou sa rozvádza, venovať nejaký dar ako prejav dobrej vôle, ak by mu veno bolo odpustené) . Veď Boh vidí všetko, čo konáte.  (237)

     (237): Ak by ste sa, manželia, rozviedli s vašimi manželkami ešte predtým, než by došlo medzi vami k pohlavnému styku a boli by ste im už určili veno, tak im dajte polovicu toho vena, ktoré ste im určili. Verš pritom pripomína obom rozvádzajúcim sa manželom, ale i tomu, kto by manželku zastupoval a hájil jej záujmy, aby nezabudli na ostatné zásady islamu, medzi ktoré patrí odpúšťanie. Verš neuložil ani rozvádzajúcej sa manželke a ani jej zástupcovi povinnosť vzdať sa určenej polovice vena, ale im oznamuje, že ten, kto by rozvádzajúcemu sa manželovi veno odpustil, vo svojom správaní by sa priblížil viac k bohabojnosti. Ustanovenia verša sa ale nesmú vykladať v tom zmysle, že ten, kto by uvedenú časť vena neodpustil, nie je bohabojný. Tu si treba povšimnúť, že Korán rozlišuje právny a faktický vznik manželstva. Z právneho hľadiska manželstvo vzniká uzavretím manželskej zmluvy (alebo i bez nej) a uskutočnením jednoduchého formálneho sobášneho obradu. Faktický vznik manželstva však Korán viaže na prvý pohlavný styk medzi manželmi (predmanželský intímny styk je neprípustný). Je to zrejme i z toho dôvodu, že pred takýmto stykom manželov manželstvo ešte neplní všetky svoje úlohy, resp. spoločnému životu manželov ešte chýba to bližšie spojenie, ktoré manželov úplne duševne i fyzicky zblíži. Je to zrejme i preto, že pohlavným stykom manželov je už daná príležitosť, aby manželka otehotnela a narodilo sa dieťa.

238. Dodržiavajte (muslimovia) modlitby, i  (zvlášť dodržiavajte) strednú modlitbu a stojte pred Bohom poslušní (zachovajte voči Nemu poslušnosť) .  (238)

     (238): Pred zoslaním tohto verša sa muslimovia počas modlitby rozprávali medzi sebou o neodkladných záležitostiach, ktoré ich napadli. Po jeho zoslaní už vedeli, že keď stoja a modlia sa, nič by nemalo pútať ich pozornosť a že sa majú sústrediť iba na modlenie a stáť pred Bohom v tichosti a pokore. O tom, čo sa myslí pod strednou modlitbou, existuje mnoho výkladov. Jeden hovorí, že sa tým myslí popoludňajšia modlitba, ktorá je v poradí tretia modlitba z povinných piatich modlitieb denne. Druhý výklad hovorí, že sa ňou myslí ranná modlitba. Tretí, že ide o poludňajšiu modlitbu. Štvrtý výklad hovorí, že ide o modlitbu, ktorá sa vykonáva pri západe slnka. Piaty, že ide o večernú modlitbu. Šiesty hovorí, že sa ňou myslí piatková modlitba. Siedmy výklad hovorí, že pod strednou modlitbou sa myslia všetky modlitby vo všeobecnosti atď. Stretneme sa aj s výkladom, ktorý hovorí, že sa ňou myslí striedmosť v modlení, to znamená vykonávanie jednotlivých modlitieb v stanovenom čase, modlenie sa s pokorou a neskracovanie ani nepredlžovanie doby výkonu jednotlivých modlitieb a vo všetkom sa držať striedmosti.

239. Ak by ste mali (muslimovia) strach (z niečoho a nastal by čas modlenia) , tak sa modlite pri chôdzi alebo za jazdy (modlite sa v akejkoľvek pozícii, ktorú vám dovolí vaša situácia) . Keď by ste už ale boli v bezpečí (keď pominie nebezpečenstvo a váš strach) , tak spomínajte si na Boha tak, ako vás (On) naučil to, čo ste predtým nevedeli (spomínajte na Boha a modlite sa k Nemu takým spôsobom, ktorý vás On naučil a ktorý ste predtým nepoznali – teda tradičným spôsobom modlenia so všetkým, čo k nemu patrí) .  (239)

     (239): Verš ustanovuje muslimom spôsob modlenia v prípade nebezpečenstva, resp. ak by nastala situácia, ktorá by im neumožnila modliť sa tradičným spôsobom, napríklad počas vojny, na úteku pred nebezpečenstvom atď. V takomto prípade sa môže muslim modliť podľa situácie v akejkoľvek polohe a v akejkoľvek dĺžke. Keď však pominie nebezpečenstvo a človek sa už cíti v bezpečí, potom sa má vrátiť k obvyklému spôsobu výkonu modlitby.

240. Tí z vás (muslimovia) , ktorí zomrú a zanechajú (po sebe) manželky, nech zanechajú odkaz pre svoje manželky (v ich prospech a to) obdarenie (zaopatrenie) na jeden rok bez toho, aby boli povinné opustiť obydlie. (Vdova po zomrelom mala byť zaopatrená z majetku zomrelého po dobu jedného roka od jeho smrti a počas tejto doby mala právo bývať v dome, kde žila so zosnulým manželom) . Ak by ho (takýto dom, vdovy) opustili (samy od seba pred uplynutím tejto doby) , tak nezhrešíte (vy, ktorí sa o túto vdovu staráte) za dobro, ktoré by (tieto vdovy) urobili pre svoje duše. (Ten, kto sa o túto vdovu staral po smrti jej manžela, by sa nedopustil žiadneho hriechu, ak by táto vdova dom opustila a potom sa znova vydala.) A Boh je mocný a múdrosťou oplýva.  (240)

     (240): Verš prikazuje muslimom, ktorí majú manželky, aby pre prípad svojej smrti zaopatrili svoje manželky takým spôsobom, že odkážu svojim dedičom, aby ich nechali bývať v manželskom dome po dobu jedného roka od smrti poručiteľa. Počas tohto roka majú dedičia vdovu po zomrelom manželovi zaopatriť. Počas tejto doby sa vdova nemohla vydať, zdobiť a ani vychádzať z domu. Povinnosti dediča voči vdove odpadli, ak by táto dobro-voľne opustila manželský dom. Ustanovenia tohto verša boli prechodnými ustanoveniami a neskôr boli nahradené ustanoveniami verša 2:234, ktoré ochranné obdobie u vdovy skrátili na dobu štyroch mesiacov a desať dní. Uvedený verš okrem toho už záväzným spôsobom zakotvil zaopatrenie vdovy dedičmi poručiteľa počas ochrannej lehoty, teda už nielen na základe odkazu poručiteľa. Zaopatrenia vdovy počas ochrannej lehoty už nebolo závislé od odkazu poručiteľa a jeho vôle, ale stalo sa záväznou povinnosťou vyplývajúcou priamo z Koránu.

241. Rozvedeným ženám náleží právo na obdarenie (svojimi bývalými manželmi) podľa dobrej zvyklosti (a v takej miere, aby nebol manžel priveľmi zaťažený) . Je to povinnosť pre bohabojných.  (241)

     (241): Okrem uvedených prípadov, kedy majú rozvedené ženy právo na obdarenie, Boh v tomto verši ustanovil právo každej rozvedenej ženy na určité obdarenie bez ohľadu na hodnotu takéhoto obdarenia alebo finančného stavu manžela. Toto obdarenie je povinnosť, ktorú Boh určil bohabojným veriacim.

242. Takto vám Boh objasňuje svoje znamenia (zásady, ktoré vám určil, za ktorými je skrytá múdrosť a dobro pre vás) , azda budete chápať (význam a podstatu takýchto ustanovení) .
243. A či si nevidel (a nedostala sa ti, ty, ktorý tento verš počúvaš, správa o) tých (ľuďoch) , ktorí opustili svoje príbytky – a boli ich (týchto ľudí) tisíce - (opustili svoje príbytky) zo strachu pred smrťou, a tak im Boh povedal: „Zomrite (a oni zomreli) “ a potom ich oživil (aby im ukázal, že čas smrti si nik nevyberá a ani ho nik nedokáže bez Božieho povolenia odvrátiť) . Veru Boh svoje dobrodenie ľuďom dáva (preukazuje im veľké dobrodenie, za ktoré by mu mali byť ľudia vďační) , ale väčšina ľudí (za to všetko i tak) neďakuje.  (243)

     (243): V nasledujúcich veršoch Boh žiada od muslimov, aby sa nebáli a ak je to potrebné, aby svoje náboženstvo chránili, aby neboli lakomí a dávali zo svojich majetkov na jeho ochranu. Ako príklad im pritom uvádza ľudí, ktorí žili pred nimi. V príklade týchto ľudí, ktorí žili pred nimi, totiž spočíva poučenie. Verš sa pýta, či sa tomu, kto tento verš počuje alebo ho číta, nedostala správa o ľuďoch, ktorí v tisíckach opustili svoje domovy zo strachu pred smrťou a to práve vtedy, keď boli vyzvaní k boju a ochrane svojho náboženstva. Mysleli si, že svojím útekom sa smrti vyhnú. Boh im preto povedal: „Zomrite“ a oni zomreli. Potom ich oživil, aby im ukázal, že útek pred povinnosťou im nepomôže a že pokiaľ je niekomu už súdené, že má umrieť, tak umrie bez ohľadu na to, či je na bojisku alebo na najbezpečnejšom mieste na zemi. A Boh je štedrý a má nespočetné zásluhy voči ľuďom, ale väčšina ľudí si to neváži a svoju vďačnosť voči Bohu neprejavuje.

