Kapitola 4

Al-Nisá (Ženy)

Počet znamení (veršov) 176

Ľudia! Bojte sa svojho Pána, ktorý vás stvoril z duše jednej (z Adama) a z nej (z tejto duše) stvoril jej družku (Evu) a z nich oboch dal rozmnožiť veľké množstvo mužov a žien. A bojte sa Boha, v mene ktorého sa na seba obraciate (veriaci ľudia často používajú vety: „V mene Boha urob to a to, prisahám na Boha, že to urobíš“, atď.) a vyvarujte sa (následkov) prerušenia príbuzenských zväzkov (bojte sa Boha a neprerušujte príbuzenské vzťahy, ktoré sú medzi vami) . Veď Boh na vás dozerá (a všetko vidí) .
A dávajte (je to adresované opatrovníkom) sirotám ich majetky (ktoré ste spravovali, keď dosiahnu plnoletosť alebo vek, v ktorom si ich už môžu sami spravovať) a nezamieňajte dobré za zlé (neberte ich dobré majetky a nezamieňajte ich za svoje majetky, ktoré sú horšej kvality) a neoberajte ich o ich majetky a nepripájajte ich k svojim majetkom (neoberajte siroty o ich majetky alebo o akúkoľvek časť z nich, ale odovzdajte im ich celé i s prírastkami, ktoré by k nim časom pribudli) , pretože je to hriech veľký (ak by sa opatrovník dopustil niektorého z uvedených činov) .
Ak by ste sa báli (je to adresované opatrovníkom) , že nebudete spravodliví k sirotám (ak by sa opatrovník chcel oženiť so ženou, ktorá mu bola zverená do opatery, avšak by sa obával, že by nebol k nej spravodlivý alebo že by tým mohol neprávom vziať časť jej majetku, ktorý spravuje) , tak sa žeňte s toľkými ženami, s koľkými sa vám zaľúbi, s dvoma, tromi a štyrmi. (Nech sa opatrovník s touto sirotou, ktorá mu bola zverená do opatrovníctva, nežení, ale nech si vyberie inú ženu za manželku. Táto časť verša obmedzuje počet manželiek, s ktorými sa muslim môže oženiť, na štyri, čím sa obmedzil zvyk, ktorý v arabskej spoločnosti dovtedy prevládal a ktorý mužom dovoľoval mať súčasne nespočetné množstvo manželských zväzkov) . Ak by ste sa však obávali, že nebudete spravodliví, tak (sa ožeňte) len s jednou (ak by sa muž obával, že by nedokázal byť ku svojim manželkám spravodlivý, pokiaľ by mal viac než jednu, tak nech sa ožení len s jednou) , alebo s tými, ktoré vlastní vaša pravica (alebo nech si postačí s otrokyňami, ktoré vlastní) . Je to lepšie, než aby ste sa mali odchýliť od spravodlivosti (oženiť sa len s jednou manželkou je pre veriaceho pred Bohom lepšie než mať dve a byť k nim alebo k jednej z nich nespravodlivý) . (3)
(3): Tento verš, podobne ako ten predchádzajúci, je adresovaný vo svojej prvej časti opatrovníkom a upravuje otázku sobáša opatrovníka s osobou, ktorej majetok spravuje. Verš ustanovuje, že ak by sa opatrovník chcel oženiť so ženou, ktorá mu bola zverená do opatery, musí dávať veľký pozor, aby ju neprávom neobral o nič z jej majetku, ktorý pre ňu spravoval. Ak by sa opatrovník obával, že by takúto povinnosť nemohol splniť, potom nech sa s takouto ženou nežení a nech si vyberie za manželku inú.Verš tu zvlášť zdôrazňuje otázku spravodlivosti, pretože takáto sirota nemá nikoho, kto by sa jej zastal a pomáhal jej, okrem opatrovníka, u ktorého by došlo k stretu záujmov v prípade, ak by sa chcel oženiť s osobou, ktorej majetky a rôzne záležitosti spravuje. Verš v druhej časti obmedzuje počet manželstiev, ktoré môže mať muž uzavreté v tom istom čase, na štyri. Do zoslania tohto verša bol počet manželstiev, ktoré mohol muž uzavrieť, neobmedzený. V čase zoslania tohto verša boli funkcie a charakter inštitútu manželstva v niečom odlišné od nášho dnešného vnímania tohto inštitútu. Inštitút manželstva plnil vo vtedajšej dobe okrem iného aj veľmi dôležitú sociálnu funkciu, keď sa napríklad muži ženili s vdovami po padlých muslimoch, aby sa tak o ne i o ich deti mal kto starať. Nebolo preto zriedkavé, že sa niekto oženil druhý alebo tretíkrát s omnoho staršou vdovou. Tonám dokladuje aj životný príbeh proroka Muhammada, ktorý s výnimkou prevej manželky Chadiže a tretej manželky Ajiše, sa s ostatnými manželkami oženil pre iné dôvody než by bola jeho túžba po nich. Napríklad jedna z jeho manželiek bola vdova po muslimovi, ktorý zomrel v čase, keď sa muslimovia skrývali v Abesínii (približne územie dnešnej Etiópie) ešte v počiatkoch islamu. Keď manžel tejto vdovy zomrel, veľmi za nim smútila a nevedela, ako bude bez neho ďalej žiť. Správa o nej sa dostala po čase k prorokovi Muhammadovi, ktorý jej poslal správu, že si ju chce vziať za manželku, pokiaľ by s tým súhlasila. S ďalšou manželkou proroka Muhammada je spojený príbeh, ktorý je obsiahnutý vo verši (33:37), atď. Verš ďalej položil veľký dôraz na otázku spravodlivosti manžela voči svojim manželkám. Ak by sa takouto spravodlivosťou nedokázal riadiť, tak by sa nemal oženiť s viac než jednou slobodnou ženou alebo otrokyňou, ktorú by vlastnil. Akúkoľvek formu otroctva islam zakazuje, ustanovenia o otroctve, ktoré nájdeme obsiahnuté v Koráne, však vychádzali zo skutočného života vtedajšej spoločnosti. Islam ustanovil mnohé účinné spôsoby na odstránenie otroctva, čo v podstate počas dlhého obdobia existencie otroctva prispelo k oslobodeniu veľkého počtu ľudí spod neho. Jedným z takýchto prostriedkov bol aj inštitút dávky zakat.
Dávajte ženám ich veno so srdečnosťou (je to adresované manželom, aby dávali svojim manželkám vená, ktoré im sľúbili a je to zároveň adresované aj tým opatrovníkom, ktorí sa oženili so ženami, ktorých záležitosti spravovali) a ak by vám z neho (z vena) dobrovoľne niečo prenechali (ak by vám manželky dobrovoľne, a nie z donútenia niečo z vena prenechali) , tak z toho jedzte ako z niečoho dobrého a čistého (užívajte to, ako niečo, čo vám bolo s dobrým úmyslom ponechané a ako niečo, čo ak by ste si vzali, tak nezhrešíte) .
Nedávajte nerozumným svoje majetky, ktoré pre vás Boh učinil prostriedkom obživy, ale dávajte im z nich (z týchto majetkov toľko, koľko im postačí na živobytie) a odievajte ich a hovorte im slová dobré (snažte sa ich usmerniť dobrými radami a dobrým slovom) .
A skúške podrobte siroty (aby ste zistili, ako by dokázali s majetkom narábať a hospodáriť) až (dovtedy) kým nedosiahnu vek spôsobilý na uzavretie manželstva (skúške ich podrobte, aby ste zistili, či sú už schopné postarať sa o seba i o svoj majetok; tejto skúške ich podrobujte do času, kým dosiahnu vek, v ktorom by boli už spôsobilé na uzavretie manželstva) . Ak by ste mali pocit, že sú už (tieto siroty) rozumné, tak im odovzdajte ich majetky. A neoberajte ich o ne rozhadzovaním a rýchlym míňaním predtým, než vyrastú (neoberajte siroty o ich majetok tým, že z neho začnete rozhadzovať a rýchlo míňať, aby ste im nemuseli nič odovzdať, keď vyrastú) . A kto by bol bohatý, nech sa uskromní (kto by bol bohatý, nech správu takéhoto majetku vykonáva bezplatne) a kto by bol chudobný, nech z nich (spravovaných majetkov siroty) je podľa dobrej zvyklosti (opatrovník, ktorý by bol chudobný, si môže určiť odmenu za prácu vykonanú v súvislosti so správou tohto majetku, takúto odmenu si však musí stanoviť spravodlivo, podľa miestnych zvyklostí a primerane k práci, ktorú vykonáva) . Keď by ste im (sirotám) odovzdali ich majetky (ak by opatrovník videl, že sirota, ktorej majetok spravuje, si už môže sama takýto majetok spravovať a rozhodne sa jej ho odovzdať) , treba to dosvedčiť (odovzdanie takéhoto majetku a ukončenie opatrovníctva nech dosvedčia dôveryhodní svedkovia, aby v budúcnosti nevznikli žiadne pochybnosti) . A Boh postačí ako účtovateľ (Boh všetko sleduje, i to, čo opatrovníci konajú a pokiaľ by sa krivdy voči sirotám dopustili, tak On si to s nimi zúčtuje) . (6)
(6): Tento verš bol zoslaný v súvislosti s muslimom, ktorý sa nazýval Sábet Bin Rafáa a v súvislosti s jeho strýkom. Rafáa totiž zomrel a zanechal po sebe malého syna Sábeta. Nato prišiel Sábetov strýko k prorokovi Muhammadovi a spýtal sa ho: „Mám synovca, ktorý je sirotou a o ktorého sa starám. Čo mi je povolené, aby som si vzal z jeho majetku a kedy mu mám tento majetok odovzdať?“. Nato bol poslovi Muhammadovi zoslaný tento verš, v ktorom sú odpovede na uvedené otázky.
Muži majú podiel z toho, čo zanechali rodičia a najbližší (blízki príbuzní) a ženy majú podiel z toho, čo zanechali rodičia a najbližší (blízki príbuzní) , nech by šlo o menej alebo viac (bez ohľadu na konečnú sumu tohto podielu, či by šlo o jednu peňažnú jednotku alebo o milióny) . Je to podiel povinný (ktorý Boh stanovil dedičom, a preto sa musí vyplatiť tým, ktorým patrí) . (7)
(7): Jedného dňa jeden muslim zomrel a zanechal po sebe vdovu a tri dcéry, ktoré vzišli z ich spoločného manželstva. Keď tento muž zomrel, prišli jeho dvaja bratranci, ktorí po ňom mali dediť, vzali celú pozostalosť a vdove s dcérami nič nedali. V predislamskej dobe a v dobe až do zoslania veršov upravujúcich dedičské vzťahy, ženy ani deti, aj keď by sa jednalo o chlapcov, nededili z pozostalosti nič, dedili len dospelí muži. Odôvodňovalo sa tým, že byť dedičom má právo len ten, kto bojoval v sedle koňa a získal vojnovú korisť. Vdova (volala sa Um Hakka) sa však zobrala a šla za prorokom Muhammadom a povedala mu: „Môj manžel zomrel a nechal mi dcéry a ja som žena a nemám nič, z čoho by som ich živila. Ich otec nechal pomerne dobrý majetok, ktorý je u jeho bratrancov a z ktorého nič nedali ani mne ani jeho dcéram. A tieto dcéry sú u mňa a manželoví bratranci mne nedávajú ani jesť ani piť a im vôbec nepomáhajú.“ Prorok Muhammad si nato zavolal oboch bratrancov zomrelého a spýtal sa ich, ako celú záležitosť vidia z ich uhla pohľadu. Obaja povedali: „Posol Boží, žiadne z jej detí (z detí Um Hakky) nejazdí na koni, nenosí meče a neútočí na nepriateľa.“ Prorok Muhammad im nato povedal: „Môžete odísť a vyčkám, čo mi Boh o nich zošle.“ A tak všetci odišli a po čase bol zoslaný tento verš. Tento i ďalšie verše v Koráne v skutočnosti stanovili ženám a deťom zákonné právo dediť, ktoré už nebolo závislé od vôle nikoho, muselo sa rešpektovať a stalo sa zákonom vynútiteľné voči ostatným dedičom.
A keď by sa delenia (pozostalosti) zúčastnili (ostatní) príbuzní a siroty a biedni (ak by sa delenie dedičstva zúčastnili takí príbuzní, siroty a biedni ľudia, ktorí z neho nemajú žiaden zákonný podiel či nárok) , tak im z neho (dedičstva) dajte a povedzte im slová dobré (podarujte im z pozostalosti niečo a správajte sa k nim vľúdne a dobre) .
Nech sa boja (Boha v tom, čo konajú) tí (opatrovníci, ktorým bola zverená starostlivosť o záležitosti a majetok sirôt) , ktorí ak by zanechali po sebe slabé potomstvo, báli by sa oň (nech sa o siroty starajú s takou čestnosťou a svedomím, aké by očakávali v prípade svojej smrti od iných opatrovníkov, ktorí by boli ustanovení ich potomstvu, ktoré mali radi a o ktoré by sa báli) . Nech sa boja Boha (títo opatrovníci) anech hovoria niečo správne (nech sa starajú, utišujú a učia tieto siroty tak, ako keby šlo o ich vlastné deti) . (9)
(9): Tento verš je adresovaný ľuďom vo všeobecnosti, aby sa starali o siroty. Boh od ľudí žiada, aby sa o siroty starali s takou istou láskou, aby ich dobre vychovávali, aby im správne radili a pomáhali, ako keby to boli ich vlastné deti.Verš túto požiadavku podporuje tým, že predostiera pred rodičmi predstavu, v ktorej by zomrel jeden z nich alebo obaja a nechali by po sebe ešte malé a slabé deti, o ktoré by sa obávali. Ako by boli títo rodičia radi a šťastní, keby sa niekto o tieto ich deti dobre staral. Presne podobným spôsobom a s láskou nech sa títo rodičia starajú o iné deti, ktoré stratili otca alebo matku, s akou by chceli, aby sa ľudia o ich deti v prípade ich smrti starali.
Tí, ktorí neprávom oberajú siroty o ich majetky krivdou, tí akoby jedli oheň, ktorý privádzajú do svojho brucha (všetko, o čo ich oberú, sa stane v súdny deň ohňom, ktorý vzbĺkne v ich bruchách) . A budú horieť v planúcom ohni.
Boh vám odkazuje o vašich deťoch (odkazuje vám, ako máte pozostalosť po vás rozdeliť medzi nich) : "Mužskému potomkovi náleží rovnaký podiel, aký náleží dvom potomkom ženského pohlavia. Ak by šlo o ženy, dve a viac (ktoré by mali po zosnulom dediť) , tak im náležia dve tretiny z toho, čo (poručiteľ) zanechal. Ak by bola (len) jedna (dcéra) , tak jej náleží polovica (pozostalosti) . A jeho rodičom (rodičom zosnulého poručiteľa) , každému z nich náleží šestina (matke šestina i otcovi šestina) z toho, čo zanechal (poručiteľ) , ak by mal (tento poručiteľ) deti. Ak by (poručiteľ) deti nemal a jeho rodičia by (všetko) po ňom dedili, tak jeho matke náleží tretina (pozostalosti a zvyšok otcovi) . Ak by mal (poručiteľ) bratov, tak jeho matke náleží šestina (pozostalosti) . To potom (uvedené delenie sa uskutoční až potom) , ako sa vykoná odkaz, ktorý by (poručiteľ) odkázal (zanechal) alebo by sa splatila dlžoba (najprv sa musí splniť odkaz zosnulého a splatiť jeho dlhy a až potom sa vykoná delenie zvyšku dedičstva) . Vaši otcovia a synovia, neviete, kto z nich je pre vás užitočnejší. (Boh takéto povinné delenie ustanovil, pretože bez toho by sa ľudia mohli odchýliť od spravodlivosti a svoje majetky potomkom svojim nesprávne rozdeliť. Dodržujte takéto delenie Bohom určené, pretože nikdy nemôžete vedieť, ak by ste delenie sami určili, či by ste boli spravodliví a ako by dedičia s takýmto majetkom potom naložili. To isté je adresované i dedičom, pretože keby nebolo takéto delenie ustanovené, nemôžu vedieť, či by z pozostalosti nakoniec niečo vôbec dostali.) Je to (takéto delenie) povinnosť od Boha (preto ju dodržiavajte) . A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva (preto vám takéto delenie stanovil) . (11)
(11): Jedného dňa prišla vdova Sada Bin Al Rabía k prorokovi Muhammadovi (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú) spolu so svojimi dcérami a povedala: „Posol Boží, toto sú dcéry Sada, ich otec padol v bitke Uhod, keď šiel s tebou do boja. Ich strýko vzal všetky ich majetky a nenechal im vôbec nič a nemôžem ich ani vydať bez toho, aby mali nejaké majetky. Prorok Muhammad jej povedal: "Boh musí o tom rozhodnúť.“ Potom bol zoslaný tento verš, a tak prorok Muhammad zavolal strýka oboch dievčat a povedal mu: „Dáš obom dcéram Sada dve tretiny pozostalosti, ich matke osminu a čo ostane, je tvoje.“. V súvislosti s dedením sú v Koráne zoslané i ďalšie verše, medzi ktoré patria verše (4:12) a verš (4:176).
Vám (manželia) patrí polovica toho, čo by zanechali vaše manželky, pokiaľ by nemali deti (pokiaľ by manželka nemala deti, tak manželovi patrí polovica z toho, čo jeho manželka zanechala) . Ak by ale deti mali, tak vám náleží (manželia) štvrtina toho, čo zanechali (ak by manželka deti mala, tak manželovi náleží štvrtina pozostalosti po manželke) . To potom, ako sa vykoná odkaz, ktorý by odkázali (vaše manželky) alebo by sa splatila dlžoba (delenie sa vykoná až potom, ako sa vykoná odkaz zosnulej ženy a potom, ako sa splatia všetky jej dlžoby) . A náleží im (manželkám) štvrtina z toho, čo by ste zanechali, pokiaľ by ste nemali deti (manželkám náleží štvrtina toho, čo by manžel zanechal, pokiaľ by nemal deti) . Ak by ste ale deti mali, tak im náleží osmina z toho, čo ste zanechali (ak by mal manžel deti, tak manželkám náleží osmina pozostalosti) . To potom, ako sa vykoná odkaz, ktorý by ste odkázali alebo by sa splatila dlžoba (delenie sa vykoná až potom, ako sa vykoná odkaz, ktorý by manžel zanechal a potom, ako sa vyplatia všetky jeho dlžoby) . A ak by šlo o zosnulého muža, po ktorom sa dedí, ktorý by bol bez (žujúcich) predkov alebo potomstva (nemal by nikoho z mužských predkov alebo potomkov v priamej línii) , alebo by šlo o takúto zosnulú ženu (ktorá by bola bez predkov a potomstva) , a mal by (takýto muž) brata alebo sestru, tak každý z nich by mal šestinu (ak by poručiteľ, a to muž alebo žena, nemali predkov alebo potomkov mužského pohlavia v priamej línii a mali by brata alebo sestru, tak brat dedí šestinu a sestra šestinu) . Ak by ich bolo viac, tak sú spoločníkmi v tretine (ak by bol počet takýchto bratov a sestier väčší, tak spoločne dedia jednu tretinu pozostalosti a táto tretina sa medzi nimi delí rovnakým dielom pre muža i ženu) . To potom, ako sa vykoná odkaz, ktorý by odkázal (poručiteľ) alebo by sa splatila dlžoba, a to všetko bez ujmy (delenie sa uskutoční potom, ako sa vykoná odkaz poručiteľa a potom, ako sa splatia všetky jeho dlžoby, zosnulý však nesmie zanechať taký odkaz, ktorý by mal niekoho z dedičov ukrátiť alebo mu ublížiť) . Je to odkaz od Boha (stanovené podiely sú Bohom určené, preto by sa mali dodržiavať) . A Boh všetko vie a má veľkú trpezlivosť (Boh vie, ako sa s dedičstvom nakladá a či sa stanovené podiely dodržujú a Boh je veľmi trpezlivý s trestom pre tých, ktorí uvedené ustanovenia nedodržiavajú alebo ich porušujú) .
To sú hranice Bohom určené (uvedené zásady a povinne stanovené podiely sú hranice, ktoré Boh ľuďom stanovil a pod ktoré by sa nemalo ísť) . A kto poslúchne Boha a jehoposla (Muhammada) , tomu dá (Boh) vojsť (po súdnom dni) do záhrad, pod ktorými tečú rieky, v ktorých budú (takíto ľudia) naveky. A to je veru to víťazstvo obrovské (spomínaná odmena predstavuje obrovský zisk a výhru pre človeka) .
A kto neuposlúchne Boha a jeho posla (Muhammada) a prekročí hranice Ním (Bohom) určené (ktoré ľuďom stanovil) , tomu (Boh) dá vojsť do ohňa, v ktorom bude naveky. A dostane sa mu trápenie ponižujúce.
Tie z radov vašich žien (z muslimiek) , ktoré sa dopúšťajú nemravností (prekročia povolené hranice intímneho alebo pohlavného styku) , usvedčte ich (z takéhoto činu) štyrmi z vašich radov (takýto čin musia dosvedčiť štyria spôsobilí svedkovia, ktorí musia dosvedčiť, že skutočne videli, ako došlo k takémuto styku) . Ak by to dosvedčili (títo štyria svedkovia) , tak ich (tieto ženy) podržte v domoch (izolovane od ostatných, aby sa takýchto činov už viac nedopustili) , až kým ich smrť úplne nevezme (zo života pozemského) alebo im Boh neučiní východisko (a určí, čo bude s nimi ďalej) .
A tí dvaja (muži alebo muž a žena) z vašich radov, ktorí sa jej (nemravnosti) dopúšťajú (prekročia povolené hranice intímneho alebo pohlavného styku) , tým ublížte (uplatnite voči nim náležité morálne odsúdenie) . Ak by pokánieučinili a napravili svoje správanie, tak ich nechajte. Veď Boh pokánie prijíma a je milostivý.
Pokánie, ktoré Boh určil, že ho prijme (že ho od ľudí prijme) , je určené tým, ktorí sa dopúšťajú zla nevedomky (nie sú si vedomí toho, že zle robia) a potom (keď sa dozvedia o nesprávnosti svojho konania) čoskoro pokánie učinia. Od tých Boh pokánie prijme. A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva.
