Kapitola 2

Al-Baqara (Krava)

Počet znamení (veršov) 286

verse 101–200

101. A keď k nim (k týmto židom, ktorým bola predtým daná Tóra) prišiel posol (prichádzajúci) od Boha (posol a prorok Muhammad) potvrdzujúci pravdivosť toho, čo majú (čo im bolo v predchádzajúcich posolstvách už zoslané) , skupina z radov tých, ktorým bola Kniha daná (skupina židov konkrétne ich duchovní – ktorým bola Tóra predtým daná) , Knihu Božiu odhodila za svoje chrbty (ignorovali, čo bolo v Tóre už predtým zoslané o znameniach a vlastnostiach posla, o ktorom sa tam písalo, že príde) , ako keby nevedela (o ničom a nič z toho, čo čítala v knihách, nepoznala) .
102. A nasledovali (títo židia) to, čo satani prednášali o kráľovstve Šalamúnovom (uvedená skupina židov zanechala Knihu a nasledovala cestu mágie a čarov, o ktorých im satani rozprávali v dobe kraľovania kráľa a proroka Šalamúna, ktoré sa však okrem iného spájali aj s prejavmi odmietania viery v Boha) . Šalamún nikdy neodmietol vieru (Šalamún tým, že ovládal určité sily a čary, vieru neodmietal a nebol ani mágom, pretože túto silu a moc mu dal Boh ako dôkaz jeho proroctva) , ale to satani vieru odmietali, učili (títo satani) ľudí čary a to čo bolo zoslané dvom anjelom v Babylone, Hárutovi a Márutovi (satani učili ľudí zlú mágiu a čary, ktorými mohli len zlé veci konať, ako i to, čo bolo zoslané dvom anjelom v Babylone, Hárutovi a Márutovi) . A (títo satani) neučili nikoho, pokiaľ mu nepovedali (satani túto mágiu nikoho nezačnú učiť, kým ho neupozornia) : „My sme skúškou (pre ľudí a to, čo ľudí učíme, vedie k odmietaniu viery v Boha) , tak (nenasleduj nás a) neodmietaj vieru (to, čo sa chceš od nás naučiť, je skúškou tvojej viery, pretože ten, kto sa od nás niečo naučí, svoju vieru stráca, preto radšej od toho ustúp) “. A (tak) sa (ľudia, ktorí sa i napriek varovaniu čarom priučiť chceli) od nich oboch (oboch anjelov) naučia to (také čary) , čím oddelia muža od jeho manželky (keď niekto z ľudí i napriek upozorneniam anjelov súhlasí a obetuje svoju vieru za cenu naučiť sa túto mágiu, tak sa od anjelov naučí okrem iného i spôsob, ako sa dá odlúčiť manžel od manželky a zmeniť city jedného k druhému) . Avšak (i napriek tomu, že ľudia, ktorí sa tieto čary učia, obetujú kvôli tomu svoju vieru) nikomu (z ľudí) tým (čarami) neublížia bez Božieho povolenia (i keď sa ľudia uvedenej mágii učia, nemôžu ňou ublížiť tomu, koho Boh pred jej účinkami chráni) . A učia sa (spomenutí ľudia od oboch anjelov) to, čo im uškodí a neprospeje. A vedeli (títo židia) , že, kto si ju (mágiu) kúpi (a zapredá tomu svoju dušu) , ten nebude mať v živote poslednom (a večnom) podiel (na Božej milosti a na raji, pretože zamenil to, čo Boh zoslal, za lacný a dočasný cieľ, a tým aj skúške podľahol) . A veru je zlé (to) , za čo (títo židia) zapredali svoje duše (keď vieru za mágiu vymenili) . Keby to len vedeli (keby vedeli do čoho sa dostali) .  (102)

     (102): Dôvod, prečo bol tento verš zoslaný, spočíval v tom, že jedného dňa, keď prorok Muhammad (p.) spomenul Šalamúna ako proroka, niektorí židovskí rabíni povedali: „Nie je vám Muhammad čudný, keď tvrdí, že Dávidov syn bol prorokom?! Prisaháme na Boha, že nebol ničím iným než čarodejníkom“. Nato Boh najvyšší zoslal tento verš, aby očistil Šalamúna od nepravdivých slov, ktorými ho opisovali.

103. Keby boli (uvedení židia miesto učenia sa čarom) uverili a vyvarovali sa (podľahnutia skúške) , odmena, ktorá by sa im od Boha (bola) dostala, by bola (pre nich) lepšia (než to, čo konali) . Keby to len vedeli (keby len vnímali túto skutočnosť) .
104. Vy, ktorí ste uverili (veriaci muslimovia) , nehovorte (pokiaľ by ste chceli požiadať posla Muhammada, aby vám dal viac času na naučenie sa Koránu a na vykonanie povinností, ktoré sú vám uložené, slovo) ráina , ale hovorte (používajte slovo) unzurná a počúvajte (a poslúchnite to, čo vám prorok odpovie) . A tým, ktorí odmietali veriť (uvedené nedodržiavajú) , sa dostane trápenie bolestivé.  (104)

     (104): Obe slová ráina a unzurná majú v arabskom jazyku ten istý význam a predstavujú prosbu: „Daj nám viac času, počkaj na nás, kým to vykonáme“. Keď muslimovia niečo nestíhali alebo to nedokázali včas splniť, požiadali proroka Muhammada, aby im dal viac času na to, aby splnili svoje úkony alebo na to, aby sa naučili Korán. Túto požiadavku vyjadrovali slovom ráina. Židia, ktorí v tom čase žili v Medine, však toto slovo používali v inom význame, znamenalo to u nich hlúposť a určitý druh nadávky. Židov tešilo, že muslimovia toto slovo používajú a začali ho používať i oni, keď hovorili s prorokom. Z tohto dôvodu bolo muslimom zakázané, aby slovo ráina používali v tejto súvislosti a mali ho nahradiť slovom unzurná, ktoré vyjadrovalo uvedenú prosbu a jeho význam bol jednoznačný.

105. Neprajú si tí z Ľudí Knihy, ktorí odmietli veriť a ani tí, ktorí k Bohu pridružujú, aby vám bolo zoslané akékoľvek dobro od vášho Pána (neprajú si to zo závisti a neprajnosti) . Ale Boh si vyberá pre svoju milosť, koho chce (aby mu ju udelil bez ohľadu na ich želania) . A Bohu náleží vďaka za dobrodenie obrovské (ktoré ľuďom preukazuje) .
106. Ak zrušíme akékoľvek znamenie alebo spôsobíme, že sa naň zabudne (spôsobíme, že ho ľudia zabudnú) , prídeme s lepším (znamením) alebo podobným (ak zrušíme ustanovenie akéhokoľvek verša v Koráne alebo necháme ľudí, aby naň zabudli, nahradíme ho iným veršom a iným ustanovením lepším alebo podobným) . A či nevieš (človek, ktorý sa na to pýtaš) , že Boh má nad všetkým moc?!  (106)

     (106): Dôvod zoslania toho verša spočíval v tom, že zásady, ktoré Boh prostredníctvom Koránu ľuďom zoslal, aby sa nimi riadili, boli v mnohých prípadoch presným opakom toho, čo v predislamskom období vládlo. Preto boli tieto zásady a pravidlá zoslané postupne a po určitých etapách, aby si na ne muslimovia zvykli. Tak sa napríklad muslimom v Koráne zakázalo modliť sa v stave opilosti a až neskôr, keď muslimovia dokázali pitiu opojných nápojov odolať väčšiu časť dňa, aby sa nemodlili v stave opilosti, bolo ustanovenie takéhoto verša nahradené iným, v ktorom sa pitie opojných nápojov úplne zakázalo. I napriek tomu, že sa konzumácia opojných nápojov nakoniec definitívne zakázala, oba verše, teda prvý, ktorý zakazoval modliť sa v stave opilosti a vyžadoval úplnú triezvosť a druhý, ktorý pitie opojných nápojov už úplne zakázal, ostali súčasťou Koránu (verše 4:43 a 5:90). A tak jedného dňa tí, ktorí odmietli veriť v posolstvo zoslané prostredníctvom posla Muhammada, povedali: „Vidíte Muhammada, najprv prikazuje svojim spoločníkom niečo a potom im to zakáže a prikáže im niečo iné. Dnes povie niečo a na druhý deň to zasa odvolá. Tento Korán sú len slová Muhammada, ktoré hovorí sám od seba a sú to slová, ktoré si protirečia“. Tomu istému sa čudovali i židia v Medine a pýtali sa, prečo je verš zoslaný a neskôr nahradený iným. Ako odpoveď na tieto otázky Boh zoslal tento verš, v ktorom im dáva odpoveď v tom zmysle, že verše, ktoré niečo zakazujú, sa zosielajú postupne, aby si na ne ľudia dokázali zvyknúť, a tak postupom času ľudia zanechajú zlé zvyky bez toho, aby pociťovali nejaký obrovský tlak. Vždy, keď sa ustanovenie skoršieho verša nahradí ustanovením neskoršieho, toto neskoršie ustanovenie prináša podobný prospech a má taký účinok ako zrušené ustanovenie alebo ešte väčší.

107. A či nevieš (človek, ktorý sa pýtaš) , že Bohu náleží kráľovstvo nebies i zeme (a On o všetkom rozhoduje) ? Nemáte (ľudia) mimo Boha (žiadneho) dôverníka a ani nikoho, kto by sa vás zastal a podporil vás.
108. Chcete snáď požiadať vášho posla (Muhammada) o to, o čo bol predtým Mojžiš požiadaný (chcete mať tie isté požiadavky, ako keď predtým židia Mojžiša požiadali: „Mojžiš, nebudeme ti veriť, pokým neuvidíme Boha jasne a zreteľne“ verš 2:55) ? A kto zamení vieru (ktorú predtým už nadobudol) za odmietanie viery, ten zblúdi z cesty rovnej (správnej) .  (108)

     (108): Dôvod zoslania tohto verša spočíval v tom, že tí, ktorí odmietali veriť a židia neustále žiadali od posla a proroka Muhammada nové a nové dôkazy na to, aby v jeho posolstve uverili. Niektorí od neho žiadali, aby im premenil horu Al-Safá v Mekke na zlato, iní, aby im zväčšil rozlohu Mekky (chceli zrejme, aby im prorok odstránil hory vo vnútri Mekky a vôkol nej, aby sa zväčšila jej rozloha), tretí, aby spôsobil, že začnú potoky vyvierať a tiecť uprostred Mekky. Židia zasa žiadali, aby bola poslovi a prorokovi Muhammadovi zoslaná jedna ucelená Kniha z neba tak, ako boli Mojžišovi predtým tabule dané – pozri verše 7:145, 150, 154. Iní ľudia zasa žiadali, aby im Boh zoslal z neba Knihu, ktorá by bola adresovaná menovite im a v ktorej by Boh dal napísať: „Poslal som Muhammada ľuďom ako posla“. Ďalší od proroka zasa žiadali, aby sa im Boh s anjelmi ukázali, aby tak uverili. A mnoho ďalších podmienok kládli prorokovi tí, ktorí odmietali veriť. Treba spomenúť i to, že aj niektorí veriaci muslimovia si želali, aby Boh zoslal nejaký zázrak alebo zjavný dôkaz, aby sa tí hore spomenutí, ktorí odmietali veriť v posolstvo, ktoré bolo Muhammadovi zoslané, presvedčili a uverili. Preto Boh upozorňuje všetkých, aby sa s podobnými požiadavkami nezahrávali a aby sa poučili z toho, ako dopadli tí, ktorí pred nimi na svojich prorokov mali podobné požiadavky.

109. Mnohí z Ľudí Knihy by si priali, aby vás mohli prinavrátiť potom, ako ste uverili, k odmietaniu viery (vrátiť vás do pôvodného stavu, v ktorom ste boli predtým ako ste uverili) , (a to) zo závisti (nachádzajúcej sa) v ich dušiach, (chceli by tak urobiť) po tom, ako sa im jasne ukázala pravda (po tom, ako zistili, že to, čo je poslovi Muhammadovi zoslané a čo nasledujete, je pravdivé) . Prepáčte im to a nechajte ich (nepotrestajte) , až kým Boh nezošle svoj príkaz (odpustite im to, čo konajú, až kým nepríde Boží príkaz, ako sa k nim, k ich intrigám a nenávisti máte zachovať) . A Boh má nad všetkým moc.  (109)

     (109): Dôvodom zoslania tohto verša bolo, že keď prorok Muhammad (p.) s muslimami emigroval z Mekky do Mediny, tí, ktorí odmietali veriť a židia, ktorí tam žili, im veľmi ubližovali. Boh však muslimom prikázal, aby im odpustili a prepáčili ich činy, až kým nepríde od Boha príkaz, ako majú voči nim ďalej postupovať.