244. Bojujte (muslimovia) za cestu, ktorú Boh určil (aby ste chránili to, čo vám Boh zoslal) a vedzte, že Boh všetko počuje a všetko vie.
245. Kto je ten, kto poskytne Bohu dobrú pôžičku, aby mu ju (Boh) viacnásobne zväčšil? (Ten, kto zo svojich majetkov dáva na účely, ktoré Boh určil, je v postavení človeka, ktorý dáva Bohu pôžičku. Boh mu túto pôžičku zúročí veľkým počtom násobkov a vráti mu ju spôsobom, ktorý uzná za vhodný) . A Boh berie a dáva a k Nemu bude váš návrat (po smrti) .  (245)

     (245): Tak, ako je život a smrť v Božej moci, i všetko ostatné je Jeho moci podriadené. Ten, kto zo svojho majetku dáva na oboznamovanie ostatných s islamom, na jeho obranu alebo na aký-koľvek cieľ, ktorý určil islam, tomu Boh tento majetok viacnásobne zväčší. Požehná mu jeho majetok v živote pozemskom a v súdny deň sa mu prisúdia dobré skutky, ktoré budú v ten deň jediným majetkom každého z nás. Božou pomocou a Jeho príkazom získava človek svoje majetky a zárobky a z príkazu Boha ich môže všetky v jednej chvíli stratiť. Nie lakomosť a priveľká sporivosť majetky zväčšuje a prináša požehnanie. Pamätajte na to, že k Bohu je váš konečný návrat po smrti, kedy si zo života a svojich statkov so sebou nič neodnesiete.

246. A či si nevidel (a nedostala sa ti, ty, ktorý tento verš počúvaš, správa o) popredných (ľuďoch a dôverníkoch) zo synov (proroka) Izraela (Jakuba) , ktorí žili po Mojžišovi, keď povedali jednému zo svojich prorokov (meno proroka sa neuvádza zrejme preto, že dôraz sa kladie viac na ponaučenie plynúce z tohto príbehu, než aby sa kládol dôraz na samotný príbeh ako taký) : „Pošli (a ustanov) nám kráľa, aby sme bojovali (pod jeho vedením) za cestu, ktorú Boh určil (za vec, ktorú nám Boh stanovil) “. Povedal (im ich prorok, aby sa uistil, že to myslia vážne a že sú skutočne odhodlaní za svojím cieľom ísť) : „Nemyslíte si, že ak by vám bol predpísaný boj, že bojovať nebudete?“. Povedali (títo poprední) : "A prečo by sme nebojovali za cestu, ktorú Boh určil, keďže sme boli vyhnaní z našich príbytkov a od našich synov? ". Keď im však bol boj predpísaný, odvrátili sa, okrem malého počtu z nich (nadšenosť a nadchnutie čoskoro pominuli, keď im bol boj skutočne uložený) . A Boh dobre vie o tých, ktorí sa krivdy dopúšťajú.
247. Ich prorok im povedal (synom proroka Izraela – Jakuba, potom, ako im bol predpísaný boj) : „Boh vám poslal Táluta za kráľa (ktorý vás bude viesť) “. Povedali (títo poprední ľudia) : „Ako mu môže náležať kraľovanie nad nami a pritom my máme väčšie právo na kraľovanie než on a ani neoplýva hojnosťou majetkov (nepatril k rodu, z ktorého ich králi pochádzali a ani neoplýva bohatstvom, ktoré by odôvodnili jeho nárok na kraľovanie) ?“. Povedal (im ich prorok) : „Boh si ho vyvolil nad vami (aby vám vládol) a pridal mu hojnosť poznania a hojnosť tela (nemá ani urodzený pôvod, ani neoplýva bohatstvom, jeho oprávnenie je však ešte opodstatnenejšie, pretože si ho Boh vybral, aby sa stal vaším kráľom a dal mu hojné poznanie i silné telo, aby ste zvíťazili nad svojimi nepriateľmi) .“ A Boh dáva svoje kráľovstvo, komu chce. A Boh všetko obsiahol (svojou znalosťou i štedrosťou) a je vševediaci.
248. Ich prorok im povedal (spomenutým ľuďom pochádzajúcim z potomstva proroka Izraela) : „Znamením jeho kraľovania (znamením toho, že Boh si vybral Táluta za vášho kráľa) bude, že k vám príde truhla, v ktorej bude pokoj pochádzajúci od vášho Pána (do ktorej Boh vložil silu, ktorá prináša pokoj vašim dušiam) a pozostatky toho, čo zanechala rodina Mojžišova a rodina Áronova, ktorú (truhlu) budú niesť anjeli. V tom je veru znamenie pre vás, ak ste veriaci“.
249. Keď Tálut vyšiel (vyrazil do boja) s vojakmi, povedal: „Boh vás skúške podrobí riekou (prejdeme po ceste pri rieke, kde Boh preskúša vašu trpezlivosť a odhodlanie) . Kto sa z nej napije, ten nepatrí ku mne (a môjmu vojsku) , ak to by z nej (rieky) neochutnal (ani kvapku) , iba ak si raz dlaňou načrie (vody bez toho, aby ju viac chutnal alebo z nej pil) , ten ku mne patrí (kto by sa z tejto rieky napil a poruší môj príkaz, nepatrí ku mne a nebude so mnou pokračovať, a kto sa nenapije, jedine ak si len raz dlaňou vodu načrie, patrí medzi mojich vojakov) . I (keď vojaci dorazili k rieke) napili sa z nej (takmer všetci) okrem malej skupinky z ich radov. Keď ju (rieku) prekročil on i tí, ktorí (spolu) s ním uverili, povedali: "Nemáme dnes síl (postaviť sa) proti Goliášovi a jeho vojakom“. Tí (z radov vojska) , ktorí si ale mysleli, že stretnú Boha (boli presvedčení, že existuje súdny deň, v ktorý budú pred Bohom stáť) , povedali: „Koľko bolo malých skupín, ktoré porazili (v boji) veľké skupiny, keď to Boh povolil. A Boh je s tými, ktorí sú trpezliví (stojí pri nich) “.
250. Keď sa ukázali (Tálut a tí vojaci, ktorí ostali s ním) Goliášovi a jeho vojakom, povedali (títo veriaci) : "Pane náš, zošli na nás trpezlivosť a upevni naše kroky a pomôž nám a podpor nás proti ľuďom, ktorí odmietajú veriť.
251. I porazili ich s Božím povolením (Tálut s menšou skupinou veriacich porazil veľké vojsko Goliáša, potom, ako Boh povolil toto víťazstvo) . A Dávid zabil Goliáša a Boh mu (Dávidovi) dal kráľovstvo a múdrosť a naučil ho z toho, čo On chcel (Boh dal Dávidovi poznanie a múdrosť v miere, ktorú On sám určil) . A nebyť toho, že Boh odráža (zlo a skazu) jedných ľudí druhými (snahou a dobrom iných ľudí) , bola by nastala skaza na zemi (bola by sa na nej rozmáhala a prevládla skaza a zlo) . Ale Boh svoje dobrodenie stvoreným dáva (dáva im nespočetné dobrodenia, preto si zasluhuje od nich aspoň minimálnu mieru vďaky a oddanosti) .
252. To sú Božie znamenia, prednášame ti ich (Muhammad) pravdivo (všetky spomenuté znamenia sú pravdivými znameniami) . A ty (Muhammad) veru patríš medzi poslov (ktorých Boh poveril posolstvom) .
253. Tých poslov (ktorých príbehy sme ti, Muhammad, v Koráne spomenuli) , sme uprednostnili jedných pred druhými. K niektorým Boh prehovoril (napríklad k Mojžišovi) a niektorých pozdvihol o niekoľko stupňov (nad ostatných) . A dali sme Ísovi (Ježišovi) , synovi Márie znamenia a podporili sme ho Duchom svätým (anjelom Gabrielom) . A keby Boh bol chcel, neboli by sa pobili tí, ktorí prišli po nich potom, ako k nim prišli (a boli im dané) znamenia; ale oni sa začali sporiť. (I napriek tomu, že Boh ľuďom poslal toľkých poslov a toľko znamení, aby ľudí zjednotili pod jednu vieru, ich stúpenci sa pobili medzi sebou. Keby Boh bol chcel, bol by tomu zabránil, ale On ponechal ľudí, aby premýšľali a použili rozumové danosti, ktoré im dal. Avšak miesto toho, aby títo ľudia nasledovali vieru, ktorú im zoslal, začali sa medzi sebou sporiť. Tieto ich spory a nezhody sa natoľko vyostrili, že ľudia sa rozdelili na dve skupiny.) Niektorí z nich uverili a niektorí odmietli veriť. A keby Boh bol chcel, neboli by sa pobili, ale Boh robí, čo chce. (Boh znova ľudí uisťuje, že keby bol chcel, bol by urobil všetkých veriacimi a mierumilovnými, ale On sa rozhodol člo-veku dať rozum a nechal ho, aby ním uvažoval a obdaril ho slobodou rozhodovania. V tom spočíva aj podstata súdneho dňa, že každý sa pred Bohom bude zodpovedať za to, ako naložil s rozumom a slobodou, ktorú mu Boh dal.)
254. Vy, ktorí ste uverili, míňajte (a rozdávajte) z toho, čo sme vám dali (pomáhajte ľuďom majetkami, ktoré vám Boh dal) predtým, než príde deň (súdny deň) , v ktorom už nebude žiaden predaj (nebudete sa môcť za nič na svete vykúpiť zo zlých skutkov, ktoré ste v živote pozemskom napáchali) , žiadne blízke priateľstvo (ktoré by vám pomohlo a odvrátilo od vás trápenie, pred ktorým vás Boh varoval) a žiadne prihovorenie sa (nenájdete nikoho, kto by sa za vás u Boha prihovoril) . A tí, ktorí odmietli veriť, sú tí, ktorí sa krivdy dopustili (ktorí sami sebe krivdia, pretože sa vlastnými činmi dovedú do nekončiaceho sa trápenia) .  (254)

     (254): V tomto verši sa vykúpenie z hriechov porovnáva s predajom, pretože keď niekto koná dobro, rozdáva zo svojich peňazí a pomáha ľuďom, ako keby predával určitý tovar a dostával zaň odpustenie a vykúpenie zo svojich hriechov. To, či uspel, alebo nie, sa dozvie až v súdny deň. Preto sa má človek snažiť celý svoj život dodržiavať zásady, ktoré Boh v Koráne určil a má konať dobro.