Pokánie však nepatrí tým, ktorí sa dopúšťajú zlých skutkov a až keď sa k niekomu z nich dostaví smrť, vtedy povie: „Teraz už pokánie činím“, a (nepatrí) ani tým, ktorí zomrú, odmietajúc vieru (od tých Boh žiadne pokánie neprijme) . Tým sme pripravili trápenie bolestivé.
Vy, ktorí ste uverili, nie je vám dovolené dediť ženy, konajúc proti ich vôli (nie je vám dovolené držať ženy násilím a zakazovať im vydať sa alebo nútiť ich k manželstvu, aby ste získali ich majetok alebo majetok, ktorý zdedili po manželovej smrti) . A nebráňte im vydať sa, aby ste ich mohli obraťo časť toho, čo ste im dali (nezakazujte im vydať sa a ak by ste ich už mali za manželky, tak ich v manželstve nedržte len preto, aby ste od nich mohli dostať časť vena alebo darov, ktoré ste im pred manželstvom alebo počas neho dali) , iba ak by sa dopustili nemravnosti zjavnej (len vtedy ich môžete doma držať, ak by sa dopustili konania uvedeného v predchádzajúcom verši č.15) . A nažívajte s nimi (so svojimi manželkami) v dobrom a ak by sa vám sprotivili (vaše manželky z akéhokoľvek dôvodu) , tak je možné, že sa vám protiví niečo (práve to) , z čoho Boh dá vzísť dobro veľké (pokiaľ sa to dá, treba ich znášať a byť k nim trpezlivý, pretože je možné, že určitá stránka manželského spolužitia má nedostatky, ktoré sa ale nahrádzajú inými dobrými vlastnosťami) . (19)
(19): V predislamskom období, keď nejaký muž zomrel, ženy sa v mnohých prípadoch považovali za časť pozostalosti po ňom. Toznamenalo, že ak by nejaký muž zomrel, mohol iný z príbuzenstva tohto zomrelého hodiť na ženu svoj odev a povedať: „Ja mám na ňu väčšie právo než ktokoľvek iný.“. Tým sa táto žena dostala pod jeho moc bez ohľadu na to, či s tým súhlasila, alebo nie. Zvyčajne takýto muž o túto ženu prejavil záujem len preto, aby získal majetok, ktorý by mala ona po poručiteľovi zdediť, pričom sa k nej správal veľmi zle a stávalo sa i to, že ju uväznil doma, až kým nezomrela alebo sa v jeho prospech nevzdala všetkého svojho majetku, aby sa tak vyslobodila. Príbuzní po zosnulom mali okrem toho právo oženiť sa s vdovou po ňom alebo ju vydať za niekoho iného (čo v praxi znamenalo, že ju prakticky predali za určitý obnos peňazí). Ak sa príbuzný s takouto vdovou neoženil ani ju za niekoho iného nevydal, mal právo zakázať jej vydať sa za kohokoľvek iného. Počet žien, s ktorými sa muž mohol v tej dobe ženiť, bol neobmedzený, takže po zosnulom mužovi mohlo ostať i desať manželiek. Verš v skutočnosti zakazuje veriacim muslimom akékoľvek takéto prejavy. Stanovuje, že vdova po zosnulom má mať úplnú voľnosť v tom, ako a s kým bude vo svojom živote ďalej pokračovať, rešpektujúc zásady islamu v tomto smere.Verš v sebe nesie okrem uvedeného obsiahlejší význam, keď upozorňuje veriacich, že nesmú nútiť ženy, aby sa v ich prospech vzdali dedičstva alebo aby im pod nátlakom pred svojou smrťou svoj majetok odkázali. Toznamená, že sa vylučuje akýkoľvek nátlak alebo donútenie.
Ak by ste chceli vymeniť manželku za inú manželku (ak by sa nejaký muž chcel rozviesť s manželkou, aby sa oženil s inou) a dali ste (predtým) jednej z nich (tej s ktorou sa chcete rozviesť) hromadu peňazí (ako dar alebo veno bez ohľadu na množstvo) , tak z nej (z tejto hromady) nič neberte (to, čo ste manželke predtým dali alebo jej sľúbili, musí jej ostať v súlade s pravidlami rozvodu) . Chcete ich (tieto peniaze) vziať dopúšťajúc sa klamstva a hriechu zjavného? (Keď ich raz manžel manželke daroval, stali sa manželkiným majetkom a manžel i v prípade rozvodu nemá právo žiadať ich späť okrem prípadov, kedy to Korán určuje) (20)
(20): Verš hovorí o situácii, keď by došlo k rozvodu medzi manželmi, pričom by rozvod prišiel z podnetu manžela. Pri uzatváraní manželstva islam určil, že manžel má obdariť manželku venom. Výška tohto vena nebola obmedzená a riadi sa skôr zvyklosťami každej krajiny a oblasti. Preto sa môže stať, že takéto veno má niekde vysokú hodnotu. Toto veno alebo dar sa stáva majetkom manželky počas manželstva i po jeho prípadnom zániku. Pri rozvode sa môže stať, že by manžel takéto veno alebo jeho časť pýtal od manželky späť alebo by sa k nej zámerne hrubo správal, aby ona požiadala o rozvod, a tým by sa mu časť tohto vena vrátila (ako to bolo v predchádzajúcom verši č. 19). Verš preto určuje, že ak by došlo k rozvodu z vôle manžela, on nemá právo od manželky žiadať späť veno alebo dary, ktoré jej dal. Manžel sa má tiež vyhýbať klamstvám, podvodom alebo akýmkoľvek nemorálnym spôsobom, ktoré by mohli viesť k získaniu takéhoto majetku. Pokiaľ by pri rozvode nebola zodpovedaná otázka, z podnetu koho rozvod nastal, alebo kto ho zapríčinil, rozhodne sa o nej v konaní pred arbitrom alebo súdom.
Ako ich (uvedené peniaze) chcete vziať (akým právom by ste ich, manželia, chceli vziať späť od vašich bývalých manželiek) , veď ste sa zdôverili jeden druhému (žili ste spolu v manželstve, vzniklo medzi vami silné puto, zdôverili ste sa jeden druhému rôznymi dôvernosťami a zdieľali ste spoločný život) a prijali od vás (vaše manželky) záväzok pevný (dostali od vás uzavretím manželstva pevný záväzok pred Bohom, že sa k nim budete dobre správať a že im dáte všetko, čo im patrí) .
Nežeňte sa s tými (ženami) , s ktorými boli ženatí vaši otcovia, ibaže sa tak už stalo. Je to veru nemravnosť a ohavnosť a zlá cesta (verš zakazuje muslimom ženiť sa s vlastnou alebo nevlastnou matkou) . (22)
(22): V predislamskom období sa stávalo, že po smrti otca sa syn oženil s nevlastnou matkou, a to z rôznych dôvodov. Aj keď to nebolo vo zvykoch vtedajšej spoločnosti výslovne zakázané, Arabi takéto manželstvá nazývali Zaváž Al Maqt, t.j. ohavné manželstvo.V počiatkoch islamu takýto zvyk zotrval až dovtedy, kým prví muslimovia nezvládli základy viery a islamského náboženstva, čo bolo predpokladom začatia zmien vo vtedajšej spoločnosti, v jej zvyklostiach a pravidlách. Keď sa v Koráne začali upravovať právne otázky a zvyklosti, medzi ktoré patria aj úpravy týkajúce sa manželstva, bol zoslaný tento verš, ktorý u muslimov definitívne podobné manželské zväzky s nevlastnou matkou zakázal. Veta „ibaže, že sa tak už stalo“ znamená, že človek sa dopúšťa ohavného a nemravného konania, ak by sa takýto zväzok snažil uzavrieť potom, ako boli zákaze takéto manželstva.
Sú vám zakázané (brať si za manželky) vaše matky, dcéry, sestry, tety z otcovej strany, tety z matkinej strany, dcéry (vašich) bratov, dcéry (vašich) sestier, vaše matky z titulu kojenia, ktoré vás kojili (ženy, ktoré vás kojili v detstve) , vaše sestry z titulu kojenia (dcéry ženy, ktorá vás kojila v detstve) , matky vašich manželiek a vaše odchovankyne (nevlastné dcéry) , ktoré sú vo vašej starostlivosti a ktoré pochádzajú z vašich manželiek, do ktorých ste vstúpili (mali ste s nimi pohlavný styk) . Ak by ste však do nich neboli vstúpili (nemali s nimi pohlavný styk) , nebude to pre vás hriechom (oženiť sa s ich dcérami) . A (sú vám zakázané) manželky vašich synov, ktorí pochádzajú z vašich bedier (sú vám zakázané manželky vašich vlastných synov) a (je vám zakázané) mať súčasne za manželky dve sestry, ibaže sa tak už stalo (pred zoslaním tohto verša) . A Boh je odpúšťajúci a milostivý. (23)
(23): Verš presne vymenúva kategórie žien, s ktorými sa muž nesmie oženiť a pre ktoré platia trvalé prekážky manželstva. Ide o vlastné i nevlastné matky, ako to bolo spomenuté už v predchádzajúcom verši, o vlastné dcéry a sestry. Ďalej sem patria tety z otcovej i matkinej strany, dcéry bratov a sestier – sesternice. Ďalšou špecifickou kategóriou žien, u ktorých vzniká trvalá prekážka manželstva, sú ženy, ktoré muža v detstve kojili. Podmienkou na vznik trvalej prekážky z titulu kojenia je, aby kojenie prebehlo prirodzeným spôsobom (nie umelým), kojenie sa stalo predtým než kojenec dovŕšil dva roky života, teda dobu v ktorej je mlieko ešte stále hlavným zdrojom potravy dieťaťa a aby sa počet kojení rovnal minimálne piatim nasycujúcim dávkam. Pod piatimi nasycujúcimi dávkami sa rozumie kojiť dieťa dovtedy, kým samo od seba neprestane mlieko piť. Okrem ženy, ktorá kojila dieťa, trvalá prekážka manželstva vzniká i u dcér takejto ženy voči takémuto dieťaťu. Toznamená, že kojenec sa už v budúcnosti nemôže ženiť s dcérami ženy, ktorá ho kojila a splnila všetky uvedené podmienky. Trvalá prekážka manželstva vzniká i voči matke manželky, teda svokre. Ďalej je tu osobitná kategória, a to dcéra manželky, resp. nevlastná dcéra manžela. Ak došlo k uzavretiu manželstva medzi mužom a ženou, ktorá mala dcéru z iného manželstva, potom verš rozlišuje dve situácie. Prvá, ak by medzi manželmi došlo k pohlavnému styku. Veta, resp. fráza „do ktorých ste vstúpili“ vyjadruje pohlavný styk. Ak by medzi manželmi došlo k pohlavnému styku, vzniká trvalá prekážka voči dcére manželky, pretože voči manželovi nadobúda postavenie dcéry. Druhá situácia nastáva v prípade, ak by k pohlavnému styku medzi manželmi nedošlo a došlo by k rozvodu manželstva ešte pred takýmto stykom. V takom prípade nevzniká voči dcére manželky žiadna prekážka, čo znamená, že muž sa môže oženiť s dcérou svojej bývalej manželky, s ktorou styk nemal. Ďalšiu kategóriu žien, u ktorých vzniká trvalá prekážka manželstva, sú manželky vlastných synov. Ďalej sa muž nesmie ženiť s dvoma sestrami súčasne. Toznamená, že i keď muž môže mať viac než jednu manželku súčasne, nesmú to byť sestry.
A počestné vydaté ženy (sú vám zakázané) , okrem tých, ktoré vlastní vaša pravica (uvedený zákaz sa nevzťahuje na vydaté ženy, ktoré ste získali ako otrokyne) , sú určenou hranicou od Boha vám danou. (Zákaz akéhokoľvek intímneho styku s vydatými ženami je pre vás záväzným ustanovením daným Bohom v Koráne. Z tohto zákazu sú vyňaté len ženy, ktoré boli vydaté, ale neskôr zajaté a predané do otroctva. Ak by ste takéto otrokyne kúpili, je vám dovolené mať s nimi mimomanželský intímny styk bez uzavretia manželstva.) A je vám dovolené všetko mimo toho (mimo spomenutého zákazu) , aby ste sledovali svojimi majetkami (prostredníctvom nich hľadali pre seba manželky) , chrániac tým (sami seba) , nie (s cieľom) mať mimomanželský styk (mimo horeuvedeného zákazu môžete použiť svoje majetky, aby ste sa oženili a dali z nich vašej neveste veno, sledujúc tým ochranu seba pred mimomanželským intímnym stykom) . Za úžitok, ktorý ste (manželia) z nich (z manželiek) mali (za úžitok, ktorý ste mali v rámci manželského spolužitia a náklonnosti) , dajte im (svojim manželkám) ich odmeny (vená, ktoré ste im sľúbili) , je to povinnosť určená (ktorú vám Boh určil a stanovil) . A nezhrešíte (manželia) za to, na čom ste sa vzájomne dohodli po splnení povinnosti (ak by ste si takúto odmenu a veno určili a splnili ju, tak čokoľvek by ste si dohodli so svojimi manželkami alebo si darovali navzájom nad rámec povinného vena, nedopustíte sa tým hriechu, pretože dary medzi manželmi nie sú limitované venom, ale náklonnosťou a vzájomnou láskou a úctou) . Veď Boh všetko vie a múdrosťou oplýva. (24)
(24): Verš nadväzuje na predchádzajúci verš a ďalej určuje, s ktorými ženami môže mať muslim intímny styk a s ktorými nie, resp. s ktorými do manželského zväzku môže vstúpiť a s ktorými nie. Verš bol zoslaný po skončení jednej bitky, v ktorej niektorí muslimovia zajali ženy nepriateľov a tieto ženy im potom pripadli v rámci delenia vojnovej koristi ako otrokyne. Keď však títo muslimovia zistili, že šlo o vydaté ženy, pocítili rozpaky v tom, že by mali s nimi mať akýkoľvek intímny styk. Tento verš však muslimom určil, ako sa majú zachovať v takýchto prípadoch. Verš teda zakazuje muslimom mať akýkoľvek intímny styk mimo manželstva.Výnimku tvorí len prípad, ak by niekto vlastnil otrokyne. S takýmito otrokyňami, ktoré sú v jeho vlastníctve, môže mať intímny styk i mimo manželstva i keď by boli tieto vydaté predtým, než padli do zajatia a boli predané do otroctva. Toznamená, že ak sa žena dostala do zajatia a potom do otroctva, tak sa muslimovi povoľovalo mať s ňou intímny styk i keď by to oficiálne nebola jeho manželka. Dôvodom takéhoto povolenia nebolo sprístupniť mužom toľko žien, koľko by len chceli, ale riešiť vážny spoločenský problém. Po vojnách a po mnohých ďalších ničivých udalostiach totiž ostával veľký nepomer medzi mužmi a ženami v muslimskej spoločnosti. Otroctvo bolo v tej dobe niečím samozrejmým na celom vtedy známom svete. Ustanovenia tohto verša v podstate vyjadrovali spoločenská nutnosť, pretože inak by sa veľké množstvo ľudí ocitlo bez bývania, ošatenia a stravy a navyše v cudzom prostredí, kde by nemali žiadnu príležitosť nejako si privyrobiť. Nútiť muža uzavrieť s takýmito ženami manželstvo by bolo nespravodlivé nielen voči nemu, ale i voči samotnej otrokyni, pretože by to bolo z donútenia, nie z lásky, náklonnosti alebo potreby. Okrem toho sa počet manželiek u muslima obmedzil na štyri manželky a nie každý by dokázal uživiť a byť súčasne spravodlivý voči viac než jednej. A nakoniec by aj tak došlo k situácii, že by ostal značný počet žien bez manželstva a smerovalo by to k spoločenskému, sociálnemu a morálnemu kolapsu. Preto sa Korán zameral skôr na postupné zlepšovanie pomerov otrokov a určil mnohé účinné prostriedky na ich postupné prepúšťanie na slobodu, po ktorom nadobudli rovnaké postavenie, práva a povinnosti ako všetci ostatní muslimovia.
Kto by z vás (muslimovia) nedokázal dosiahnuť (nemal možnosť) , aby sa oženil s počestnými veriacimi slobodnými ženami, tak nech si vyberie (za manželku) z tých veriacich dievčin, ktoré vlastní vaša pravica (ktoré vlastníte, muslimovia, ako otrokyne) . A Boh lepšie vieo vašej viere (Boh dobre vie, či ste veriaci, alebo nie a za akým účelom sa s nimi chcete zosobášiť) . Jedni pochádzajú od druhých (ľudia všetci pochádzajú jeden z druhého a je možné, že takáto žena bude nakoniec lepšia manželka než slobodná, ktorú by ste chceli) . Ožeňte sa s nimi (so spomenutými veriacimi otrokyňami) s povolením ich rodiny (v tomto prípade je vlastník takejto otrokyne v postavení jej rodiny, a to aj z toho dôvodu, že on bude najviac dotknutý takýmto sobášom; na jednej strane má vlastník právo rozhodnúť, čo s otrokyňou, ktorú vlastní, ale na strane druhej má aj zodpovednosť postarať sa o to, aby jej záujmy pred tretími osobami hájil) a dajte im (takýmto veriacim otrokyniam) ich odmeny (vená ako dar za spolužitie s vami) podľa dobrej zvyklosti (dajte im takéto veno s dobrým úmyslom a podľa toho, čo je zvykom v spoločnosti, v ktorej žijete, bez toho, aby ste ich o niečo ukrátili z titulu, že neboli slobodné) , už ako počestné (ženy, ktoré chránia samy seba pred mimomanželským stykom) , nedopúšťajúce sa mimomanželského (intímneho) styku (neprevádzkujúc prostitúciu a nestýkajúc sa s mužmi za účelom mimomanželského intímneho styku) a nemajúce priateľov (v zmysle milencov, s ktorými by sa schádzali a takýto mimomanželský intímny styk tajne praktizovali) . Keď sa už stanú počestnými (keď sa takéto ženy, ktoré by sa predtým dopúšťali mimomanželského styku, vydajú a majú splnené podmienky na to, aby už viedli počestný život) , ak by sa (potom) dopustili nemravnosti, tak sa voči nim uplatní polovica trápenia (a trestu) , aké náleží počestným ženám (ak by sa takáto manželka, ktorá bola predtým otrokyňou, už v manželstve dopustila mimomanželského styku, tak sa voči nej uplatní len polovičný trest, ktorý by sa v podobnom prípade uplatnil voči počestným ženám, ktoré by sa dopustili mimomanželského pohlavného styku) . To platí pre toho, kto z vás by sa obával poklesku (oženiť sa s takouto veriacou otrokyňou, ktorá už mala mimomanželský pohlavný styk, sa odporúča len tým z vás, ktorí by sa báli, že by sa inak dopustili poklesku, nedokázali by sa ovládnuť a ubrániť pred nemravnosťami) . A ak budete trpezliví, je to lepšie pre vás (ak by ste dokázali vydržať, kým si nájdete počestnú slobodnú ženu, tak je to len lepšie pre vás samých, pokiaľ by ste ale vydržať nedokázali, máte možnosť siahnuť po spomenutom riešení) . A Boh je odpúšťajúci a milostivý. (25)
(25): Tento verš predstavoval ďalšie riešenie určitej mimoriadnej situácie, ktorá by mohla nastať. Ide o prípad, ak by muž nedokázal nájsť počestnú slobodnú ženu, ktorú by si vzal za manželku. Dôvodov k tomu, že by si muž nedokázal nájsť počestnú manželku, mohlo byť viacero, napríklad bol chudobný alebo invalidný a nenašla by sa taká žena, ktorá by si ho za manžela vzala. Ak by takýto muž dokázal vydržať bez manželky, kým sa mu podarí nájsť takú počestnú ženu, s ktorou by bol spokojný a ktorá by s ním súhlasila žiť, tak nech má trpezlivosť a nech vyčká. Pokiaľ by to však nedokázal zvládnuť, môže sa oženiť aj s otrokyňou. Takáto otrokyňa by však mala byť jednak veriaca a jednak by mala byť počestná, resp. pokiaľ by mala už predtým mimomanželský pohlavný styk, musela by sa zaviazať, že sa k tomu už viac nevráti. Verš zároveň zaväzoval muža, aby sa s takouto otrokyňou ženil len s dobrým úmyslom a aby jej dal veno, ktoré Boh ženám určil. Verš podmienil uzavretie takéhoto manželstva obavou pred pokleskom zo strany muža, aby zdôraznil, že takéto manželstvo môže priniesť so sebou zväčšené riziko, ktoré by spočívalo v tom, že by sa takáto manželka vrátila k praktizovaniu mimomanželského styku aj po uzavretí manželstva. Verš túto skutočnosť podčiarkuje i tým, že priamo určuje ako sa majú postihovať ženy, ktoré by sa k takémuto styku vrátili. To, že verš týmto ženám určuje len polovicu postihu, ktorý by sa inak uplatnil voči počestnej žene, ktorá nikdy nemala mimomanželský pohlavný styk, zdôrazňuje skutočnosť, že riziko dopustenia sa takejto ženy mimomanželského styku je tu znásobené. Preto by sa v rámci prevencie k takémuto manželstvu mal muž uchýliť len v nevyhnutnom prípade.
Boh vám chce (všetko) objasniť a správne vás usmerniť k zákonitostiam (ktoré platili u) tých, ktorí boli pred vami (Boh vám chce objasniť ako sa v určitých životných situáciách máte zachovať, ako sa zachovali tí, ktorí boli pred vami, ktorých Boh správne usmernil a aké zákonitosti sa u nich v podobných prípadoch uplatnili) a chce pokánie od vásprijať. A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva.
Boh chce od vás pokánie prijať, ale tí, ktorí nasledujú túžby (svoje) , chcú, aby ste sa odklonili (od cesty správnej) odklonom obrovským (aby ste z cesty správnej ostro vybočili a zlo sledovali) .
Boh vás chce odbremeniť (a chce vám uľahčiť váš život i tým, že vám povolil ženiť sa s otrokyňami) . A človek bol stvorený slabým (človek bol stvorený ako slabá bytosť, ktorú dokážu túžby a rôzne pocity bez rozmýšľania hnať a ktorá nedokáže mnohé veci vydržať) .