110. A konajte (a dodržiavajte predpísanú) modlitbu a dávajte zakat (zakat viď. slovník) . Akékoľvek dobro (ktoré sa premietne do dobrých skutkov) , ktoré vopred pripravíte pre svoje duše, nájdete (neskôr) u Boha (za dobro, ktoré vykonáte v živote pozemskom, nájdete u Boha dobrú odmenu) . Veď Boh všetko, čo konáte, vidí.
111. I povedali (židia a kresťania povedali každý sám o sebe) : „Nevojde do záhrady rajskej nik, len ten, kto bol židom alebo kresťanom“. To (čo hovoria) sú len ich želania (nikde od Boha nemali nič také potvrdené) . Povedz (im, Muhammad, odpovedajúc) : „Predložte svoj dôkaz, ak ste pravdovravní (dôkaz tohto vášho tvrdenia, ak pravdu hovoríte) “. (Nasledujúci verš objasňuje, kto Božiu spokojnosť a raj získa.)
112. Veru áno (pravdou je, že) , kto obrátil svoju tvár k Bohu (bude mu oddaný a bude nasledovať, čo Boh v Koráne zoslal) a pritom dobro konal, ten bude mať svoju odmenu (zachovanú) u Pána svojho a nebude oňho strach a ani nebude zarmútený (jeho odmena je u Boha zachovaná a žiaden strach ho v deň zmŕtvychvstania nezastihne) .
113. Židia povedali: „Kresťania nenasledujú nič (pravdivé) “, i kresťania povedali: „Židia nenasledujú nič (pravdivé) “ a oni (obaja) pritom prednášajú Knihu (ktorú každý z nich má a vedia, ako sa veci majú) . Takto (slová tomuto podobné) povedali aj tí, ktorí nemajú poznanie, slová podobné tomu, čo títo (židia a kresťania) povedali (každý tvrdil, že to čo má, je to pravé a že to, čo ostatní majú, sú len bludy) . Boh rozhodne medzi nimi (všetkými) v deň zmŕtvychvstania ohľadom toho, o čom sa sporili (a rozhodne, kto mal pravdu a kto nie) .  (113)

     (113): Podľa mienky značnej časti učencov sa tými, „ktorí nemajú poznanie“, myslia tí z radov Arabov, ktorí odmietli veriť v posolstvo posla Muhammada a ktorí nemali žiadnu nebeskú Knihu, ktorá by im ukázala a potvrdila, že posolstvo zvestované poslovi Muhammadovi bolo predpovedané už predtým. Ibn Isháq o dôvode zoslania tohto verša napísal, že jedného dňa prišli k prorokovi Muhammadovi (p.) kresťanskí kňazi z oblasti Nežránu (oblasť na Arabskom polostrove). Keď ich židovskí rabíni uvideli, prišli i oni k prorokovi Muhammadovi. Obe skupiny (kňazi a rabíni) sa však začali u proroka sporiť o tom, kto z nich má pravdu a čie náboženstvo je pravdivé. Jeden z rabínov povedal kňazom: „Nenasledujete nič pravdivé“, a tým akoby poprel proroctvo Ježiša (p.). Jeden z kňazov nato rabínom povedal: „Nenasledujete nič pravdivé“, a tým akoby poprel posolstvo Mojžiša. Nato Boh zoslal tento verš, kde vyčíta obom skupinám ich tvrdohlavosť a spurnosť a pritom židia majú v Tóre napísané, že prorok Ježiš so svojím posolstvom príde, a teda je tam aj potvrdená správnosť jeho posolstva a kresťania majú v Evanjeliu napísanú pravdivosť Mojžišovho posolstva. Obe skupiny čítajú svoje Knihy a pritom sa sporia, ako keby im nebolo nič zoslané a ako keby nemali žiadne poznanie od Boha. Boh pokračuje a dodáva, že On medzi nimi v súdny deň rozhodne ohľadom toho, o čom sa sporili.

114. Kto väčšiu krivdu pácha než ten, kto zakazuje, aby sa v modlitebniach Bohom určených (v modlitebniach určených na uctievanie Boha) spomínalo Jeho meno a usiloval sa o ich zrúcanie (a zničenie) ? Tým (takýmto ľuďom) nenáleží do nich (nikdy) vstúpiť jedine ak so strachom (pred tým, čoho sa dopustili) . V živote najnižšom (pozemskom) ich bude sprevádzať potupa a dostane sa im v živote poslednom (a večnom) trápenie obrovské.
115. Bohu náleží východ i západ; kdekoľvek (na ktorúkoľvek stranu) by ste sa obrátili (na ktorúkoľvek stranu by sa človek obrátil) , je tam Božia tvár (tam je Boh, pretože On je všade) . Veď Boh všetko obsiahol (svojou znalosťou i štedrosťou) a všetko vie.  (115)

     (115): Týmto veršom Boh povoľuje muslimom, pokiaľ by sa chceli pomodliť a nedokázali by určiť smer Mekky, aby sa pomodlili akýmkoľvek smerom, pretože Boh je všade. Výraz „Božia tvár“ Korán používa na označenie Boha.

116. I povedali (tí židia, ktorí Bohu pripísali syna, kresťania z Nežránu – oblasť na Arabskom polostrove -, ktorí povedali, že Mesiáš je synom Božím a tí Arabi, ktorí hovorili, že anjeli sú Božími dcérami) : „Boh si učinil dieťa“. Jedinečný je (Boh) , nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (Bohu nad ktorým vyššieho niet je vzdialené všetko to, čo mu je nepravdivo pripisované) . Jemu (Bohu) náleží, čo je v nebesiach i na zemi. Všetci sú mu poslušní (všetci podliehajú Jeho vôli a rozhodnutiu, pretože sú riadení zákonmi, ktoré vesmíru, svetu i stvoreniam On dal a stanovil) .
117. Tvorca nebies i zeme (je Boh) . Keď o nejakej veci rozhodne, tak jej (tejto veci) len povie: „Buď“ a (ona) je (stane sa) .
118. Tí, ktorí nemajú poznanie (uvedení vo verši 116) , povedali: „Keby k nám Boh prehovoril alebo by k nám prišlo znamenie (potom by sme uverili) “. Tak povedali (a žiadali od svojich poslov a prorokov) i tí, ktorí boli (žili) pred nimi, (povedali) niečo podobné tomu, čo títo povedali (to isté žiadali ľudia, ktorí odmietali veriť, od svojich prorokov už predtým, keď ich oni vyzývali k viere v Boha a k nasledovaniu posolstva, s ktorým prišli) . Ich srdcia sú si podobné (srdcia týchto skupín a srdcia tých, ktorí boli predtým a ktorí vieru odmietali) . Znamenia sme už objasnili ľuďom, ktorí sú bezpochyby presvedčení (znamenia sme už predtým zoslali a objasnili, v ne však uverili len tí, ktorí sú o existencii Boha a jeho jedinosti a ojedinelosti bezpochyby presvedčení) .
119. My sme ťa poslali (Muhammad) s pravdou ako oznamovateľa radostnej zvesti, (ale) i ako varovateľa (aby si ľuďom oznámil, že ten, kto bude veriť a dobro konať, jeho konečným príbytkom bude raj a aby si ľudí varoval, že ten, kto veriť odmietne a svoj život naplní zlom a zlými skutkami, toho koniec bude v ohni pekelnom) . A nebudeš opýtaný na obyvateľov pekla (nebudeš, Muhammad, zodpovedný za nikoho, kto by v tvoje posolstvo odmietol uveriť, zlo konal a stal sa tak jedným z obyvateľov pekla, tvoja úloha spočíva len v oznámení posolstva) .
120. Ani židia, ani kresťania nebudú s tebou spokojní (Muhammad) , až kým nebudeš nasledovať ich cestu (kým nebudeš nasledovať cestu, po ktorej kráčajú) . Povedz (im, Muhammad) : „Správne usmernenie pochádzajúce od Boha je tým správnym usmernením“. Ak by si (Muhammad) nasledoval ich túžby (a to, čo si títo kresťania a židia želajú) po tom, ako sa ti dostalo poznania (pokiaľ by si, Muhammad, nasledoval to, k čomu ťa títo židia a kresťania vyzývajú po tom, čo ti Boh dal poznanie a naučil ťa, čo je pravda, a čo nie a čo je správne, a čo nie) , (potom už) nedostane sa ti už od Boha (žiadneho) ochrancu a ani nikoho, kto by ti pomohol a podporil ťa.  (120)

     (120): Posol a prorok Muhammad (p.) sa snažil židom a kresťanom, ktorí žili v jeho dobe, objasniť svoje posolstvo a vyzýval ich k tomu, aby v toto posolstvo uverili. Oni ho však vždy žiadali o to, aby im dal ešte čas a že po čase budú nasledovať posolstvo, ktoré mu bolo zoslané. To sa ale preťahovalo a ich požiadavka sa vždy opakovala. Boh mu preto ohľadom nich zoslal tento verš.

121. Tí, ktorým sme dali Knihu a  (ktorí) ju prednášajú tak, ako sa má prednášať (a dodržiavajú, čo je v nej zoslané, bez toho, aby k nej niečo pridávali, opomenuli alebo pozmenili) , tí v ňu (skutočne) veria. A kto v ňu (v Knihu a čo bolo v nej zoslané) odmietne veriť, to sú tí, ktorí prehrali (život pozemský i posledný a večný) .  (121)

     (121): Existujú tri výklady v Dôvodoch zoslania o tom, na koho sa tento verš vzťahuje. Jeden výklad hovorí, že sa v ňom hovorí o ľuďoch, ktorí prišli na lodi spolu so Žafarom Bin Ebí Tálebom z Habaše (približne oblasť dnešnej Etiópie) a z oblasti Šámu (prírodnej Sýrie). Ďalší výklad hovorí, že verš bol zoslaný v súvislosti s tými židmi, ktorí uverili v posolstvo posla Muhammada a nasledovali ho. Tretí výklad hovorí, že sa tu hovorí o poslovi Muhammadovi (p.).

122. Synovia (proroka) Izraela (ľudia z rodu proroka Jakuba) ! Spomeňte si na Môj (Boží) dar, ktorý som vám dal a  (na to,) že som vás uprednostnil (pri zosielaní nebeských posolstiev a Kníh a darov, ktoré sa vám vtedy dostali) pred stvorenými (v dobe, v ktorej ste žili) (122)

     (122): Boh synov proroka Jakuba uprednostnil pred ľuďmi, ktorí v tom čase žili tým, že posolstvá zosielal práve v ich radoch a vyberal prorokov spomedzi nich.

123. A vyvarujte sa (synovia proroka Jakuba) dňa, v ktorom (neodbremení, nepomôže a) nenahradí duša dušu (inú) v ničom (každý sa bude sám zodpovedať za to, čo vykonal) , nebude od nej (od takejto duše) prijaté (žiadne) výkupné (ktorým by vykúpila zlo, ktoré konala v živote pozemskom) a nepomôže jej prihovorenie sa (inej duše za ňu) a ani jej nebude pomoc a podpora daná (nik jej bez Božieho povolenia žiadnu pomoc neposkytne) .
124. I (spomeň im, Muhammad, ako) Abraháma skúške podrobil jeho Pán (určitými) slovami, a on (Abrahám) ich splnil (a vykonal, čo mu bolo Bohom prikázané) . Povedal (mu Boh) : „Učiním ťa vzorom a príkladom pre ľudí“. Povedal (Abrahám) : „Aj z môjho potomstva (tiež učiníš dobrých a veriacich ľudí, ktorí sa stanú vzorom pre ostatných) ?“. Povedal (Boh) : "Môj sľub nedostanú tí krivdiaci (učiním i z tvojho potomstva poslov, prorokov a správnych ľudí, ktorí budú vzorom pre ostatných, tento Môj sľub sa ale nebude vzťahovať na tých, ktorí by sa krívd dopúšťali) .
125. I (spomeň im) učinili sme Dom (Domom sa myslí Kába v Mekke) návštevným miestom pre ľudí (miestom, ktoré ľudia sústavne navštevujú a ku ktorému putujú) i miestom bezpečným, a poručili sme: „Učiňte si z Abrahámovho stanovišťa miesto na modlenie“. (Abrahámovo stanovište je miesto, na ktorom prorok Abrahám stál, keď budoval Kábu spolu so svojím synom Ismailom.) A poručili sme Abrahámovi a Ismailovi: „Očistite Môj Dom (od všetkého, čo tam nepatrí, nech sa stane miestom len) pre krúžiacich pút nikov (krúženie vôkol Káby je jedeným z rituálov púte) , pre tých, ktorí sa v ňom zdržiavajú (aby Boha uctievali, velebili a spomínali) , pre klaňajúcich sa do polohy rukúu (je to poklona, ktorá sa vykonáva počas modlenia a v nej modliaci sa skloní trup dopredu o 90 stupňov, hlavu má vystretú a ruky položené na kolená) a pre klaňajúcich sa do polohy sužúdu (sužúd je poklona, ktorá tvorí jednu zo súčastí modlitby, v ktorej sa človek pokloní, kľakne na kolená, nakloní trup a hlavu smerom k zemi, spojí čelo a nos so zemou a položí ruky ku hlave) “.
126. I (spomeň im) Abrahám povedal (a Boha poprosil) : „Pane môj, učiň túto (krajinu) krajinou bezpečnou a daj z plodov (dobrých) tým z jej obyvateľov, ktorí uverili v Boha a v Deň posledný (uverili v deň zmŕtvychvstania alebo v súdny deň) “. Povedal (Boh) : "A kto odmietne veriť, toho nechám trochu si užiť (života) a potom ho poženiem do trápenia v ohni. A je to veru koniec zlý.
127. I (spomeň im) Abrahám zdvíhal základy Domu (budoval múry Káby) i Ismáil (spoločne so svojím synom Izmailom, obaja ju spoločne budovali a pritom hovorili) : „Pane náš, prijmi to od nás (prijmi, čo pre Tvoju spokojnosť robíme) . Veď Ty všetko počuješ a všetko vieš“,
128. „A Pane náš (Abrahám a Ismail pokračujú) , učiň nás Tebe oddanými a z nášho potomstva učiň spoločenstvo Tebe oddané. A ukáž nám naše obrady a pokánie od nás prijmi (za chyby, ktoré by sme urobili) . Veď Ty si Ten, kto pokánia prijíma a si milostivý“,
129. „Pane náš, a učiň im (ľuďom tohto spoločenstva) posla pochádzajúceho z nich (z ich radov, a tak im Boh splnil ich prosbu a poslal posla a proroka Muhammada) , ktorý im bude prednášať Tvoje znamenia a bude ich učiť Knihu a múdrosť a ktorý ich očistí. Veď Ty si mocný a múdrosťou oplývaš“.
130. Od cesty Abrahámovej (po ktorej on kráčal) by sa chcel odkloniť len ten, kto svoju dušu k nerozumnosti doviedol. A vyvolili sme si ho v živote najnižšom (pozemskom, aby odovzdal ľuďom posolstvo, ktorým bol poverený) . A on (Abrahám) v živote poslednom (a večnom) bude patriť medzi zbožných.  (130)

     (130): Cesta Abrahámova je tá cesta, ktorá viedla k uctievaniu jedného jediného Boha bez toho, aby sa Mu pripisovali akíkoľvek spoločníci alebo potomstvo. Táto cesta vedie k uctievaniu Boha, ktorému náležia len vlastnosti, ktorými sám Seba v Koráne opísal, ktorého sa žiadna z ľudských slabostí netýka. Posolstvo posla a proroka Muhammada (p.) prišlo, aby túto cestu dovŕšilo a dalo ľuďom náboženstvo, ktoré ich povedie správnym smerom až do príchodu súdneho dňa. Posolstvo, ktorým bol posol Muhammada poverený, očisťuje náboženstvo od akejkoľvek formy pridružovania k Bohu, ktorá sa môže prejaviť v mnohých formách. Môže sa prejaviť vo forme priradenia spoločníkov, detí či ľudských slabostí Bohu. Takéto formy pridruženia potom človeka vedú k nedokonalej viere, resp. až k deformácii viery. Práve návrat k čistej a pôvodnej forme viery bol cieľom každého náboženstva a je i prvoradým cieľom islamského náboženstva, ktoré prichádza napraviť to, čo ľudia v predchádzajúcich posolstvách a Knihách pozmenili alebo mylne interpretovali.