255. Boh, niet boha okrem Neho, večne živého, večne existujúceho (a večne sa starajúceho o chod všetkého, čo stvoril) . Nezastihne ho driemota ani spánok. Jemu (Bohu) náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. Ktože by sa u Neho (u Boha) mohol prihovoriť (za niekoho iného) inak než s Jeho (samotným) povolením. Pozná ich (stvorených) súčasnosť (čo doposiaľ konali a ako mysleli) i budúcnosť (to, čo príde a bude) , ale oni neobsiahnú z Jeho poznania nič, jedine to, čo by On chcel (čo im Sám ukáže a povolí získať) . Jeho Kursy (trón) pojíma nebesia a zem a nezaťaží Ho ich ochrana a opatrovanie. A On je ten, nad ktorým vyššieho niet (niet toho, kto by bol vyššie postavený než On) a je preveľký (vo svojej existencii a moci je nad všetkým a nad všetkými stvorenými) .  (255)

     (255): Tento verš je jedným z najdôležitejších veršov v Koráne, pretože nám podáva vlastnosti Boha spôsobom, ktorý môže ľudská myseľ ľahko vnímať a pochopiť. Verš hovorí: Boh je jediný, niet iného boha než je On . Je večne živý a večne existujúci. Je to skutočnosť, ktorá potvrdzuje, že existencia Boha nie je dôsledkom akéhokoľvek stvorenia. Jeho existencia je absolútna, nemá časový pojem alebo meradlo. Boh bdie nad všetkým a všetko podlieha Jeho moci a zákonom, ktoré On pre všetko stanovil. Nezastihne ho driemota ani spánok . Je to potvrdenie toho, že Boh všetko riadi a na všetko dozerá. Vyvracia sa tu ďalšia vlastnosť, driemota a spánok, ktorú ľudia potrebujú, avšak Boh žiadny oddych nepotrebuje. Jemu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi . Bohu patrí všetko, čo je na nebesiach a na zemi, čo potvrdzuje absolútne vlastníctvo a stvorenie všetkého i existenciu Boha ako počiatočného i konečného jediného vlastníka, ktorý nemá žiadnych spoločníkov. To potvrdzuje to, čo Korán hovorí na inom mieste, že ľudia sú len správcami, ktorých Boh na zemi ustanovil a že nakoniec sa všetko k Nemu vráti. Nik zo stvorených sa nemôže u Boha prihovoriť za nikoho iného bez toho, aby mu to Boh povolil . Aj to je ďalšia vlastnosť, ktorá patrí len Bohu. Všetci pred Ním v pokore stoja a nik z nich sa neodváži prihovoriť sa za nikoho, jedine vtedy, keď mu to Boh povolí. Pozná súčasný pozemský život ľudí i ich život budúci . Táto veta ešte výstižnejšie objasňuje vlastnosti Boha. Boh pozná minulý, súčasný i budúci pozemský i konečný a večný život ľudí. On disponuje absolútnym poznaním všetkého existujúceho. Ľudia z tohto absolútneho poznania však dostanú a spoznajú len to, čo im Boh určil, že majú spoznať a len v tej vývojovej etape, ktorú im na dosiahnutie tohto poznania On určil. Boží „Kursy“ pojíma nebesá i zem a nezaťažuje Ho ich ochrana a opatrovanie . Slovo kursy znamená v arabskom jazyku stolička, ale aj sedadlo trónu. Keďže vznikli určité výhrady proti prekladu tohto slova do iných jazykov ako trón, bolo toto slovo ponechané vo verši bez prekladu a uviedla sa len jeho výslovnosť v arabskom jazyku. Tieto výhrady si všimneme najmä pri prekladoch Koránu do anglického jazyka, kde sa v starších prekladoch uvádza slovo trón a v novších prekladoch sa ponecháva arabský prepis tohto slova a vysvetľuje sa jeho význam. O aký trón presne ide a či ide o skutočný trón alebo ide len o porovnanie, ktoré má ľuďom priblížiť chcený význam tohto slova, presne nevieme. Dôležité však je, že nám táto veta približuje rozsah Božej moci a Božieho poznania, keď hovorí, že Božia moc a Božie poznanie pojímajú nebesá a zem a Boha nezaťažuje nebesá a zem ochraňovať a opatrovať. A Boh je ten, nad ktorým vyššieho niet a je obrovský vo svojej existencii a moci.

256. V náboženstve niet donútenia (uznanie a nasledovanie náboženstva nesmie byť na podklade donútenia, ale musí vyvierať z presvedčenia a dobrovoľnosti) . Správne a rozumné od nesprávneho a nerozumného je už rozlíšené (je už dostatočne jasné, čo je správne a rozumné a čo nie) . Kto odmietne nasledovať a veriť v tágúta (v satana a vo všetky negatívne vlastnosti a predsudky, ako je bezprávie, neviera a iné) a uverí v Boha, ten sa uchopí pevnej rukoväti, ktorá sa nikdy nerozlomí (pridrží sa tej správnej rukoväti, ktorá ho bude stále spájať s pravdou v otázke viery, náboženstva, ale i každodenného života) . A Boh všetko počuje a všetko vie (počuje a vidí, čo sa deje) .  (256)

     (256): Za čias posla a proroka Muhammada (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú) mal jeden muslim z Mediny dvoch synov, ktorí prijali kresťanstvo ešte pred zoslaním posolstva islamu poslovi a prorokovi Muhammadovi. Jedného dňa títo synovia prišli do Mediny so skupinou obchodníkov, ktorí tam niesli jedlo. Keď sa to ich otec dozvedel, ostal s nimi a povedal im: „Prisahám na Boha, nepustím vás, kým neprestúpite na islam. Obaja však odmietli a svoj spor predniesli pred prorokom Muhammadom. Otec povedal: "Posol Boží! A či mám nechať časť zo mňa (myslel tým svojich synov), ako kráča do pekla a mám sa na to len prizerať?!“ Nato bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh muslimom vysvetľuje, že nesmú nikoho nútiť, aby prijal islam a každý človek sa musí sám slobodne a bez akéhokoľvek nátlaku rozhodnúť, akú cestu si v tomto živote vyberie. Ako už bolo pri mnohých veršoch uvedené, Boh dal na jednej strane človeku slobodu myslenia a výberu, na strane druhej však za uplatnenie tejto slobody uložil i určitú zodpovednosť. Keď otec verš počul, nechal svojich synov a tí odišli. Vo verši sa uviedlo slovo „tágút“ bez prekladu, pretože slovenský jazyk nemá presný ekvivalent tohto slova. Slovo tágút sa zvyklo prekladať ako satan. Toto slovo má ale širší význam než len pomenovanie satana, pretože koreň slova pochádza z výrazu, ktorý predstavuje obrovské neprávie a nespravodlivosť. Tágút znamená satan, ale i všetko, čo prekračuje určité medze, ktoré Boh ľuďom stanovil, čo zakrýva pravdu, čo je uctievané mimo Boha alebo popri Ňom.

257. Boh je ochrancom tých, ktorí uverili, vyvádza ich z temnôt do svetla (osvecuje im cestu, po ktorej majú vo svojom živote kráčať) . A tí, ktorí odmietli veriť, tých ochrancom je tágút (satan a všetky negatívne vlastnosti a prostriedky, ako je bezprávie, neviera a iné, ktoré takýchto ľudí podnecujú) , vyvádza ich zo svetla (a žene ich) do temnôt. Tí (ktorí odmietli uveriť a nasledovali tágúta) budú obyvateľmi ohňa, budú v ňom naveky.
258. A či si nevidel (a nedostala sa ti, ty, ktorý tento verš počúvaš, správa ohľadom) toho (kráľa) , ktorý sa dohadoval s Abrahámom o jeho Pánovi (o existencii Boha) len preto, že mu (tomuto mužovi) Boh dal kráľovstvo? (To, že Boh dal tomuto kráľovi kráľovstvo a moc, viedlo tohto muža hnaného pýchou a nerozvážnosťou k tomu, že si myslel a prehlasoval, že už niet nikoho, kto by mal väčšiu moc a postavenie.) Keď (stalo sa to vtedy keď) Abrahám povedal (kráľovi) : „Môj Pán je ten, kto oživuje (dáva život) a usmrcuje (určuje smrť) “. Povedal (kráľ) : „Ja (tiež) dávam život a určujem smrť (aj ja som vládcom nad životom a smrťou svojich ľudí, takže aj ja dávam život a prinášam smrť) “. Abrahám povedal (kráľovi usudzujúc, že nemá význam s kráľom pokračovať v takejto diskusii) : „Boh privádza slnko od východu, priveď ho ty od západu (ak máš tú istú moc, akú má Boh) .“ Zarazený ostal ten (kráľ) , ktorý odmietal veriť (pred požiadavkou, o ktorej vedel, že ju nedokáže nikdy splniť) . A Boh správne neusmerňuje ľudí krivdiacich (ktorí tvrdohlavo vieru odmietajú, čím sa dopúšťajú krivdy voči Bohu, ostatným ľuďom i sami voči sebe) .
259. Alebo (si nevidel a nedostala sa ti správa a príbeh) toho (muža) , ktorý prešiel okolo dediny, ktorá ležala v troskách a povedal (položil sám sebe otázku) : „Ako môže Boh oživiť túto (dedinu a prinavrátiť jej život) po tom, ako umrela?“ (Myslel tým dedinu i jej obyvateľov, ktorí v nej žili. Boh mu priamo nedal odpoveď na otázku, ako je to možné, ale mu dal hmatateľný dôkaz o tom, ako sa to deje.) A tak ho (tohto muža) Boh usmrtil na sto rokov a potom ho vzkriesil. Povedal (Boh sa spýtal muža) : „Ako dlho si pobudol (v tomto stave) ?“ Povedal (muž mysliac si, že si len zdriemol) : „Pobudol som (tak) jeden deň alebo časť dňa.“ Povedal (Boh) : „Ba nie (nie je tomu tak) , pobudol si sto rokov. Hľa, pozri sa na svoje jedlo a pitie, neskazili sa. A pozri sa na svojho somára (ostali z neho len prašivé kosti) ! A učiníme ťa znamením pre ľudí (znamením svedčiacim o našej moci a o tom, ako Boh dokáže ľudí vzkriesiť) . Pozri sa na kosti, ako ich skladáme a potom pokryjeme mäsom (Boh mu ukázal, ako sa deje vzkriesenie, na kostiach jeho dávno mŕtveho somára, ktoré poskladal dohromady, pokryl mäsom a somárovi znova vrátil život) “. Keď mu to už bolo jasné (keď muž pochopil, ako Boh vzkriesi mŕtvych) , povedal (muž) : „Viem, že Boh má nad všetkým moc (všetko zmôže) “.
260. Hľa, keď Abrahám povedal: „Pane môj, ukáž mi, ako oživuješ mŕtvych (ako im dávaš život) “. Povedal (Boh) : „A či si ešte neuveril?“. Povedal (Abrahám) : „Áno, ale aby sa upokojilo moje srdce (prorok Abrahám bol zvedavý, ako sa to deje) “. Povedal (Boh) : „Vezmi si teda štyri vtáky a pritisni ich k sebe. (Abrahám si mal tieto vtáky dobre obzrieť, aby ich dokázal potom spoznať, potom ich mal usmrtiť, rozštvrtiť a rozdeliť ich časti na štyri kôpky.) Potom daj na každý kopec (na každý vrch) časť z nich (časť z každého rozštvrteného vtáka) a zavolaj na ne (na tieto vtáky) , ony k tebe snažiac sa prídu (živé a zdravé sa k tebe ponáhľať budú, takýmto spôsobom Boh Abrahámovi ukázal to, o čo žiadal) . A vedz (Abrahám) , že Boh je mocný a múdrosťou oplýva“.  (260)

     (260): Tento verš nám priniesol v poradí už tretí príbeh o tom, ako Boh ľuďom v minulosti ukázal, že vzkriesenie mŕtvych nie je pre Neho nič ťažké a že príde deň, kedy všetkých ľudí podobným spôsobom vzkriesi.