Vy, ktorí ste uverili, neoberajte sa navzájom (a neokrádajte sa) o majetky neprávom (podvodom, ktorého by ste sa dopustili, a to lžou, intrigami, podvodmi alebo akýmkoľvek nečestným spôsobom, ktorým by ste získali majetkový prospech prevyšujúci obvyklú mieru pri podobných obchodoch) , ibaže by šlo o obchod, na ktorom ste sa dohodli. (Prijať plnenie v obchodných záležitostiach, ktoré by prevyšovalo obvyklú mieru plnenia na tom istom mieste a v tom istom čase, je možné vtedy, ak by sa na takomto plnení dohodli všetky dotknuté strany v rámci korektných, slobodných a nenanútených obchodných vzťahov.) A nezabíjajte svoje duše (nezabíjajte sa navzájom kvôli majetkom, ani nezabíjajte sami seba spáchaním samovraždy, ak by ste o nejaký majetok prišli a ani nekonajte nič, čo by vám mohlo smrť privodiť) . Veď Boh je k vám milostivý (nezúfajte ihneď a vyčkajte, kým vám Boh pomôže a pamätajte, že pokiaľ vám bolo ukrivdené, Boh vám pomôže a zmiluje sa nad vami) .
Kto by tak robil (činy spomenuté v predchádzajúcom verši) , prekračujúc mieru a krivdiac (neprávom by obral niekoho o majetok, zabil by ho pre majetok, zapríčinil smrť niekoho alebo by spáchal samovraždu) , toho necháme horieť v ohni (v pekle) . A je to pre Boha veru ľahké (pre Boha je ľahkou záležitosťou niekoho za podobné prehrešky do trápenia ohňa uvrhnúť) .
Ak sa budete vyhýbať tomu najväčšiemu (tým najväčším prečinom a hriechom) z toho, čo je vám zakázané (toho najhoršieho z konaní, ktoré sú vám zakázané) , vymažeme vám vaše zlé skutky a dáme vám vojsť na miesto štedré (a vznešené, do raja, v ktorom nájdete hojnosť všetkého, čo si zaželáte) .
A neželajte si to, čím Boh uprednostnil niektorých z vás pred inými. Muži majú podiel z toho, čo získali a ženy majú podiel z toho, čo získali, a pýtajte (proste) od Boha, aby vám dal zo Svojho dobrodenia. Veď Boh o všetkom (čo robíte) vie. (32)
(32): Jedného dňa Um Salama (jedna z manželiek proroka Muhammada) prorokovi povedala: „Posol Boží, muži chodia do boja (a získavajú za to veľa dobrých skutkov), a my nie a nám náleží len polovica podielu z dedičstva“ (pozri verše ustanovujúce dedičské podiely na začiatku tejto kapitoly, verš 7 a nasl.). V súvislosti s touto otázkou bol aj zoslaný tento verš.Verš odkazuje ženám, aby boli spokojné s podielmi, ktoré im Boh v Koráne určil. Taktiež odkazuje všetkým muslimom, aby neboli chamtiví a závistliví a aby si nezávideli navzájom majetky, silu, krásu atď. Každý človek bez ohľadu na to, či ide o muža, alebo o ženu, má v pozemskom živote svoje skutky a povinnosti, za ktoré sa mu zapisujú dobré skutky. Korán vo svojich veršoch upravuje len niektoré základné právne otázky týkajúce sa života muslimov. V spojitosti s nasledujúcim veršom č. 34 Boh ľuďom objasňuje, že muž a žena sú v niektorých vlastnostiach odlišní, a preto aj niektoré úpravy, ktoré sa ich týkajú, musia byť odlišné. V niektorých oblastiach sa mužom poskytuje viac práv než ženám, aby vzápätí v iných oblastiach sa zasa ženám poskytlo viac práv než mužom. Pri stanovení práv a povinností muža a ženy si musíme uvedomiť, že ony sa navzájom dopĺňajú. Toznamená, že muži by nemohli existovať bez žien a ženy bez mužov. Z tohto nerozlučného vzťahu potom vychádzajú aj ustanovenia Koránu. Napríklad v rámci ľudskej spoločnosti úloha nosenia ľudského plodu, jeho porodenie a starostlivosť oň, najmä v prvých rokoch života, je úlohou ženy. V tomto období je žena obmedzovaná vo všetkom, čo koná. Ťarchavosť ako taká sa na nej odrazí tak na fyzickej ako aj na psychickej stránke. Boh uložil mužovi, a to v prvom rade manželovi, povinnosť starať sa o ženu v takomto štádiu a ak by manžel neexistoval (bol by napríklad mŕtvy) alebo by bol chudobný, starostlivosť by mal prevziať na seba muž z radov príbuzenstva, a to od najbližšieho k vzdialenejšiemu. Muž má pritom povinnosť starať sa o ženu, pokiaľ sa tá nemôže sama o seba postarať. Napríklad otec má povinnosť starať sa o dcéru a okrem iného ju aj finančne zabezpečiť, až kým sa táto nebude môcť postarať sama o seba, napríklad tým, že sa vydá a táto povinnosť prejde potom na manžela. Na to však, aby sa muž mohol o ženu starať, zvlášť v prípadoch, kedy sa žena sama o seba nedokáže postarať, musí mať aj zdroj, ktorý by mu plnenie tejto povinnosti umožnil. Týmto zdrojom je zväčša samotná práca muža, avšak v niektorých prípadoch je takýmto zdrojom práve podiel z dedičstva. Preto majú muži dvojnásobne vyšší podiel z dedičstva než ženy. Kým žena svoj dedičský podiel dostane a nemá povinnosť z neho nič minúť na domácnosť a môže si ho odložiť na horšie časy, muž z takéhoto podielu musí živiť seba, ženu a prípadne aj deti. Toznamená, že rozdelenie dedičského podielu v pomere dva podiely mužovi a jeden žene nevychádza z nijakej diskriminácie žien v prospech mužov, ale vychádza z reálneho rozloženia práv a povinností medzi nimi. Verš ďalej všetkým odkazuje, aby prosili Boha, nech im uštedrí zo svojho dobrodenia toľko, čo by im umožnilo dobrý život, ale nech im tiež dopraje prežiť situácie a príležitosti, ktoré by im umožnili získavať dobré skutky. Verš sa končí tým, že Boh všetkým pripomína, že o všetkom vie a že všetko rozdelil tak, aby to bolo len pre ich dobro.
Každému (mužom a ženám) sme učinili dedičov, ktorí dedia z toho, čo zanechali rodičia a príbuzní (žiadne dedičstvo neostáva bez dediča, každá pozostalosť musí niekomu prináležať) . A tým, s ktorými ste záväzok vašou pravicou potvrdili (v predislamskej dobe Arabi medzi sebou uzatvárali záväzky, ktoré obsahovali záväzok, že sa budú navzájom brániť a podporovať proti nepriateľom a že budú po sebe aj dediť) , tým dajte ich podiel (z dedičstva, na ktorom ste sa predtým dohodli) . Veď Boh je všetkého svedkom. (33)
(33): V predislamskej dobe arabské kmene medzi sebou uzatvárali pakty, ktoré obom stranám alebo niektorej z nich okrem práva na podporu a ochranu zaručovali aj určité dedičské právo z pozostalosti druhej strane. To znamená, že ak príslušník jednej strany zomrel, druhá strana na základe paktu dostala určitý podiel z jeho pozostalosti. Verš muslimom prikazuje, aby takto uzavreté pakty a dohody dodržali až do konca, kým neskončí ich platnosť a aby podiel, ktorý z nich náleží druhej strane, vyplatili.
Muži sú povinní starať sa o ženy za to, že Boh uprednostnil jedných pred druhými (dal mužom určité výhody pred ženami) i za to, čo míňajú (títo muži na živenie rodiny) zo svojich majetkov. Dobré manželky (sú tie, ktoré) sú poslušné (vypočujú svojich manželov a neodvrávajú im vo všetkom) , strážiace v neprítomnosti svojich manželov to, čo Boh určil, že sa má strážiť (keď nie je manžel prítomný, tak takáto manželka sama seba stráži pred neverou, pred utrácaním a iným správaním, pred ktorým Boh ľudí varoval) . A tie (manželky) , ktorých spurnosti sa obávate, (tie) poučte (múdrymi a zmysluplnými slovami) , opustite na lôžkach (tak, že sa im otočíte chrbtom pri spaní) a udrite (symbolicky, pretože cieľom je vzťah napraviť a nie ho zhoršiť, aby nedošlo k tomu najhoršiemu) ; ak by vás poslúchli, tak nevyhľadávajte proti nim cestu (ako by ste im ublížili alebo sa s nimi sporili) . Veď Boh je nad všetkými (všetko pozná a má moc nad všetkým) a je veľký (a žiadne krivdy nenechá bez odplaty) . (34)
(34):Verš hovorí, že Boh uložil mužom povinnosť starať sa o ženy, a to z dvoch dôvodov. Prvý spočíva v tom, že Boh vo všeobecnosti mužov zvýhodnil v určitých smeroch pred ženami, preto im uložil povinnosť starať sa o ženy. (Pozri výklad predchádzajúceho verša č. 32). Druhý dôvod uloženia takejto povinnosti spočíval v tom, že muži zvyčajne zarábali na živobytie a ženy sa starali o domácnosť a o deti. Samozrejme, treba brať do úvahy, že to bolo tak na celom svete ešte pred niekoľkými desaťročiami a dodnes je to tak ešte v mnohých častiach sveta a že sa to líši od oblasti k oblasti, od rodiny k rodine. Toznamená, že pokiaľ by muž mal zdroj príjmov a bol by schopný ženu i rodinu živiť, takáto výživa by nebola ponechaná na jeho ľubovôľu, ale stáva sa povinnosťou uloženou Bohom v Koráne. Verš pokračuje a hovorí, že dobré manželky sú tie, ktoré v neprítomnosti svojich manželov strážia to, čo Boh určil, že sa má strážiť. Toznamená, že manželke v neprítomnosti jej manžela je všetko zverené a má sa o to zodpovedne starať. Ide najmä o to, aby sa nedopustila nevery voči manželovi, nemravnosti, aby neprítomnosť manžela nebola pre manželku príležitosťou utrácať majetok, ktorý jej zveril a pod. Okrem dobrých manželiek sa však verš zmieňuje aj o tých manželkách, ktorých povaha spôsobuje nemalé ťažkosti v manželstve. Ide o tvrdohlavé a spurné manželky. Správanie sa takýchto manželiek môže vyvolať nemalé problémy a starosti, najmä v neprítomnosti manžela. Liek na možné zlé správanie takýchto manželiek verš predstavuje v troch prostriedkoch: prvý z nich je poučiť manželku o nesprávnom správaní, ktorého sa dopustila a vysvetliť jej, kde sa stala chyba a všetko si jasne a otvorene vysvetliť. Ak by to nepomohlo, druhý prostriedok je už prísnejší, a to opustenie manželky na lôžku. Toznamená, že manžel do určitej miery ignoruje manželku po citovej aj intímnej stránke, pričom ani jeden z nich nesmie opustiť domácnosť a odísť. Ak ani tento prostriedok nepomôže, verš dáva manželovi ešte jeden prostriedok, po ktorom môže siahnuť pre prípad, že by sa nazdával, že tým manželstvo pred rozpadom zachráni.Verš povoľuje manželovi symbolicky udrieť svoju manželku, pričom jej nesmie spôsobiť žiadne modriny, nijak jej ani v najmenšom ublížiť alebo povedať ponižujúce slovo. Prorok Muhammad (požehnanie Božie a mier nech ho sprevádzajú) to porovnal k tomu, ako keď niekto vezme malý prútik a slabo a symbolicky ním niekoho udrie. Dôvod, pre ktorý verš udretie pri manželskom nedorozumení uvádza, má svoje odôvodnenie aj v tom, že nie raz sa stane, že počas manželskej hádky alebo sporu niektorý z manželov, býva to zvyčajne muž, toho druhého i keď neškodným spôsobom udrie. Takéto neškodné udretie však môže vyústiť až do celospoločenského sporu, najmä ak by manželka pochádzala z vplyvnej a urodzenej rodiny a manžel z obyčajných pomerov. Verš preto určuje, že manželia by si mali svoje spory riešiť predovšetkým vzájomne a až v krajnom prípade sa uchýliť k rodine, príp. k súdu. Hovoríme stále o neškodnom udretí a nie o ublížení na zdraví, pri ktorom sa postupuje podľa platných trestnoprávnych ustanovení. Dôvodom zoslania tohto verša bola jedna udalosť, ktorá sa odohrala pred prorokom Muhammadom. Raz sa manžel s manželkou pohádali a manžel dal svojej manželke facku. Manželka sa zobrala a šla za prorokom Muhammadom a povedala mu: „Môj manžel mi dal facku a ja žiadam odvetu“. Prorok jej na to odpovedal: „Áno, bude odveta.“ Nato ale k prorokovi Muhammadovi zostúpil anjel Gabriel s týmto veršom a prorok manželke povedal: „Chceli sme učiniť odvetu, ale Boh chcel inak.“. V prípade manželskej hádky sa teda urobila výnimka zo zásady odvety a spravodlivého zadosťučinenia za neškodný prejav sily alebo urážky. Toznamená, že slovo „udrite“ vo verši predstavuje situáciu, ak by medzi manželmi došlo k menším prejavom sily vo chvíli afektu alebo sporu. Toisté platí v konečnom dôsledku aj o manželke pre prípad, že by manžela takýmto neškodným spôsobom napadla. Na to, aby sme obsah verša ešte hlbšie pochopili, si musíme uvedomiť, že Korán takéto fyzicky neškodné udretie pripustil aj preto, aby sa manželský život nepremenil na každodenný strach a na nekončiace sa súdne spory, v ktorých by sa manželia navzájom neustále žalovali. Todokladuje aj ďalšia veta vo verši, kde Boh manželov upozorňuje, že ak by manželka upustila od svojho chybného správania, nech jej to odpustí a nech sa nesnažia spor predlžovať alebo hľadať spôsoby, ako manželke ublížiť alebo sa jej pomstiť. Verš sa končí tým, že pripomína veriacim, že Boh je nad všetkými, všetko vidí a žiadnu krivdu nenechá bez odplaty. Tri prostriedky, ktoré verš spomína ako spôsoby riešenia spurného správania sa manželky, sú poslednou etapou, ako celý nastávajúci spor vyriešiť pričinením manžela. Ak by ani jeden prostriedok nepomohol, potom prichádza ešte do úvahy snaha o zmierenie prostredníctvom rodičov a príbuzných a ak by sa ani to nepodarilo, potom sa siaha po krajnom riešení, ktorým je rozvedenie už nefungujúceho manželstva. Treba si pritom uvedomiť, že spôsob, akým sa možné spory v manželstve riešia, závisí v prvom rade od úrovne života a vyspelosti manželov. Verš poskytuje manželovi riešenia a to, či ich manžel použije, závisí už len od neho a od toho, akým spôsobom sa odohráva komunikácia medzi manželmi.Takže spôsob, akým sa spory riešia, sa líši od jednej rodiny k druhej. Treba ešte podčiarknuť nesmiernu dôležitosť tohto verša aj v tom smere, že verš stanovuje, že v manželstve sa môže pripustiť len symbolické použitie sily, čo znamená, že verš obmedzuje hornú hranicu použitia akejkoľvek fyzickej sily alebo násilia medzi manželmi na symbolické udretie.Takémuto ustanoveniu zamedzujúcemu domáce násilie by mali manželia prispôsobiť svoj každodenný život, obmedziť použitie sily, až kým sa takýchto prejavov definitívne nezbavia. Ak by došlo k ublíženiu na zdraví alebo k hrubému správaniu zo strany manžela, Korán dáva manželke právo požiadať o rozvod. Ak by manžel manželke ublížil, jeho správanie sa už dostáva do roviny trestnoprávnej a môže byť za to aj stíhaný. Toisté ale platí aj ohľadne správania sa manželky voči manželovi.
Ak by ste sa obávali rozkolu medzi nimi (medzi manželmi) , tak pošlite (k nim) rozhodcu z jeho rodiny a rozhodcu z jej rodiny (v rovnakom pomere sa zídu jeden rozhodca, ktorého si manželka vyberie zo svojej rodiny a jeden rozhodca, ktorého si manžel vyberie zo svojej rodiny) , ak by chceli zmier (ak by títo rozhodcovia chceli spor urovnať a ak by manželia chceli spolu zotrvať) , Boh medzi nimi zhodu učiní (nechá ich udobriť sa a vrátiť sa k normálnemu životu) . Veď Boh všetko vie a je všeznalý (dobre pozná, aký je úmysel každého z vás) .
Uctievajte Boha a nepridružujte k Nemu nič a dobre zaobchádzajte s rodičmi (starajte sa o nich, keď to budú potrebovať, vážte si ich a pomáhajte im, pozri verš 17:23) , s príbuznými, sirotami, biednymi, so susedom príbuzným (s ktorým vás spája príbuzenský vzťah) , so susedom cudzím (s ktorým vás žiadne príbuzenstvo nespája) , so spoločníkom cudzím (s človekom, s ktorým ste sa náhodne zoznámili, napríklad pri cestovaní, v knižnici atď.) , so stiesneným pocestným (ide o cudzincov, ktorí sa dostali mimo miesta svojho bydliska do finančnej tiesne a nemohli sa do svojho mesta či krajiny vrátiť) a s tými, ktoré vlastní vaša pravica (sú to otroci a otrokyne, ktorých slobodný človek vlastnil) . A Boh nemá rád toho, kto je pyšný a namyslený (Boh nemá rád ľudí pyšných a hrdých vo svojom správaní k ostatným) .
Tí, ktorí sú skúpi (nepomáhajú ľuďom zo svojich majetkov tak, ako im Boh uložil) a prikazujú ľuďom, aby boli skúpymi (ku svojej lakomosti ešte aj iných ľudí k lakomosti navádzajú) a zatajujú, čo im Boh dal zo svojich dobrodení (zatajujú, že majú majetky, aby z nich nemuseli rozdávať a ostatným pomáhať) . (Takýchto ľudí Boh porovnal k tým, ktorí odmietajú vieru.) A pripravili sme pre tých, ktorí odmietajú veriť, trápenie ponižujúce, (37)
(37): Ibn Abbás (jeden zo spoločníkov proroka Muhammada) spomínal, že tento verš bol zoslaný v spojitosti s určitou skupinou židov, ktorí žili v Medine. Členovia tejto skupiny chodili za niektorými muslimami, ktorí bývali v Medine, priatelili sa s nimi a radili im, mimo iného i to, aby si schovávali svoje majetky. Táto skupina židov muslimom hovorila: „Nemíňajte svoje majetky (a nerozdávajte na účely, ktoré vám Boh určil), pretože sa obávame, že vás chudoba postihne“. Preto bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh uvedenú skupinu židov aj ľudí vo všeobecnosti varuje pred lakomosťou a chamtivosťou.
A tí (sú to tí, ktorým ponižujúce trápenie bude patriť) , ktorí míňajú (rozdávajú) svoje majetky kvôli obdivu ľudí a neveria v Boha a ani v Deň posledný (neveria, že nastane deň, ktorý bude posledným dňom v terajšom živote, po ktorom príde deň zmŕtvychvstania a súdny deň) . A komu sa stane satan druhom (kto satanovo našepkávanie bude poslúchať a nasledovať) , ten má veru zlého druha,
Čo by sa im stalo (spomenutým ľuďom) , keby boli uverili v Boha a uverili v Deň posledný a míňali (rozdávali) z toho, čo im Boh dal (čo by sa bolo stalo tým, ktorí veriť odmietajú, keby boli v Boha verili a z majetkov, ktoré im Boh dal, ľuďom pomáhali?. Aká strata, pohroma a nešťastie by ich boli postihli) ? A Boh o nich všetko vie (Boh všetko o týchto vie a vie, ako uvažujú a čo zamýšľajú) .
Boh neukrivdí (nikomu) ani za váhu maku (každého odmení alebo potrestá za jeho vlastné skutky) a ak by šlo o dobro, znásobí ho a dáva On Sám odmenu obrovskú. (Boh človeku zúčtuje len to zlo, ktoré by takýto človek vykonal a nikomu v ničom neukrivdí. Pokiaľ však pôjde o dobro, Boh človeka nielenže za takéto dobro odmení v pomere, v akom človek takéto dobro vykonal, ale mu takúto odmenu za vykonané dobro ešte niekoľkokrát znásobí, až sa takémuto človeku nakoniec dostane od Boha odmena obrovská.)
Ako to s nimi bude (ako budú vyzerať ľudia spomenutí v predchádzajúcich veršoch v súdny deň) , keď privedieme z každého spoločenstva svedka a privedieme ťa ako svedka svedčiaceho o nich (v deň súdu príde každý prorok, aby svedčil, ako sa jeho ľudia voči posolstvu, ktoré im oznámil zachovali a v tento deň tiež príde i prorok Muhammad, aby svedčil o tom, ako sa jeho ľudia voči posolstvu, ktoré im priniesol, zachovali) .
V ten deň (súdny deň) si budú želať tí, ktorí odmietli veriť a posla (Muhammada) neposlúchli, aby sa s nimi zrovnala zem (zo zúfalstva a aby nemuseli vidieť, že všetko, pred čím boli varovaní, sa skutočne naplnilo) . A pred Bohom nič z toho, čo bolo povedané, nezataja (nič z toho, čo v živote pozemskom konali, nezataja pred Bohom, pretože všetko, čo konali, nájdu v úplnej presnosti zaznamenané) .