131. Keď mu (Abrahámovi) jeho Pán povedal: „Oddaj sa“, povedal (Abrahám, odpovedajúc) : „Oddal som sa Pánovi tvorstva“.
132. I odkázal to Abrahám svojim synom i Jakub (Abrahám odkázal svojim synom nasledovať cestu, po ktorej on šiel a ktorú mu Boh určil a to isté po ňom urobil i Jakub, keď povedali) : „Synovia moji, Boh vám (dal, zoslal a) vyvolil náboženstvo (t.j. základ náboženstva, ktorý tvorí u Boha jediné správne náboženstvo a ktorý prikazuje v prvom rade oddanosť Bohu jednému jedinému, ktorý nemá žiadnych spoločníkov, potomstvo a ani žiadne ľudské nedostatky či slabosti) , preto nech nik z vás nezomrie bez toho, že by bol muslimom (t.j. Bohu oddaný, slovo muslim znamená v arabskom jazyku Bohu oddaný človek) “.  (132)

     (132): Keď Boh videl, že Abrahámove deti sa držia toho, čo Abrahámovi prikázal, nasledujú jeho príklad a že sú už pripravení niesť takúto zodpovednosť, dal im ten základ, ktorého sa majú držať a ktorý majú nasledovať. Ten istý základ bol neskôr daný aj iným poslom a prorokom, medzi ktorých patrili aj Ježiš a Muhammad (Božie požehnanie a mier nech ich sprevádzajú).

133. Boli ste azda svedkami (toho) , keď sa smrť dostavila k Jakubovi, keď (Jakub) povedal svojim synom: „Čo budete uctievať po mne (po mojej smrti) ?.“ Povedali: "Budeme uctievať tvojho Boha a Boha tvojich otcov (predkov) Abraháma, Ismaila a Izáka; Boha jedného jediného. A my sme Mu (Bohu) oddaní.  (133)

     (133): Keď verš 130 oznámil, že cesta, ktorá bola určená Abrahámovi a po ktorej kráčal, je tá správna cesta, židia sa proroka Muhammada (p.) spýtali: „A či nevieš, že Jakub v deň, keď zomrel, odkázal svojim synom židovské náboženstvo?“. Ako keby tým chceli povedať, že všetci proroci predtým boli židmi. Tento verš bol zoslaný preto, aby im priniesol presné svedectvo toho, čo Jakub pred svojou smrťou povedal a ako mu odpovedali jeho synovia. K tomu pozri tiež verš 3:67.

134. To bolo spoločenstvo, ktoré už pominulo; má, čo získalo a vy budete mať, čo získate. A nebudete opýtaní na to, čo konali (nebudete sa zodpovedať pred Bohom za to, čo títo predošlí ľudia konali, ale zodpovedať sa budete za to, čo ste si sami zvolili a vybrali a čo ste vykonali) .
135. I povedali (židia a kresťania každý o svojom) : „Buďte (staňte sa, muslimovia) židmi alebo kresťanmi a budete správne usmernení“. Povedz (im, Muhammad) : „Ba nie, cestu Abraháma (budeme nasledovať) , ktorý bol Bohu verný (priklonený ku skutočnej viere) . A on (Abrahám) nepatril medzi tých, ktorí pridružujú (k Bohu rovných, potomstvo, vlastnosti slabosti a nedokonalosti alebo čokoľvek iné) “.
136. Povedzte (muslimovia) : „Uverili sme v Boha a v to, čo nám bolo zoslané a v to, čo bolo zoslané Abrahámovi, Ismailovi, Izákovi, Jakubovi a kmeňovým spoločenstvám (ktoré vzišli z potomkov Jakuba (p.) a na čele ktorých stál niektorý z jeho synov) a (v to,) čo bolo dané Mojžišovi a Ježišovi a  (v to,) čo bolo dané prorokom od ich Pána. Nerobíme rozdiel medzi nimi a my sme Mu (Bohu) oddaní“.
137. Ak by (títo židia a kresťania) uverili v to isté, v čo ste uverili vy (muslimovia) , tak sú správne usmernení. A ak by sa odvrátili, tak sa chcú sporiť; a Boh ťa (Muhammad) pred nimi ochráni. On (Boh) všetko počuje a všetko vie.
138. Charakteristika Bohom daná (viera v jedného jediného Boha, na ktorej sme, je určitým smerovaním, ktoré od Boha pochádza a charakteristickým znakom, ktorý nám Boh dodal) . A kto môže lepšie charakteristickú vlastnosť dodať (keď niečomu dáva určitú charakteristiku, tón, smerovanie a podstatu) než Boh?. A my (muslimovia) Jeho (Boha) uctievame.
139. Povedz (Muhammad, týmto židom a kresťanom) : "Dohadujete sa s nami o Bohu? A On je pritom naším Pánom i vaším Pánom (chcete sa s nami sporiť o tom, či je správna vaša viera v Boha, alebo naša a pritom Boh je len jeden a viera len jedna) . A my máme svoje skutky (a za ne sa budeme zodpovedať) a vy máte svoje skutky (za ktoré sa budete sami zodpovedať) . A my sme Mu (Bohu) verní (uznávame a uctievame len Jeho samotného a jediného) .
140. Alebo chcete povedať (Ľudia knihy, keď tvrdíte, že židovské alebo kresťanské náboženstvo je tou správnou cestou) , že Abrahám, Ismail, Izák, Jakub a kmeňové spoločenstvá (ktoré vzišli z potomkov Jakuba (p.) a na čele ktorých stál niektorý z jeho synov) boli židmi alebo kresťanmi?. Povedz (im, Muhammad) : „Viete to (akí v skutočnosti boli) lepšie vy, alebo Boh (ktorý vám objasnil, akú cestu nasledovali) ?“. A kto väčšiu krivdu môže páchať než ten, kto zatajuje svedectvo, ktoré má od Boha (týka sa to tiež uvedených židov a kresťanov, pretože oni vedeli zo svojich Kníh, že uvedení poslovia neboli ani židia ani kresťania, ale boli Bohu oddaní, i napriek tomu však uvedení židia i kresťania tieto svoje poznatky zatajovali) . A veru Boh nie je nepozorný (a neznalý) voči tomu, čo konáte.
141. To bolo spoločenstvo (uvedení proroci a poslovia a ich ľudia) , ktoré už pominulo; má, čo získalo a vy budete mať, čo získate. A nebudete opýtaní na to, čo konali.  (141)

     (141): Boh znova zopakoval to isté znenie, ako vo verši 134, aby ľuďom tým zdôraznil, že nech by si mysleli o posolstvách, ktoré predchádzali posolstvu posla a proroka Muhammada, čokoľvek, faktom ostáva, že každý bude zodpovedať sám za seba a nebude v ničom zodpovedný za to, čo iní ľudia konali. Na strane druhej, nik z ľudí nebude zodpovedať za to, čo iný človek konal.

142. Tí nerozumní z radov ľudí (ktorí nechápu skutočný zmysel a význam viery a náboženstva) budú hovoriť (a čudovať sa) : „Čo ich odvrátilo (a odklonilo) od qibly (qibla je strana a miesto, ku ktorému sa modliaci obracia počas modlenia) , ku ktorej sa obracali predtým (prečo muslimovia zmenili smer modlitby od smeru k Jeruzalemu na smer k Mekke) ? Povedz (im, Muhammad) : "Bohu patrí východ i západ (preto je to jedno, na ktorú stranu prikáže tým, ktorí ho uctievajú, obracať sa v ich modleniach) . Správne usmerní (Boh) , koho chce, na cestu rovnú (rovnú v tom zmysle, že nemá žiadne vybočenia, je priama, a teda správna) “,  (142)

     (142): Keď prorok Muhammad (p.) prišiel z Mekky do Mediny, šestnásť alebo sedemnásť mesiacov sa modlil s muslimami smerom k Jeruzalemu. Boh mu potom ale prikázal, aby sa začal spolu s muslimami modliť smerom ku Kábe v Mekke. Niektorí nemuslimovia v Medine sa začali vypytovať na dôvod pre ktorý Boh prikázal muslimom zmeniť smer, ku ktorému sa modlili. Nato Boh zoslal tento i nasledujúce verše.

143. Učinili sme vás (muslimovia) stredným a umierneným (striedmym a spravodlivým) spoločenstvom (vaše spoločenstvo je podobne ako vaše náboženstvo striedme, ani nie priveľmi tvrdé a ani nie priveľmi mäkké) , aby ste svedčili o ľuďoch (o tom, čo konajú a že im boli posolstvá od Boha oznámené) , a aby posol svedčil o vás (o tom, že vám posolstvo od Boha zoslané oznámil a vysvetlil) . A učinili sme qiblu, ku ktorej si sa (Muhammad) obracal (smer modlenia k Jeruzalemu, ku ktorému ste sa s prorokom predtým modlili) len preto, aby sme vedeli (dali rozpoznať) , kto (z muslimov) bude nasledovať posla (keď príde k zmene smeru modlenia) a kto sa obráti späť (k neviere, na ktorej bol a správne usmernenie – islam zanechá) . I keď to bola (zmena strany modlenia) veru veľká (a ťažká) vec, nie však pre tých, ktorých Boh správne usmernil. A Boh by (nikdy) nedopustil, aby sa stratila vaša viera (odmena za vašu vieru, a i keď ste sa predtým modlili k Jeruzalemu, odmena a Božia spokojnosť sa vám dostane) . Veď Boh je voči ľuďom zľutujúci sa a milostivý.  (143)

     (143): Učinili sme vás, muslimovia, umierneným spoločenstvom. Slovom spoločenstvo sme preložili arabské slovo Umma . Umma vyjadruje určitú skupinu alebo spoločenstvo ľudí, ktorých spája nejaká charakteristická črta. Vo väčšine prípadov, v súvislosti s ktorými sa toto slovo v Koráne uvádza, sa ním myslí náboženské spoločenstvo, resp. skupina ľudí, ktorá má to isté náboženstvo bez ohľadu na akékoľvek rasové, jazykové, národnostné alebo iné rozdiely. V tomto zmysle poznáme muslimskú ummu, židovskú ummu, kresťanskú ummu atď. Týmto slovom sú ale označené i iné živé tvory, nielen človek. Verš (6:38) hovorí, že všetko, čo chodí po zemi, vtáci, ktorí lietajú krídlami, sú tiež ummou, určitým druhom spoločenstva. Tento podrobný výklad slova umma uvádzame preto, lebo ono sa nesprávne prekladá takmer vo všetkých prekladoch Koránu ako národ. Ak by tomu tak bolo, potom by sme mohli napríklad povedať, že medvede sú národ, lastovičky sú národ alebo, že muslimovia tvoria národ, keď sa o nich hovorí ako o „muslimskej umme“, čo by nebolo správne, pretože muslimovia nikdy netvorili a pravdepodobne ani nebudú tvoriť jeden národ. O muslimoch môžeme povedať, že tvoria jednotné náboženské spoločenstvo v tom zmysle, že to, čo ich spája, je islam. Verš v tomto zmysle hovorí: Učinili sme vás, muslimovia, umierneným spoločenstvom, ktoré nasleduje strednú a umiernenú cestu vo všetkom. Po tejto strednej ceste muslimov vedie islam, ktorý ich umiernenosti vo všetkom aj učí. Táto umiernenosť sa stala podkladom toho, že muslimovia sa v súdny deň stanú určitými svedkami toho, čo ľudia vo všeobecnosti s náboženstvami, ktoré im boli zoslané a oznámené, konali. V tom istom čase sa však posol a prorok Muhammad (p.) stane svedkom toho, že muslimov všetko, čo mu Boh zoslal, naučil a že im Jeho posolstvo oznámil. V súdny deň budú zrejme vytvorené určité kontinuálne svedectvá, ktoré sa začnú Adamom a skončia poslednými ľuďmi, ktorí budú obývať zem pred príchodom dňa zmŕtvychvstania, čo dokladuje aj verš (7:38). Každé spoločenstvo alebo pokolenie bude svedčiť o tom spoločenstve, ktoré bolo pred ním, akí to boli ľudia a čo po sebe zanechali. Tu sa končí prvá časť verša a začína sa druhá časť, ktorá hovorí o príčine zmeny smeru a strany, ku ktorej sa muslimovia modlia, zo smeru Jeruzalema k Mekke. V tejto časti Boh objasňuje prorokovi Muhammadovi i muslimom dôvod, pre ktorý im bolo prikázané, aby zmenili smer modlitby. Muslimovia sa totiž nemodlili od začiatku zoslania posolstva poslovi Muhammadovi smerom ku Kábe v Mekke, ale určitý čas sa modlili smerom k Jeruzalemu. To trvalo, až kým neprišiel príkaz tento smer zmeniť. Dôvodom, prečo bolo spočiatku muslimom prikázané, aby sa modlili smerom k Jeruzalemu, ako hovorí verš, bolo, aby Boh dal všetkým vedieť, kto takýto príkaz poslúchne a kto sa od neho i od proroka z tohto dôvodu odvráti, resp. čia viera bola úprimná. Verš ďalej potvrdzuje, že uposlúchnutie takejto výzvy nebolo pre muslimov ľahké okrem iného pre nepríjemnosti a posmech, ktorému boli zo strany nemuslimov vystavení. Avšak tí, ktorí skutočne verili a ktorých Boh uviedol na správnu cestu, takýto príkaz bez ďalšieho poslúchli. Potom, ako bol smer modlitby zmenený ku Kábe, muslimovia sa spýtali proroka, čo s tými, ktorí sa smerom k Jeruzalemu modlili a zomreli ešte pred zoslaním tohto príkazu. Nato prorok Muhammad (p.) dostal od Boha odpoveď, že Boh nedopustí, aby vyšla viera a skutky tých muslimov, ktorí už zomreli, nazmar, ale odmení ich za to, v čo verili a čo konali.