261. Príklad tých, ktorí míňajú (rozdávajú) svoje majetky (peniaze) na cestu, ktorú Boh určil (na účely, ktoré Boh určil) , sa podobá príkladu zrnka, z ktorého vyrástlo sedem klasov, v každom klase (je) sto zrniek (každú peňažnú jednotku, ktorú niekto dá na spomenuté účely, Boh znásobí 700 krát) . A Boh znásobí (odmenu) , komu chce (Boh tomu, kto tak činí, jeho odmenu môže znásobiť ešte väčším počtom násobkov, než je uvedený v tomto verši) . A Boh všetko obsiahol (svojou znalosťou i štedrosťou) a je vševediaci (presne vie, čo sa deje a kto si koľko zaslúži) .  (261)

     (261): Tento verš bol zoslaný, keď sa muslimovia pripravovali na výpravu pod názvom Tabúk. Vtedy prišli k prorokovi Muhammadovi dvaja muslimovia, Usmán Bin Affán a Abdulrahmán Bin Avf. Usmán zo svojho majetku vypravil tisíc tiav a k tomu ešte daroval tisíc denárov na výzbroj výpravy. Abdulláh zasa daroval štyritisíc dirhamov (ďalšia peňažná jednotka, ktorá sa v tom čase používala) a prorokovi povedal: "Mal som osemtisíc dirhamov, ponechal som sebe i mojej rodine štyritisíc a štyritisíc požičiavam Bohu. Nato Boh zoslal tento verš, v ktorom sľubuje každému, kto rozdáva zo svojich peňazí na účely, ktoré Boh určil, že mu odmenu za každý dirham znásobí niekoľko stonásobne. Tieto ich peniaze sa podobajú na zrnko, ktoré zasadia. Z tohto zrnka potom vyrastie sedem klasov, v každom klase je sto zrniek.

262. Tí, ktorí míňajú (rozdávajú) svoje majetky na cestu, ktorú Boh určil (na účely, ktoré Boh určil, ako napríklad pomáhanie chudobným a biednym, na vykúpenie ľudí z dlhu atď.) a potom na to, čo minuli (rozdali) , nemajú narážky a ani neubližujú (tým, ktorým pomáhajú, napríklad tak, že by im to neustále pripomínali a robili by si zásluhy, ponižovali by ich pred ľuďmi atď.) , tí budú mať svoju odmenu u Pána svojho a niet strach o nich (v súdny deň) a ani nebudú zarmútení (za to, čo vo svojom pozemskom živote rozdávali, keď uvidia, čo nakoniec za to dostali) . (Boh sľúbil veriacemu veľkú odmenu za dobro, ktoré by vykonal, avšak s podmienkou, že po takomto dobrom čine nesmie nasledovať zlý čin, ktorý by takúto odmenu zmaril.)
263. Dobré slovo a odpustenie je lepšie než milodar (ktorý je) nasledovaný ublížením (po ktorom nasleduje ublíženie) . A Boh nikoho nepotrebuje (nikoho nepotrebuje a na nikoho nie je odkázaný) a má veľkú trpezlivosť.  (263)

     (263): Boh pokračuje v tom, čo bolo povedané v predchádzajúcom verši a hovorí, že milodar, po ktorom nasleduje ublíženie tomu, komu bol poskytnutý, je nepotrebný. Ak niekto bol požiadaný o pomoc a nechcel by pomôcť, alebo by na to nemal, nech sa ospravedlní tomu, kto ho o túto pomoc žiada, že mu pomôcť nemôže a nech mu odpustí jeho prípadnú dotieravosť. Boh končí verš tým, že ľuďom objasňuje, že On je sebestačný, nikoho nepotrebuje a pomôcť môže každému, komu chce, On však dáva možnosť ľuďom, aby získali dobré skutky a zaslúžili sa o Jeho spokojnosť. A Boh má veľkú trpezlivosť voči ľuďom i voči tomu, čoho sa dopúšťajú, tak nech sú aj oni sami voči sebe trpezliví.

264. Vy, ktorí ste uverili, nečiňte neplatnými (neznehodnocujte) svoje milodary narážkami a ubližovaním (voči tým, ktorým ste ich poskytli, ohováraním a zhadzovaním ich pred ľuďmi) ako ten, kto rozdáva zo svojho majetku kvôli obdivu ľudí a (pritom) neverí v Boha a v Deň posledný (rozdáva nie z viery alebo pre spokojnosť Božiu, ale aby ho ľudia chválili a ukazovali naňho – teda z pokrytectva; dňom posledným sa myslí deň zmŕtvychvstania alebo súdny deň) . Jeho príklad (príklad takéhoto človeka) je podobný príkladu hladkej skaly, na ktorej je hlina, na ktorú dopadol silný dážď a nechal ju hladkú. (Takýto neveriaci sa skrýva pod pokrývkou viery a dobra, avšak jeho jadro je chladné a neúrodné, podobá sa na chladnú a neúrodnú skalu, ktorá je pokrytá malou vrstvou úrodnej hliny a každý, kto túto skalu vidí, si pomyslí, aká je to dobrá a úrodná pôda. Keď však na túto skalu dopadne silný dážď a zmyje z nej vonkajšiu vrstvu hliny, každý uvidí neúrodné a neužitočné jadro. Tak isto, keď by sa z takéhoto neveriaceho sňala pokrývka viery, ktorou sa zakrýva, ukázalo by sa jeho neplodné a neužitočné jadro) . Nezmôže sa (takýto neveriaci človek i jemu podobní) na nič tým, čo získal (nič mu to nebude platné) . (Všetko, čo v živote pozemskom takíto ľudia získali z dobrých skutkov, bude v súdny deň bezcenné, pretože tieto skutky nevyvierali zo skutočnej viery, ale z neviery a pokrytectva.) A Boh správne neusmerní ľudí, ktorí odmietajú veriť.
265. Príklad tých, ktorí míňajú (rozdávajú) svoje majetky, sledujúc Božiu spokojnosť a posilnenie svojich duší (posilnenie svojej viery a dodržiavanie toho, čo im Boh uložil) , je podobný príkladu záhrady na vyvýšenine, na ktorú dopadol silný dážď, a tak priniesla dvojnásobnú úrodu. Ak by na ňu nedopadol silný dážď, tak (dopadne) aspoň jemný dáždik. (Takíto veriaci sa podobajú na úrodnú záhradu, na ktorú keď dopadne silný dážď, dá dvakrát viac úrody ako inokedy a ak by na ňu dopadol čo i len jemný a slabý dáždik, i tak dá dobrú úrodu. Nech by teda veriaci človek rozdal viac či menej, vždy má dobrý úmysel, preto i to, čo rozdá, je dobré a dobrý skutok, ktorý za to dostane, sa mu najviac oplatí v súdny deň, kedy nájde odmenu za všetko, čo predtým pre Božiu spokojnosť vykonal.) A Boh vidí všetko, čo konáte.  (265)

     (265): Ak má človek rozdávať zo svojho majetku ostatným bez získania akéhokoľvek prospechu, pre väčšinu ľudí je to to najťažšie, o čo môžu byť požiadaní. Ubúdanie majetku je vo väčšine prípadov pre človeka ťažšie ako najťažší náboženský úkon. Keď preto dávame z našich peňazí na účely, ktoré určil Boh, posilňujeme súčasne svoju vieru. To vyrovná človeka, odučí ho byť lakomým a naučí ho pomáhať ostatným a pre svoju vieru prekonávať i tie najťažšie úkoly.

266. Želal by si snáď niekto z vás, aby mal záhradu, v ktorej sú palmy a viniče a pod ktorou tečú rieky, má z nej zo všetkých plodov – a postihla ho staroba a má slabé potomstvo – aby ju (záhradu) postihol orkán (silná víchrica) , v ktorom je oheň a tak sa (záhrada) spálila? Takto vám Boh objasňuje znamenia, azda budete premýšľať. (266) (266): V tomto verši Boh ukazuje ľuďom, ako dokážu narážky a ubližovanie, ktorými človek sprevádza svoje milodary, zmariť a zničiť všetko, čo konal. Boh porovnal milodar k peknej záhrade, v ktorej sú palmy a viniče, pod ktorou tečú rieky a z ktorej má jej majiteľ hojné plody. To je podoba milodaru u Boha. Čo však zlomyseľné narážky a ubližovanie dokážu s takýmto milodarom urobiť? V najťažších chvíľach svojho života, keď už človek zostarne a nemá v sebe žiadnu silu, keď plody tejto záhrady najviac potrebuje, jeho deti sú ešte malé a slabé a nemá nikoho, kto by mu v nej pomáhal, záhradu postihne obrovská víchrica s ohňom, ktorá ju úplne spáli a zničí. Človek si vybudoval svojimi rukami krásnu záhradu a svojimi rukami a činmi ju aj zničil. Takisto aj človek, ktorý dáva milodary a potom ponižuje a ubližuje tým, ktorým tieto milodary dáva, si myslí, že koná dobre a že si nazbieral veľa dobrých skutkov, ale v súdny deň, keď bude výsledky svojej práce najviac potrebovať, zistí, že jeho neviera, jeho ubližovanie ľuďom mu zničili všetky dobré skutky, ktoré si na tento deň so sebou zo života pozemského mal priniesť. Boh dáva tieto znamenia a príklady ľuďom, tak veriacim ako i neveriacim, aby sa zamysleli sami nad sebou a nad následkami toho, čo konajú.
267. Vy, ktorí ste uverili, míňajte (rozdávajte na účely, ktoré Boh určil) z dobrých vecí, ktoré ste získali a z toho, čo sme pre vás dali vyjsť von (vyrásť) zo zeme (rôzne plody, ktoré rastú zo zeme) . A nechoďte k tomu zlému a nečistému (čo ste získali a čo sme vám dali) , aby ste z toho míňali (a rozdávali) a pritom vy sami by ste si to nevzali (keby vám to niekto ponúkal) , jedine ak by ste sklopili zrak nad tým (a nevšímali si nedostatky, ktoré sú v tom) . (Verš prikazuje ľuďom, že ak by chceli chudobným a biednym vecne pomôcť, tak nech im dajú dobré a pekné veci, nie také, ktoré by sami nevzali, keby im ich niekto dával.) A vedzte, že Boh nepotrebuje nikoho (nepotrebuje ničiu pomoc a keď ľudia nebudú dávať, pomôže týmto chudobným Sám) a Jemu vďaka patrí (za všetko) .  (267)