Vy, ktorí ste uverili, nepristupujte k modleniu (nikdy sa nemodlite) , keď ste opití, až kým nebudete vedieť, čo hovoríte (až kým nevytriezviete) , a ani (sa nemodlite) nečistí, jedine ak by ste boli na cestách, až kým sa neumyjete. A ak by ste boli chorí alebo na cestách alebo by niekto z vás prišiel z miesta vykonania potreby (z toalety) alebo by ste sa dotýkali (cudzích) žien anenašli by ste vodu (aby ste sa umyli) , tak vykonajte tajammom z čistého povrchu tak, že si obtriete svoje tváre a ruky (tajammom znamená symbolické očistenie, ktoré spočíva v obtrení si rúk o čistú zem, piesok alebo kameň a potom prejsť týmito rukami po tvári a po rukách až po lakte) . Veď Boh je prepačujúci a odpúšťajúci (nežiada od vás nemožné a preto, ak by ste nemali vodu, prijme od vás aj symbolické očistenie bez toho, aby vám z odmeny za modlitbu niečo ubral) . (43)
(43): Verš vysvetľuje dve základné otázky.Prvá spočíva v tom, že modlenie má určité prvky a zásady, ktoré treba dodržiavať. Medzi tieto zásady patrí triezvosť a čistota. Zásadu triezvosti verš zdôraznil, keď zakázal veriacim modliť sa v stave opilosti. Táto časť verša bola zoslaná o niektorých muslimoch, ktorí pili opojné nápoje a v stave opilosti sa šli modliť. Počas modlenia však stratili predstavu o tom, koľko sa modlili a čo vlastne hovorili, či modlitbu vôbec správne vykonali. Verš bol zoslaný v čase, keď ešte pitie opojných nápojov nebolo definitívne zakázané, bolo to obdobie, v ktorom sa už postupne začínalo s obmedzovaním užívania opojných látok.Takže prvá časť verša zakazuje muslimom modliť sa v stave opilosti, až kým nevytriezvejú. Ďalej verš kladie dôraz na otázku fyzickej čistoty. Z hľadiska čistoty islamské náboženstvo pozná tri druhy očistenia, prvý sa nazýva ichtisál, druhý vudú a tretí tajammom. Ichtisál sa vykonáva najmä v prípade, ak by došlo k pohlavnému styku medzi manželmi, ak by došlo k výronu semena, po skončení menštruácie u ženy a pri umývaní mŕtveho muslima pred jeho pochovaním. Ichtisál spočíva v tom, že si muslim najprv umyje znečistené miesta a následne na to aj celé telo, počnúc hlavou a pokračuje krkom, ramenami, rukami, prsiami, bruchom, chrbtom atď. Na odstránenie nečistoty uvedenej v prvej časti verša je potrebné vykonať ichtisál. Vudú je ďalší druh očisty, ktorá sa vykonáva vtedy, ak by niekto šiel na toaletu na menšiu či väčšiu potrebu, ak by vylúčil žalúdočné plyny alebo by sa inak zašpinil. Vudú sa vykonáva pred každým modlením, pokiaľ by došlo k uvedenému znečisteniu tela. Vudú sa vykonáva tak, že si muslim umyje ruky až po lakte, tvár, nohy až po členky a mokrými rukami si obtrie hlavu, aby si tak umyl tie miesta na tele, ktoré sú najviac vystavené bežnému znečisteniu. Ak by však muslim nenašiel vodu, mal by jej nedostatok a množstvo, ktoré má mu stačí len na pitie alebo by bol chorý a dotyk s vodou by mu mohol ublížiť, potom môže namiesto ichtisál alebo vudú vykonať tzv. tajammom. Tajammom predstavuje symbolické očistenie, ktoré spočíva v tom, že sa muslim rukami dotkne čistej zeme, piesku, kameňa a týmito rukami si obtrie tvár, potom sa znova rukami dotkne zeme a obtrie si pravú ruku až po lakeť ľavou rukou a potom ľavú ruku až po lakeť pravou rukou. Tajammom môže vykonávať vždy, keď dôjde k znečisteniu uvedenému pri ichtisále a vudúe, a to dovtedy, až kým nenájde dostatok vody a vhodné miesto na vykonanie ichtisálu alebo vudúu alebo kým nevyzdravie z choroby. Druhá časť verša teda hovorí o vudúe a tajammome.
A či si nevidel (Muhammad) tých, ktorým bola daná časť z Knihy (tých židovských rabínov, ktorým bolo dané poznanie časti z Knihy) , ako kupujú bludy (ako vymieňajú pravdu, ktorá je v nej, za bludy, ktoré si vymysleli pre lacné a dočasné ciele, ktoré sledujú) a chcú (tým) , aby ste z cesty zblúdili (dajte si pozor pred nimi, pretože vás chcú zviesť do bludu, tak ako predtým sami seba do bludu už zviedli) .
Boh lepšie vie (než vy) o vašich nepriateľoch (kto voči vám nepriateľstvo chová) . A Boh postačí ako ochranca (pre vás) a Boh postačí ako pomocník a podporovateľ (Božia pomoc vám postačí, aby vás ochránila a podporila vaše úsilie) .
Medzi tými, ktorí predtým pokánie činili (židia) , sú takí, ktorí menia pozíciu slov (Tóry a presúvajú ich) z ich pôvodného miesta (menia pozíciu, význam a výklad slov Tóry podľa toho, ako sa im to hodí) a hovoria (títo židia poslovi a prorokovi Muhammadovi, keď ich k islamu vyzýva) : „Počuli sme (tvoju výzvu) a neposlúchli sme“ a (dodávajú:) „Počúvaj (čo hovoríme my) , kiež by si nič nepočul (títo židia želajú poslovi a prorokovi Muhammadovi ohluchnutie alebo smrť) a (títo židia ďalej prorokovi hovoria slovo) ráina (význam tohto slova sa nachádza vo výklade verša 2:104) , prekrucujúc to (význam slova ráina) svojimi jazykmi a napádajúc náboženstvo (snažili sa islam napadnúť a spochybniť tým, že prekrucovali význam slova ráina a hovorili, že keby bol Muhammad prorokom, bol by vedel, že si z neho posmech robia. Boh preto prorokovi zoslal tento verš, v ktorom mu odhaľuje, v akom význame títo židia v rozhovore s ním používajú slovo ráina, a teda ho pred úkladmi tejto skupiny židov upozornil, až nakoniec Boh muslimom v spomenutom verši 2:104 toto slovo zakázal používať) . Keby boli (spomenutí židia ako odpoveď na výzvu proroka Muhammada) povedali: "Počuli sme a poslúchli sme (vypočuli sme si výzvu k viere, s ktorou si k nám prišiel) “a (keby boli povedali:) „Počúvaj a daj nám viac času (namiesto vety, ktorú hovorili prorokovi: "Počúvaj, kiež by si nič nepočul a ráina“) ", bolo by to pre nich lepšie a správnejšie (získali by si tým Božiu spokojnosť a dostali sa opäť na správnu cestu) . Boh ich ale preklial pre ich odmietanie viery, a preto veria len málo. (Pre všetky hriechy, ktorých sa títo židia dopustili, pre ich neustále odmietanie výzvy posla a proroka Muhammada k viere a pre ich odrádzanie ľudí od islamu, pričom mali patriť medzi prvých, ktorí v túto výzvu uverili, ich Boh preklial. Toto prekliatie okrem iného spočívalo v tom, že Boh srdcia týchto židov uzatvoril, preto len málokedy verili alebo len malý počet z nich v správnej forme v Boha veril.)
Vy, ktorým bola daná Kniha (potom, ako Boh odsúdil výčiny niektorých židov a objasnil im, že to, čo konajú, im prinesie len Jeho prekliatie, v tomto verši ich znova vyzýva k tomu, aby uverili v posolstvo, ktoré ľuďom zoslal prostredníctvom posla a proroka Muhammada) , uverte v to, čo sme zoslali (v Koráne) , potvrdzujúce to, čo máte (poznanie, ktoré sme zoslali vo veršoch Koránu, potvrdzuje to, že vám predtým boli zoslané od Boha posolstvá, ale je to zároveň i znamenie pre vás, že poznanie, ktoré je v Koráne obsiahnuté, je zoslané od Boha; Uverte v to, čo sme zoslali) , prv než zmažeme stopytvári, a tak ich vrátime k ich zadnej časti (posledná veta môže mať dva významy: prvý môže spočívať v určitej fyzickej premene – treste; druhý význam môže znamenať upozornenie pre týchto židovských rabínov, aby uverili predtým, než stratia akékoľvek popredné a vplyvné postavenie medzi ľuďmi a ostanú úplne obyčajnými a bezvýznamnými ľuďmi na okraji spoločnosti v zadnej a poslednej časti spoločnosti) alebo ich prekľajeme tak, ako sme prekliali Ľudí soboty (ako sme urobili s tými židmi, ktorí porušili zákaz lovu v sobotu) . A Boží príkaz sa naplní (jedna z dvoch vecí nastane, buď uveria, alebo ich postihne spomenuté poníženie a prekliatie) .
Boh neodpustí, aby bolo k Nemu čokoľvek pridružené a odpustí mimo (okrem) toho, komu chce (čo chce) . A kto k Bohu pridružil, ten si vymyslel hriech obrovský (vymyslel si tú najväčšiu lož, akú mohol, a tým sa dopustil obrovského hriechu, ktorý Boh neodpustí) .
A či si nevidel (Muhammad) tých, ktorí sami seba za očistených považujú (Muhammad, videl si a počul tých židov, ktorí sami o sebe tvrdia, že im je odpustený akýkoľvek hriech, ktorý urobia bez toho, aby im to Boh sľúbil) ? Ba nie (nie je to tak, ako hovoria) , to Boh očisťuje, koho chce (Boh Sám a len On rozhoduje o tom, koho očistí a komu odpustí. Nie je to tak, ako si títo židia myslia, že sú automaticky očistení od akéhokoľvek hriechu, ktorého by sa dopustili) a nebude im (týmto židom a ani nikomu inému) ukrivdené ani o veľkosti vlákna datľovej kôstky. (Toto porovnanie vyjadruje skutočnosť, že Boh nikomu v ničom neukrivdí, očistí toho, kto si to zaslúži a spravodlivo o všetkom rozhodne.) (49)
(49): Tento verš bol zoslaný o skupine mužov z radov židov, ktorí prišli k prorokovi Muhammadovi (p.) so svojimi deťmi a povedali: „Muhammad, majú a zodpovedajú tieto naše deti za nejaký hriech?“ Prorok odpovedal: „Nie“ Títo muži nato povedali: „Prisaháme na Toho (na Boha), v mene ktorého prisaháme, že sa od nich v ničom nelíšime. Akýkoľvek hriech, ktorý urobíme cez deň, je nám odpustený v noci a akýkoľvek hriech, ktorý urobíme v noci, je nám odpustený cez deň“. Toznamená, že títo muži tvrdili, že nech by urobili akýkoľvek hriech, tak je im automaticky Bohom odpustený.
Pozri sa (Muhammad) , ako si vymýšľajú (spomenutí židia) o Bohu lži (keď tvrdia, že majú u Boha vyvolené postavenie) . A postačí to (postačí už len toto samotné lživé tvrdenie) ako hriech zjavný (ktorého sa dopúšťajú) .
A či si nevidel (Muhammad) tých, ktorým bola daná časť z Knihy (židov, ktorým bola daná Tóra) ? Veria v modly a v tágút (t.j. klaňajú sa modlám a veria v satana a vo všetky zlé vlastnosti a prostriedky, ako je bezprávie, neviera a iné) a hovoria tým, ktorí odmietli veriť: „Títo (Qurejšovci, ktorí k Bohu pridružujú rovných a uctievajú popri ňom rôzne modly) sú na správnejšej ceste než tí, ktorí uverili (než veriaci muslimovia) . (51) (51): Jedného dňa dvaja poprední predstavitelia židov v Medine, Haj Bin Achtab a Kaeb Bin Al Ašraf, šli spolu so skupinou židov do Mekky, aby s Qurejšovcami (najsilnejší kmeň v Mekke a zároveň jeden z tých kmeňov, ktorí proti prorokovi najostrejšie bojovali) uzavreli dohodu o spojenectve proti prorokovi Muhammadovi. Qurejšovci židom povedali: "Vy ste Ľudia Knihy (t.j. bola vám daná nebeská Kniha, ktorou je Tóra) a z tohto titulu máte k Muhammadovi bližší vzťah než my, preto sa bojíme úkladov z vašej strany (ak by sa spojenectvo uzavrelo). Poďte a skloňte svoje hlavy k zemi pred našimi božstvami.“ A tak sa títo židia sklonili pred modlami Qurejšovcov na znak toho, že považujú uctievanie týchto modiel za správnejšie než náboženstvo, ktoré Boh prostredníctvom Muhammada zoslal. Tento ich čin je vyjadrený slovami: „Veria v modly a v tágút“, pretože sa títo židia pred modlami poklonili a nasledovali satana a zlé vlastnosti a správania. Abú Sufián (vodca Qurejšovcov) sa potom spýtal židov: „A či my sme po správnejšej ceste vedení, alebo Muhammad?“. Kaeb povedal: „A čo hovorí Muhammad?“ Qurejšovci odpovedali: „Prikazuje uctievať Boha samotného a zakazuje, aby sa k Nemu niečo pridružovalo.“ Kaeb sa spýtal: „A čo je vaším náboženstvom?“ Qurejšovci povedali: „My sa staráme o Dom (o Kábu), dávame napiť pútnikom, pohostíme hosťa a pomôžeme tomu, kto je v tiesni“ a spomenuli i ďalšie veci a dobročinnosti, ktoré vykonávali. Kaeb im potom povedal: „Vy kráčate po správnejšej ceste než Muhammad“. Spomenutí židia uzavreli s najväčšími nepriateľmi muslimov tajné spojenectvo, cieľom ktorého bolo muslimov úplne vyhubiť. Toto spojenectvo bolo o to horšie, že židia na rozdiel od Qurejšovcov žili v Medine spolu s muslimami a mali s nimi uzavretú dohodu, podľa ktorej mali s muslimami nažívať v mieri.Títo židia svoj diel z tajnej dohody s Qurejšovcami aj skutočne plnili v dobe, keď bola Medina, hlavné mesto islamského štátu, obliehaná Qurejšovcami a kmeňmi, ktoré sa s nimi proti prorokovi Muhammadovi a muslimom spojili. Vtedy sa títo židia snažili otvoriť brány obliehaného mesta a vpustiť nepriateľov doň bez tušenia muslimov. Plán im však nakoniec nevyšiel a obliehanie sa po čase skončilo neúspešne. Túto zradu zo strany židov, ktorí žili v Medine, muslimovia považovali za vrchol všetkého, čoho sa voči nim veľká časť týchto židov dopúšťala, a tak boli po skončení obliehania považovaní za vojnových zajatcov a zradcov.Najhorších z nich muslimovia popravili z obavy, že ak by ich pustili, začali by proti nim burcovať a štvať ostatné kmene. Zvyšok židov muselo Medinu natrvalo opustiť.Tento zvyšok sa však potom uchýlil k iným židovským kmeňom, ktoré žili na Arabskom polostrove a začali proti muslimom otvorený boj, čo nakoniec vyústilo aj v niekoľko ozbrojených stretov medzi muslimami a týmito židovskými kmeňmi a ich spojencami. V tomto verši Boh židom vyčíta nielen to, že muslimov podrazili namiesto toho, aby im pomohli odraziť tých, ktorí odmietali uveriť a so zbraňou sa proti veriacim muslimom postavili. Vyčíta im hlavne to, že sa nakoniec poklonili pred modlami, ktoré títo odmietajúci vieru uctievali a nechali sa satanom zviesť k činom, ktorých sa nakoniec dopustili.
To sú (ľudia podobní židom uvedeným v predchádzajúcom verši) tí, ktorých Boh preklial. A koho Boh prekľaje, tomu nenájdeš pomocníka a podporovateľa (ten už nenájde nikoho, kto by sa ho zastal alebo mu pomohol) .
Majú (spomenutí židia) snáď podiel na kráľovstve (Božom a na Jeho moci, že si myslia, že im je všetko odpustené a že im všetko prejde) ? Potom (ak by sa na moci Božej i na tom, ako Boh svoje dobrodenia rozdeľuje, podieľali) by nedali ľuďom nič ani o veľkosti ryhy na datľovej kôstke. (53)
(53): Verš hovorí, že keby sa spomenutí židia mali podieľať na určovaní toho, kto si zasluhuje milosť, správne usmernenie alebo Božiu štedrosť, potom by vo svojej lakomosti a nenávisti voči ostatným nedopriali ľuďom vôbec nič čo i len o veľkosti malej vyhĺbeniny na datľovej kôstke.
Alebo je to tak (spomenutí židia konajú, čo konajú a hovoria tým, ktorí odmietajú uveriť, že sú správnejšie vedení, preto) že závidia ľuďom (prorokovi Muhammadovi a muslimom) to, čo im Boh dal zo Svojho dobrodenia (závidia poslovi a prorokovi Muhammadovi, že ho Boh posolstvom poveril a že to nebol človek z ich radov, závidia muslimom, že k nim bol poslaný posol a prorok Muhammad, ale závidia im aj pevnú vieru, ktorú im Boh dal) . My sme ale dali rodine Abrahámo
vej Knihu a múdrosť a dali sme im kráľovstvo obrovské. (Prečo týchto židov zožiera závisť, že si Boh nevybral očakávaného posla a proroka z ich radov. Veď predtým Boh dal Abrahámovi a jeho rodine posolstvo a múdrosť a obdaril ich kráľovstvom obrovským, aby ľudí priviedol k uctievaniu Boha jedného jediného.) Niektorí z nich (z týchto židov) v neho (v proroka Muhammada a v posolstvo, ktorým bol poverený) uverili a niektorí z nich (len zo závisti a nenávisti) bránili ľuďom nasledovať ho (odmietli v neho veriť a okrem toho ešte aj ostatným ľuďom bránili v neho a v jeho posolstvo veriť) . A postačí (ako trest pre tých ktorí v posolstvo Muhammada a v Korán odmietli uveriť) , že v pekle bude oheň planúť (a postihne ich ako odplata za všetko, čoho sa dopúšťali) .
Tí, ktorí odmietli veriť v naše znamenia, tým dáme horieť v ohni. Vždy keď sa ich kože spečú (budú upečené a zrelé, ešte nespálené) , vymeníme im ich za kože iné (vždy, keď sa ich kože spečú, odumrú nervy a citové bunky a prestanú cítiť bolesť, budú ich kože vymenené za nové, ktoré začne muka ohňa znova trápiť) , aby tak (títo, ktorí vieru odmietali) okúsili trápenie (pred ktorým boli varovaní) . A Boh je veru mocný a múdrosťou oplýva (má moc všetko urobiť, ale i múdrosť, ako to urobiť) .
Tí, ktorí uverili a dobré skutky konali, tým dáme vojsť do záhrad, pod ktorými tečú rieky, budú v nich na veky vekov. Budú v nich mať (v týchto záhradách) očistené družky, a dáme im vojsť pod tieň tieniaci (zatienime týchto veriacich skutočným tieňom, ktorý ich ochráni pred akýmkoľvek škodlivým svetlom) .
Boh vám prikazuje, aby ste zverené veci (a záležitosti) vracali ich majiteľom (akýkoľvek majetok, ktorý by vám bol zverený, máte vrátiť poctivo tomu, komu patrí a akúkoľvek povinnosť, ktorou by ste boli poverení, máte plniť voči oprávnenému taktiež poctivo) a ak by ste medzi ľuďmi rozhodovali (o spore alebo o akejkoľvek záležitosti) , tak rozhodujte spravodlivo. Je veru dobré to, o čom vás Boh poučuje (Boh vás poučuje o tom, aby ste boli čestní a spravodliví; držať sa týchto vlastnosti znamená len dobro pre vás) . A Boh všetko počuje a všetko vidí (čo hovoríte a čo konáte) .
Vy, ktorí ste uverili, poslúchajte Boha a poslúchajte posla a tých z vás, ktorým náleží rozhodovanie o veciach (ktorí sú poverení rozhodovaným o veciach verejných) . A ak by ste sa o niečom začali hádať (s týmito poverenými ľuďmi) , tak sa s tým (so sporom) obráťte na Boha (na to, čo vám Boh zoslal v Koráne) a na posla (Muhammada počas jeho života) , ak veríte v Boha a v Deň posledný (deň, ktorý bude posledným dňom v živote pozemskom, po ktorom príde deň zmŕtvychvstania a súdny deň) . V tom spočíva dobro (pre vás) a vedie to k lepšiemu (a vhodnejšiemu) výkladu (toho, o čom sa hádate) . (59)
(59): V predchádzajúcom verši sme sa dočítali, že Boh ľuďom vo všeobecnosti prikazuje čestnosť a spravodlivosť.Vtomto verši ľuďom odkazuje, aby sa predovšetkým riadili zásadami, ktoré im v Koráne uložil. Aby poslúchali posla a proroka Muhammada v tom, ako medzi nimi rozsúdi. A aby poslúchali tých, ktorým bolo zverené rozhodovať o verejných záležitostiach a ktorým náleží rozhodovať o veciach týkajúcich sa ľudí. Jedného dňa prorok Muhammad poslal Cháleda Bin Al Valída na čele vojenskej výpravy do oblasti, ktorú obýval jeden z arabských kmeňov. S Chálidom šiel vo výprave ďalší zo spoločníkov proroka Muhammada, Ammár Bin Jáser. Keď sa výprava priblížila k cieľu, vojaci sa utáborili s úmyslom oddýchnuť si a na druhý deň ráno doraziť k spomínanému kmeňu. Príslušníci kmeňa sa však o výprave dozvedeli, a tak všetci utiekli okrem jedného muža, ktorý islam prijal už predtým.Tento muž povedal svojej rodine, aby bola pripravená na odchod a odišiel sám k táboru muslimov. Keď tam prišiel, vošiel k Ammárovi a povedal mu: „Otec Jaqzána (tak Ammára prezývali), ja patrím k vám (som muslim), ale moji ľudia, keď počuli, že ste prišli, všetci utiekli. Iba ja som tu ostal, pretože som muslim, pomôže mi to, alebo mám utiecť tak, ako utiekli moji ľudia?“ Ammár mu odpovedal: „Ostaň, keďže si muslim, nič sa ti nestane“. A tak muž odišiel k svojej rodine, späť do oblasti, ktorú jeho kmeň obýval a prikázal jej, aby tam ostala. Keď Chaled s vojskom na druhý deň dorazil do oblasti, v ktorej mal byť ich nepriateľ, našiel tam už len tohto muža, a tak ho zajal a skonfiškoval jeho majetok. Tuk Chaledovi pristúpil Ammár a povedal mu: „Pusť tohto muža, pretože on prijal islam a ja som sa mu zaručil, že ak ostane, tak sa mu nič nestane a prikázal som mu, aby tu ostal“. Cháled sa rozhneval a povedal Ammárovi: „Dávaš takýto sľub bez môjho vedomia a ja som tu veliteľom?“ Ammár mu nato odpovedal: „Áno, dávam sľub, i keď si tu veliteľom“. A tak sa medzi nimi strhla hádka. Keď sa vrátili z výpravy, šli za prorokom Muhammadom a porozprávali mu, čo sa stalo v súvislosti so spomenutým mužom. Prorok muža oslobodil a uznal záruku, ktorú mu dal Ammár s tým, že Ammárovi zakázal dávať akékoľvek záruky alebo sľuby bez toho, aby si vyžiadal povolenie svojho veliteľa. Osobný spor medzi Cháledom a Ammárom však ešte pokračoval a obaja si adresovali i niekoľko nevhodných poznámok v prítomnosti proroka. Ammár vystúpil ostrejšie proti Cháledovi, čo Cháleda veľmi rozhnevalo a povedal: „Posol Boží, necháš tohto otroka nadávať mi (Ammár bol otrokom jedného z muslimov, ktorý sa nazýval Hášem Bin Al Muqíra.) Prorok Muhammad mu nato povedal: "Cháled, už nechaj Ammára tak, pretože kto Ammárovi adresuje nevhodné slová, tomu Boh takéto slová vráti a kto znenávidí Ammára, toho i Boh bude nenávidieť“. Vtedy Ammár vstal a Cháled šiel za ním, chytil Ammára za odev a požiadal ho, aby mu to odpustil a Ammár mu to odpustil. V súvislosti s touto udalosťou bol potom zoslaný tento verš, ktorý muslimom prikazuje, aby sa snažili poslúchať tých, ktorým bola zverená správa verejných vecí, teda i velenie vojska. Tovšak platí až potiaľ, pokiaľ sa nezačnú porušovať zásady, ktoré Boh v Koráne určil, ako napríklad zásada spravodlivosti a zásada čestnosti, uvedené v predchádzajúcom verši.