144. Vidíme, ako (často) obraciaš tvár svoju (Muhammad) k nebu (túžiš, aby bola zmenená strana, ku ktorej sa modlíš) . Obrátime ťa teda ku qible, s ktorou budeš spokojný. Obráť svoju tvár smerom k Posvätnej mešite (v Mekke, to bude smer, ku ktorému sa budete modliť) . A kdekoľvek by ste boli (muslimovia) , obracajte svoje tváre smerom k nej (pri modlení) . A tí (židia) , ktorým bola daná Kniha, vedia, že je to pravda pochádzajúce od ich Pána (že táto zmena nie je ľubovolná, ale je smerom ku Kábe, ktorá bola predtým Abrahámom na Boží príkaz dostavaná) . (Židia sa totiž snažili zasiať u muslimov pochybnosti o pravdivosti príkazu zmeniť smer modlitby z Jeruzalema k Posvätnej mešite, vo vnútri ktorej sa Kába nachádza.) A Boh nie je nepozorný (a neznalý) voči tomu, čo konajú (títo židia) .  (144)

     (144): Prorok Muhammad (p.) sa spočiatku s muslimami modlil k Jeruzalemu tak, ako mu to bolo prikázané. To trvalo približne šestnásť alebo sedemnásť mesiacov. Sám si však želal, aby Boh smer modlenia muslimov zmenil ku Kábe, ktorú Abrahám s Ismailom na Boží príkaz dostavali a ktorá bola prvou stavbou na zemi určenou na uctievanie Boha jedného jediného. Po uplynutí uvedeného počtu mesiacov, bol tento dočasný smer modlenia zmenený a muslimovia sa už nemodlili v smere Jeruzalema, ale v smere Posvätnej mešity v Mekke.

145. I keby si (Muhammad) prišiel k tým, ktorým bola daná Kniha (židom a kresťanom) s každým (akýmkoľvek) znamením (ktorým by si potvrdil, že zmena strany a smeru, ku ktorému by sa mali všetci modliť, je správna) , nenasledovali by tvoju qiblu (nenasledovali by smer k Mekke, ku ktorému ich vyzývaš, aby sa modlili) a ani ty (Muhammad s muslimami) nebudeš nasledovať ich qiblu (nebudeš sa modliť v smere k Jeruzalemu, v smere, v ktorom sa oni modlia) a nikto z nich nebude nasledovať qiblu tých druhých (každý z nich bude trvať na smere, ku ktorému sa modlí, takže nepremýšľaj o tom, že by si od smeru k Mekke na čas upustil mysliac si, že ťa potom budú nasledovať) . A pokiaľ by si nasledoval ich túžby (a zanechal modlenia v smere k Mekke a vrátil sa k smeru k Jeruzalemu) potom, ako sa ti dostalo poznania (potom, ako ti Boh dal poznanie, v ktorom ti ukázal, že modlenie v smere k Mekke je ten správny smer modlenia) , patril by si veru medzi krivdiacich (medzi tých, ktorí sa krivdy dopustili) .
146. Tí, ktorým sme dali Knihu (židia a kresťania) ho (proroka Muhammada) poznajú tak dobre, ako poznajú svoje deti (vedeli veľmi dobre, že prorok Muhammad je ten prorok, ktorého očakávali podľa správ, ktoré mali z predchádzajúcich nebeských Kníh. Taktiež poznali i pravdivosť posolstva, s ktorým posol a prorok Muhammad prišiel) , a  (i tak) skupina z ich radov zatajuje pravdu a pritom ju pozná (a je si vedomá, že posolstvo, s ktorým posol Muhammad prišiel, pochádza od Boha) .  (146)

     (146): Verš hovorí o skupine veriacich z radov Ľudí Knihy (židov a kresťanov), na čele ktorých stál Abudulláh Bin Salam. Títo veriaci poznali proroka Muhammada, jeho meno, vlastnosti a pravdivosť jeho posolstva zo správ, ktoré mali z predchádzajúcich nebeských Kníh, a to dokonca lepšie, než poznali svoje vlastné deti. Abdulláh Bin Salam povedal: „Ja poznám Božieho posla (Muhammada) lepšie než môjho syna“. Omar Bin Al-Chattáb (jeden z blízkych prorokových spoločníkov, ktorý sa po smrti proroka Muhammada stal v poradí druhým kalifom), sa ho spýtal: „A to ako Bin Salam?“. Odpovedal: „To preto, že svedčím a uznávam s úplnou istotou, že Muhammad je poslom Božím, čo nemôžem dosvedčiť o mojom synovi (nemôže dosvedčiť, že jeho syn je skutočne jeho), pretože neviem, čoho sa ženy mohli dopustiť.“ Ale i napriek tomu skupina z radov Ľudí Knihy sa zdráhala túto skutočnosť priznať a tvrdohlavo ju popierala.

147. Je to pravda od Pána tvojho (to, čo ti Pán tvoj, Muhammad, zoslal o zmene smeru modlenia k Mekke) , tak nepatri k tým, ktorí (o tom) pochybujú.
148. Každý má smer, ku ktorému sa obracia (pri mod-lení) . Predbiehajte sa teda v konaní dobra (nemyslite na to, čo o zmene smeru modlitby ostatní hovoria, ale myslite na dobré konanie a činy, ktorými si získate spokojnosť Božiu) . Kdekoľvek by ste boli, Boh vás privedie všetkých (v súdny deň, aby vás rozsúdil a ukázal každému, kde je pravda) . A Boh má veru nad všetkým moc (všetko Mu podlieha a nič Mu neunikne) .
149. Odkiaľkoľvek by si vyšiel (kamkoľvek by si cestoval alebo by si bol, Muhammad, ty alebo niekto z muslimov a nastal by čas modlenia) , obráť svoju tvár smerom k Posvätnej mešite (postav sa na modlenie tvárou v smere k Posvätnej mešite v Mekke) . A je to veru (tento príkaz) pravda pochádzajúca od Pána tvojho. A Boh veru nie je nepozorný (a neznalý) voči tomu, čo konáte.
150. Odkiaľkoľvek (z akéhokoľvek miesta) by si vyšiel (adresátom je každý muslim) , obráť svoju tvár smerom k Posvätnej mešite (modli sa smerom k nej) . A kdekoľvek by ste boli, obráťte svoje tváre smerom k nej (k Posvätnej mešite) , aby ľudia nemali žiadnu výhovorku, ktorú by použili proti vám (že sa modlíte ku smeru, ku ktorému sa židia modlia a pritom nenasledujete ich náboženstvo. Boh prorokovi i muslimom prikázal zmeniť smer modlitby, aby im žiaden človek nemohol vyčítať, že sa modlia v smere, ku ktorému sa židia modlia. Židia totiž medzi ľuďmi prehlasovali, že ich náboženstvo je lepšie ako to, s ktorým prišiel Muhammad, pretože bolo zoslané skôr. Taktiež tí Arabi, ktorí k Bohu pridružovali, prehovárali ostatných, aby neprijali islam, keďže Muhammad i muslimovia sa obracajú k tomu istému smeru ako židia. Teraz už Boh všetko v Koráne vyjasnil a nik to už viac nebude môcť tvrdiť) , okrem tých z nich, ktorí krivdili (len tí z radov týchto židov, ktorí sa krivdy dopúšťali a tí z radov Arabov, ktorí k Bohu pridružovali, si budú i naďalej vymýšľať nové výhovorky a lži, ktoré sa vám budú snažiť pred ľuďmi vyčítať, aby spochybňovali vaše náboženstvo) . Neobávajte sa ich (týchto ľudí, ktorí sa krivdy dopúšťajú a proti vám broja) , ale Mňa sa obávajte. A (prikázal som vám zmeniť smer modlenia) aby som dovŕšil svoj dar (spočívajúci v správnom usmernení) vám daný. A azda (toto) správne usmernenie budete nasledovať.
151. Tak, ako sme vám poslali posla (Muhammada) pochádzajúceho z vás (z vašich radov) , ktorý vám prednáša naše znamenia (verše Koránu) a očisťuje vás (vaše duše od neviery a od zlých správaní a zvykov) a učí vás Knihu a múdrosť a učí vás to, čo ste (predtým) nevedeli (podobne vám zosielame i príkaz k modleniu smerom ku Kábe ako ďalší prejav darov a dobrodení, ktorými vás Boh obdaril)
152. Spomínajte si na Mňa (Boha a majte ma stále v srdci) , spomeniem si na vás (budem vás svojou milosťou i naďalej zahŕňať) a buďte Mi vďační a vieru neodmietajte.
153. Vy, ktorí ste uverili, hľadajte pomoc v trpezlivosti a v modlení. Veď Boh je s tými, ktorí sú trpezliví.  (153)

     (153): Boh muslimom objasnil islam, objasnil im, že islam a muslimovia sa riadia vo všetkom strednou cestou a prikázal im modliť sa smerom ku Kábe. To všetko si od nich vyžadovalo obrovskú dávku výdrže a trpezlivosti. Preto Boh prikazuje muslimom, aby boli trpezliví voči všetkému a aby sa modlili k Bohu, ktorý im všetko pomôže prekonať. Veď Boh stojí po boku trpezlivých ľudí.

154. Nehovorte (muslimovia) o tých, ktorí boli zabití za cestu, ktorú Boh určil (zomreli, aby chránili hodnoty, ktoré im Boh prikázal, že sa majú chrániť, chrániť islamské náboženstvo, svoj život, majetok, česť, atď.) , že sú mŕtvi. Ba nie (mŕtvymi nie sú) , oni sú živí, avšak vy to necítite (pretože oni v živote pokračujú v inom svete) .  (154)

     (154): Keď počas bitky Bedr padlo štrnásť muslimov (bola to prvá bitka medzi muslimami a tou skupinou z kmeňa Qurejš, ktorá odmietala veriť, ktorá proti muslimom neustále brojila a bojovala; v tejto bitke muslimovia zvíťazili), ostatní muslimovia o takýchto zomrelých muslimoch hovorili, že zomreli a prišli o pôžitky a krásu života pozemského. Boh im preto zoslal tento verš, v ktorom im vysvetľuje, že tí, ktorí zomreli za ochranu hodnôt a toho, čo Boh muslimom prikázal chrániť, nie sú mŕtvi, ale žijú svojím životom, ktorý však ľudia nevnímajú.

155. Podrobíme vás (muslimovia) skúške tým, že vás vystavíme určitému strachu, hladu, úbytku majetkov, životov a plodov (ktoré ste sadili) . A oznám (Muhammad) radostnú zvesť (o tom, čo Boh pripravil) tým, ktorí budú trpezliví (ktorí v týchto skúškach obstoja a vydržia) ,
156. Ktorí, keď by ich postihlo nešťastie, povedia: „My patríme Bohu (On nás stvoril a v Jeho moci je náš život) a k Nemu sa vrátime (po smrti) “.
157. Tým patrí požehnanie od ich Pána a milosť. A to sú tí správne usmernení.
158. Al Safá a Al Marwá (dve hory, ktoré sa nachádzajú v Mekke) patria k rituálom, ktoré Boh určil. Kto by konal púť k Domu (ku Kábe) alebo by konal umru (k nej) , tak sa nedopustí hriechu, ak by medzi nimi (oboma horami) chodil. A kto by dobrovoľne dobro vykonal (kto by potom, ako vykoná povinnú púť, túto púť v iný rok zopakoval dobrovoľne a dobro by konal) , tak nech vie, že Boh sa vždy odvďačí a všetko vie.  (158)

     (158): Al Safá a Al Marwá sú dve hory v Mekke, kde sa konajú rituály, ktoré sú súčasťou púte muslimov. Tento rituál spočíva v ôsmich kolách chôdze medzi týmito dvoma horami. Rituál pochádza od proroka Abraháma. Arabi v Mekke v predislamskom období zachovali časť týchto rituálov, ale na vrchol týchto hôr postavili dve sochy, ktoré uctievali popri Bohu. Niektorí muslimovia sa po prijatí islamu obávali, že ak by pokračovali v tomto rituáli, dopustili by sa hriechu, zvlášť pre modly, ktoré tam boli (verš bol zoslaný ešte v období pred očistením Mekky od týchto modiel). Dôvod zoslania tohto verša spočíval v tom, že Boh oznámil muslimom, že chodenie medzi horami Al Safá a Al Marwá patrí k rituálom, ktoré On sám predtým uložil a nedopustí sa hriechu ten, kto by konal púť alebo umru a medzi nimi krúžil. Umra je putovanie do Mekky mimo určeného obdobia púte. Putovanie do Mekky nazývame púťou, ak sa vykonáva počas dní, ktoré sú na to v roku určené. Ak sa putovanie do Mekky koná v inom čase, nazýva sa umra. A ktokoľvek by konal púť alebo umru okrem toho, čo mu bolo uložené a počas nej by konal dobro, Boh sa mu za jeho snahu odvďačí, pretože vie o všetkom, čo veriaci jemu oddaní konajú.