     (267): Jedného dňa prorok Muhammad (požehnanie a mier Boží nech ho sprevádzajú) prikázal muslimom, aby odviedli zakat Al Fitr. (Zakat Al Fitr predstavuje menšiu suma peňazí, ktorú muslimovia odvádzajú pred sviatkom nasledujúcim po skončení mesiaca pôstu ramadanu, aby sa následne rozdala medzi chudobnými, ktorí sa tak môžu radovať zo sviatku a môžu si dopriať to, čo inokedy nie.) Vo vtedajších pomeroch to bolo niekoľkosto gramov datlí alebo iných plodov. Jeden muslim, ktorý poslúchol príkaz proroka Muhammada, však priniesol zlé datle. Nato bol zoslaný uvedený verš. Ďalšie výklady Koránu uvádzajú dôvod zoslania tohto verša podrobnejšie, keď hovoria: "Muslimovia v Medine, keď nastával čas zberu ďatli, povyberali zo svojich záhrad tie datle, ktoré ešte nedozreli a vešali ich na šnúru visiacu medzi dvoma stĺpmi v prorokovej mešite, aby z nej mohli jesť chudobní ľudia. Niektorí však vešali medzi dobré datle i zlé a mysleli si, že robia dobre. V súvislosti s tým bol zoslaný tento verš, ktorý hovorí: Vy, ktorí ste uverili, ak chcete ľuďom pomáhať, tak im rozdávajte len z dobrých vecí, ktoré ste zarobili alebo získali z plodov, ktoré sme pre vás dali vyrásť zo zeme. Ak by ste chceli chudobnému niečo dať a pomôcť mu, tak mu nedávajte tie najhoršie veci, ktoré máte a ktorých sa chcete zbaviť a o ktorých dobre viete, že ak by vám niekto podobné veci ponúkol, nevzali by ste si ich, jedine ak by ste boli nútení a sklopili by ste zrak, aby ste ich nevideli. A vedzte, že Boh je sebestačný, nepotrebuje vaše milodary, ale vy sami ich dávate, aby ste získali od Neho odmenu a vedzte, že Boh sa vám odvďačí dobrom, ak budete pomáhať ostatným ľuďom.

268. Satan vám sľubuje chudobu (straší vás chudobou a hrozí vám ňou, ak by ste ľuďom pomáhali a rozdávali zo svojich majetkov na milodary a účely, ktoré vám Boh uložil) a prikazuje vám nemravnosti (lakomosť a iné odsúdeniahodné správanie) . A Boh vám (na strane druhej) sľubuje Svoje odpustenie a dobrodenie (ak budete k ľuďom vľúdni a budete rozdávať zo svojich majetkov, odpustí vám hriechy a umožní vám znova získať ďalšie peniaze, do ktorých vám vloží požehnanie) . A Boh všetko obsiahol (svojou znalosťou i štedrosťou) a je vševediaci (presne vie, čo sa deje a kto si koľko zaslúži) .
269. Dáva (Boh) múdrosť (a poznanie) , komu chce. A komu je (takéto poznanie a) múdrosť daná, tomu je dané veľké dobro. A poučia sa (z múdrosti a poznania, ktoré ľuďom dáva) len tí, ktorí rozum majú (tí, ktorí rozumom premýšľajú a uvažujú, dokážu oceniť význam a hodnotu múdrosti a poznania, ktoré Boh ľuďom dáva) .
270. Čokoľvek by ste minuli (a rozdali z vašich majetkov) alebo čokoľvek by ste prisľúbili Bohu (že urobíte) , Boh o tom vie. A krivdiaci (ktorí sa neriadia zásadami uvedenými v predchádzajúcich veršoch, ktoré hovoria o spôsobe pomáhania chudobným a biednym ľuďom) nebudú mať nikoho, kto by sa ich zastal a pomohol im (a odvrátil od nich hnev Boží) .
271. Ak prejavíte (verejne rozdáte svoje) milodary (chudobným a tým, ktorí ich potrebujú) , je to dobré (dobre robíte) , a ak ich utajíte a dáte ich chudobným (v tajnosti) , je to pre vás lepšie. (Ak budete tieto milodary chudobným dávať v tajnosti, aby ste ich tak ušetrili poníženia a aby ste sami seba ušetrili podozrenia, že ich dávate preto, aby ste pred ľuďmi ukázali, že činíte dobro, bude to pre vás lepšie, ako keby ste ich dali verejne, i keď Boh od vás oba spôsoby prijme.) A vymaže vám (Boh) vaše zlé skutky (ako odmenu za dobro a pomoc, ktorú činíte) . A Boh o tom, čo konáte, dobre vie.  (271)

     (271): Existuje určitá zásada, týkajúca sa povinných sociálnych dávok a milodarov, ktorá hovorí, že povinné dávky (ako je napríklad zakat) by sa mali vyberať a rozdávať verejne a nepovinné, dobrovoľné dávky a milodary by sa mali rozdávať v tajnosti.

272. Nie je na tebe (Muhammad) ich správne usmernenie, to Boh správne usmerní, koho chce. (Tvojou povinnosťou, Muhammad, je oznámiť ľuďom posolstvo, ktoré ti bolo Bohom zoslané. Nie je to tvoja povinnosť, aby ľudia prijali vieru a náboženstvo, ktoré im oznamuješ, pretože usmernenie ľudí na správnu cestu je už záležitosť, o ktorej rozhoduje výlučne Boh.) A čokoľvek miniete (rozdáte, ľudia) z dobra (z dobrých vecí, ktoré vlastníte) , je to (dobro) pre vaše duše (pretože i vy tým získavate ako odmenu dobro od Boha) . A míňate (rozdávate) len preto, aby ste sledovali Božiu tvár. (Konštrukcia „pre Božiu tvár“ sa v arabskom jazyku vyskytuje pomerne často a znamená pre Božiu spokojnosť, resp. robiť niečo s čistým srdcom a len pre získanie Božej spokojnosti.) A čokoľvek miniete (rozdáte) z dobra, bude vám odplatené a pritom vám nebude (v ničom) ukrivdené.  (272)

     (272): Muslimovia dávali milodary a finančne pomáhali aj chudobným, ktorí neboli muslimami. Keď však počet chudobných muslimov veľmi vzrástol, prorok Muhammad povedal: „Dávajte milodary už len tým, ktorí nasledujú náboženstvo, ktoré vy nasledujete.“. Nato bol zoslaný uvedený verš, ktorý povolil dávať milodary a finančne pomáhať aj tým, ktorí nie sú muslimami. Týmto veršom Boh zrušil akýkoľvek rozdiel z hľadiska náboženstva, ak ide o charitatívny a humanitný účel. Keď bolo muslimom v Koráne Bohom uložené, aby ľuďom pomáhali, nebolo povedané, akým ľuďom sa má pomáhať. To znamená, že pomoc sa vztiahla na akéhokoľvek človeka bez rozdielu. Jediným meradlom je fakt, že on pomoc potrebuje. Preto i v dobe, keď bolo medzi muslimami veľmi veľa chudobných a prorok Muhammad chcel, aby sa najprv pomohlo im a potom ostatným, Boh mu odkázal, aby sa v poskytovaní takejto pomoci nerobil rozdiel medzi ľuďmi.

273. Určené je chudobným (dobro, majetky a pomoc) , ktorí sú obmedzovaní za to, že nasledovali cestu, ktorú Boh určil (ktorí boli predtým vyhnaní zo svojich domovov, pretože prijali a nasledovali islam a ktorí sami seba zaviazali, že budú brániť islam) , (preto) nemôžu cestovať po zemi (za obživou, týmto chudobným pomáhajte a rozdávajte im zo svojich peňazí) , pre ich skromnosť (pretože sú spokojní s tým, čo majú a od nikoho nič nežiadajú) si o nich neznalý (človek neznalý pomerov ľudí a ich života) myslí, že sú bohatí, spoznáš ich podľa ich vlastností, nepýtajú od ľudí s dotieravosťou nič. A čokoľvek miniete (a rozdáte) z dobra, Boh o tom (dobre) vie.  (273)

     (273): Z toho, čo rozdávate, dajte i chudobným, ktorí sú stiesnení a ktorých možnosti cestovania, práce a hľadania obživy sa ohraničili, pretože sa zaviazali, že budú obhajovať a ochraňovať svoje náboženstvo. Kto ich nepozná, si pomyslí, že sú bohatí a majú dostatok všetkého. Pravda je však taká, že sú chudobní, ale pritom skromní, od nikoho nič nežiadajú. Týchto ľudí človek spozná podľa ich vlastností, medzi ktoré patrí i to, že neprosia ľudí o pomoc a ak by poprosili, tak nie dotieravo. A čokoľvek rozdáte z dobra, ktoré vám Boh dal, Boh o tom vie a odmení vás za vašu úprimnosť a láskavosť voči ostatným. Skupinou ľudí, ktorú tento verš spomína, je tzv. skupina biednych ľudí, ktorým Boh určil jeden z podielov dávky zakat, ktorú by muslimovia mali odvádzať a ktorá by sa potom mala rozdeliť na účely, ktoré Korán vo verši (9:60) stanovil.