A či si nevidel (Muhammad) tých, ktorí tvrdia, že uverili v to, čo ti bolo zoslané i v to, čo bolo zoslané pred tebou, ale by sa chceli nechať rozsúdiť tágutom (tághutom sa nazýva satan a všetky negatívne vlastnosti a prostriedky, ktoré sú s ním spojené. Týmto názvom sa však prezýval aj jeden žid zvaný Kaeb Bin Al Ašraf, ktorý žil v Medine a ktorý neustále brojil proti prorokovi Muhammadovi rôznymi spôsobmi. Táto prezývka mu zrejme bola daná i preto, že jeho konania a správania sa podobali činom satana) a pritom im bolo prikázané, aby v neho (táguta) odmietali veriť (veriacim bolo prikázané, aby v satana a tých, ktorí nasledujú jeho stopy a činy, neverili a nenasledovali ich) . A satan ich (týchto ľudí) chce zviesť do bludu ďalekého. (60)
(60): Jedného dňa nastal spor medzi jedným židom v Medine a jedným pokrytcom, ktorý sa len pretvaroval, že islam prijal. Žid tomuto pokrytcovi povedal: „Poď, pôjdeme k Muhammadovi, nech nás rozsúdi.“ Pokrytec však povedal: „Nie, pôjdeme ku Kaebovi Bin Al Ašrafovi (na ktorého sa v Koráne vzťahovala aj prezývka tágut)“. Žid odmietol a trval na tom, že sa nenechá rozsúdiť nikým iným než prorokom Muhammadom. Prorok Muhammad ich rozsúdil a dal za pravdu židovi proti spomenutému muslimovi (pokrytcovi) .. Tak bol zoslaný tento verš, v ktorom Boh upozorňuje muslimov na túto skupinu pokrytcov, ale zároveň i varuje týchto pokrytcov pred tým, čo konajú.
A keď im (spomenutým pokrytcom) je povedané: „Poďte k tomu, čo Boh zoslal a k poslovi (nech medzi vami rozsúdi Korán a posol a prorok Muhammad) “, uvidíš (Muhammad) pokrytcov, ako sami sebe (aj ostatným) bránia bránením (silným) nasledovať ťa.
Ako to s nimi bude (ako budú vyzerať a čo si títo pokrytci počnú) , ak by ich postihlo nešťastie za to, čo ich ruky vykonali (ak by ich postihlo nešťastie za to, že odmietli prorokove rozhodovanie v spomenutej záležitosti) . Potom (ako ich takéto nešťastie postihne) prídu k tebe (Muhammad, znova lživo) prisahajúci na Boha: „Chceli sme len dobro konať a zmierenie (chceli sme len zmieriť oboch mužov, a nie neposlušnosť voči Bohu alebo tvojmu rozhodnutiu) “.
Sú to tí (tí, ktorí konajú podobne, ako bolo hore spomenuté) , o ktorých Boh dobre vie, čo je v ich srdciach (Boh dobre vie, čo je v srdciach týchto pokrytcov) . Stráň sa (Muhammad) ich (týchto pokrytcov) a pouč ich (snaž sa ich napraviť, ukázať im, čo je pre nich dobré a čoho by sa mali strániť) a prehovor im do ich duší (ohľadom nich) slová pôsobivé (prehovor si s týmito pokrytcami, Muhammad, v tichosti, bez toho, aby si ich zosmiešnil alebo hanil pred ostatnými ľuďmi a snaž sa k nim prehovoriť pôsobivými slovami, ktoré by sa dotkli ich duše, srdca a viedli by ich k tomu, aby sa nad sebou zamysleli) . (63)
(63): O prorokovi Muhammadovi bolo známe, že aj keď poznal týchto pokrytcov, ich mená verejne neprezradil, pokiaľ nebol na to pádny dôvod, ale o nich povedal len niektorým zo svojich spoločníkov. Prorok tak robil preto, aby neboli títo pokrytci úplne ostatnými muslimami vypudení zo spoločnosti a v snahe postupne týchto pokrytcov napraviť.
Každého posla, ktorého sme poslali, sme poslali preto, aby bol poslúchaný s Božím povolením. (Učinili sme z niektorých ľudí našich poslov a dali sme im posolstvá, aby ľudia nasledovali tieto posolstvá a aby poslúchli týchto poslov v tom, čím ich Boh poveril. Tým sa ešte stále poukazuje na spomenutých pokrytcov a Boh im v tejto vete odkazuje, že poznanie, ktoré prostredníctvom poslov, a teda aj Muhammada, ľuďom dal, zoslal preto, aby sa ním ľudia riadili a poslúchali to, čo im posol a prorok z tohto poznania dáva.) A keby boli (spomenutí pokrytci) potom, ako ukrivdili sami sebe (keď odmietli, aby prorok oboch mužov rozsúdil, čím nepriamym spôsobom odmietli aj Korán – poznanie, ktoré bolo poslovi Muhammadovi od Boha zoslané) , k tebe (Muhammad) prišli aprosili Boha o odpustenie a posol (Muhammada) by pre nich poprosil (Boha) o odpustenie, boli by zistili (uvideli) , že Boh pokánie prijíma a že je milostivý (Boh by bol ich pokánie prijal a odpustil by im, čo urobili) .
Prisahám na tvojho Pána (Muhammad; Boh prisahá sám na Seba) , že sa nestanú (uvedení pokrytci) veriacimi, pokým ťa neučinia rozhodcom v tom, o čom sa medzi sebou sporili (pokým sa na teba nebudú obracať so všetkým, o čom sa sporia) a potom (keď medzi nimi rozhodneš) nebudú v sebe cítiť úzkosť z toho, čo si rozhodol a oddajú sa (tvojmu rozhodnutiu) úplným oddaním (predložia ti ich spory, aby si ich rozhodol v súlade s tým, čo ti Boh zoslal a potom toto tvoje rozhodnutie budú bez ďalšieho rešpektovať a plniť bez toho, aby pocítili akýkoľvek ostych alebo rozpaky) .
Keby sme im boli stanovili (prikázali) : „Zabite sami seba“ alebo „Opustite svoje príbytky“, neboli by tak urobili, len málo z nich by tak urobilo. (Keby sme boli prikázali uvedeným pokrytcom niečo podobné, ako sme synom Izraela predtým prikázali, aby sami seba zabili alebo aby opustili svoje príbytky, čim by odčinili hriech, ktorého sa dopustili, z týchto pokrytcov by tak urobilo len zopár, pretože ich viera je priveľmi slabá a nestabilná na to, aby dokázali takéto niečo poslúchnuť.) A keby boli urobili (títo pokrytci) to, o čomsú poučovaní, bolo by to dobro pre nich a ešte viac by ich to posilnilo (keby boli vykonali a dodržiavali to, čo Boh prikázal a za prorokom prišli a jeho rozhodnutie poslúchali, bolo by to pre nich oveľa lepšie a bolo by to ich vieru len posilnilo) .
Boli by sme im (určite) potom dali od nás pochádzajúcu odmenu obrovskú (Boh by ich bol za to odmenil) ,
A boli by sme ich usmernili po ceste rovnej (správnej, ktorá nemá žiadne vybočenia) .
Kto poslúchne Boha a posla (Muhammada) , tí budú (v živote poslednom a večnom spoločne) s prorokmi, s pravdovravnými (ľuďmi) , so šehidmi a so zbožnými (ľuďmi) , ktorých Boh obdaroval. A sú to veru dobrí spoločníci (spomenutí proroci, pravdovravní, šahidovia a zbožní ľudia sú dobrými spoločníkmi pre každého) . (69)
(69): Šehid je veriaci človek, ktorý umrie pri dodržiavaní alebo pri plnení povinnosti, ktoré mu viera a islamské náboženstvo ukladajú. Občas sa toto slovo prekladá ako mučeník. Pojem šehid však okrem významu mučeníka nesie v sebe aj ďalšie nemenej dôležité významy. V tomto ohľade sa pojem šehid zvykne chápať v užšom a v širšom slova zmysle. Užší zmysel pojmu šehid možno stotožniť s obsahom slova mučeník. V užšom zmysle sa šehidom chápe veriaci muslim, ktorý zomrel pre ochranu svojej viery a náboženstva. V širšom zmysle slova šehid znázorňuje veriaceho muslima, ktorý zomrel v stave, plniac alebo dodržiavajúc niektorú zo zásad a povinností, ktoré Boh v Koráne určil. Toznamená, že v širšom slova zmysle sa za šehida pokladá veriaci muslim, ktorý obetoval svoj život alebo jeho časť, aby sa výlučne venoval šíreniu islamu, teda učeniu ľudí Koránu, základom a zásadám islamu. Za šehida v tomto zmysle možno napríklad označiť vedca, ktorý zahynul pri experimente, ktorého výsledky by ľudstvu pomohli. Mohlo by ísť o veriaceho muslima, ktorý cestoval za účelom získania poznania a vedomostí a na svojich cestách zahynul. Mohlo by taktiež ísť o záchranára, ktorý pri výkone svojej profesie zahynul. Mohol ním byť aj veriaci muslim, ktorý si chránil svoj majetok alebo rodinu pred napadnutím a bol pritom smrteľne zranený. Mohlo by ísť o matku, ktorá pri pôrode zomrela, atď. V prvom prípade by šlo o veriaceho muslima, ktorý zomrel pri učení ľudí islamu, snažil sa usmerniť ľudí na cestu, ktorú im Boh určil, teda vykonával osvetovú činnosť. V druhom prípade by sa napĺňala zásada, podľa ktorej by mal muslim ostatným ľuďom pomáhať.Vtreťom prípade by sa naplnila požiadavka vzdelanosti, ku ktorej Korán muslimov nabáda a o ktorej prorok Muhammad povedal: „Hľadanie a dožadovanie sa poznania je povinnosťou každého muslima“ atď. Väčšia zásluha u Boha sa vždy pripisuje šehídovi chápanému v užšom zmysle slova, teda tomu, ktorý zomrel pri obrane islamského náboženstva, čo je v konečnom dôsledku aj pochopiteľné, pretože ak by islam zanikol, zanikli by s ním i všetky jeho ostatné princípy a zásady a nebolo by možné už hovoriť o šehidovi v širšom zmysle. O to viac, že na to, aby niekto zomrel ako šehid, musí činnosťou, pri ktorej zomrel, sledovať Božiu spokojnosť a napĺňanie zásad, ktoré Boh určil.Vprípade zániku islamu by ľudia už nedokázali určiť, aké sú to tieto princípy a zásady. Treba si ale aj tak uvedomiť, že odmeňovanie za to, čo človek koná, náleží v konečnom dôsledku Bohu a On určuje, akú odmenu komu a za čo pripíše.
To je to dobrodenie od Boha (spomenuté obdarenie je tým dobrodením, ktoré Boh dá tým, ktorí nasledujú to, čo On uložil) . A postačí, že Boh o všetkom vie (Boh o všetkom vie, aj o tom, čo každý konal a aký bol jeho úmysel, nech sa preto nik nebojí, že by jeho konanie vyšlo nazmar) .
Vy, ktorí ste uverili, majte sa na pozore (majte sa na pozore pred vaším nepriateľom, ktorý na vás číha) a tiahnite do boja po skupinách alebo tiahnite do boja všetci naraz. (Boh dal muslimom na výber, aby sa rozhodli, keď musia ísť do boja, akú taktiku si zvolia, či sa rozdelia na skupiny a oddiely a pôjde len časť z nich, alebo vyrazia všetci spoločne v jednej väčšej armáde.) (71)
(71): Verš muslimov jednak upozorňuje, aby sa mali vždy na pozore pred nepriateľmi, ktorí by mohli na nich číhať a jednak im dáva už voľnosť rozhodovať o spôsobe vedenia vojny. Bolo to zrejme aj preto, že povinnosť brániť islam bola uložená každému muslimovi, ktorý mal na to silu a výzbroj.Vniektorých prípadoch, keď už bolo muslimov veľa, nebolo potrebné, aby sa všetci zúčastnili boja alebo aby šli všetci naraz, preto sa už taktika boja ponechala na samotných muslimov, kto a koľko ich pôjde. O to viac, že nasledujúci verš 74 nabáda muslimov k tomu, aby šli a neboli bojazliví, zbabelí alebo pokryteckí.
Sú medzi vami takí, ktorí sa zdržiavajú (verš nadväzuje na predchádzajúce verše, kedy muslimov varuje pred pokrytcami, ktorí sú medzi nimi a ktorí, keď sa má vyraziť do boja, ostávajú a zdržiavajú sa za vojskom, aby nemuseli bojovať) . Keď by vás postihlo nešťastie, povie (keď by muslimovia prehrali, ako tomu bolo v bitke Uhod, tak takýto pokrytec povie) : „Boh ma obdaroval (svojím dobrodením) tým, že som s nimi nebol svedkom toho, čo sa stalo (boja a prehry, ktorá ho nasledovala) .“
Keď by sa vám ale dostalo dobrodenie od Boha (keby ste v boji vyhrávali a Boh by vám dal veľkú korisť) , povie (spomenutý druh pokrytcov) , ako keby nebola bývala medzi vami a ním žiadna láskavosť (ako keby k muslimom nepatril) : „Kiež by som bol šiel s nimi, aby som vyhral výhru obrovskú (a získal podiel na vojnovej koristi) .“
Nech bojujú za cestu, ktorú Boh určil, tí, ktorí sichcú kúpiť život posledný (a večný) za život najnižší (tí, ktorí chcú dosiahnuť raj a dobro života posledného, ktorý príde v poradí ako posledný a večný) . A kto by bojoval za cestu, ktorú Boh určil a bol by zabitý alebo premožený (bol by zabitý alebo by v boji prehral) , tomu dáme odmenu obrovskú (ten o nič nepríde, pretože mu Boh pripravil obrovskú odmenu) .
Prečo nebojujete (muslimovia) za cestu, ktorú Boh určil (aby ste chránili svoje náboženstvo pred tými z Mekky, ktorí odmietajú veriť a ktorí vás chcú vyvraždiť) a za slabých z radov mužov, žien a detí (patriacich k obyvateľom Mekky, ktorí uverili v posolstvo posla Muhammada, ktorým bránili v odchode z Mekky vaši nepriatelia, patriaci k tej skupine obyvateľov Mekky, ktorá odmietala uveriť a ktorá proti vám brojila) , ktorí hovoria: "Pane náš, daj nám odísť z tejto dediny (pomôž nám, aby sme sa dostali preč z Mekky) , ktorejľudia (obyvatelia) sú krivdiaci a učiň nám od Teba pochádzajúceho ochrancu a učiň nám od Teba pochádzajúceho pomocníka a podporovateľa. (Verš bol zoslaný ešte v dobe, keď tí obyvatelia Mekky, ktorí odmietali uveriť, páchali proti muslimom rôzne krivdy a ubližovali im.)
Tí, ktorí uverili, bojujú za cestu, ktorú Boh určil (medzi vlastnosti tých, ktorí uverili, patrí, že chránia náboženstvo aj tých, ktorí ho nasledujú pred tými, ktorí proti nemu bojujú) , a tí, ktorí odmietli veriť, bojujú za cestu, ktorú tágut (pozri význam tohto slova vo verši 2:256) určil (medzi vlastnosti tých, ktorí veriť odmietali, zasa patrí, že bojujú za to, čo im satan nahovára a za to, k čomu ich nabáda) . Bojujte teda (muslimovia) proti dôverníkom satana (proti tým, ktorí odmietajú veriť a ktorí zlo a skazu šíria a nebojte sa ich) . Veď satanove úklady sú slabé (satanové úklady v porovnaní s pomocou, ktorú muslimom Boh sľúbil, sú priveľmi slabé a bezvýznamné) .
A či si (Muhammad) nevidel tých (muslimov) , ktorým bolo povedané: „Zdržte sa boja (proti tým z Mekky, ktorí odmietli veriť, pretože ešte nenastal jeho čas) , konajte modlitbu (zatiaľ len konajte modlitbu) a dávajte zakat. (V dobe, keď boli muslimovia ešte v Mekke, pred emigráciou do Mediny, mali zakázané bojovať proti tým, ktorí odmietli uveriť a ubližovali muslimom pre ich náboženstvo. Muslimom bolo v tej dobre prikázané, aby dodržiavali náboženské úkony, medzi ktoré patrila modlitba a zakat.Vtom čase niektorí muslimovia veľmi túžili bojovať proti týmto, ktorí veriť odmietli a ktorí muslimom ubližovali len pre ich náboženstvo.) Keď im (muslimom) však bol neskôr (po emigrácii z Mekky do Mediny) určený boj (bolo im už povolené a uložená povinnosť proti týmto ich nepriateľom z Mekky bojovať) , hľa skupina z nich (z tých muslimov, ktorí boli v Mekke veľmi zapálení pre boj) začala mať obavy z ľudí (ktorí odmietali uveriť, proti ktorým im Boh už povolil bojovať) v takej istej miere, ako sa Boha bála alebo (dokonca z nich mali) ešte viac (strachu než z Boha) . (Keď bol uvedenej skupine muslimov boj zakázaný, boli veľmi smelí, ale keď už nastala chvíľa, v ktorej sa mali so svojimi nepriateľmi stretnúť, začali sa týchto nepriateľov báť tak, ako sa báli Boha, ba dokonca niektorí z týchto muslimov mali väčšie obavy z nepriateľov, než boli ich obavy z Boha) . A povedali (tí muslimovia, ktorí spočiatku chceli veľmi bojovať) : "Pane náš, prečo si nám predpísal boj? Daj nám odklad (tejto našej povinnosti tiahnuť do boja) ešte na čas krátky (ešte je priskoro, odlož nám túto povinnosť o nejakú dobu) “. Povedz (im, Muhammad) : „Úžitok života najnižšieho (pozemského) je malý a život posledný (a večný) je lepší pre toho, kto bol bohabojný a nebude vám ukrivdené ani o veľkosti vlákna datľovej kôstky“. (77)
(77): Tento verš bol zoslaný o členoch určitej skupiny muslimov, ktorí prijali islam ešte v Mekke pred emigráciou do Mediny a zažili v Mekke s prorokom Muhammadom na vlastnej koži ubližovanie, zlosť a nenávisť, ktoré tí z obyvateľov Mekky, ktorí odmietli uveriť, voči nim chovali a prejavovali. Títo muslimovia chodili za prorokom Muhammadom a hovorili mu: „Posol Boží, dovoľ nám bojovať proti týmto (ktorí nám ubližujú)“. Prorok im vždy odpovedal: „Dajte od nich ruky preč, pretože mi ešte nebolo prikázané proti nim bojovať“. Keď však neskôr muslimovia emigrovali z Mekky do Mediny a Boh im už prikázal začať boj proti týmto ich nepriateľom, ktorí čakali na akúkoľvek príležitosť, aby s muslimami skoncovali, odhodlanie niektorých muslimov z tej skupiny, ktorá sa v Mekke najviac dožadovala boja, zoslablo a bolo pre nich už ťažké ísť bojovať. Preto Boh zoslal tento verš, v ktorom im vysvetľuje, že bránenie svojho náboženstva a získanie Jeho spokojnosti je omnoho cennejšie než všetko, čo v živote pozemskom majú.
Kdekoľvek by ste boli (ľudia) , smrť vás dostihne (keď nastane čas vašej smrti, tak na vás príde, nech ste kdekoľvek a nech by ste robili čokoľvek) , aj keby ste boli v mohutných vežiach (smrť vás zastihne, nech by ste sa pred ňou schovávali kdekoľvek, tak sa jej nebojte a neobávajte sa boja) . Ak by sa im (muslimom) dostalo dobro (ak muslimovia zvíťazia v boji, pokrytci z ich radov) povedia: „Je to od Boha (zvíťazili sme, pretože Boh vedel, že si to zaslúžime) “, ale keď by ich postihlo zlo (keď by muslimovia v boji prehrali, títo pokrytci) povedia: „To je od teba (prehru sme utrpeli, pretože sme ťa nasledovali, Muhammad) “. Povedz (týmto pokrytcom, Muhammad) : „Všetko je od Boha (všetko, čo sa deje, je dané od Boha, tak výhra ako aj prehra, všetko má svoj účel a cieľ) “.Čo je s týmito ľuďmi, že nechápu takmer nič z toho, čo je im povedané (že vôbec nič nechápu z toho, čo prežili a videli a že nechápu, aký chod Boh všetkému určil) ? (78)
(78): Keď muslimovia vyhrali v bitke Bedr nad tými z Mekky, ktorí odmietli uveriť, pokrytci sa radovali a presviedčali sami seba, že výhru im Boh uštedril, pretože si ju zaslúžili. Keď však v nasledujúcej bitke muslimovia prehrali, začali spomenutí pokrytci z prehry viniť proroka Muhammada a prehru pripisovali aj tomu, že ho nasledovali. Nehľadali pritom príčinu prehry v sebe a v chamtivosti za korisťou, ktorá ich popadla na bojisku.
Akékoľvek dobro by sa ti dostalo, tak je to od Boha a akékoľvek zlo by ťa postihlo, tak je to od tvojej vlastnej duše. (Keď sa človeku dostane nejaké dobro, tak sa mu dostáva od Boha za nejaké dobro, ktoré vykonal a za ktoré ho Boh odmenil. A keď človeka zlo postihne, tak nech hľadá príčinu aj sám v sebe, a nielen v ostatných ľuďoch, pretože sám si takéto zlo častokrát privodí. Verš tým reaguje na pohoršenie pokrytcov v predchádzajúcom verši, keď pripisovali akékoľvek zlo či prehru, ktorú utrpeli, prorokovi Muhammadovi a skutočnosti, že ho vôbec nasledovali. Tento verš im objasňuje, že príčinu zla a prehry majú hľadať predovšetkým sami v sebe, vo svojej neúplnej viere a vo svojom chamtivom konaní a správaní) . A poslali sme ťa (Muhammad) k ľuďom, ako posla (ktorý im oznámi posolstvo Božie a všetko ostatné už ostáva na nich) . A Boh postačí ako svedok (aby dosvedčil pravosť a správnosť posolstva, s ktorým si bol, posol Muhammad, k ľuďom poslaný a aby dosvedčil to, ako ľudia s týmto posolstvom naložili) .