159. Tí (z radov Ľudí Knihy) , ktorí zatajujú to, čo sme zoslali z jasných dôkazov a správneho usmernenia (zatajujú znamenia o príchode proroka Muhammada a o jeho posolstve, znamenia, ktoré sme už predtým zoslali) , po tom, ako sme ho (toto správne usmernenie) objasnili ľuďom v Knihe (potom, ako im boli všetky náznaky a znamenia sprevádzajúce príchod tohto posla objasnené) , tých Boh preklína a tých preklínajú i tí, ktorí niekoho (alebo niečo) preklínajú,
160. Okrem tých, ktorí pokánie učinili, napravili svoje správanie a pravdu objasnili (tých sa uvedené prekliatie už nebude týkať) . Od tých pokánie prijmem a Ja som ten, kto pokánie prijíma a milostivý som.
161. Tí, ktorí odmietli veriť (neupustili od svojej neviery počas svojho života) a zomreli, odmietajúc vieru, tým je určené prekliatie Božie, prekliatie anjelov a všetkých ľudí.
162. Ostanú (tí, ktorí odmietajú veriť, uvedení v predchádzajúcom verši) v ňom (v tomto prekliatí) naveky. Nebude im zmiernené trápenie a ani im nebude dožičený žiaden odklad (nebude im daný žiaden odklad výkonu trestu, ktorý bol pre nich určený) .
163. Váš Boh (ľudia) je jeden jediný Boh, niet boha okrem Neho, v Jeho moci je milosť, a je milostivý (od Neho pramení všetka milosť a On nielenže má moc milosť udeľovať, ale ju v skutočnosti stvoreným aj udeľuje a ňou ich zahrňuje) .
164. V stvorení nebies a zeme, v rozdielnosti (obmieňanie, zmena, striedanie) noci a dňa, v lodiach, ktoré sa plavia po mori s tým, čo ľuďom pomáha (nesú a premiestňujú ľudí a tovary) , vo vode, ktorú Boh zoslal dole z neba, a tak ňou (touto vodou) oživil zem po tom, ako bola mŕtva a rozptýlil na nej (na zemi) z každého druhu chodiacich tvorov a v premieňaní sa vetrov a v mračnách podriadených (a nachádzajúcich sa) medzi nebom a zemou, (v tom všetkom) sú znamenia (o existencii Boha) ľuďom, ktorí chápu (a vnímajú zmysel a hodnotu takýchto znamení) .  (164)

     (164): Keď bol zoslaný predchádzajúci verš č. 163, v ktorom sa hovorí, že Boh je len jeden jediný, tí, z rodu Qurejš v Mekke, ktorí odmietali veriť, povedali: „Ako môže postačiť jeden Boh pre všetkých ľudí?! Ak je (Muhammad) pravdovravný, nech nám ukáže znamenie“. Nato Boh zoslal tento verš, v ktorom im odpovedá, že stvorenie nebies a zeme a všetkého ostatného je postačujúcim znamením pre ľudí, ktorí premýšľajú a chápu zmysel tohto všetkého.

165. Medzi ľuďmi sú takí, ktorí si berú (činia) mimo Boha Bohu rovných (stavajú iné bytosti alebo veci na roveň Boha) , milujú ich tak (s takou intenzitou) , ako (akou) by mali Boha milovať. Avšak veriaci, tí Boha milujú omnoho viac (ako milujú tí, ktorí odmietli veriť, svoje bytosti a modly, ich láska k Nemu sa ničomu nevyrovná) . A keby videli (do budúcnosti, keď nastane súdny deň) tí, ktorí sa krivdy dopustili (tým, že si učinili mimo Boha Bohu rovných, ako budú vyzerať) , keď uvidia trápenie (a zistia) , že všetka moc náleží Bohu a že trápenie Bohom určené je prísne (ktoré uvalí na toho, kto si to zaslúži) .
166. Keď sa (v súdny deň) tí, ktorí boli nasledovaní (tí, ktorí boli uctievaní mimo Boha alebo popri ňom, ďalej poprední ľudia i vodcovia každého spoločenstva, ktorých ostatní ľudia tohto spoločenstva nasledovali) zrieknu tých, ktorí ich nasledovali (tých, ktorí ich v živote pozemskom uctievali alebo ktorí poslúchali to, čo im títo vodcovia hovorili) a uvidia trápenie a pretrhnú sa (a zaniknú) medzi nimi (medzi oboma skupinami) väzby (ktoré ich spájali v živote pozemskom, každý sa v ten deň už bude starať len sám o seba a o to, aby zachránil svoju dušu) ,
167. Povedia (v súdny deň) tí, ktorí nasledovali (spomenutých popredných ľudí a vodcov) : „Keby sme sa len mohli vrátiť (do života pozemského) , aby sme sa ich (tých, ktorých sme tam nasledovali a ktorí nás do bludu dostali) mohli zriecť, tak ako sa oni zriekli nás (v tento deň) !“ Takto im Boh ukáže ich skutky k ich zármutku (nad všetkým, čo nesprávne konali) . A z ohňa von nevyjdú (nedostanú sa) .
168. Ľudia! Jedzte z toho, čo je na zemi, ako jedlo, ktoré je dovolené a dobré (okrem toho, čo vám Boh zakázal, je všetka ostatná dobrá potrava dovolená) a nenasledujte kroky satanove. Veď on je pre vás zjavným nepriateľom.  (168)

     (168): V predislamskom období Arabi považovali za zakázané jesť mäso niektorých druhov zvierat alebo niektoré druhy mäsa. Preto im aj muslimom Boh objasnil, že všetka dobrá potrava, ktorá je na zemi, s výnimkou druhov mäsa, ktoré sú v Koráne zakázané, je dovolená. Verš bol síce adresovaný týmto Arabom, týka sa však všetkých ľudí a všetkých čias.

169. On (satan) vám káže (len) zlo a nemravnosť a aby ste hovorili o Bohu to, čo nepoznáte (aby ste si o Bohu vymýšľali veci, ktoré nepoznáte a nie sú správne) .
170. Keď je im (ľuďom) povedané: „Nasledujte to, čo Boh zoslal (posolstvo posla a proroka Muhammada a Korán, ktorý mu bol Bohom zoslaný) “, povedia (títo ľudia) : „Ba nie (nebudeme to nasledovať) , budeme nasledovať (len) to, čo sme videli, že naši otcovia nasledovali“. Aj keby ich otcovia neboli nič chápali a neboli ani správne usmernení (budú svojich otcov nasledovať i keby tí v blude tápali) ?!.
171. Príklad tých, ktorí odmietli veriť, je podobný príkladu toho (pastiera) , ktorý húka na to, čo (nič) nepočuje (ktorý vykrikuje na zvieratá, ktoré jeho slová nevnímajú) , ak (niečo počujú) , tak iba volanie a krik (tieto zvieratá vnímajú len určitý zvuk a krik bez toho, aby chápali, čo pastier hovorí) . Hluchí, nemí a slepí sú (tí, ktorí odmietajú veriť) , a teda nič nechápu.  (171)

     (171): Verš porovnáva tých z Mekky, ktorí odmietajú veriť, ku stádu. Počujú síce, že im prorok Muhammad niečo hovorí, avšak nič z toho, čo im hovorí, nevnímajú. Nepoužívajú svoj sluch, jazyk a zrak na účel, pre ktorý boli tieto orgány stvorené, a preto vyzerajú, ako keby boli hluchí, nemí a slepí, o ničom nepremýšľajú a nič z toho, čo im prorok hovorí, nechápu.

172. Vy, ktorí ste uverili, jedzte z dobrôt toho, čo sme vám dali (jedzte bez obáv z dobrôt, ktoré sú na zemi a ktoré sme vám dali) a ďakujte Bohu, ak Jeho (Boha skutočne) uctievate. (Verš potvrdzuje to, čo bolo povedané vo verši 168.)
173. On (Boh) vám (muslimovia) zakázal (jesť len) zdochliny, krv, bravčové mäso a to, nad čím (keď bolo zarezané) bolo vyslovené meno iné než Božie. Kto by bol ale nútený (nemal by nič iné na jedenie než spomenuté štyri druhy mäsa) , nebol by nevraživý, alebo prekračujúci mieru, ten sa hriechu nedopustí. (Kto by jedol z núdze z uvedených druhov mäsa, nedopustí sa hriechu. Kto by však tento zákaz porušil bezdôvodne alebo by ho vzal na ľahkú váhu, ten sa hriechu dopúšťa.) Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý.  (173)

     (173): Keď muslim chce zviera zarezať, položí ho tak, aby bolo oddýchnuté, aby nevidelo nôž. Potom by mu mal jedným úderom prerezať tepnu, aby sa čo najmenej trápilo a aby z neho vytiekla krv. Pritom musí povedať vetu: „V mene Boha“, vysloviť Božie meno, aby si okrem iného uvedomil, že usmrcuje živého tvora, ktorého Boh človeku povolil usmrtiť len preto, aby sa naplnili jeho základné potreby, a nie pre zábavu či mrhanie životom živých tvorov. Keď muslim vysloví Božie meno pri zarezaní zvieraťa, to ako keby žiadal od Boha, ktorý všetko stvoril a ktorý má moc nad životom všetkých tvorov, povolenie na jeho usmrtenie.

174. Tí, ktorí zatajujú (mysleli sa nimi predstavitelia židov v Medine) to, čo z Knihy Boh zoslal (čo im v Tóre zoslal o očakávanom prorokovi) a vymieňajú to (pravdu a poznatky získané z Knihy) za lacný cieľ (dary a vysoké postavenie medzi Arabmi) , tí nepchajú do svojho brucha (nejedia) nič iné než oheň (všetko, čo z tohto titulu dostanú a budú jesť, sa stane pre nich ohňom, ktorý bude spaľovať ich bruchá) a Boh k nim neprehovorí v deň zmŕtvychvstania, ani ich neočití a dostane sa im trápenie bolestivé.  (174)

     (174): Tento verš sa týka predstaviteľov židov v Medine, ktorí dostávali od obyčajných ľudí rôzne dary, pretože ľudia si mysleli, že očakávaný prorok vzíde z ich radov. Keď bol však prorok Muhammad (p.) Bohom vybraný a poverený posolstvom, začali sa títo predstavitelia obávať, že prídu o tieto dary, o svoje vážené a výsadné miesta a výhody, preto zatajili, čo bolo v ich Knihe – v Tóre napísané o prorokovi Muhammadovi a o jeho vlastnostiach. Od toho očakávali, že ľudia toto posolstvo nebudú nasledovať a odmietnu uveriť v to, že je to skutočné posolstvo a že Muhammad je skutočne ten posol a prorok, ktorý je v ich Knihách spomenutý. Existuje mnoho ďalších veršov, v ktorých sa odsudzuje časť židov, zvlášť skupina ich duchovných a vplyvných ľudí, ktorí žili za čias proroka Muhammada. Arabi totiž pred zoslaním posolstva poslovi a prorokovi Muhammadovi, uznávali židov ako nositeľov nebeského náboženstva, teda poznania pochádzajúceho od Boha. Preto sa na nich v mnohých záležitostiach obracali o rady. A tak si títo židovskí duchovní získali u arabských kmeňov v oblastiach, v ktorých spolu žili, veľkú úctu a výhody, ktoré aj z finančného hľadiska neboli zanedbateľné. Keď bol prorok Muhammad (p.) Bohom poverený oznámiť posolstvo a židia zistili, že očakávaný prorok nepochádza z ich radov, automaticky sa začali obávať, že prídu o všetky výhody, ktoré mali z arabských kmeňov. Išlo najmä o židov, ktorí žili v Medine. Prorok Muhammad týchto židov vyzýval, aby uverili v posolstvo, ktorým bol poverený a uznali ho za proroka na základe znakov a indícií očakávaného posla a proroka, ako ich opisujú ich Knihy. Prorok by ich tým získal na svoju stranu a mnohé z arabských kmeňov by v islam uverili, keby videli, že židia v proroka Muhammada uverili. Ako už bolo uvedené, židia nedokázali akceptovať, že by prorok pochádzal z radov Arabov, ktorých oni nazývali neznalými. Aj finančná stránka tu zohrala významnú úlohu. Židia v Medine sa preto rozdelili na viacero skupín. Jedna skupina uverila v posolstvo posla a proroka Muhammada (medzi nich patril aj strýko Chadiže, prvej manželky proroka Muhammada). Ďalšia skupina vyhlásila otvorený boj proti muslimom, tretia sa zasa pretvarovala, že je s prorokom, ale v skutočnosti bola proti nemu a muslimom, kula len samé úklady a nezdráhala sa spojiť aj s nepriateľmi muslimov, len aby sa zbavila proroka a muslimov. Viaceré verše Koránu preto týchto židov žijúcich v Medine odsudzujú. Stretneme sa však i s takými veršami, ktoré majú všeobecnejší charakter a hovoria o židoch vo všeobecnejšej rovine, najmä tie verše, ktoré sa týkajú predošlých poslov a prorokov.

175. To sú tí, ktorí kúpili blud (výmenou) za správne usmernenie (vieru v Boha a nasledovanie islamského náboženstva) a (vymenili a vyslúžili si) trápenie za odpustenie. A akú výdrž majú voči ohňu (keď si dovolia takýto vopred prehratý obchod uzavrieť) ?  (175)

     (175): Je obdivuhodné, ako sa zdajú byť voči ohňu odolní a silní. To všetko sa však rozplynie v momente, keď na vlastné oči uvidia skutočnú silu takéhoto ohňa a trápenia, ktoré zažijú.