274. Tí, ktorí rozdávajú zo svojich majetkov v noci i vo dne, tajne i verejne, budú mať svoju odmenu u Pána svojho, niet o nich strach a ani nebudú zarmútení.  (274)

     (274): Je to prísľub Boha najštedrejšieho pre tých, ktorí vždy rozdávajú milodary zo svojich majetkov s tým, že svoju odmenu za to, čo konajú, nájdu u Neho. Nebude o nich strach v súdny deň a ani nebudú v tento deň zarmútení za to, čo rozdávali v živote pozemskom, keď uvidia odmenu, ktorá ich čaká.

275. Tí, ktorí berú ribá (k slovu ribá pozri nasledujúci výklad) , nevstanú (z mŕtvych) inak, než ako (vstáva) ten, ktorého satan postihol šialenstvom. To preto (budú títo ľudia vyzerať ako postihnutí šialenstvom) , že povedali: „Veď predaj je podobný ribá“. Boh však predaj povolil, ale ribá zakázal. Ten, komu sa dostalo poučenie od jeho Pána (dopočul sa, že Boh ribá zakázal) a skoncoval s tým, tomu ostane, čo (predtým) mal (ponechá si majetok, ktorý pred dozvedením sa o zákaze mal) a rozhodnutie vo veci jeho Bohu náleží (Boh rozhodne, či mu odpustí a ako) . Avšak, kto by sa k tomu vrátil (k obchodovaniu s ribá) , ten (a jemu podobní) bude obyvateľom ohňa, bude v ňom naveky.  (275)

     (275): V českých prekladoch Koránu sa slovo ribá prekladá ako úroky. Jeho význam je však obsiahlejší než úroky. Slovo ribá znamená peňažnú čiastku alebo akékoľvek plnenie, ktoré veriteľ obdrží od dlžníka ako odplatu za to, že mu poskytol pôžičku alebo mu predĺžil dobu jej splatnosti. To platí bez ohľadu na to, či sa jedná o peňažnú alebo inak určenú pôžičku, napríklad o tovar poskytnutý ako pôžičku. Toto slovo v sebe zahŕňa význam úroku, úžerníctva i čohokoľvek, čo sa na ne podobá. V dobe, v ktorej žil prorok Muhammad, sa obchodovalo okrem iného aj takým spôsobom, že sa kupovali a predávali tovary toho istého druhu, avšak s rozdielnou kvalitou s tým, že rozdiel v kvalite sa vyrovnával rozdielom v množstve. To znamená, že niekto kúpil napríklad kilo datlí dobrej kvality výmenou za dve kilá datlí horšej kvality. I tento spôsob obchodovania prorok zakázal, pretože vzbudzoval dojem, že sa jedná o ribá a povedal, že ak by niekto chcel kúpiť ten lepší druh datlí, nech najprv predá za peniaze alebo iný tovar tie horšie datle, ktoré chce predať a až potom za to, čo dostal, nech si kúpi tie datle, ktoré mal v úmysle kúpiť. Verš hovorí: tí, ktorí žijú z ribá, vstanú v deň zmŕtvychvstania tak, ako keby boli postihnutí šialenstvom. Boh ich takýmto trestom potrestá, pretože povoľovali to, čo Boh zakázal, porovnali ribá s predajom a povedali, že predaj je to isté ako ribá. Boh však objasňuje, že svojou podstatou i výsledkom je ribá, ktoré je zakázané, odlišné od predaja, ktorý je povolený. Ak sa toto napomenutie o zákaze uplatnenia ribá niekomu dostalo, on poslúchol a s braním ribá prestal, tomu ostávajú majetky, ktoré mal prv, než sa o tomto zákaze dopočul (i keď časť jeho majetku môže pochádzať z takéhoto ribá) a o jeho prípade Boh rozhodne, či ho za to potrestá, alebo mu to odpustí. To znamená, že ustanovenie o zákaze úrokovania, úžerníctva i všetkého, čo vyjadruje slovo ribá, v tom čase nemalo spätnú účinnosť a začalo platiť až od okamihu, keď sa o ňom ľudia dozvedeli. Verš sa končí výstrahou pre ľudí a upozorňuje ich, že kto by sa vrátil k braniu alebo dávaniu ribá, ten bude patriť medzi obyvateľov ohňa, v ktorom bude naveky. V dnešnej dobe sa ale objavujú názory niektorých učencov, ktorí hovoria, že pojmom ribá sa nemyslia bežné úroky, ktoré dnes banky vyplácajú, ale doslova správanie, ktoré možno prirovnať k nadmerne vysokým úrokom alebo úžere.

276. Boh postupne zmenší (všetko) , čo pochádza z ribá a zúročí milodary. (Ten, kto i naďalej používa ribá vo svojom finančnom a inom styku s ľuďmi, síce zúročí svoj majetok niekoľkonásobne, Boh však takémuto majetku odníme akékoľvek požehnanie a dobro a majetok sa postupne začne zmenšovať. Na strane druhej Boh zúročí milodary tým, že tým, ktorí ich poskytujú, za to pripíše odmenu a požehná majetok, z ktorého bol takýto milodar poskytnutý.) A Boh nemá rád toho, kto odmieta vieru, a kto je hriešnikom.
277. Tí, ktorí uverili, dobré skutky konali, modlitby konali a zakat dávali, tí budú mať svoju odmenu u Pána svojho, niet o nich strach (v deň zmŕtvychvstania a v súdny deň) a ani nebudú zarmútení (v tento deň) .
278. Vy, ktorí ste uverili, bojte sa Boha a zrieknite sa (vzdajte sa) pozostatkov ribá, ktoré ostali (zrieknite sa už i tých posledných zvyškov obchodovania na základe ribá, ktoré sa vo vašom styku objavujú) , ak ste (skutočne) veriaci. (278) (278): Jedného dňa, za čias proroka Muhammada, poskytla Amrová rodina patriaca ku kmeňu Sukejf pôžičku rodine Al Mugíru, pri ktorej bol stanovený určitý úrok za požičané peniaze (pôžička bola zrejme poskytnutá ešte predtým, než bolo prikázané ribá zanechať). Keď nastal čas splatnosti dlhu (medzi tým bol uložený príkaz ribá zanechať), Amrová rodina oň požiadala i s úrokmi, ktoré boli predtým dohodnuté. Nato bol zoslaný uvedený verš. Keď to ľudia z kmeňa Sukejf počuli, povedali: "Nemáme silu bojovať proti Bohu a jeho poslovi, a tak sa úrokov vzdali a vzali si len sumu, ktorú pôvodne poskytli ako pôžičku. Preto Boh upozorňuje muslimov, že ak sú skutočne veriaci, nech zanechajú i tie posledné zvyšky, ktoré po ribá ostali. I keď bol tento verš zoslaný ohľadom konkrétnej udalosti, jeho platnosť sa vzťahuje na všetky prípady, v ktorých sa ribá vyskytuje v akej-koľvek dobe. Vo verši si ďalej môžeme všimnúť, že Boh vieru človeka podmienil zanechaním akejkoľvek formy ribá.
279. Ak by ste tak neurobili (a nezanechali i tie posledné zvyšky ribá) , vedzte, že sa vystavujete vojne zo strany Boha a jeho posla (vystavujete sami seba nebezpečenstvu, že proti vám budú stáť muslimovia na čele s prorokom, ba ešte horšie, že budete vystavení Božiemu hnevu v najširšom zmysle; verš nadväzuje na predchádzajúci verš) . Ak by ste však pokánie učinili (Bohu a zanechali ribá) , tak vám ostanú vaše pôvodné majetky (ostane vám základný kapitál, suma, ktorú ste požičali bez akéhokoľvek navýšenia) , nebudete krivdiť a ani vám nebude ukrivdené (prestanete s ribá a ponecháte si len svoje pôvodné majetky, čo je úplne spravodlivé, pretože nikomu tým neublížite a zároveň o svoje peniaze neprídete) .
280. Ak by bol (nejaký dlžník) v tiesni, tak počkajte (vy veritelia) , až príde úľava. (Ak by bol nejaký dlžník vo finančnej tiesni a nemohol by svoj dlh včas splatiť, tak naňho s jeho splatením počkajte, až kým sa z najhoršieho nedostane a dlh vám vráti. V predislamskom období, keď nastal čas splatenia dlhu, veritelia dlžníkom dávali dve možnosti: buď dlh splatiť, alebo zúročiť a navýšiť, čím sa dlh dlžníkov postupne zväčšoval až do takej miery, že niekoľkokrát prevýšil pôvodnú požičanú sumu a dlžník ho už vôbec alebo len veľmi ťažko mohol splatiť.) A ak (veritelia) to (dlžnú sumu) odpustíte (dlžníkovi, ktorý sa dostal do finančnej tiesne) , je to lepšie pre vás, keby ste len vedeli (aké dobro pramení pre vás u Boha z odpustenia takéhoto dlhu) . (280) (280): Vo verši si môžeme všimnúť, že odpustenie dlhu nie je povinnosťou veriteľa, i keď Boh takémuto veriteľovi odkazuje, že ak by uľavil dlžníkovi bremeno tohto dlhu, tak mu to odplatí dobrou odplatou. Vo verši nájdeme skrytý príkaz pre veriteľa, aby so splatením dlhu nenaliehal aj keď možnosť odpustenia dlhu je stále ponechaná na jeho vôľu. Oddialením splatnosti dlhu veriteľ koná dobro, avšak neodpustením dlhu sa nedopúšťa hriechu. Islam stanovil, že jedným z účelov, na ktoré má dávka zakat slúžiť, je splatenie dlhov dlžníka, ktorý sa nie vlastnou vinou dostal do platobnej neschopnosti. Tým sa pomáha dlžníkom oslobodiť sa spod dlhu a na strane druhej inštitút dávky zakat poskytuje určitú záruku veriteľovi, že svoje peniaze, ktoré poskytol ako pôžičku, dostane späť, i keď možno o niečo neskôr, ako si to s dlžníkom pôvodne dohodol.
281. A vyvarujte sa (ľudia) dňa (útrap takéhoto dňa) , v ktorom bude váš návrat k Bohu (v deň zmŕtvychvstania a v súdny deň) . Potom (keď sa tak stane) každej duši bude odplatené, čo získala (v živote pozemskom) a nebude im (stvoreným) ukrivdené (každému sa dostane to, čo predtým konal, odmena za dobro a trest za zlo) .  (281)

     (281): Predchádzajúce verše boli zakončené týmto veršom, v ktorom Boh pripomína ľuďom, aby sa báli dňa, kedy sa vrátia k Bohu a kedy bude každej duši dané to, čo si vyslúžila v živote pozemskom. V tento deň nastane absolútna spravodlivosť a nebude nikomu ukrivdené. Ibn Abbás (prorokov spoločník) povedal, že tento verš bol posledný verš, ktorý bol prorokovi Muhammadovi pred jeho smrťou Bohom zoslaný.