Kto poslúchne posla (Muhammada) , ten poslúchol aj Boha a kto by sa odvrátil, tak (nech vie, že) my sme ťa (Muhammad) k nim (ľuďom) neposlali ako strážcu (aby si ich strážil, ty im Božie posolstvo len oznám a zodpovedať už budú sami za to, či uveria, alebo nie a za to, čo a ako konali) .
I hovoria (pokrytci) : „Poslušnosť ti sľubujeme (Muhammad) “, ale keď od teba odídu, skupina z nich sa v tajnosti rozhodne (konať) inak, než si povedal (rozhodnú sa, že nebudú konať to, čo si im povedal) . A Boh zapisuje to, pre čo sa v tajnosti rozhodli. Stráň sa ich (týchto pokrytcov a nechaj ich v tom, čo zamýšľajú) a spoľahni sa na Boha (v tom, čo budeš konať bez ohľadu na to, čo zamýšľajú) . A Boh sám postačí, aby sa na Neho (vo všetkom) spoliehalo (stráň sa týchto pokrytcov, Muhammad, spoľahni sa na Boha a On ti pomôže aj bez nich) .
Prečo dobre nepremýšľajú (títo pokrytci) o Koráne (o jeho obsahu a poznaní, ktoré v ňom je) ?. Keby bol od niekoho iného než od Boha, boli by v ňom našli veľa rozporov. (Keby Korán nebol Bohom zoslaný, boli by v ňom našli veľa protirečenia a veľký nesúlad, najmä vo veršoch, ktoré hovoria o vedeckých skutočnostiach na zemi a vo vesmíre.Takéto rozpory v ňom však nie sú, ba naopak, vedecké poznatky, ktoré obsahuje, sa deň čo deň ukazujú ako pravdivé a odhaľujú ľuďom fakt, že poznanie podobné poznaniu Koránu by nik z ľudí tej doby nedokázal obsiahnuť.)
Ak by sa (títo pokrytci) dopočuli o nejakej veci (alebo správe) , o mieri alebo o hrozbe (o tom, že muslimské vojská vyhrali alebo prehrali nejakú bitku) , rozširujú ju ďalej (začnú takúto správu rozširovať ďalej medzi ľuďmi bez toho, aby sa uistili, či je správna, alebo nie) . Keby sa s ňou (s touto správou) boli obrátili na posla a na tých spomedzi nich, ktorío veci rozhodujú (aby zistili, či je takáto vec alebo správa pravdivá, alebo nie) , boli by ju (pravdivosť tejto správy alebo veci) zistili tí spomedzi nich, ktorí ju vysvetľujú (keby sa títo pokrytci so správou boli najprv obrátili na posla Muhammada alebo na tých spomedzi muslimov, ktorí jej dokážu porozumieť a rozlúštiť jej obsah, bolo by to rozumnejšie, pretože by zistili skutočný stav vecí a nešírila by sa zbytočná predčasná radosť alebo smútok a panika) . A nebyť Božieho dobrodenia vám daného (muslimovia) a Jeho milosti, boli by ste až na malý počet z vás nasledovali satana (nebyť toho, že vás Boh chráni, bola by drvivá väčšina z vás nasledovala našepkávania satana a boli by ste odbočili zo správnej cesty) .
Bojuj (Muhammad) za cestu, ktorú Boh určil (bráň náboženstvo, ktoré ti Boh zoslal a bojuj proti tým, ktorí proti tebe a muslimom bojujú, aj keď by ťa všetci opustili a ostal si len sám a nepodľahni ničomu a vedz) , nie si zodpovedný za nikoho iného, než za seba (nevšímaj si pokrytcov, ktorí s tebou nešli, za ich čin sa nebudeš zodpovedať, ale sami sa budú za svoje činy zodpovedať) . A povzbudzuj veriacich (Muhammad, do boja) , azda (potom) Boh odvráti silu a vojnychtivosťtých, ktorí odmietli veriť (povzbudzuj ich, Muhammad, aby bránili svoje náboženstvo a keď Boh bude vidieť, že sú úprimní a obetaví, tak im pomôže) . (V tejto vete je aj odpoveď na to, prečo Boh proroka a muslimov vyzval, aby bojovali. Išlo o to, aby odvrátili a odrazili od seba tých, ktorí odmietali uveriť a ktorí neustále chceli proti nim bojovať a poraziť ich.) A Boh má oveľa väčšiu silu (než ktokoľvek iný) a oveľa väčšiu odplatu (trest a odstrašujúce príklady, než by si títo pokrytci dokázali predstaviť) .
Kto sa za niečo dobré prihovorí, bude mať podiel na odmene za to udelenej (keď sa človek za niekoho prihovorí pre dobrú vec, a tým napríklad pomôže vyriešiť nejaký spor alebo ukončí niečie utrpenie, Boh mu za to dá odmenu) a kto sa za niečo zlé prihovorí, bude niesť podiel na vine z toho (kto sa za niekoho prihovorí pre zlú vec, čím by sa niekomu inému ublížilo alebo by niekto iný bol ukrátený na svojich právach, tak ten, kto sa za takéto niečo prihovoril, bude niesť ťarchu viny a hriechu za takéto konanie spolu s tým, za koho sa prihovoril a kto takéto prihovorenie akceptoval a podľa neho konal) . A Boh zo všetkého (čo človek vykoná) podiel dáva. (Každému Boh pripíše podiel, buď dobrý alebo zlý, za veci a konania, ktoré sa jeho pričinením uskutočnili. Ak by napríklad niekto sprostredkoval úplatok, nesie podiel na zle, ktoré sa tým spôsobilo podobne ako ten, kto úplatok dal alebo ho prijal.)
Ak by ste boli pozdravení (muslimovia) , tak pozdrav opätujte (tomu, kto vás pozdravil) ešte lepším (pozdravom) alebo (aspoň) podobným. Veď Boh (vám) všetko zúčtuje (započíta ľuďom takýto pozdrav k dobru a zvýši tým počet ich dobrých skutkov; pozdrav a opätovanie pozdravu však okrem toho aj zlepší vzájomné medziľudské vzťahy i celkový spoločenský život ľudí) .
Boh, niet boha okrem Neho. Zozbiera vás ku dňu zmŕtvychvstania, o ktorom niet pochýb (že nastane a že ľudia budú v ňom zozbieraní a zhromaždení) . A kto by pravdivejšie slová rozprával než Boh. (Niet toho, čie slová by mohli byť pravdivejšie než Božie slová, sľuby a varovania, ktoré ľuďom zosiela.)
Čo vám je, že ste sa ohľadom pokrytcov rozdelili na dve skupiny? Boh ich obrátil späť (k neviere) za to, čo získali (za to, čo konali) . (Prečo sa muslimovia dohadujete medzi sebou ohľadom pokrytcov. Niektorí z vás by ich chceli zabiť, iní zasa nie. A či nevidíte, že Boh ich obrátil späť k neviere ako trest za ich pokrytectvo a za to, akých odsúdeniahodných činov a hriechov sa dopustili.) Chceli by ste správne usmerniť toho, koho Boh do bludu uviedol?! Koho Boh do bludu uvedie, tomu už nenájdeš (z neho) cestu späť. (Márne sa budete týchto pokrytcov zastávať a dúfať, že sa napravia. Boh im dal mnoho príležitostí na to, aby sa napravili, oni na svojej pretvárke ale stále trvali, preto Boh rozhodol, že už ich viac správne neusmerní a zostanú v blude tápať.) (88)
(88): Tento verš bol zoslaný o skupine ľudí, ktorí žili v Mekke. Títo ľudia začali hovoriť o islame a pretvarovali sa, že ho prijali, na strane druhej však spolupracovali s tými z Mekky, ktorí odmietali uveriť a podporovali ich proti muslimom, takže hrali na oboch stranách a snažili sa z toho ťažiť. Jedného dňa vycestovali z Mekky niečo si vybaviť a povedali si navzájom: „Ak by sme stretli Muhammadových spoločníkov, nemusíme sa ich báť – neublížia nám ..“. Keď sa muslimovia v Medine dozvedeli, že títo ľudia Mekku opustili, časť muslimov povedala: „Nasadajte a choďte za týmito zbabelcami a zabite ich, oni podporujú vašich nepriateľov.“ Ďalšia časť muslimov však povedala: „Chcete zabiť ľudí, ktorí sa hlásia k islamu tak ako vy len preto, že neemigrovali z Mekky do Mediny, keď ich prorok k tomu vyzval a neopustili svoje domovy? Sami sebe dovolíme preliať ich krv a vziať im ich majetky?“ A tak sa muslimovia ohľadom týchto ľudí rozdelili na dve skupiny. Prorok to všetko počúval, ale nikomu nič nepovedal a ani nikomu nezakázal vyjadriť svoj názor. Onedlho mu však bol zoslaný tento verš, ktorý všetko ukončil. Ešte niekoľko rokov od začatia zosielania Koránu poslovi a prorokovi Muhammadovi, prorok s muslimami žil v Mekke, kde ich tí, ktorí odmietali uveriť, sužovali rôznymi mukami a stále im ubližovali. Keď však prišiel prorokovi od Boha príkaz, aby všetci muslimovia emigrovali do Mediny, niektorí z nich tak neurobili a ostali v Mekke. Časť z tých, ktorí neemigrovali, mali na to svoje dôvody a prorok ich uznal. Iní však na to dôvod nemali a ukázalo sa, že sa len pretvarovali a na islame im vôbec nezáležalo, ba dokonca niektorí z nich podporovali tých, ktorí odmietali veriť, v ich boji proti muslimom. Preto aj prorok Muhammad voči pokrytcom postupoval dvojako.Voči tým pokrytcom, ktorí žili v Medine, bol zdržanlivý a keď sa niečoho zlého dopustili, stránil sa ich spolu s ostatnými muslimami, ako sa o tom hovorí napríklad vo verši 4:63. Voči pokrytcom, ktorí boli v Mekke a ktorí podporovali tých, ktorí odmietali uveriť, v boji proti muslimom, sa však už postupovalo inak. Tí boli totiž ešte nebezpečnejší než samotní neveriaci, pretože muslimovia pri nich nevedeli, na čom sú, nevedeli, či môžu s ich podporou rátať, alebo nie. Ba dokonca neraz takíto pokrytci v spolupráci s časťou židov, ktorí žili v Medine, vyvolali ostré spory medzi samotnými muslimami s cieľom oslabiť ich a rozdeliť. Tento verš je jeden z veršov, ktoré hovoria o pokrytcoch z Mekky.
Želali by si (spomenutí pokrytci) , aby ste odmietli vieru, tak ako ju oni odmietli, aby ste boli na tom všetci rovnako (títo pokrytci si želajú, aby aj muslimovia prestali veriť, a aby tak ostali všetci neveriaci) . Preto si spomedzi nich neberte žiadnych dôverníkov, až kým neemigrujú kvôli ceste, ktorú Boh určil (kým neemigrujú z Mekky do Mediny, aby tak plnili to, čo im Boh určil) . Ak by sa odvrátili, tak ich vezmite a zabite tam, kde by ste ich našli. (Ak by títo pokrytci poslúchli prorokov príkaz, emigrovali by a napravili sami seba, tak by dobre konali. Ak by však emigrovať odmietli, dokázali by, že neveria v Boha a že vás chceli len podraziť a tým, ktorí odmietali uveriť, proti vám pomôcť.Vtakom prípade sa rovnajú vašim nepriateľom, a preto kdekoľvek by ste ich našli, zbavte sa ich. Mala to byť zrejme výstraha pre ostatných, keďže verš muslimom prikazuje, aby sa takýchto nepriateľov zbavili tam, kde by ich našli.) A neberte siz ich radov žiadneho dôverníka ani pomocníka a podporovateľa (od ktorého by ste žiadali, aby sa vás zastal alebo vám pomohol, nedôverujte im vôbec v ničom) ,
Okrem tých (zbavte sa uvedených pokrytcov s výnimkou tých) , ktorí by sa dostali k ľuďom, s ktorými máte uzavretý záväzok (s ktorými vás viaže uzavretá mierová zmluva alebo s ktorými ste uzavreli záväzok o prímerí a neútočení. Ak by sa takíto pokrytci dostali pod ochranu niekoho, s kým máte uzavreté prímerie, tak prímerie dodržte a títo pokrytci už nadobúdajú voči vám postavenie ľudí, ktorých sa prímerie týka, pokiaľ budú jeho podmienky rešpektovať) , alebo ktorí by prišli k vám s hruďami stiesnenými od toho, že by mali proti vám bojovať alebo by mali bojovať proti svojim ľuďom. (Nedotknite sa v zlom ani takých pokrytcov, ktorí by proti vám nechceli bojovať, nechceli by vám ani zlo spôsobiť, ale súčasne vás nechcú ani podporovať, pretože nechcú bojovať proti svojim ľuďom, takže ostanú neutrálni, nebudú s muslimami, ale ani proti nim.) Keby Boh bol chcel, bol by ich na vás naviedol a boli by proti vám bojovali. (Keby bol Boh videl, že už nie je v takýchto pokrytcoch nič dobré, bol by ich naviedol k tomu, aby proti vám začali bojovať a aby ste ich nakoniec chytili a zabili. Ale ušetril ich. Preto jednou zo zásad vedenia vojny u muslimov je, že ak by niekto proti islamu a muslimom nič zlého nekonal, nemalo by mu byť ublížené.) Ak by sa vás (spomenutí pokrytci) stránili, nebojovali by proti vám a ponúkli by vám mier, potom vám už Boh na boj proti nim nedáva žiadne oprávnenie (ani spôsob, ktorý by vás viedol alebo oprávňoval v niečom im ublížiť) . (Ak by proti muslimom nik nebojoval alebo by im nechcel ublížiť, potom Boh muslimom nedáva žiaden legálny a u Neho ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by mohli na takýchto ľudí zaútočiť alebo im v niečom ublížiť.)
Nájdete ale aj iných (ďalšiu skupinu pokrytcov) , ktorí chcú byť pred vami v bezpečí a ktorí chcú byť v bezpečí pred svojimi ľuďmi (chcú byť v bezpečí pred muslimami, ale aj pred svojimi ľuďmi, ktorí odmietajú uveriť a ktorí bojujú proti islamu, a tak títo pokrytci pulzujú) , vždy, keď sú opakovane vystavení skúške viery (či je ich viera skutočne úprimná a silná) , vrátia sa späť k neviere (a pomáhajú nepriateľom muslimov proti nim) . (Ide o takých pokrytcov, ktorí sa pretvarovali, že boli s muslimami a že ich viera je neochvejná a dá sa na nich spoľahnúť. Kedykoľvek by však boli preskúšaní ohľadom ich viery tak, že by ich niekto z neveriacich vyzval, aby sa späť k neviere vrátili alebo aby bojovali proti muslimom, bez váhania vieru a islam zanechajú, obrátia sa späť k neviere a bojujú proti muslimom.) Ak by sa vás (títo pokrytci) nestránili a neponúkli vám mier a nedržali svoje ruky ďaleko od vás (ak by s vami neuzavreli mier a dali vám pokoj) , tak ich vezmite a zabite ich tam, kde by ste ich našli. Proti týmto sme vám dali dôkaz zjavný (na to, aby ste sa takýchto ľudí zbavili, máte už zjavný dôkaz o tom, že sa s nimi inak nedalo jednať a ak by ste s nimi neskoncovali, boli by vás pozabíjali do posledného) . (91)
(91): Šlo tu o dva rody, ktoré sa nazývali Asd a Gatfán. Keď ich príslušníci prišli do Mediny, verejne prijali islam, aby boli v bezpečí pred muslimami. Keď sa však potom vrátili k svojim ľuďom späť, prehlásili, že znova odmietajú vieru a vracajú sa k neviere, na ktorej boli ich ľudia a verejne podporili svojich ľudí proti muslimom, aby boli pred svojimi ľuďmi v bezpečí.
Žiadnemu veriacemu nenáleží zabiť iného veriaceho jedine ak z omylu. A kto by z omylu zabil veriaceho, tak nech oslobodí veriaceho otroka (nech vykúpi veriaceho otroka spod otroctva) a nech zaplatí odškodné, ktoré odovzdá jeho rodine (rodine zabitého) , iba že by mu to odpustili (ak veriaci omylom zabije veriaceho, mal by to odčiniť tým, že oslobodí veriaceho otroka spod otroctva, pretože týmto oslobodením ako by otrokovi dal nový život a jednak musí dať odškodné rodine zabitého. Odškodné však dať nemusí v prípade, ak by mu to rodina zabitého dobrovoľne odpustila) . Ak by patril (zabitý) k ľuďom, ktorí sú vašimi nepriateľmi a bol by (tento zabitý) veriacim, tak nech (ten, kto ho zabil) oslobodí veriaceho otroka. (Pokiaľ by bol zabitý veriacim, ale jeho ľudia by proti muslimom bojovali, tak vinník svoj čin odčiní len oslobodením otroka spod otroctva a rodine zabitého sa tu neplatí žiadne odškodné, aby sa nestalo, že sa toto odškodné použije na boj proti muslimom.) A ak by patril (zabitý) k ľuďom, s ktorými máte dojednaný záväzok (dohodnutý mier) , tak nech zaplatí (ten, kto ho zabil) odškodné, ktoré sa odovzdá jeho rodine (rodine zabitého) a nech (ten, kto zabil) oslobodí veriaceho otroka. (Ak by zabitý patril k ľuďom, s ktorými majú muslimovia uzavretú zmluvu o neútočení alebo o mieri, má sa rodine zavraždeného zaplatiť odškodné a mal by sa spod otroctva oslobodiť veriaci človek. Stále samozrejme hovoríme o neúmyselnom zabití.) Kto by nenašiel (kto by nemal veriaceho otroka, ktorého by prepustil a ani sa nemá ako k nemu dostať) , nech sa postí dva po sebe idúce mesiace, bude to pokánie, ktoré Boh za to určil (ktoré Boh určil každému, kto by sa podobného činu dopustil) . (Ak by ten, kto niekoho omylom zabil, nenašiel otroka, má sa postiť dva po sebe idúce mesiace. Toto postenie sa považuje za pokánie za to, čo vykonal a pre ktoré mu Boh odpustí tento čin, aby nestrávil zvyšok svojho života v starosti a v strachu pred tým, čo vykonal a čo ho od Boha postihne.) A Boh všetkovie a múdrosťou oplýva. (92)
(92): Dôvodom zoslania tohto verša bolo, že jeden z radov tých z Mekky, ktorí odmietli uveriť, zvaný Al Háres Bin Zejd, veľmi ostro vystupoval a bojoval proti prorokovi Muhammadovi. Jedného dňa však šiel za prorokom a chcel pritom uznať islam pred ním. Po ceste ho stretol Ajjáš Bin Ebí Rabía, ktorý nevedel, že Al Háres uznal islam a že práve šiel za prorokom Muhammadom, aby to verejne vyhlásil. A tak Ajjáš Al Háresa omylom zabil v domnienke, že zabil nepriateľa. Keď to ľudia videli, povedali: „Čo si to urobil, veď on prijal islam“. A tak sa Ajjáš vrátil k prorokovi Muhammadovi a vysvetlil mu, že Al Háresa zabil omylom, pretože si myslel, že chcel prorokovi ublížiť a nevedel o tom, že Al Háres sa stal muslimom. Nato bol zoslaný tento verš, ktorý rieši otázku neúmyselného zabitia.
Kto by zabil veriaceho úmyselne, toho odplatou bude peklo, v ktorom ostane naveky a Boh na neho zošle svoj hnev, prekľaje ho a pripraví preňho trápenie obrovské.
Vy, ktorí ste uverili, ak by ste cestovali kvôli ceste, ktorú Boh určil (ak by ste cestovali a tiahli do boja preto, aby ste si chránili svoje náboženstvo a dodržiavali to, čo vám Boh uložil) , tak si všetko ujasnite (nezačnite ihneď bojovať, ale pokiaľ je to možné, dôsledne si zistite, ako sa veci majú a kto je s vami, kto proti vám a kto je neutrálny) a nehovorte tomu, kto vás mierom zdraví: „Nie si veriaci (preto si náš nepriateľ, a preto je našou povinnosťou proti tebe bojovať) “, sledujúc tým prospech života najnižšieho (pozemského) . Veď u Boha sú početné koristi. (Keď tiahnete do boja, tak si najprv overte, aký je stav veci. Ak by ste stretli počas pochodu niekoho, kto vás zdraví a svojím pozdravom mier sleduje, tak vyčkajte. Nehovorte tomu, kto vás mierom zdraví, že nie je veriaci, aby ste mohli proti nemu bojovať a získať vojnovú korisť z takéhoto boja. Uvedomte si, že u Boha sú nespočetné koristi a nekonečné dobro, ktorým vás odmení za dobro, ktoré konáte a za to, že sa zlu vyhýbate. Keď budete úprimní, tak u Boha nájdete odmenu a dobro, ktoré by ste nikde inde nedosiahli.) Podobne (ako oni) ste boli na tom aj vy predtým (aj vy ste boli predtým podobne ako títo ľudia, proti ktorým tiahnete, neveriaci) , ale Boh vám preukázal svoju láskavosť (usmernil vás na správnu cestu a naviedol k viere a k islamu) , preto si všetko ujasnite (majte trpezlivosť a pochopenie) . Veď Boh o tom, čo konáte, dobre vie. (94)
(94): Dôvodom zoslania tohto verša bolo, že za čias proroka Muhammada žil muž, ktorý sa volal Mirdás Bin Nehík a pochádzal z kmeňa alebo z oblasti, ktorá sa volala Fadak. Spomedzi ľudí Fadaku bol jediný, kto prijal islam. Jedného dňa na ľudí Fadaku zaútočil oddiel muslimov. Všetci ľudia utiekli okrem Mirdása. Keď však Mirdás videl oddiely muslimov, zahnal svoj dobytok na horu a vystúpil na ňu i on. Keď sa boj skončil, Mirdás zišiel dole a povedal: „Niet boha okrem Boha a Muhammad je jeho poslom, mier s vami.“ Tuho však Usáma Bin Zejd zabil a odviedol jeho dobytok. Neskôr to prorokovi Muhammadovi povedal a proroka to veľmi zarmútilo a povedal: „Zabili ste ho za to, že ste chceli majetok, ktorý mal“ a predniesol tento verš Usámovi. Usáma prorokovi povedal: „Posol boží, popros pre mňa Boha o odpustenie.“ Prorok povedal: „A čím mám ospravedlniť (u Boha) to, že Mirdás povedal: Niet boha okrem Boha (ako mám odôvodniť to, že ste zabili nevinne niekoho, kto v Boha veril a proti vám nebojoval)?“ Usáma, pokračujúc v rozprávaní príhody, povedal: „Prorok poslednú vetu toľkokrát opakoval, až som si želal, aby som sa stal muslimom až v ten deň (želal si, keby nebol predtým nikam šiel a keby bol prijal islam len v tú chvíľu, aby sa nedopustil toho, čoho sa dopustil). Potom pre mňa posol poprosil o odpustenie a povedal mi: "Osloboď veriaceho otroka spod otroctva, aby si to odčinil.“ Podľa spôsobu, akým prorok požiadal Usámu, aby svoje previnenie odčinil, je zrejmé, že ľudia z Fadaku viedli proti muslimom boj a chovali voči nim zjavné nepriateľstvo.