176. To preto (sa týmto ľuďom dostane trápenie) , že Boh zoslal Knihu (Korán) s pravdu. A tí, ktorí sa o Knihe sporia (ktorí sa dohadujú, či je Korán skutočne Bohom zoslaný, alebo nie) sú v spore vzdialenom (od pravdy) .
177. Úctivosť (voči Bohu) nie je (nespočíva) v tom, aby ste obracali svoje tváre (počas modlenia) k východu alebo západu (podľa toho, na ktorej časti zeme sa človek nachádza, je smer Káby buď na východ alebo na západ) , ale úctivosť je u toho, kto uveril v Boha, v Deň posledný (že nastane deň, ktorý bude pre život ľudí na zemi posledný, keď všetko živé umrie, aby potom nastal deň zmŕtvychvstania a súdny deň) , v anjelov (ktorých stvoril Boh) , v Knihy (ktoré ľuďom zoslal a pri ktorých bol Korán záverečnou a najúplnejšou Knihou) , v prorokov (ktorých Boh obdaril proroctvom a niektorých poveril aj oznámením posolstiev; posledným z týchto prorokov a poslov, a to až do príchodu súdneho dňa bol posol a prorok Muhammad. Úctivosť je u toho) , kto dával peniaze z lásky k Nemu (Bohu) príbuzným, sirotám, biednym, stiesneným pocestným (ktorí cestovali a nečakane sa dostali do tiesne a nemali na návrat do svojej vlasti) , prosiacim o pomoc (všeobecne) , (prosiacim o pomoc) na vykúpenie zo zajatia a  (úctivosť je znakom toho,) kto konal modlitbu, dával zakat (zakat je stanovený povinný odvod, ktorý by mal každý muslim zo svojho majetku odviesť v určených percentách a ktorý sa potom rozdáva chudobným a tým, ktorí to potrebujú. Korán vo verši 9:60 presne stanovuje, na aké účely sa má rozdeliť) , ktorí plnia svoj sľub, ak niečo sľúbia a ktorí sú trpezliví v biede i nešťastí i v dobe vojny. To sú (tí, ktorí všetko uvedené dodržiavajú) tí, ktorí boli úprimní (vo svojej viere) a to sú tí bohabojní.
178. Vy, ktorí ste uverili, je vám predpísaná odveta za zabitých (odveta za zabitých ľudí v nasledujúcom poradí) : slobodný za slobodného (ak slobodný zabije slobodného a sú splnené všetky podmienky na odsúdenie za úmyselnú vraždu, vrah má byť zabitý) , otrok za otroka a žena za ženu (vždy sa musia pritom sledovať zásady spravodlivosti) . Ak by bolo niekomu niečo odpustené zo strany jeho brata (ak by príbuzní zavraždeného vrahovi odpustili, v dôsledku čoho sa vrah už na trest smrti odsúdiť nemôže) , nech sa (tento príbuzný) zachová (voči vrahovi) chvályhodne (Korán poskytuje vrahovi ako jednu z možností vyhnúť sa trestu smrti odpustenie a finančnú dohodu. To znamená, že kompetentný príbuzný zavraždeného môže vrahovi odpustiť jeho čin bez toho, aby od neho čokoľvek žiadal. Na strane druhej však takýto príbuzný môže svoje odpustenie podmieniť finančným odškodnením rodiny zavraždeného zo strany vraha. To všetko sa samozrejme deje pod dohľadom súdu. Takáto čiastka by mala rodine zavraždeného, teda jeho prípadnej manželke alebo deťom, zabezpečiť zdroj financií ako náhradu za živiteľa rodiny, ktorého stratili. Príbuzný sa však má riadiť zásadami slušnosti a žiadať len toľko, koľko je v tej ktorej spoločnosti zvykom žiadať v podobných prípadoch) a nech mu (tomuto príbuznému) zaplatí (vrah) s dobrým úmyslom. (Posledná veta vraha vyzýva k tomu, aby zaplatil, čo má, s dobrým úmyslom a nesnažil sa tejto povinnosti akýmkoľvek spôsobom zbaviť) . Je to (toto ustanovenie) úľava od vášho Pána a milosť (takéto ustanovenie o možnosti dohody príbuzného zavraždeného a vraha Boh stanovil ľuďom, aby im uľahčil život a ako milosť od Neho) . Kto (z vás) by potom prekročil mieru (usmrtil by vraha alebo ho odsúdil na smrť alebo by sa snažil ublížiť rodine zavraždeného, aby sa finančnej čiastky vzdala, atď.) , tomu sa dostane trápenie bolestivé.  (178)

     (178): Uvedený verš obsahuje veľmi dôležité ustanovenie pre formujúcu sa islamskú spoločnosť v Medine. Verš hovorí: Vy, ktorí ste uverili, je vám stanovené, ako treba postupovať v prípade, ak bol niekto z vás úmyselne zavraždený: Ak slobodný muž zabije slobodného muža, tento útočník má byť zabitý, čo platí i v prípade otroka alebo ženy. Medzi Arabmi v predislamskom období sa stávalo, že ak bol napríklad zabitý otrok patriaci silnému kmeňu slobodným mužom zo slabého kmeňa, tak sa odplata vykonala na celom kmeni a zahynulo pritom mnoho nevinných ľudí zo slabšieho kmeňa. V mnohých prípadoch dokonca vznikali dlhoročné vojny medzi kmeňmi, ak bol niektorý z príslušníkov jedného z nich zabitý a druhý kmeň, príslušníkom ktorého bol páchateľ, ho odmietal vydať. A tak Boh stanovil, že sa má konať odveta za úmyselné zabitie. Je tu však prípustná aj výnimka v tej podobe, že by sa rodina zavraždeného resp. ten, komu patrí právo žiadať o odvetu, rozhodli páchateľovi odpustiť bez ničoho, prípadne za určité finančné odškodnenie. Ak by k tomu došlo, páchateľ sa má voči rodine zavraždeného slušne zachovať a bez otáľania zaplatiť sumu, na ktorú sa zaviazal. Takéto náhradné riešenie, ktoré Boh pri úmyselnom zabití ľuďom povolil, je úľavou a milosťou od Neho. Pokiaľ by došlo k dohode o odpustení alebo o zaplatení výkupného, nesmie sa v žiadnom prípade táto dohoda porušiť a ublížiť páchateľovi zo strany rodiny zavraždeného alebo v súvislosti s týmto prípadom. A kto by tak konal, tomu je pripravené trápenie bolestivé. Tu sa v islame položili aj základy inštitútu odpustenia v trestnom práve, pretože ak by došlo k úmyselnej vražde a rodina zavraždeného alebo ten, komu by patrila odveta za krv zavraždeného, by páchateľovi odpustil, nie je možné, aby takýto páchateľ bol odsúdený na trest smrti a takýto trest sa zo strany orgánov štátu už nemôže uplatniť. Ide pomerne o široko rozpracovanú právnu otázku.

179. V (stanovenej) odplate je pre vás život, vy, ktorí rozum máte (uvažujete ním a používate ho) , azda sa vyvarujete (zla, zabíjania a krvnej pomsty a v dôsledku toho aj Božieho hnevu) .  (179)

     (179): Ustanovenie tejto odplaty nemá za cieľ pomstiť sa pácha-teľovi za vraždu. V ustanovení odplaty sa stabilizuje ľudská spoločnosť z dvoch hľadísk: Jednak je to výstraha pre prípadného páchateľa, ktorá ho môže v konečnom dôsledku odradiť od spáchania vraždy, pretože vopred už vie, aký bude jeho koniec a jednak táto odplata chráni spoločnosť pred možnými individuálnymi alebo kolektívnymi prejavmi pomstychtivosti za úmyselne spáchanú vraždu. To znamená, že ustanovením odplaty páchateľ, ktorý sa dopustil úmyselnej vraždy, možno príde o život, ale takéto odsúdenie prináša pokoj a život celej spoločnosti.

180. Je vám predpísané (muslimovia) , ak by sa k niekomu z vás dostavila smrť a zanechal by po sebe dobro (majetky a úžitky) , nech odkáže z neho (z tohto dobra, majetkov a úžitkov) rodičom (neskôr vo verši 4:11 bol rodičom stanovený povinný podiel z dedičstva) a príbuzným, a to chvályhodným spôsobom (aby zachoval spravodlivosť a neodkázal bohatým a chudobným nie, atď.) . Je to povinnosť určená bohabojným (ktorú by mal bohabojný človek dodržať) .  (180)

     (180): Ustanovenie tohto verša bolo v neskoršom období, keď si ľudia už zvykli odkazovať zo svojich majetkov rodičom a príbuzným, nahradené iným, konkrétnejším ustanovením, ktoré už bližšie špecifikovalo povinné podiely týchto kategórii ľudí z pozostalostí, ktoré bolo možné aj súdne vymáhať.

181. Kto by ho (odkaz – závet) pozmenil po tom, ako ho počul (kto by bol svedkom nejakého závetu a pozmenil by obsah tohto závetu) , tak hriech spočinie na tých (jeho následky budú znášať tí) , ktorí ho pozmeňujú (a to za všetko, čo by sa v dôsledku takéhoto pozmenenia udialo) . Veď Boh všetko počuje a všetko vie (počuje, čo poručiteľ odkázal, dobre vie, či svedkovia pozmenia jeho obsah a pozná i pohnútky, ktoré ich k tomu viedli) .
182. Kto (z tých, ktorí boli svedkami závetu) by sa bál, že sa poručiteľ zmýlil alebo sa dopustil hriechu (a nespravodlivosti, napríklad tým, že neprávom niekomu odkázal viac a inému menej, keď delil pozostalosť) , a preto napravil (a urovnal nespravodlivosť, ktorá sa stala) medzi nimi (medzi po-ručiteľom a dedičom, a tak nastolil spravodlivosť medzi dedičmi) , ten sa hriechu nedopustí. A Boh je odpúšťajúci a milostivý.
183. Vy, ktorí ste uverili, bol vám predpísaný pôst tak, ako bol predpísaný tým, ktorí boli pred vami, azda sa vyvarujete (toho, čo je zakázané a získate tým Božiu spokojnosť, pretože pôst vychováva v človeku pevnú vôľu a pomáha mu dodržiavať to, čo Boh uložil) .
184. Určitý (a stanovený) počet dní je to (tento pôst trvá) . Kto by z vás bol chorý alebo na cestách (nemusí sa postiť) , (ale) ten to (čo premeškal z pôstu) nahradí niekoľkými dňami (v tom istom počte dní, aký premeškal) z dní iných (mimo dní určených na pôst v mesiaci ramadan) . A pre tých, ktorí ho (pôst) ťažko znášajú, je vykúpením (z tohto pôstu poskytnúť) jedlo pre biedneho (nakŕmenie biedneho človeka) . A kto by dobrovoľne dobro vykonal (dobrovoľne by pomáhal biednym a chudobným) , koná dobro pre seba (samého, pretože mu Boh takéto dobro vráti) . A postiť sa je lepšie pre vás, keby ste to len vedeli (keby ste vedeli, že takéto postenie, pokiaľ ho vládzete dodržať, je pre vás lepšie než ho vynechať) .  (184)

     (184): Pôst predstavuje jeden mesiac v roku – mesiac ramadan, počas ktorého sa muslim musí postiť. Kto by bol ale počas tohto mesiaca chorý alebo by cestoval, ten sa postiť nemusí. Po vyzdravení alebo po návrate z cesty sa takýto muslim musí postiť taký istý počet dní, aký počas mesiaca ramadan premeškal. Tí muslimovia, ktorí len s veľkou ťažkosťou znášajú pôst, napríklad pre slabosť alebo starobu, sa nemusia postiť, ale za každý deň, počas ktorého sa nepostili, musia nakŕmiť biedneho človeka (v rámci svojich možností). Ktokoľvek, kto by ľuďom pomáhal nad rámec uloženej povinnosti, koná dobro iným, ale aj sebe. Pokiaľ je jeho úmysel úprimný, Boh mu požehná v živote pozemskom a v súdny deň mu takúto pomoc niekoľkokrát znásobí a pripíše k dobrým skutkom. I napriek tomu, že sú tí, ktorí sú chorí alebo sú na cestách a tí, ktorí pôst ťažko znášajú, z povinnosti postiť sa dočasne alebo úplne oslobodení, je pre nich omnoho lepšie, ak sa i napriek svojmu stavu postia, pretože Boh za takýto pôst ľuďom sľúbil veľkú odmenu. Ako sa však na konci verša konštatuje, veľa ľudí si cenu tohto pôstu nedokáže uvedomiť. Otázka pôstu je do veľkej miery podrobne upravená v knihách islamských autorov. V týchto knihách sú uvedené aj situácie, počas ktorých sa muslim nesmie postiť, i keď by takýto pôst dokázal zniesť. Ide napríklad o prípady, kedy odborný lekár odporučí pacientovi nepostiť sa, pretože by sa jeho zdravotný stav mohol zhoršiť, ďalej sú to tehotné ženy, ktoré by pôstom mohli ohroziť samy seba alebo dieťa, ktoré v sebe nosia atď.