282. Vy, ktorí ste uverili, ak by ste požičiavali pôžičku na čas stanovený (lehotu určenú) , tak ju spíšte. A nech ju medzi vami spíše pisár spravodlivo (nech nepridá ani neuberie dlžníkovi či veriteľovi) . A nech žiadny pisár neodmietne písať (ak by bol vyzvaný k tomu, aby pôžičku spísal) tak, ako ho Boh naučil (dodržiavajúc všetky zásady spravodlivosti a čestnosti, ktoré Boh ľudí učí) , nech (pisár) píše a nech diktuje (text záväzku – pôžičky) ten, na koho je (kto berie na seba) záväzok a nech sa bojí Boha, Pána svojho a nech z neho (zo záväzku) nič neuberie (ten, kto diktuje, by mal mať dobré úmysly a mal by diktovať celý záväzok v správnej výške a v správnej forme) . Ak by bol ten, na koho je záväzok (kto berie na seba záväzok) , nerozumný alebo slabý, alebo by on sám nemohol diktovať, tak nech diktuje jeho zástupca spravodlivo (aj tu sa vyslovuje požiadavka spravodlivosti i voči zástupcovi) . A dosvedčte to (spísaný záväzok) dvoma svedkami z radov vašich mužov. Ak by to neboli dvaja muži, tak muž a dve ženy z radov svedkov, s ktorými súhlasíte (spomedzi svedkov, s čestnosťou ktorých obe strany súhlasia) , ak by sa jedna z nich (týchto žien) zmýlila, pripomenie to jedna z nich tej druhej. (Posledná veta sa týka spomenutých dvoch svedkýň. Verš jasne vysvetľuje, že svedectvo dvoch žien miesto jedného muža sa vyžaduje pre prípad, že by jedna z týchto žien zabudla obsah záväzku alebo o ňom zapochybovala. Potom jej ho má pripomenúť tá druhá. V období zoslania tohto verša sa ženy obchodom a obchodnými záležitosťami zriedkakedy zaoberali. Drvivá väčšina žien bola negramotná, nevedela dobre počítať a v obchodných zvyklostiach sa nevyznala. Preto verš z hľadiska dosvedčenia pôžičky vyžaduje ako svedkov najprv dvoch mužov a až potom muža a dve ženy. Ak by boli ustanovení muž a žena a žena by zapochybovala, čo sa zrejme v tej dobe aj stávalo, potom by bolo slovo proti slovu a celý záväzok by mohol byť spochybnený. Preto tu tá druhá žena hrá určitú poistku pre prípad, že by niektorá z nich zabudla.) A nech svedkovia neodmietnu, pokiaľ by boli vyzvaní (svedkovia by nemali odmietnuť svedčiť, ak by boli k tomu vyzvaní, jedine ak z nejakého vážneho dôvodu) . A nech vás neunúva napísať ho (záväzok) , nech by šlo o malý alebo veľký (dlh) , s určením času splatnosti (neunúvajte sa dlh spísať, i keď by šlo o malý dlh a uveďte v listine lehotu jeho splatnosti) . (Verš takýmito ustanoveniami nechráni len majetok, ale predovšetkým chráni medziľudské vzťahy, dôvod, pre ktorý stanovuje, že i bezvýznamný dlh by sa mal spísať.) To (spísanie dlhu a jeho dosvedčenie) je spravodlivejšie u Boha a (predstavuje to) istejšie svedectvo (dlh v písomnej forme dosvedčený svedkami je istejší a dôveryhodnejší než čisto ústne uzavretý záväzok) a (je to) bližšie k tomu, aby ste nezapochybovali (o existencii, výške a splatnosti dlhu) . Jedine (výnimkou zo zásady spísania dlhu je prípad) ak by šlo o priamy obchod, ktorý vediete medzi sebou (vybavovanie bežných záležitostí, pri ktorých sa tovar a kúpna cena odovzdajú z ruky do ruky) , tak nie je pre vás hriech, ak by ste ho nespísali (nemusí to byť spísané) . A ak by ste medzi sebou uzatvárali obchod, dosvedčte to (i keď pri bežnej kúpe a predaji tovarov by sa upustilo od spísania záväzkov, požiadavka svedkov stále ostáva) . A nesmie byť poškodený pisateľ a ani svedok (nesmie byť na nich vyvíjaný nátlak, aby pozmenili obsah záväzkov alebo aby svedčili krivo) . A ak by ste tak urobili, bude to spurnosť z vašej strany. A bojte sa Boha (a pamätajte na Neho pri každom úkone, ktorý robíte) . A Boh vás učí (dôležité zásady, ktorými by sa mal riadiť váš život) . A Boh o všetkom (čo robíte) vie (tak si dajte pozore) . (282) (282): Po tom, ako sme sa v Koráne dočítali o „ribá“, o poskytovaní pôžičiek bez akýchkoľvek úrokov, prichádza ďalšie dôležité ustanovenie, ktoré pokračuje v úprave otázky poskytovania úverov a pôžičiek a ktoré určuje niekoľko dôležitých zásad týkajúcich sa obchodných záväzkov. Verš sa začína tým, že sa prihovára ľuďom, ktorí skutočne uverili a prikazuje im, že ak by si požičiavali peniaze na dobu určitú, aby o tom vyhotovili písomný záznam. To znamená, že verš v otázke poskytovania pôžičiek akéhokoľvek druhu záväzne stanovuje požiadavku písomnej formy, pričom zdôrazňuje dôležitosť takejto formy, najmä z hľadiska nespochybniteľného zakotvenia okamihu splatnosti dlhu. Takýto dokument by mala napísať tretia nestranná osoba, ktorá má dodržať zásady spravodlivosti pri jeho písaní a nemá sa prikloniť na stranu žiadnej zo zmluvných strán. To znamená, že verš zakotvuje zásadu nestrannosti osoby alebo inštitúcie, ktorá má spísanie uskutočniť. Žiadny pisár by nemal odmietnuť takúto pôžičku spísať, pokiaľ by bol o to požiadaný a mal by sa pridržiavať zásad, ktoré ho Boh naučil, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť a nestrannosť. V tejto časti verš zakotvuje povinnosť pisára pôžičku spísať, pokiaľ by bol o to požiadaný, v čom je zakotvená požiadavka rovnosti medzi stranami a malo sa tým zabrániť pokusom silnejšej strany ovplyvniť pisárov, aby dlh nespísali. Druhou časťou vety, ktorá určuje pisárovi, že má písať tak, ako ho Boh naučil, sa v skutočnosti nepriamo do celého vzťahu vsunuli mravné zásady, obsiahnuté v Koráne, ako je napríklad čestnosť, spravodlivosť, slušnosť, pravda a iné, ktorými bol pisár zaviazaný. Verš ďalej určuje, kto má diktovať text a obsah takéhoto zmluvného vzťahu a začína sa stranou, ktorá na seba berie určitý záväzok, určitú povinnosť. Keď osoba, ktorá preberá na seba záväzok, diktuje obsah záväzku, vylučuje sa do budúcnosti akékoľvek spochybnenie obsahu a formy záväzku zo strany dlžníka (zachováva sa však právo veriteľa namietať proti tomu, čo dlžník diktuje). Dlžník by mal teda text záväzku pisárovi diktovať, pričom ho Boh upozorňuje, že text má nadiktovať pravdivo a v správnej forme bez toho, aby z obsahu pôžičky niečo ubral. Verš ďalej upravuje otázku nespôsobilosti dlžníka na uzavretie záväzku, pričom rozoznáva tri prípady takejto nespôsobilosti. Ide o dlžníkov, ktorí sú nerozumní, teda duševne chorí, márnotratní alebo neschopní rozumného a rozvážneho uvažovania alebo spravovania majetku. Ďalej ide o dlžníkov, ktorí by boli veľmi slabí pre svoj nízky alebo vysoký vek. Tretí prípad nespôsobilosti dlžníka uzavrieť záväzok je akýkoľvek ďalší dôvod, pre ktorý by nemohol dlžník text záväzku pisárovi diktovať. Sem by sme mohli zaradiť osoby nevidomé, hluché, nemé atď. V spomenutých troch prípadoch preberá povinnosť diktovať text záväzku za takéto nespôsobilé osoby ich zástupca (ktorý môže takéto osoby zastupovať priamo zo zákona, napríklad rodič, alebo v určitých prípadoch na základe splnomocnenia udeleného takouto osobou, napríklad v prípade nevidomého dlžníka, alebo na základe rozhodnutia súdu). Verš v tejto časti stanovil okruh osôb, ktoré sú nespôsobilé na uzatváranie záväzku a ktorých musí zastupovať zástupca. Po stanovení zástupcu verš pokračuje a adresuje svoje slová práve takémuto zástupcovi. Pripomína mu, že i keby sa ho záväzok netýkal a nepriniesol mu žiaden prospech, mal by byť spravodlivý a svoju povinnosť dôkladne vykonať či už z hľadiska obhajovania záujmov osoby, ktorú zastupuje alebo z hľadiska diktovania textu a obsahu záväzku. Verš tým uzatvára otázku zastupovania a prechádza k ďalšej dôležitej náležitosti záväzkového vzťahu, k svedkom. Verš totiž vyžaduje pre úplnosť záväzkového vzťahu i svedectvo dvoch spôsobilých svedkov svedčiacich o jeho spísaní a obsahu. Je to ďalšia poistka v záujme istoty právnych vzťahov. Verš určuje minimálne predpoklady, ktoré by mali svedkovia spĺňať: v prvom rade by mali byť známi svojou bezúhonnosťou a čestnosťou. Okrem toho s ich svedectvom by mali súhlasiť obe zmluvné strany. Ako sme už uviedli, verš vyžaduje svedectvo dvoch spôsobilých mužov. Ak by sa však nenašli dvaja takíto muži, ktorí by záväzok dosvedčili, potom sa pripúšťa aj svedectvo ženy i keby sa tá obchodnými záležitosťami nikdy nezaoberala. Tu sa však určuje, že dosvedčiť takúto pôžičku môžu nie muž a žena, ale muž a dve ženy. Verš hneď nato objasňuje dôvod, prečo sa vyžaduje svedectvo dvoch žien, keď hovorí, že si to vyžaduje prípad, ak by sa jedna z nich zmýlila alebo pozabudla, tak jej tá druhá záväzok pripomenie. Tu si musíme uvedomiť, že keď verš vyžaduje svedectvo dvoch žien, hovorí o konkrétnej veci, ktorá sa týka obchodných záležitostí a ešte konkrétnejšie, uzatvárania zmlúv. Ako sme už spomenuli, počet žien, ktoré sa zaoberali obchodnými záležitosťami, nebol veľký. Predstavme si, že žena, ktorá za svojho života z obchodných záležitostí vykonala maximálne kúpu nejakej veci, sa má stať svedkom dôležitého záväzku, ktorý obsahuje množstvo rôznych definícii a ustanovení. Je celkom možné, že ich po čase zabudne, a preto je tu poistka v osobe druhej ženy, ktorá by jej to pripomenula. Verš pokračuje a určuje ďalšiu dôležitú zásadu. Určuje totiž svedkom povinnosť svedčiť, pokiaľ by došlo k nedorozumeniu medzi zmluvnými stranami, k strate písomnej zmluvy atď. Podať svedectvo o obsahu záväzku by svedkovia nemali odmietnuť. Ďalšia záležitosť, na ktorú verš upozorňuje, je nutnosť spísania akéhokoľvek dlhu alebo pôžičky, či už malej alebo veľkej. Táto povinnosť je určená pre prípad, že by sa niekomu nechcelo dlh spísať, či už z nedbanlivosti, lenivosti alebo ostychu voči druhej strane. Vzápätí verš túto povinnosť odôvodňuje tým, že spísanie takéhoto dlhu je u Boha spravodlivejšie, istejšie ako dôkaz existencie dlhu a jeho podmienok a zárukou toho, že žiadna strana nezačne o dlhu alebo jeho výške, splatnosti či iných náležitostiach, ktoré sa ho týkajú, pochybovať. Každá zásada má svoje výnimky, a tak je tomu aj v prípade písomného uzatvárania záväzkov. Ak by išlo totiž o priamy obchod, t.j. o obchod, ktorý sa uskutočňuje v tom istom čase, ktorý prebieha rýchlo a opakuje sa v krátkych časových intervaloch, tak sa tu už nevyžaduje písomná forma na jeho uskutočnenie. Od písomnej formy sa v tomto prípade upustilo. Zmluvné strany si môžu o takomto obchode vyhotoviť písomný doklad, platnosť zmluvy však už nie je touto písomnou formou podmienená. Povinnosťou ale ostáva dosvedčiť uskutočnenie takéhoto obchodu hore uvedenými spôsobilými svedkami. V tomto ohľade sa však časť učencov priklonila k tomu, že pokiaľ by šlo o jednoduchý obchod, uprednostňuje sa prítomnosť svedkov, avšak nie je nevyhnutnou podmienkou. Boh pokračuje a hovorí, že žiadnemu z pisárov, ktorí záväzok spísali alebo svedkom, ktorí jeho uzavretie dosvedčili, nesmie byť ublížené akýmkoľvek spôsobom, t.j. oni nesmú utrpieť žiadnu škodu v dôsledku svojej ochoty svedčiť; a pokiaľ by k tomu došlo, pokladá sa to za hrubé porušenie náboženstva a ustanovení Koránu. Dôležitosť tejto výstrahy spočíva v tom, že pisári alebo svedkovia (najmä ženy) môžu byť v dôsledku svojej ochoty vystavení rôznym nátlakom a nepríjemnostiam zo strany niektorej zo zmluvných strán, a preto sa tu určuje, že kto by pristúpil k poškodeniu alebo k ublíženiu pisárom a svedkom, hrubo by porušil zásady náboženstva. Boh verš končí tým, že pripomína ľuďom, aby sa Ho báli v tom, čo konajú. Usmerňuje ich pozornosť na zásady, ktoré organizujú ich život a ktoré sú im len užitočné a pripomína im, že o všetkom vie a vie, v čom spočíva dobro pre ľudí.
283. Ak by ste boli na cestách (a chceli by ste si jeden od druhého požičať) a nenašli by ste pisára, tak prevezmite záloh (ako záruku) . A pokiaľ by jedni voči druhým prejavili dôveru, nech ten, voči komu bola dôvera prejavená, vráti to, čo mu bolo zverené a nech sa bojí Boha, Pána svojho. A nezatajujte svedectvo (ak ste boli svedkami poskytnutia takejto pôžičky a prijatia zálohu) , a kto by ho (svedectvo) zatajil, tak toho srdce je hriešne. A Boh o tom, čo konáte, všetko vie.  (283)