Nevyrovnajú sa (v odmene) tí z radov veriacich, ktorí ostali sedieť doma s výnimkou tých, ktorí sú boja neschopní, tým, ktorí sa usilovať o cestu, ktorú Boh určil, majetkom svojím i dušami svojimi (samými sebou) . Boh uprednostnil (v odmene i vo svojej spokojnosti) o jeden stupeň (majú u Boha vyššie miesto o jeden stupeň) tých, ktorí sa snažili majetkami svojimi a dušami svojimi (samými sebou) , pred tými, ktorí ostali doma. A všetkým Boh sľúbil dobro (v každom prípade všetkým, ktorí v Boha veria, Boh sľúbil dobrú odmenu i keď by bola od veriaceho k veriacemu v určitých ohľadoch a stupňoch odlišná) . A Boh uprednostnil (v odmene i vo svojej spokojnosti) tých, ktorí sa snažili, pred tými, ktorí ostali sedieť doma (napriek tomu, že boli bojaschopní a neboli ospravedlnení od účasti na boji) , obrovskou odmenou, (95)
(95): Boh v Koráne ľuďom objasňuje, že nielenže raj a peklo existujú, ale obe sa delia ešte na mnoho stupňov. Raj sa stupňuje od dobrého k lepšiemu, ešte lepšiemu, atď., a peklo sa stupňuje od zlého k horšiemu, ešte k horšiemu, atď.Toznamená, že aj odmena za dobré skutky ako aj trest za zlé skutky sa tiež stupňuje. Záleží zrejme na mnohých faktoroch, ako napríklad na druhu skutku a veľkú rolu tu zohráva aj úmysel, viera a iné.
Stupňami Ním (Bohom) udelenými (táto obrovská odmena, posunie takéhoto veriaceho o jeden, dva alebo viac stupňov smerom k tým najvyšším stupňom raja) a odpustením a milosťou (okrem spomenutej odmeny sa týmto veriacim od Boha dostane aj odpustenie a milosť) . A Boh je odpúšťajúci a milostivý.
Tým, ktorých anjeli berú zo života pozemského (odnímajú ich duše z tela v čase, keď smrť nastáva) a ktorí sami sebe ukrivdili, (títo anjeli) povedia (pýtajú sa ich) :„Ako ste na tom boli (ako to vyzeralo s vaším pozemským životom, s vašou vierou a dodržiavaním náboženstva) ?“ Povedia (tí, ktorí umierajú a ktorých anjeli zo života pozemského berú) : „Boli sme slabí na zemi (boli sme slabí a nemohli sme nič robiť, aby sme si svoju vieru uchránili a svoje náboženstvo dodržiavali) “. Povedia (im anjeli) : „A či nebola Božia zem (zem, ktorú Boh stvoril) rozsiahla, aby ste na nej emigrovali?“. (Anjeli sa ich spýtajú: A či nebola zem, ktorú Boh stvoril a na ktorej ste žili, dostatočne rozsiahla, aby ste emigrovali na iné miesto, kde by vám nemohli ublížiť a kde by ste mohli svoje náboženstvo dodržiavať?. To, čo vravíte, sú len čisté výhovorky.) Tých (ktorí tak konali a ktorí sa na podobné výhovorky vyhovárali) útočišťom bude peklo (v živote konečnom a večnom) . A je to veru zlý koniec. (97)
(97):Tento verš bol zoslaný v súvislosti s niektorými ľuďmi v Mekke, ktorí tvrdili, že sú muslimovia, ale neemigrovali z Mekky do Mediny, keď ich Boh v Koráne a následne aj prorok Muhammad k tomu vyzval. Títo ľudia navonok prejavovali islam, ale vo vnútri boli plní pokrytectva. Keď nastala bitka Badr, šli spolu s tými z Mekky, ktorí odmietali uveriť, do boja proti muslimom a v boji zahynuli. Verš opisuje chvíle, v ktorých títo pokrytci umierali a aké boli prvé otázky, na ktoré boli po svoje smrti opýtaní.
S výnimkou tých slabých z radov mužov, žien a detí, ktorí sa na nič nezmôžu a ktorí nenachádzajú žiadnu cestu (nenachádzajú spôsob, ako by sa spod vlády tých, ktorí odmietli uveriť, vymanili, nemajú síl ani prostriedky, aby emigrovali a nemali ani miesto, kam by šli; Takých sa výstraha pred peklom a zlým koncom netýkala, pokiaľ pretrvávali dôvody, pre ktoré emigrovať nemohli) ,
Tým azda Boh prepáči (posúdi, v akej situácii boli a či skutočne emigrovať nemohli) . A Boh je prepačujúci a odpúšťajúci.
Kto emigruje za vec, ktorú Boh určil, nájde na zemi veľa útočíšť a nekončiacich priestorov (nájde voľný priestor, v ktorom môže žiť, pracovať, zarábať a voľne vyznávať svoje náboženstvo) . A kto vyjde zo svojho domu, emigrujúc k Bohu a k jeho poslovi (Muhammadovi) a potom ho zastihne smrť, toho odmena je u Boha (kto by emigroval, aby splnil svoj záväzok voči Bohu a jeho poslovi Muhammadovi v dodržiavaní viery a náboženstva a predtým než by sa dostal ku konečnému cieľu svojej emigrácie, by zomrel, tomu Boh dá za jeho cestu celú odmenu, ako keby bol doputoval ku svojmu cieľu a naplnil cieľ svojej cesty) . A Boh je veru odpúšťajúci a milostivý. (100)
(100): Abdulrahmán Bin Avf, jeden z prorokových spoločníkov, ktorí emigrovali z Mekky do Mediny, vždy písal ľuďom v Mekke, ktorí neemigrovali, verše Koránu, ktoré boli zoslané a ktoré sa týkali aj ich. A tak im napísal aj verš 4:97, ktorý hovoril o tých, ktorým anjeli odnímajú duše a ako títo ukrivdili sami sebe tým, že neemigrovali. Keď si to muslimovia v Mekke prečítali, Habíb Bin Damra Al Lajsí, ktorý bol už starcom vo vysokom veku, povedal svojim synom: "Odneste ma, pretože ja nepatrím medzi slabých a dobre poznám aj cestu (z Mekky do Mediny). A tak ho jeho synovia odniesli na nosidlách a nasmerovali do Mediny. Po ceste však zomrel.Tosa dostalo k prorokovým spoločníkom v Medine, ktorí na to povedali: "Keby bol došiel až do Mediny, jeho odmena by bola väčšia. Boh však o tomto mužovi zoslal tento verš, v ktorom ostatným oznamuje, že kto by emigroval, aby chránil svoje náboženstvo, toho Boh odmení podľa úmyslu a nie podľa toho, či sa nakoniec dostal na miesto a k cieľu, ku ktorému sa chcel dostať.
Ak by ste cestovali po zemi, nebude pre vás hriechom, ak by ste skrátili modlitbu (obednajšia, poobednajšia a večerná modlitba sa skracuje na polovicu a modlitba po západe slnka o jednu časť) , pokiaľ by ste sa báli, že by vás mohli vystaviť skúške (a snažiť sa vás od vášho náboženstva odvrátiť) tí, ktorí odmietli veriť. (Ak by ste cestovali a nemali by ste pocit bezpečia a báli by ste sa, že ak by niekto zistil, že sa modlíte, mohol by začať na vás vyvíjať nátlak alebo vás trápiť, aby ste sa svojho náboženstva vzdali, tak potom môžete povinnú modlitbu skrátiť. V tomto smere islam dokonca povoľuje modliť sa akokoľvek, čo i len v srdci, ak by bol niekto nejakým nebezpečenstvom ohrozený, pozri napríklad verš 2:239) . Verutí, ktorí odmietli veriť, sú pre vás nepriateľmi zjavnými. (101)
(101): Jedného dňa sa Jála Bin Umeja (je to meno jedného muslima) spýtal Omara Bin Al Chattába (neskôr druhého kalifa po smrti proroka Muhammada a jeden z najbližších spoločníkov proroka Muhammada): „Boh hovorí (v tomto verši) "pokiaľ by ste sa báli“ a ľudia sú už dnes v bezpečí, platí povolenie skracovať modlitbu aj naďalej?" Omar odpovedal: „Čudoval som sa tomu tak ako ty, preto som sa na to spýtal proroka Muhammada a on mi povedal: "Je to dobrodenie, ktoré vám Boh dal, tak prijmite jeho dobrodenie.“ Toznamená, že skracovanie modlitby počas cestovania je uľahčením pre ľudí, ktoré im Boh povolil, preto bude platiť vždy, keď človek cestuje. Nasledujúci verš vysvetľuje spôsob výkonu skrátenej modlitby v prípade vojny alebo ak by muslim pociťoval nebezpečenstvo.
Ak by si bol medzi nimi (ak by si bol, Muhammad, s muslimami v momente, keď by sa chceli modliť skrátenú modlitbu) a zvolal by si ich na modlenie, tak nech sa časť z nich (z muslimov) postaví s tebou k modleniu a nech si vezmú svoje zbrane. (Nech sa muslimovia rozdelia na dve časti. Jedna bude strážiť a druhá sa bude modliť. Obe skupiny majú mať pritom svoje zbrane po ruke. Tá, ktorá stráži, aj tá, ktorá sa modlí. Je to opatrenie ustanovené na to, aby neboli muslimovia napadnutí počas modlenia.) Potom, ako sa sklonia (tí, ktorí sa s tebou modlia) na zem do polohy sužúdu (a z poklony vstanú) , nech ustúpia dozadu za vás (aby vám strážili tyl pred nepriateľom) a nech príde ďalšia skupina, ktorá sa ešte nemodlila, nech sa pomodlí s tebou a nech si dá (táto ďalšia skupina) pozor a nech si vezme so sebou svoje zbrane. (V tejto skrátenej modlitbe sa muslimovia rozdelia na dve skupiny a postavia sa za tým, kto vedie spoločnú modlitbu. Tov prípade, ak by boli nepriatelia na strane, na ktorej sa muslimovia modlia – smerom ku Kábe. Ak by bol nepriateľ v inom smere, potom sa jedna z týchto dvoch skupín postaví na modlenie za tým, kto modlitbu vedie a druhá skupina sa postaví v smere nepriateľa. Keď prvá skupina ukončí jednu časť modlitby, ktorá sa končí poklonou v polohe sužúdu, potom sa posunie dozadu, zaujme miesto druhej skupiny a druhá skupina, ktorá sa ešte nemodlila, sa posunie dopredu a za osobou, ktorá modlitbu vedie, sa pomodlí aj ona.Takýmto spôsobom sa obe skupiny vystriedajú v modlení aj v strážení. Toplatí, pokiaľ by situácia spoločné modlenie umožnila. Ak by to neumožňovala, potom sa každý muslim pomodlí sám akýmkoľvek spôsobom, ktorý mu daná situácia umožní) . Tí, ktorí odmietli veriť, by si želali, aby ste si prestali všímať svoje zbrane a veci svoje, a tak by mohli na vás zaútočiť naraz jediným útokom (a nad vami zvíťaziť a poraziť vás počas vašej modlitby) . A nebude pre vás hriech, ak by vám dážď spôsoboval nejaké ublíženie alebo ak by ste boli chorí, aby ste položili svoje zbrane (nemali by ste ich priamo pri sebe pri modlení) , ale buďte pritom na pozore. (Ak by vám nosenie zbraní počas modlenia mohlo spôsobiť problémy alebo bolesti, tak ich môžete položiť niekam blízko, ale dávajte veľký pozor, aby ste ich mali po ruke pre prípad, že by vaše zaneprázdnenie modlením vaši nepriatelia využili a zaútočili na vás.) Boh veru pripravil pre tých, ktorí odmietaliveriť, trápenie ponižujúce. (102)
(102): Dôvodom zoslania tohto verša bolo, že prorok Muhammad (p.) spolu s muslimami odišiel z Mediny, aby sa stretol s tými, ktorí odmietali uveriť a ktorí proti muslimom bojovali a chovali proti ním nepriateľstvo. Ozbrojený stret sa mal odohrať v oblasti zvanej Asfán. Keď nastal čas poludňajšej modlitby, prorok s muslimami sa začali modliť. Ich nepriatelia si vtedy povedali: „To bola naša príležitosť, keby sme boli na nich zaútočili, neboli by nás spozorovali, až kým by sme sa nedostali k nim.“ Jeden z radov tých, ktorí odmietli uveriť, povedal: „Oni majú ešte ďalšiu modlitbu, ktorá je pre nich dôležitejšia než ich rodiny a majetky (myslel tým popoludňajšiu modlitbu). Pripravte sa, aby ste na nich počas nej zaútočili.“Vtej istej chvíli však Boh zoslal svojmu poslovi Muhammadovi prostredníctvom anjela Gabriela tento verš, z ktorého sa prorok i muslimovia dozvedeli, čo ich nepriatelia plánovali. Podstata verša spočíva v tom, že učí muslimov, ako sa majú modliť počas boja alebo keď majú strach z niečoho. Muslimovia sa rozdelia na skupiny bez ohľadu na to, či ich je len zopár alebo početná skupina a modlia sa tak, že kým sa jedna modlí, druhá za ňou stojí, stráži a dáva pozor, aby ich nič neprekvapilo.
Keď skončíte modlitbu, spomínajte si na Boha v stoji, v sede i ležiac na bokoch. Keď by ste sa už pokoj pocítili (nič by vám nehrozilo a pocítili by ste bezpečie) , tak konajte už kompletnú modlitbu (keď pominie strach a dôvod, pre ktorý ste modlitbu skracovali, začnite sa znova modliť kompletnú modlitbu, tak ako ste ju predtým, než vzniklo nebezpečenstvo, vykonávali) . Veď modlitba je pre veriacich ako časovaná kniha (modlitba má presne určený čas, v rozmedzí ktorého sa má vykonať a možno ju omeškať, skrátiť alebo vynechať iba v odôvodnených prípadoch) . (103) (103): Modlitba sa vo verši porovnáva k časovanej knihe, ku knihe, kde je presne určené, kedy má nastať čas tej ktorej modlitby. Čas každej modlitby sa každým dňom posúva, je premenlivý zo dňa na deň. Avšak z roka na roka je tento čas v konkrétny deň rovnaký. Časovanú knihu možno prirovnať ku kalendáru, v ktorom sa dĺžka dňa a noci síce mení zo dňa na deň, avšak počet dní a ich poradie sa nemení.
Nestrácajte (muslimovia) odvahu na sledovanie týchto ľudí. (Ľuďmi sa tu myslia bojovníci z kmeňa Qurejš, ktorí odmietali uveriť v posolstvo posla a proroka Muhammada a ktorí muslimom ubližovali, úklady proti nim strojili a vysielali výpravy s cieľom muslimov úplne zničiť. Najhoršia z nich bola výprava opísaná v 33. kapitole vo veršoch 9 a v nasledujúcich veršoch) . Ak cítite bolesti, tak aj oni cítia bolesti podobne, ako vy bolesti cítite, vy (muslimovia) ale dúfate od Boha v to, v čo oni nedúfajú. (Tak ako vy cítite bolesti z toho, čo vás v boji zastihlo, bolesti cítia aj vaši nepriatelia, všetci ste ľuďmi. Rozdiel medzi vami a nimi je však v tom, že vy dúfate, že za tieto bolesti, toto utrpenie, snahu a trpezlivosť získate Božiu spokojnosť a odmenu, ale oni nemajú v čo dúfať.Takže sa nevzdávajte a keď by ste aj boli nútení bojovať, majte na pamäti, že aj toto utrpenie má svoju cenu a hodnotu a nevyjde nazmar.) A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva. (104)
(104): Ako uvádza Al Qurtubi (jeden z významných učencov z oblasti islamských vied zaoberajúcich sa výkladom Koránu), tento verš bol zoslaný po bitke Uhod. Vtedy muslimovia prehrali a tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietali uveriť a proti muslimom bojovali, sa vracali do Mekky. Po ceste si však začali vyčítať, prečo muslimov úplne nepobili keďže mali na to príležitosť. Preto sa rozhodli vrátiť sa. Keď sa to prorok Muhammad (p.) dozvedel, požiadal muslimov, ale iba tých, ktorí sa bitky Uhod zúčastnili, aby šli s ním na miesto nachádzajúce sa v blízkosti Mediny, kde by týchto nepriateľov vyčkali. Muslimovia, ktorí sa bitky zúčastnili, však boli unavení a doráňaní a zrejme sa im veľmi do boja nechcelo. TuBoh zoslal tento verš, v ktorom im hovorí, aby nestrácali odvahu a aby šli s prorokom a sledovali vojsko nepriateľov. Okrem toho im Boh pripomenul, že nie sú sami len tí, ktorí utrpeli v boji zranenia a ktorí pociťujú bolesti, ale aj v radoch ich nepriateľov sú mnohí ranení a pociťujú tie isté bolesti, napriek tomu sa ale vracajú na bojisko. Ďalej im Boh pripomenul, že oba tábory, tí, ktorí odmietli uveriť a tí, ktorí uverili, pociťujú bolesti, ale veriaci dúfajú, že za to dostanú odmenu od Boha a tí, ktorí odmietli uveriť, v žiadnu odmenu od Boha dúfať ani nemôžu. Ako keby im Boh hovoril, že nech sa zmôžu a nech sa postavia proti vojsku nepriateľa a On im za to pomôže a odmení ich náležitou odmenou. V skutočnosti neskôr, keď muslimovia vyrazili a unavení sa utáborili, pripravujúc sa na boj, tí, ktorí odmietli uveriť, si to náhle rozmysleli, uspokojili sa s výhrou, ktorú dosiahli v prvom boji a vrátili sa do Mekky z obavy pred tým, že by už v druhom boji mohli byť porazení. Takže muslimovia, ktorí šli s prorokom, získali sľúbenú odmenu a nemuseli nakoniec ani bojovať.
My sme ti (Muhammad) zoslali dole Knihu (Korán) s pravdou, aby si rozhodoval medzi ľuďmi podľa toho, čo ti Boh ukázal. A za nečestných sa nikdy nespor (nečestných nikdy nezastupuj a nezastávaj sa ich) . (105) (105): Jedného dňa v Medine muž menom Túma Bin Iberaq ukradol štít ďalšiemu mužovi, ktorý sa volal Qutáda Ibn Al Númán. Štít bol vo vreci, v ktorom bola múka.Vrece ale bolo prepichnuté, a tak sa múka sypala cez dieru vo vreci na zem po celú cestu až k domu Túmu. Túma však potom vrece so štítom vzal k jednému židovi, ktorý žil v Medine a ktorý sa volal Zejd Bin Al Sumeir. Majitelia štítu onedlho začali štít hľadať u Túmu, nič ale u neho nenašli a on im odprisahal na Boha, že ho nevzal a že o ňom nič nevie. Majitelia štítu ale Túmovi nedôverovali. Keď si však náhle všimli pás múky, ktorý sa z vreca vysypal, šli po tejto stope, ktorá ich doviedla znova k Túmovi. Nakoľko ale Túma už predtým prisahal, že štít nevzal a ani o ňom nič nevie, majitelia štítu stopu sledovali ďalej, až kým nedošli k domu Zejda. Keď Zejda chytili, ten im povedal: „Štít mi dal Túma Bin Iberaq“. Túto skutočnosť Zejdovi dosvedčili i ďalší židia. Členovia kmeňa, z ktorého Túma pochádzal, si však povedali: „Poďme za poslom Božím (za prorokom Muhammadom).“ Keď došli k prorokovi, porozprávali mu celú udalosť trochu inak, než ako sa skutočne odohrala a požiadali ho, aby sa ujal obhajoby ich človeka, teda Túmu a aby viedol spor na jeho obhajobu a povedali mu: „Ak by si nášho človeka neobhajoval, je stratený, bude odhalený a žid bude oslobodený.“ Prorok Muhammad sa pripravil na to, aby Túmu obhajoval, pretože sa domnieval, že pravda je na jeho strane a že Zejd by mal byť potrestaný za krádež. Vtedy mu však Boh zoslal tento verš, v ktorom ho upozorňuje, aby nebránil a nesporil sa za človeka, ktorý bol nečestný a ktorý štít skutočne ukradol. S týmto príbehom sú spojené verše 105 až 116 tejto kapitoly. Boh v nich okrem iného poukazuje na to, že človek by nemal rozhodovať a ani nikoho brániť, pokiaľ sa sám neuistí a nepresvedčí o pravde. A pokiaľ by zistil, že niekto klame, nemal by sa ho v žiadnom prípade zastať, ale o ňom podľa pravdy a spravodlivosti rozhodovať.
A pros Boha o odpustenie. Veď Boh je odpúšťajúci a milostivý (odpustí ti a milosť Svoju na teba zošle) .
A nespor sa za tých, ktorí zrádzajú svoje duše (nezastávaj sa takých, ktorí sa zrady dopúšťajú sami voči sebe tým, že iným krivdia, a tak naberajú a hromadia sami na seba krivdy a hriechy, ktoré ich nakoniec možno až do pekla dostanú) . Veď Boh nemá rád toho, kto by bol zradcom hriešnym.