185. Mesiac ramadan je mesiac, v ktorom bol zoslaný dole Korán (Boh začal počas neho zosielať Korán poslovi a prorokovi Muhammadovi) ako správne usmernenie ľuďom a  (v ňom boli zoslané) jasné dôkazy správneho usmernenia a rozlíšenia (pravdy od nepravdy a dobra od zla) . Kto z vás (muslimovia) by bol svedkom príchodu tohto mesiaca, nech sa počas neho postí. A kto by bol chorý alebo na cestách (nemusí sa postiť) , (ale) ten to (čo premeškal z pôstu) nahradí niekoľkými dňami (v tom istom počte dní, aký premeškal) z dní iných (nemusí sa postiť, ale počet dní, ktoré počas ramadanu vynechal, si bude musieť nahradiť inokedy po skončení tohto mesiaca. Takéto vynechané dní si muslim musí náhradným pôstom vynahradiť v období až do príchodu mesiaca ramadan nasledujúceho roka) . Boh vám chce všetko uľahčiť (uľahčiť vám pôst, náboženské úkony i váš ostatný život) a nechce vám to sťažiť (nie je Jeho zámerom vám pôst alebo čokoľvek iné sťažiť) . A chce, aby ste dokončili stanovený počet dní (počas ktorých vám Boh uložil postiť sa, aby vám dal odpustenie a požehnanie, ktoré vám za to sľúbil; to je cieľom pôstu) a aby ste Boha velebili za to, ako vás správne usmernil (vo vašom živote) a azda budete ďakovať (za to všetko, čo vám Boh dal) .
186. Ak by sa ťa (Muhammad) na Mňa (Boha) tí, Mne odovzdaní, pýtali, tak (nech vedie a, že) som blízko (nich) . Napĺňam prosbu prosiaceho, keď Ma (o niečo) prosí. Nech Ma teda poslúchnu a nech uveria vo Mňa, azda (konečne) k rozumu dospejú (a pochopia, čo je pre nich dobré) .  (186)

     (186): Jedného dňa sa skupina Arabov spýtala proroka Muhammada (p.): „Muhammad, je náš Pán blízko a stačí nám Ho v tichosti spomínať, alebo je ďaleko a treba naňho volať?“ Ako odpoveď na to Boh zoslal tento verš, v ktorom im vysvetľuje, že je blízky každému a že vypočuje prosbu každého, kto sa Mu odovzdal a kto Ho o niečo prosí. A tak, ako ich Boh vypočuje a splní ich prosby, nech aj oni – títo prosiaci poslúchnu to, čo im zoslal a nech v Neho uveria. Azda pochopia zmysel toho, čo im zoslal a dostanú sa tak k tomu, čo je pre nich správne a rozumné.

187. Je vám dovolený počas noci v deň pôstu intímny styk s vašimi ženami. Ony (vaše ženy) sú vaším odevom (ktorý vás chráni pred nemravnosťou) a vy (muži) ste ich odevom (ktorý zasa chráni ich) . Boh vie, že ste zrádzali sami seba (snažili ste sa vydržať jeden bez druhého a pôst neporušiť, ale mnohokrát ste sami seba zradili, porušili ho a stýkali ste sa intímne jeden s druhým) , a tak prijal od vás pokánie a prepáčil vám to (zľutoval sa nad vami a odpustil vám, čo ste konali s vašimi ženami) . Teraz sa s nimi (vašimi ženami) môžete intímne stýkať (počas celej noci bez toho, aby ste zhrešili) a sledujte to, čo vám Boh predpísal (užite si všetko, čo vám Boh cez pôst povolil, ale nezabúdajte pritom na svoje ďalšie povinnosti, ktoré vám Boh stanovil a v Koráne uložil) . A jedzte a pite, až kým nerozoznáte biely lúč od čierneho lúča na úsvite (pôst sa každý deň začína od východu prvého lúča svetla) . Potom (až prvý lúč svetla vyjde, pôst začnite a) dovŕšte (tento) pôst (tým, že v ňom budete pokračovať) až do noci (pôst sa končí každý deň západom slnka) . A nezačínajte s nimi (s vašimi ženami, manželkami, akýkoľvek) intímny styk, pokiaľ sa oddávate Bohu v mešitách. (Oddávanie sa Bohu v mešite znamená, že človek vstúpi do mešity s úmyslom modlitbami a myšlienkami sa zahĺbiť a premýšľať o Bohu, o Jeho existencii, vlastnostiach, stvorení, atď. Mešita v arabskom jazyku znamená miesto, ktoré je určené výhradne na modlenie a uctievanie Boha bez ohľadu na jej architektonický štýl alebo rozlohu.) To sú hranice Bohom určené (ktoré vám určil) , tak sa k nim nepribližujte (neprekračujte ich) . Takto Boh objasňuje Svoje znamenia ľuďom, azda sa vyvarujú (prehreškov počas pôstu) .  (187)

     (187): Spočiatku, keď bol muslimom uložený pôst ako jeden zo základných náboženských úkonov, muslimovia mohli len po určitý čas po západe slnka jesť, piť a intímne sa stýkať so svojimi ženami. Pokiaľ by sa stalo, že by niekto po západe slnka zaspal ešte predtým, než by sa najedol a prebudil by sa neskôr, nebolo mu dovolené už ani jesť ani piť, ani sa intímne stýkať so svojou ženou. To mohol až na druhý deň po západe slnka. Niektorým muslimom sa stávalo, že po západe slnka nebolo jedlo ešte pripravené alebo prinesené, a tak si zdriemli. Keď sa neskôr zobudili, už sa nemohli najesť ani napiť, a tak museli pokračovať vo svojom pôste až do západu slnka nasledujúceho dňa. To však muslimom spôsobovalo veľkú námahu a vyčerpanosť. A tak sa stalo, že niektorí nevydržali, porušili svoj pôst, najedli sa, iní sa zasa napili a tretí nemohli vydržať zákaz intímneho styku so svojimi ženami. Prorok sa o tom dozvedel a čakal, čo mu Boh zošle. O tom mu bol zoslaný práve tento verš, v ktorom Boh zmiernil niektoré pravidlá pôstu. Je zrejmé, že pôst bol spočiatku uložený v jeho ťažšej forme, aby si muslimovia neskôr, keď bude zmiernený, uvedomili, že nie je až taký náročný a ťažký, ako by sa niekomu mohlo na prvý pohľad zdať a aby pochopili i to, že Boh pre nich chce len dobro, a nie im sťažiť život.

188. I neoberajte sa (ľudia a neokrádajte sa) navzájom o majetky medzi sebou (vzájomne) neprávom (podvodom, ktorého by ste sa dopustili) a neponúkajte ich (ako úplatky) vládcom (a úradníkom, ktorí o veciach verejných a súkromných rozhodujú) , aby ste tak (vedome) obrali ľudí o časť ich majetkov hriechom (hriešnym spôsobom, ktorého by ste sa dopustili) a pritom viete (že konáte niečo, s čím by Boh nikdy nesúhlasil a čo vás nechá oľutovať) .
189. Pýtajú sa ťa (Muhammad) na nov (prečo sa mení, mizne a potom sa zasa postupne znova objavuje, prečo boli novy stvorené) , povedz (im odpovedajúc) : „Sú to časomery pre ľudí a pre púť (meniace sa fázy mesiaca sú ako časomery pre ľudí, podľa ktorých si ľudia môžu organizovať svoj život a je to tiež časomer na určenie času, v ktorom nastane ramadan i púť) “. A úctivosť nie je (nespočíva) v tom, aby ste prichádzali (a vchádzali) do domov zozadu (zadnou stranou) , ale úctivosť je u toho, kto sa vyvaroval (toho, čo Boh zakázal) . A prichádzajte (vchádzajte) do domov cez ich dvere a bojte sa Boha, azda (tým u Neho) prospejete.  (189)

     (189): Počas výkonu púte alebo po jej skončení si skupina muslimov z Mediny zachovala zvyk, ktorý vládol u nich v predislamskom období a spočíval v tom, že vchádzali do svojich domovov alebo stanov nie cez dvere, ale zo zadnej časti domu alebo stanu. Mysleli si, že takýto zvyk ich priblíži k Bohu. Verš im vysvetľuje, že úctivosť voči Bohu a dosiahnutie Jeho spokojnosti spočíva v tom, aby sa vyvarovali toho, čo im Boh zakázal. Okrem toho im odkazuje, že do domu majú vchádzať prednými dverami na to určenými.

190. I bojujte za cestu, ktorú Boh určil (snažte sa brániť to, čo vám Boh uložil, že máte brániť a držte sa pravidiel, ktoré vám Boh určil) proti tým, ktorí bojujú proti vám, ale neprekračujte mieru. Veď Boh nemá rád tých, ktorí mieru prekračujú.  (190)

     (190): Bojujte za ochranu svojej viery i náboženstva proti tým, ktorí proti vám bojujú, ale neprekračujte medze ľudskosti a slušnosti počas tohto boja. Islam stanovil určité pravidlá a zásady, podľa ktorých sa má viesť vojna. Ako príklad uvedieme niektoré z nich:

     • Ibn Omar povedal: „Bola nájdená zabitá žena počas jednej z bitiek, ktoré prorok Muhammad viedol. Preto prorok jasne zakázal zabíjanie žien a detí.“.
     • Abdulláh Bin Jezíd Al Ansári povedal: „Posol Boží zakázal rabovanie a zohavovanie tiel mŕtvych.“
191. Zabite ich (tých z Mekky, ktorí odmietajú veriť a ktorí vám mier a pokoj nechcú dopriať) tam, kde by ste ich našli. A vyžeňte ich odtiaľ (z Mekky a Posvätnej mešity) , odkiaľ vás oni vyhnali (keď ste odtiaľ museli prchať s holými životmi) . A prepadnúť v skúške (ktorej sú muslimovia vystavení) je horšie než zabitie. (Každá situácia, ktorej sa muslimovia vystavili, bola akoby skúška ich viery, ako sa zachovajú. Či budú poslúchať to, čo im Boh zosiela a čo im prorok hovorí, alebo nie. V tomto prípade museli muslimovia čeliť dvom skúškam: prvá – porušiť posvätnosť Posvätnej mešity, v ktorej sa nemá v žiadnom prípade bojovať. Tento zákaz boja v Posvätnej mešite mali Arabi vrytý v podvedomí do takej miery, že by ho za akýchkoľvek okolností neboli porušili. Preto bolo pre nich ťažké porušiť ho, aj keby to bolo na obranu. Druhá skúška spočívala v tom, že museli čeliť nepriateľom, s ktorými ich spájali rodinné putá, častokrát veľmi blízke. Boh ich však upozorňuje, že nedodržanie a vzdanie sa toho, čo im zoslal a čo im prorok prikazuje, je horšie než to, ak v sebaobrane zabijú alebo budú zabití) . A nebojujte s nimi (s týmito vašimi nepriateľmi) pri Posvätnej mešite, až kým oni nezačnú v nej proti vám bojovať (to je ďalšie upozornenie, že oni nemajú byť tí, ktorí s bojom začnú) . Ak by proti vám (v nej) bojovali, tak ich zabite (nesmiete sa ich báť, pretože oni vás šetriť nebudú) . Taká je odplata pre tých, ktorí odmietajú veriť (a proti vám so zbraňou v ruke vystupujú) .  (191)

     (191): Uvedený verš na základe správy, ktorú nám o ňom zanechal Ibn Abbás, jeden z prorokových súčasníkov a spoločníkov, bol zoslaný v súvislosti s mierom nazvaným Al Hudejbijja, uzavretým medzi prorokom Muhammadom a tými z obyvateľov Mekky, ktorí odmietali uveriť a nepriateľstvo voči muslimom prejavovali. Uzavretie mieru vzišlo z toho, že prorok Muhammad sa s muslimami vybral na púť do Mekky (v tom čase bola Mekka ešte v rukách nepriateľov muslimov), ale počas cesty ich zastavili tí z Mekky, ktorí odmietali uveriť a požiadali proroka, aby v tom roku púť nekonal s tým, že na ďalší rok mu uvoľnia Mekku na tri dni, aby tam mohol s muslimami uskutočniť svoju púť. Prorok Muhammad s tým súhlasil (napriek odmietavému postoju niektorých muslimov) a bola uzavretá dohoda, ktorá stanovila okrem iného i to, že nik zo zúčastnených strán nezaútočí na tú druhú alebo na kmene, ktoré boli pod jej ochranou. Na druhý rok sa muslimovia vybrali na svoju púť i napriek tomu, že sa obávali, že tí z Mekky, ktorí odmietajú veriť, nedodržia svoj sľub, porušia dohodu a zaútočia na nich. Muslimovia sa okrem toho nazdávali, že by sa dopustili hriechu, keby sa bránili, a tým preliali krv človeka počas púte, kedy sa nemá bojovať. Boh im však zoslal tieto verše, v ktorých im odkazuje, že ak by boli vystavení nebezpečenstvu a boli by napadnutí počas púte, nech sa bránia, ale len natoľko, nakoľko je to potrebné. A môžu i zákaz boja porušiť a dokonca i zabiť svojich nepriateľov, aby sa bránili, kdekoľvek by boli napadnutí, dokonca i v samotnej Posvätnej mešite. Potom nech muslimovia tých z obyvateľov Mekky, ktorí odmietali veriť a začali proti muslimom bojovať, vyženú odtiaľ, odkiaľ ich títo predtým vyhnali (t.j. z Mekky a Posvätnej mešity). Bude to spravodlivá odplata za všetko, čo sa títo proti muslimom dopustili. Boh ďalej muslimom vysvetľuje, že nech sa neobávajú brániť sa i v Posvätnej mešite, pretože pridružovanie k Bohu a odmietanie viery je u Boha horšie než porušenie svätosti púte preliatím krvi počas nej za účelom obrany. Boh muslimom ďalej prikazuje, aby neboli oni v žiadnom prípade tí, ktorí s bojom začnú, ale nech sa začnú brániť až vtedy, keď budú napadnutí. A zabitie pre napadnutie, to je odplata pre týchto, ktorí odmietajú veriť a svoje záväzky hrubo porušujú.