     (283): Pokračujeme v tom, čo bolo načrtnuté v predchádzajúcom verši. Verš rieši situáciu, keď by bol niekto na cestách a chcel by si požičať určitú sumu peňazí, pričom by veriteľ ani dlžník nemali po ruke pisára. Verš v tomto výnimočnom prípade povoľuje uzavretie pôžičky ústne s podmienkou, že dlžník fakticky odovzdá veriteľovi záloh, ktorým sa má zabezpečiť vrátenie dlhu. Ide tu o vzťah dôvery medzi veriteľom a dlžníkom, na ktorom je celá pôžička založená. Preto Boh prikazuje, aby sa obaja zachovali správne voči sebe, aby dlžník veriteľovi dlh riadne a včas splatil a veriteľ dlžníkovi prijatý záloh vrátil. Ak by nastal spor ohľadom prijatého zálohu a uzavretej pôžičky, tak každý, kto bol svedkom jej uzavretia, má povinnosť svedčiť a svoje svedectvo nesmie zatajovať, pretože kto by takéto svedectvo zatajil, dopustí sa takého hriechu, ktorý sa dotkne hlbín jeho srdca a jeho viery, keďže viera pramení zo srdca.

284. Bohu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi (pozná všetko, čo sa v nich deje) . A nech by ste prejavili (navonok) , čo je vo vašich dušiach (vaše úmysly i to, čo v sebe skrývate) alebo (by ste) to skryli (nechali utajené) , Boh vám to (všetko nakoniec) zúčtuje, odpustí, komu chce a podrobí trápeniu, koho chce. A Boh má veru nad všetkým moc.
285. Posol (Muhammad) uveril v to, čo mu bolo zoslané od svojho Pána i veriaci (taktiež v to uverili) , všetci (títo veriaci) uverili v Boha (v jeho skutočnú podobu, ako je v Koráne opísaný) , v Jeho anjelov, v Jeho Knihy (ktoré ľuďom prostredníctvom svojich poslov zoslal a ktorých záverom a dovŕšením bol Korán) a v Jeho poslov (všetkých od prvého posla až po posledného a záverečného posla Muhammada) , nerobíme rozdiely medzi nikým z Jeho poslov. (Títo veriaci uverili vo všetkých poslov, ktorých Boh poveril posolstvom pred poslom a prorokom Muhammadom. Neurobili to, že by uznali niektorých a odmietli uznať iných, ale uznali úplne všetkých.) A povedali (títo veriaci) : „Počuli sme (čo si nám, Bože, poručil) a poslúchli, o tvoje odpustenie prosíme, Pane náš, a k tebe (Bože) speje koniec (všetkého) “.  (285)

     (285): Keď bol zoslaný predchádzajúci verš „.. a nech by ste prejavili čo je vo vašich dušiach alebo to skryli, Boh vám to zúčtuje.“, muslimovia ostali ustarostení a prišli za prorokom Muhammadom (požehnanie Božie a Jeho mier nech ho sprevádzajú) a povedali mu: „Boli nám uložené mnohé úkony, ktoré vládzeme vykonať: modlenie, pôst, žihad a pomoc ľuďom. Bol ti však zoslaný tento verš a my ho už nezvládneme (bude to s nami zle, ak nám Boh zúčtuje i to, čo sme skrývali v našich dušiach)“. Prorok im povedal: „Chcete povedať to isté, čo povedali vlastníci oboch nebeských Kníh (židia a kresťania), ktorí boli pred vami a ktorí povedali: "Počuli sme a neposlúchli sme“? Miesto toho povedzte: „Počuli sme a poslúchli sme“. Keď muslimovia vetu „Počuli sme a poslúchli sme“ počuli od proroka, začali ju opakovať pri svojich úkonoch, až si na ňu zvykli a dobre pochopili jej význam. Vtedy Boh zoslal tento verš, v ktorom potvrdzuje úprimnosť ich viery a pridržiavania sa toho, čo im uložil. Keď už muslimovia správne pochopili, čo od nich Boh chce, On zoslal nasledujúci verš 2:286, v ktorom sňal z nich bremeno zodpovednosti za všetko, o čom premýšľajú a prehlásil, že sa budú zodpovedať len za to, čo im ich sily dovolili.

286. Boh neukladá žiadnej duši nič iné, než to, čo zvládne (človeku sa ukladá len to, čo je v jeho silách, nič nad rámec jeho možností) . Bude mať (každá duša) čo získala (dostane z dobra toľko, koľko vykonala) a bude zaťažená tým, čoho sa dopustila (bude na nej spočívať bremeno zodpovednosti za to, čoho sa dopustila a čo nadobudla a bude sa zodpovedať za zlo, ktoré vykonala a ktorým sama seba zaťažila) . „Pane náš, neber nás na zodpovednosť, ak by sme zabudli (na niečo) alebo sa zmýlili (v niečom) . Pane náš (neukladaj nám a) nezaťažuj nás ťažkými úkonmi, tak ako si nimi zaťažil (ako si ich uložil tým, ktorým si poslal svoje posolstvo pred posolstvom Muhammada) tých, ktorí boli pred nami. Pane náš a neukladaj nám to, na čo sily nemáme, prepáč nám, odpusti nám a zmiluj sa nad nami. (Uvedená prosba je jednou z prosieb, s ktorou by sa mal človek na Boha obracať.) Ty si naším ochrancom, tak nám pomôž a podpor nás proti ľuďom odmietajúcim vieru (ktorí voči nám nepriateľstvo prechovávajú) “.