192. Ak by prestali (títo vaši nepriatelia proti vám bojovať) , tak (vedzte, muslimovia, že) Boh je odpúšťajúci a milostivý (preto im odpustite a zmilujte sa nad nimi) .
193. I bojujte proti nim (proti uvedeným nepriateľom) , aby ste v skúške neprepadli (neuspeli v nej a boli zabití) a aby bolo tým skutočným náboženstvom to, v ktorom sa uctieva len Boha (aby náboženstvo ostalo zachované čisto len na uctievanie Boha jedného jediného, preto sa treba brániť a brániť i toto náboženstvo) . Ak by prestali, tak neprekračujte mieru, iba ak voči krivdiacim (ktorí by bojovať proti vám neprestali) .
194. Posvätný mesiac za posvätný mesiac (porušenie svätosti mesiaca, ktorý je pre vás posvätný a v ktorom sa nepripúšťa násilie, sa musí odplatiť porušením svätosti mesiaca, ktorý je posvätný pre tých, ktorí sa takéhoto násilia a nepráva dopustili voči vám) a pre posvätnosti platí pravidlo odplaty (ak niekto poruší posvätnosť vášho mesiaca, tak mu to odplaťte porušením posvätnosti jeho mesiaca) . Kto by prekročil mieru voči vám, tak prekročte mieru voči nemu niečím podobným tomu, čím on prekročil mieru voči vám (v tom istom pomere a rozsahu) . A bojte sa Boha a vedzte, že Boh je s tými, ktorí sú bohabojní. (Boh pomáha bohabojným ľuďom a stojí pri nich proti tým, ktorí vo vzťahu k nim medze prekračujú. Odplata však musí byť primeraná, nesmie sa pri nej páchať žiadna krivda alebo bezprávie. Verš ešte stále nadväzuje na predchádzajúce verše.)
195. Míňajte (zo svojich majetkov) na cestu, ktorú Boh určil (dávajte zo svojich peňazí na účely, ktoré vám Boh určil, ako napríklad pomáhanie chudobným a biednym, výzbroj muslimskej armády, aby si muslimovia mohli svoje záležitosti brániť a iné) a nevrhajte sa vlastnými rukami do záhuby (tým, že by ste boli lakomí a neprispievali) a čiňte dobro. Veď Boh má rád tých, ktorí dobro činia.
196. Dokončite (oboje) púť i umru (umra je púť vykonaná mimo obdobia, určeného na púť, ktorá má aj odlišné rituály) určenú Bohu (púť i umru, ktorú vykonávate pre získanie Božej spokojnosti, treba vždy skompletizovať so všetkým, čo k nim náleží) . Ak by ste ale boli stiesnení (ak by vám bolo znemožnené púť alebo umru skompletizovať pre chorobu alebo existenciu nepriateľa) , tak obetujte (akúkoľvek) obeť, ktorá by vám bola dostupná. (Jedena zo zásad zavŕšenia púte alebo umry je obetovanie zvierat.) A nehoľte si hlavy, pokým sa obeť nedostane na určené miesto (ďalšia zo záverečných rituálov púte je ostrihať si vlasy alebo oholiť si hlavu, to sa však môže urobiť až po vykonaní obete) . Kto by z vás ale bol chorý alebo by pociťoval niečo nepríjemné a bolestivé na hlave (mal by na hlave nejakú kožnú chorobu, vši a pod., a preto si hlavu oholil ešte pred rituálom obetovania) , tak to (takéto porušenie) odčiní pôstom alebo milodarom alebo obetovaním obete (keď tak pútnik urobí, potom sa porušenie tohto rituálu púte scelí a púť je od neho prijatá ako kompletná) . Keď by ste už boli v bezpečí (pred nepriateľom alebo by ste vyzdraveli) , tak ten, kto by si užil umru až do času (začatia) púte (kto by vykonal umru a po jej ukončení by si zaobstarával iné záležitosti, ktoré sa počas púte nepovoľujú, a to až dovtedy, kým nepríde čas vykonania púte a chcel by púť vykonať) nech obetuje (akúkoľvek) dostupnú obeť. Kto by však (obeť) nenašiel, nech sa postí tri dni počas púte a sedem (dní) , keď sa (z nej) vrátite (späť domov) ; to je desať (dní) úplných (ktoré by sa mal postiť a tak toto porušenie odčiní) . To platí pre toho, čia rodina nežije v blízkosti Posvätnej mešity. A bojte sa Boha a vedzte, že Boh je prísny v trestaní (toho, kto zámerne porušuje pravidlá, ktoré On stanovil) .  (196)

     (196): Púť sa v islame začne vykonávať v presne stanovených mesiacoch, ktorými sú mesiac Šawwál, mesiac Zul Qiada a prvých desať dní z mesiaca Zil Hižža. Má svoje určené pravidlá a rituály a pre muslima je povinné púť vykonať aspoň raz za svoj život, pokiaľ by to zvládol finančne i zdravotne. Umrou nazývame púť, ktorá sa vykonáva mimo týchto stanovených mesiacov. Umra sa okrem toho od púte odlišuje aj niektorými rituálmi a jej vykonanie nie je povinné, ale dobrovoľné. Takže putovanie do Mekky počas uvedených troch mesiacov sa nazýva púť a putovanie do Mekky mimo nich sa nazýva umra. Verš hovorí: Ak by ste sa rozhodli vykonať umru a spojiť ju aj s púťou, aby sa tak vaša odmena u Boha zväčšila, tak ich obe dokončite so všetkým, čo k tomu patrí. Ak by vám to však bolo znemožnené pre chorobu alebo z iného dôvodu, vykonajte obetovanie na mieste, kde ste sa rozhodli umru alebo púť ukončiť. Obetovanie je jeden z posledných rituálov púte alebo umry, kde pútnik pristúpi k obetovaniu zvieraťa (teľaťa, kravy, barana, ovce alebo ťavy). Je to jeden z rituálov, ktoré pochádzajú od proroka Abraháma. To znamená, že pokiaľ by bolo pútnikovi znemožnené púť dokončiť, postačí, keď vykoná obetovanie na mieste, ku ktorému sa dostal namiesto miesta, na ktorom ho mal pôvodne vykonať. Počas púte sa nesmú strihať vlasy. To sa smie až po dokončení obetovania. Ak by pútnik mohol púť dokončiť bez ťažkostí, nemal by si strihať vlasy alebo holiť hlavu, pokým nevykoná obetovanie na určenom mieste. Výnimku z tohto rituálu majú tí, ktorí sú chorí alebo ktorí majú chorú pokožku na hlave a musia si vlasy dať ostrihať i počas púte. Títo chorí ale takéto porušenie musia odčiniť pôstom (tri dni) alebo milodarom, ktorý spočíva v nakŕmení šiestich biednych ľudí, alebo obetovaním obete a rozdaním jej mäsa chudobným podľa zásad na to stanovených. Ak by bol pútnik v prípade vojny už v bezpečí alebo by už nebol stiesnený a rád by vykonal umru a po nej hneď aj púť, nech obetuje ako náznak skončenia umry a začatia púte, koľko môže z obetí. Ak by však niekto nemal čo obetovať alebo by na to nemal, tak náhradné riešenie je, aby sa postil tri dni počas púte a sedem dní, keď ju ukončí a vráti sa z nej domov. Celkovo to činí desať dní pôstu. Ďalšia zásada konania púte sa týka len tých ľudí, ktorí žijú v blízkosti Posvätnej mešity v Mekke (obyvatelia Mekky). Obyvatelia Mekky umru nikdy nemôžu vykonať, pretože žijú v mieste konania púte alebo blízko neho, sú pri Posvätnej mešite sústavne, takže nemusia prekonávať veľké vzdialenosti, aby navštívili Posvätnú mešitu. Týchto ľudí sa zásady umry netýkajú. Oni môžu vykonať jedine púť, nakoľko púť predstavuje jeden zo základných náboženských povinností muslima. Verš sa končí tým, že upozorňuje muslimov, aby sa snažili o Božiu spokojnosť vo všetkom, čo konajú, v úmysle púť konať i v uplatňovaní výnimiek, ktoré im Boh povolil, aby boli bohabojní, pretože Boh je prísny pri trestaní takýchto vedomých prehreškov.

197. Púť je (koná sa) v známych (presne určených) mesiacoch (mesiace Šawwál, Zul Qiada a prvých desať dní z mesiaca Zil Hižža islamského lunárneho roka) . Kto by sa rozhodol v nich (počas nich) vykonať púť (putovať kvôli Bohu do Posvätnej mešity v Mekke) , tak (nech počas nich nekoná) žiaden intímny styk (so svojimi ženami a ani žiadne obdobné túžby) a ani spurnosť a ani hádky počas púte (s ľuďmi bez ohľadu na to, či dôvody takejto hádky nastali počas púte, alebo pred ňou) . A akékoľvek dobro vykonáte, (vedzte, že) Boh o ňom vie. A zásobte sa (keď ide pútnik na púť, má sa zaopatriť zásobami a potravou alebo prostriedkami na jej obstaranie, takže sa má snažiť si všetko vopred obstarať) , aj keď najlepšia zásoba je bohabojnosť (a to, aby človek veril v Boha tak ako má a nebol záťažou pre nikoho) . A bojte sa Ma (môjho hnevu) vy, ktorí rozum máte (a ním aj premýšľate) .
198. Nie je pre vás hriech (nedopúšťate sa žiadneho hriechu) , ak by ste sledovali (usilovali sa o) dobrodenie od Pána vášho (uzatváraním obchodov i počas púte) . Keď by ste sa (potom) vrátili z Arafátu (je to hora a údolie v ktorom sa pútnik počas púte určitý čas zdrží, aby vzýval a prosil Boha) , tak spomínajte si na Boha pri Al-Maš‚ar Al-Harám (Al-Maš‘ar Al-Harám je ďalšie miesto, na ktorom sa pútnici zastavia a ktoré sa tiež nazýva Al Muzdelifa) ; a spomínajte si naňho (na Boha) tak, ako vás (On) správne usmernil (spomínajte spôsobom, aký vám On ukázal a s intenzitou prejavujúcou vašu hlbokú vďaku za toto usmernenie) , veď vy ste predtým patrili (pred zoslaním tohto správneho usmernenia a Koránu) medzi blúdiacich (spomínajte na Boha a uctievajte ho takou intenzitou, aká je hodná Toho, kto vás správne usmernil a vyviedol z bludu) .  (198)

     (198): Potom ako ľudia prijali islam, zavrhli všetko, čo v predislamskom období konali, s výnimkou vecí a správaní, ktoré by Boh alebo prorok boli povolili. Týkalo sa to aj obchodovania počas púte. V predislamskom období sa počas púte voľne a intenzívne obchodovalo. Púť bola udalosť, ktorá priviedla do Mekky veľký počet ľudí z okolia i z ďalekých častí zeme, a tak sa v predialsmskom období konali obrovské trhy, na ktorých sa uzatvárali rôzne obchody. Po prijatí islamu muslimovia v uzatváraní obchodov videli určitý druh prežitkov z predislamského obdobia a určité zneuctenie púte, preto sa obchodovaniu začali vyhýbať a hovorili, že púť je na spomínanie si na Boha a Jeho uctievanie, nie na obchodovanie. V tejto súvislosti bol zoslaný aj tento verš, v ktorom Boh milostivý muslimom povoľuje obchodovanie počas púte, pokiaľ sa snažia o zabezpečenie svojho živobytia a získať niečo z dobrodení a štedrosti, ktoré Boh ľuďom dal. V takom prípade totiž konajú činnosť, za ktorú budú odmenení u Boha. Pútnikovým hlavným úmyslom a starosťou pri konaní púte však musí ostať samotná púť a dokončenie jej rituálov a až potom prichádza všetko ostatné. Verš potom uvádza niektoré rituály sprevádzajúce púť, medzi ktoré patrí zdržanie sa určitý čas v údolí hory Arafát a potom smerovanie k miestu zvanému Al-Maš'ar Al-Harám v Muzdelife. Pri púti a plnení týchto úkonov a rituálov majú pútnici spomínať na Boha a ďakovať Mu, že ich usmernil na správnu cestu, pretože predtým, než im Boh ukázal, čo je správne, tápali v blude hlbokom.

199. Potom sa vracajte (pútnici) odtiaľ, odkiaľ sa vracajú (ostatní) ľudia (Qurejšovci – obyvatelia Mekky v predislamskom období konali jeden z vtedajších rituálov púte inak ako ostatní pútnici, ktorí prichádzali do Mekky. K tomu ich viedla pýcha a povýšenosť nad ostatnými ľuďmi. Preto verš prikazuje muslimom, aby všetci bez výnimky a spoločne vykonávali tie isté rituály) a proste Boha o odpustenie. Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý.
200. Keď skončíte vaše (vám predpísané) obrady, spomínajte si na Boha tak, ako ste si predtým (v predislamskom období) spomínali na vašich otcov (pýšili ste sa nimi, ako aj vašimi rodmi a rodokmeňmi) alebo ešte viac (s ešte väčšou intenzitou) Ho (Boha) spomínajte. Niektorí ľudia hovoria (keď Boha o niečo prosia) : "Pane náš, daj nám v živote najnižšom (pozemskom tie najlepšie dary a dobrodenie a ich jediným záujmom je život pozemský, v ktorom žijú a zabúdajú na život posmrtný) , a v živote poslednom (a večnom) nebudú mať žiaden podiel (z dobrodení a štedrosti Boha) .  (200)

     (200): V predislamskom období, keď ľudia putovali do Mekky, Mekka bola počas púte veľkým centrom obchodu, ale i miestom, na ktorom sa ľudia schádzali, aby sa pýšili svojimi predkami a svojím pôvodom. Mekka bola i miestom, kde sa usporadúvali jedny z najznámejších súťaží v tvorbe básní a v ich recitovaní. To sa po zoslaní islamu zmenilo a Boh pútnikom odkazuje, aby Ho po vykonaní obradov, ktoré im stanovil, spomínali namiesto toho, aby sa pýšili svojím pôvodom a spomínali svojich predkov. Nech Boha spomínajú s ešte väčšou intenzitou a oddanosťou, než akou spomínali svojich predkov. Boh, nad ktorým vyššieho niet, potom hovorí, že existuje druh pútnikov, ktorí sa o svoj pozemský život tak obávajú, že keď prichádzajú na púť a prosia Boha o niečo, prosia Ho len o dobro v tomto živote, aby im dal dobrú úrodu, dobré a silné potomstvo atď., a pritom zanedbávajú prosbu o niečo z dobra života trvalejšieho a večného, ktorý ešte len príde. Takýmto ľuďom, ktorých pozemský život zaujal do tej miery, že takmer zabúdajú na všetko ostatné, Boh dá v živote pozemskom to, čo žiadajú, ak usúdi, že si to zaslúžia, avšak v živote konečnom z toho, čo dá ostatným, nič nezískajú.