Snažia sa skryť pred ľuďmi a nesnažia sa skryť pred Bohom (spomenutý typ ľudí sa vždy snaží skrývať to, čo koná a plánuje, pred ľuďmi z obavy pred nimi, pričom ale nemyslí na Boha, ktorý vie o všetkom, o čom premýšľajú a čo konajú a ktorého by sa takíto ľudia mali v prvom rade obávať) a pritom On (Boh) je s nimi (dostáva sa Mu všetko, o čom premýšľajú, čo hovoria a konajú) , keď sa v tajnosti rozhodujúo tom, čo budú hovoriť, s čím On nesúhlasí (keď potajomky plánujú, ako obvinia nevinného a ako si krivé svedectvá pripravujú) . A Boh to, čo konajú, obklopuje (svojou mocou a znalosťou) .
Hľa, vy ste sa sporili za nich v živote najnižšom (bránili ste ich v živote pozemskom a sporili ste sa za nich a obhajovali, aj keď ste vedeli, že pravdu nemajú a že sa krivdy dopustili) , kto sa ale za nich bude sporiť pred Bohom v deň zmŕtvychvstania (kto sa v ten deň odváži ich pred Bohom, ktorý o všetkom vie, obhajovať) , alebo kto bude ten, na koho sa budú môcť vtedy spoľahnúť (že sa ujme ich obrany, podobne ako sa jej ujal v živote pozemskom) ? (Nik sa na to v ten deň neodváži.)
Kto by vykonal niečo zlé alebo by ukrivdil svojej duši, ale potom by o odpustenie Boha poprosil, spozná, že Boh je odpúšťajúci a milostivý (odpustí mu to) .
A kto spácha hriech (zapíše sa mu k jeho skutkom) , tak ho pácha proti svojej duši (hriech sa zapíše tomu, kto ho spáchal a získal, a nie niekomu inému) . A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva.
Kto by sa dopustil omylu alebo hriechu a potom by z neho obvinil nevinného, ten bude niesť ako bremeno klamstvo a hriech zjavný (ten, kto by nevinného obvinil z činu, ktorý sám spáchal, ponesie všetky následky svojho klamstva i hriech spojený s týmto činom) .
A nebyť Božieho dobrodenia tebe daného (Muhammad) a Jeho milosti (dobrodením a milosťou sa tu myslí skutočnosť, že Boh v týchto veršoch proroka Muhammada upozornil na omyl, ktorého sa takmer dopustil, keď sa nechal ovplyvniť ľuďmi z Túmovho kmeňa, ktorí chceli, aby sa prorok vinného Túmu zastal) , bola by sa skupina z nich pokúsila zviesť ťa do bludu (tým, že by prehovorili proroka postaviť sa na stranu Túmu proti Zejdovi) a pritom by (tým) len svoje duše do bludu zvádzali. A v ničom by ti neuškodili. (Týmto činom by Túma a jeho ľudia zviedli do bludu len sami seba a prorokovi by neboli v ničom uškodili, pretože Boh ho chráni a príkladom tejto ochrany je, že ho na celú vec upozornil.) A Boh ti zoslal (Muhammad) Knihu (Korán) a múdrosť a naučil ťa to, čo si predtým nevedel. A dobrodenie Božie tebe dané je veru obrovské.
Niet dobra vo veľkej časti tajných hovorov, ktoré medzi sebou vedú (nič dobrého neschádza z rozhovorov, ktoré spomenutí ľudia medzi sebou vedú, pretože tým sledujú niekomu ublížiť) , okrem tých, v ktorých by prikázali milodar alebo chvályhodnú vec alebo nápravu vzťahov medzi ľuďmi. (Tajné rozhovory prinesú prospech a dobro len tomu, kto prostredníctvom nich nabádal alebo prikazoval ľuďom pomáhať iným finančne alebo by nabádal ľudí na chvályhodné správania a veci alebo by sa tak snažil udobriť a napraviť vzťahy ľudí, medzi ktorými vládnu spory a hádky.) A kto by tak konal (kto by potajomky nabádal k dobru) , sledujúc tým spokojnosť Božiu, tomu dáme odmenu obrovskú.
A kto by sa postavil proti poslovi (Muhammadovi) potom, ako sa mu (tomuto človeku) ukázalo správne usmernenie (potom, ako sa presvedčil, že posolstvo posla Muhammada od Boha skutočne pochádza) a nasledoval by inú cestu než cestu veriacich (bude sa správať inak, než ako to od neho jeho viera vyžaduje) , toho necháme nasledovať to, čo nasledoval (nebudeme mu brániť v tom, aby nasledoval cestu, ktorú si sám zvolil, aj keď by bola nesprávna) a dámemu horieť v pekle. (Keďže Boh takémuto človeku pomohol k správnemu usmerneniu a on ho aj napriek tomu nenasledoval a odklonil sa od neho, sám ponesie následky svojho správania a postihne ho sľúbené trápenie) . A je to veru zlý koniec.
Boh neodpustí, aby bolo k Nemu čokoľvek pridružené a odpustí mimo (okrem) toho, komu chce (čo chce) . A kto by k Bohu pridružil, ten zblúdil v blude ďalekom (dostal sa vo svojom blúdení veľmi ďaleko) .
Oni (tí z Arabov, ktorí k Bohu pridružovali) vzývajú mimo Neho (mimo Boha) len modly ženského pohlavia (vzývali popri Bohu modly, ktoré sami vyrobili, ktorým dávali ženské mená a o ktorých tvrdili, že ich k Bohu približujú alebo že sa ich u Boha zastanú) . A oni vzývajú len satana vzbúreného (tým, že tieto modly vzývajú, nevzývajú Boha, ale plnia to, čo im satan, ktorý sa proti príkazu svojho Pána vzbúril, našepkával) .
Boh ho (satana) preklial. A satan povedal: „Vezmem si z tých, ktorí sú Tebe odovzdaní, časť určenú“, (Satan Bohu sľúbil, keď mu Boh povolil ostať na zemi až do dňa zmŕtvychvstania, že sa bude snažiť podmaniť si určenú časť ľudí, ktorí v Boha veria a Jemu sa odovzdali, a to tak, že im bude našepkávať, aby v Boha neverili alebo aby k Nemu niečo pridružovali. Tým sa chcel satan pomstiť Adamovi, o ktorom si myslel, že bol príčinou toho, že sa do pekla dostal. A tak by satan so sebou vzal do pekla určitú časť ľudí, ktorí ho v živote pozemskom nasledovali.)
„A uvediem ich (spomenutú časť ľudí) do bludu a nechám ich dúfať (nechám ich dúfať v márne a nepravdivé predstavy a sľuby) a budem im prikazovať (rôzne príkazy) , a tak budú odrezávať uši dobytku, a budem im prikazovať (rôzne príkazy) , a tak budú meniť to, čo Boh stvoril“. Kto si satana bude brať ako dôverníka mimo Boha (bude poslúchať satanovo našepkávanie a bude nasledovať to, čo mu satan poručí a zanechá Boha i to, čo ľuďom prikázal a na Boha prestane myslieť) , ten prehral prehru zjavnú. (119)
(119): Tento verš nám možno hovorí o tom, čo sa dnes deje a čo sa bude v budúcnosti zrejme diať. Čo má symbolizovať odrezávanie alebo odsekávanie uší dobytka, o tom sa môžeme zatiaľ len dohadovať, avšak čo symbolizuje meniť to, čo Boh stvoril, sa nám už javí v dnešnej dobe ako blízka realita. Ak si uvedomíme, ako Boh stvoril živé tvory na zemi, zistíme, že každý tvor má určitú genetickú štruktúru, ktorú mu Boh určil a ktorá určuje jeho vývoj od momentu počatia až do narodenia, resp. celé štádium jeho vzniku. Ak sa genetická štruktúra zmení pod vplyvom zásahu čohokoľvek, teda pod vplyvom nielen vnútorných, ale aj vonkajších faktorov, celý vývoj sa začína meniť a vyvinie sa niečo, čo sa pôvodnému živému tvoru možno už nebude ani podobať. Čo všetko takéto genetické pokusy v budúcnosti prinesú, nevieme, ale jedno je isté, že otvárajú pred človekom veľmi nebezpečnú oblasť, o ktorej len málo vieme.
Sľubuje im (satan týmto ľuďom sľubuje) a necháva ich dúfať (že získajú to, čo im sľubuje) . A satan im verunesľubuje nič iné než klam (satan spomenutých ľudí navádza k tomu, aby menili to, čo Boh stvoril, sľuboval im všemožné a nechával ich dúfať v to, čo všetko tým získajú, ale to, čo satan človeku sľubuje, sú len plané klamstvá) ,
Ich (ľudí spomenutých v predchádzajúcich veršoch) útočišťom bude peklo, pred ktorým nenájdu, kam utiecť (ostanú v ňom a nebude kam z neho utiecť, pokiaľ ich Boh z neho neoslobodí) .
Tí, ktorí uverili a dobré skutky konali, tým dáme vojsť do záhrad, pod ktorými tečú rieky, budú v nich naveky vekov. Je to sľub od Boha pravdivý. A čie slová môžu byť pravdovravnejšie než Božie. (Čie slová už môžu byť pravdivejšie než slová Toho, kto všetko stvoril a kto má moc nad všetkým?)
Nebude podľa vašich želaní (muslimovia) a ani podľa želaní Ľudí Knihy. (Nie podľa želaní ľudí sa niekto stane veriacim alebo neveriacim a ani podľa želaní muslimov či nemuslimov sa niekomu dostane Božia odmena, trest, raj alebo peklo) . Kto vykoná zlo, bude mu odplatené (a bude niesť následky takéhoto konania) , a nenájde sám pre seba mimo Boha (žiadneho) dôverníka a ani pomocníka a podporovateľa. (123)
(123): Jedného dňa za čias posla a proroka Muhammada sa muslimovia a Ľudia Knihy, teda židia a kresťania, začali sporiť. Ľudia Knihy povedali: „My sme na správnejšej ceste než vy, náš prorok prišiel pred vaším a naša Kniha bola zoslaná pred vašou a my sme oprávnenejší Bohom než vy.“ Muslimovia im na to povedali: „My sme na správnejšej ceste než vy a oprávnenejší Bohom, pretože náš prorok bol poslaný ako posledný spomedzi všetkých prorokov a naša Kniha ruší všetky Knihy, ktoré boli pred ňou zoslané.“ A tak Boh zoslal tento verš i ďalšie tri verše, ktoré po ňom nasledujú.
Kto by konal nejaké dobré skutky, či už by šloo jednotlivca mužského pohlavia, alebo o jednotlivca ženského pohlavia (bez ohľadu na pohlavie a vek) a bol by pritom veriaci, tí (muži a ženy) vojdú do raja a nebude im ukrivdené ani o veľkosti ryhy na datľovej kôstke.
Čie náboženstvo môže byť lepšie než toho, kto obrátil svoju tvár k Bohu a pritom dobro konal a nasledoval cestu Abraháma, ktorý bol Bohu verný (priklonený ku skutočnej viere) ? A Boh učinil Abraháma blízkym k Sebe (Boh si obľúbil proroka Abraháma) .
Bohu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh všetko obklopuje (svojou mocou a znalosťou) .
Žiadajú ťa (Muhammad) o vysvetlenie ohľadom žien (muslimovia sa ťa pýtajú, Muhammad, na ustanovenia týkajúce sa žien) . Povedz (im, Muhammad) : „Boh vám vysvetlí (v týchto veršoch) , na čo sa ohľadom nich pýtate, (a okrem toho) i to, čo je vám povedané (v iných veršoch) v Knihe (v Koráne) o sirotách ženského pohlavia, ktorým nedávate to, čo bolo pre ne určené (ich povinný podiel z dedičstva) a s ktorými sa chcete oženiť (adresátmi sú poručníci, ktorí by sa mali o tieto siroty starať) a (vysvetlí vám i ustanovenia) o tých deťoch, ktoré považujete za slabé (ako sa máte správať k tým deťom, ktoré sú ešte slabé a ktoré ešte nedospeli) , a (ustanovenia určujúce) to, aby ste sa zachovávali voči sirotám spravodlivo“ . A akékoľvek dobro by ste urobili, Boh o tom všetko vie. (127)
(127): Podstata verša spočíva v tom, že Boh prikazuje muslimom, aby dávali ženám – sirotám dedičský podiel, ktorý im podľa Koránu prináleží. A nech im poručníci nezakazujú vydávať sa alebo nech sa sami s nimi neženia len preto, aby ich o toto dedičstvo obrali.Takisto majú byť zachované i dedičské podiely detí, ktoré ešte nedospeli, aby svoje dedičstvo neskôr prevzali a starali sa oň samy. Predtým než boli zoslané ustanovenia Koránu ohľadom dedičstva, ženy a deti nič nededili a nemali žiaden podiel z dedičstva, dedili len dospelí muži. Až v Koráne sa ustanovil povinný podiel z dedičstva ženám a deťom. Na záver verša Boh tieto zásady potvrdzuje tým, že prikazuje muslimom, aby sa spravodlivo správali voči sirotám, nakoľko tie nemajú nikoho, kto by ich záujmy hájil. A ktokoľvek by sa o siroty staral a pomáhal by im, Boh o tom vie.
Ak by sa nejaká žena obávala spurnosti alebo nevšímavosti (zo strany) svojho manžela, tak nie je prenich (pre oboch manželov) hriechom, ak by sa navzájom zmierili (aj keď by si celý problém medzi sebou vyriešili vzájomnými ústupkami) . A zmierenie je lepšie (než rozchod) . A v duši je veľká lakomosť prítomná (lakomosť je jednou z existujúcich vlastností človeka) . A ak budete dobro konať a budete bohabojnými, tak Boh o tom, čo konáte, dobre vie. (128)
(128):Verš bol zoslaný v spojitosti s určitou situáciou, ktorá v manželstve môže nastať.Verš 34 tejto kapitoly upravil spôsob riešenia sporov medzi manželmi, pokiaľ by bola manželka tá, kto spor zapríčinil.Tento verš zasa upravuje situáciu, pri ktorej by bol pôvodcom sporu manžel. Ak by sa nejaká žena obávala, že ju manžel už nemá rád pre akúkoľvek príčinu, čo by mohlo viesť až k tomu, že si ju prestane všímať alebo že sa dokonca s ňou rozvedie (rozvod sa pritom v islame, tak ako povedal prorok Muhammad (p.), považuje za najhoršiu z nezakázaných vecí), tak nezhreší, ak by si svoj vzťah s manželom upravila a zmierila by sa s ním i za cenu ústupku v niektorých svojich právach, ktoré voči nemu mala. Ako príklad možno uviesť manželku, ktorá by dlhodobo bola taká chorá, že by už nedokázala plniť žiadnu zo svojich povinností a manžel by to nedokázal po určitej dobe zniesť alebo vydržať.Takáto manželka by sa oprávnene mohla obávať, že by sa manžel s ňou mohol rozviesť a oženiť sa s inou ženou. V tomto prípade by sa mohla s manželom napríklad dohodnúť, že pokiaľ by sa s ňou nerozviedol a ostala by jeho manželkou aj naďalej, tak sa voči nemu vzdáva väčšiny svojich práv s tým, že sa o jej živobytie postará a z času načas sa jej bude venovať. Nakoľko islam povoľuje mužovi mať uzavreté aj dve manželstvá súčasne, manžel s prvou manželkou zotrvá v manželstve, ale zároveň sa ožení s druhou manželkou, s ktorou by žil normálny manželský život. V takomto prípade sa predišlo možným sporom alebo rozvodu manžela s prvou manželkou v tom zmysle, že táto manželka by neostala sama opustená a prípadne finančne odkázaná len na určitú podporu, ale mala by stále manžela, ktorý by sa o ňu, aj keď len čiastočne, staral. Zároveň by sa vyriešilo aj trápenie manžela, keďže svoju prvú manželku v tiesni neopustil a na strane druhej žije normálny a plnohodnotný život s druhou manželkou. V skutočnosti, pokiaľ by manžel dokázal vytvoriť určitý pozitívny vzťah medzi oboma manželkami, nemusí medzi nimi vždy vládnuť len napätie a rivalita. Verš teda preferuje uzmierenie medzi manželmi, ale len v tom prípade, ak by spoločne dospeli k riešeniu, ktoré by bolo prijateľné pre oboch. Verš sa končí tým, že veriacich upozorňuje, že Boh dobre vie o všetkom, čo konajú a o čom premýšľajú a ak budú dobro konať, tak im to dobrom odplatí.
Nikdy nebudete vládať (nikdy sa vám nepodarí) byť spravodliví medzi vašimi ženami, aj keby ste boli opatrní. (Každý, kto by mal viac než jednu manželku, musí vopred vedieť, že ku všetkým súčasne nikdy spravodlivý nebude, aj keby sa o to akokoľvek snažil. Vždy bude niektorá z nich uprednostnená v niečom na úkor ostatných.) Neodkláňajte sa teda úplným odklonením od niektorej z nich (k ostatným) , aby ste ju nenechali visieť (sklamanú, zanedbávanú a utrápenú, nevediac, čo má so sebou robiť a kam vlastne patrí) . (Treba vždy dbať na to, aby bol manžel ku všetkým, ako sa to len dá, spravodlivý a aby nedával prednosť jednej manželke pred druhou, iba že by sa na tom vopred manžel s dotknutou manželkou dohodli.) A ak sa budete snažiť o nápravu (krívd, ktorých ste sa dopúšťali alebo ktorými ste sa previnili voči niektorej z nich) a budete bohabojní (a spravodliví medzi nimi) , tak Boh je odpúšťajúci a milostivý (odpustí vám a zmiluje sa nad vami) .
A ak by sa rozišli, Boh každému z nich pomôže a dá zo svojej hojnosti. (Ak by sa manželia rozhodli pre rozvod v dôsledku sporu, ktorý medzi sebou nedokázali vyriešiť (verš 128) alebo preto, že manžel mal viac než jednu manželku a uprednostňoval niektorú z nich nad rámec únosnosti pre rozvádzajúcu sa manželku a takýto rozvod by nesprevádzala žiadna krivda zo strany niektorého z rozvádzajúcich sa manželov voči druhému, tak Boh im pomôže a dá im zo svojej hojnosti toľko, aby sa mohol každý z nich zaobísť bez toho druhého.) A Boh všetko obsiahol (svojou znalosťou i štedrosťou) a múdrosťou oplýva.
Bohu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A odkázali sme tým, ktorým bola daná Kniha pred vami (židom a kresťanom) i vám (muslimovia) : „Bojte sa Boha (a buďte bohabojní) “. A ak budete odmietať vieru, tak (vedzte, že) Bohu (i tak) náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi (bez ohľadu na to, či uveríte, alebo nie, nič nezmeníte na skutočnosti, že Bohu všetko náleží) . A Boh nepotrebuje nikoho (nepotrebuje pomoc od nikoho a vo všetkom je sebestačný) a Jemu vďaka patrí (za všetko existujúce) .
Bohu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh sám postačí, aby sa na Neho (vo všetkom) spoľahlo.
Keby chcel (Boh) , poslal by vás preč (zo života pozemského) , ľudia, a priviedol by iných (priviedol by na zem alebo stvoril by iných ľudí miesto vás) . A Boh má na to moc (takéto niečo nepredstavuje pre Boha žiadnu prekážku alebo záťaž) .
Kto by (z ľudí) chcel odmenu života najnižšieho (pozemského za svoju vieru a dobro, ktoré v tomto živote koná) , nech vie, že u Boha je odmena života najnižšieho (pozemského) aj posledného (a večného a Boh môže takémuto človeku dať obe odmeny) . (Preto je pre človeka lepšie snažiť sa o obe odmeny než len o tú krátku a dočasnú z nich v tomto živote.) A Boh všetko počuje a všetko vidí.
Vy, ktorí ste uverili, buďte ľuďmi uskutočňujúcimi spravodlivosť (riadiacimi sa ňou a neochvejnými pri jej dodržiavaní a nastolovaní) , svedčiacimi pre Božiu spokojnosť, aj keď (by ste svedčili) sami proti sebe, alebo proti rodičom, alebo proti blízkym. (Keď svedčíte, svedčte spravodlivo a pravdivo, aj keby sa toto svedectvo týkalo vás, vašich rodičov, príbuzných alebo kohokoľvek blízkeho vášmu srdcu.) Nech by šlo (o osobu, v prospech ktorej by ste mali svedčiť) o bohatého (dôvod, prečo by ste sa ho obávali) alebo chudobného (dôvod, pre ktorý by vám ho bolo ľúto) , Boh je oprávnenejší o oboch rozhodnúť (čo si zaslúžia, vy sa preto držte zásad spravodlivosti) . (Nech by šlo o akéhokoľvek človeka vplyvného alebo chudáka, tak sa má dodržať spravodlivosť, ktorú Boh prikázal, aby sa dodržiavala v každom prípade. Veta „Boh je oprávnenejší o oboch rozhodnúť“ znamená, že Boh lepšie vie, čo je pre takéhoto bohatého alebo chudobného človeka dobré a Sám ustanovil, že dodržiavanie spravodlivosti je zárukou spokojnosti všetkých strán, ale predovšetkým Božej spokojnosti.) Preto nenasledujte (žiadne) túžby a neuprednostňujte ich pred tým, že by ste boli spravodliví. A ak prekrútite svedectvá alebo ich odmietnete, tak Boh o tom, čo konáte, dobre vie (ak by sudca alebo svedok prekrútil svedectvá alebo ak by svedok odmietol svedčiť alebo sudca jeho svedectvo odmietol v rozpore so zásadou spravodlivosti, tak nech vie, že Boh dobre vie o všetkom, čo sa deje) . (135)
(135): Dôvodom zoslania tohto verša bolo, že jedného dňa dvaja muži, jeden bohatý a druhý chudobný, sa nezhodli a svoj spor predložili prorokovi Muhammadovi (p.). Prorok sa priklonil k rozhodnutiu v prospech chudobného, pretože sa nazdával, že chudobný by nemohol bohatému ukrivdiť. Boh však svojmu prorokovi zoslal tento verš, v ktorom veriacim prikazuje, aby sa báli len Jeho a aby svedčili spravodlivo, aj keď by šlo o nich samých, o ich rodičov alebo príbuzných. Zároveň ale prikazuje tým, ktorí rozhodujú, aby rozhodovali spravodlivo bez ohľadu na svoje pocity k niektorému zo sporových strán. Korán v tomto verši v podstate deklaruje zásadu spravodlivosti tak na strane svedkov, ako aj na strane sudcov pri rozhodovaní sporov.
Vy, ktorí ste uverili, verte v Boha a Jeho posla (Muhammada) a v Knihu (Korán) , ktorú zoslal dole (Boh) svojmu poslovi (Muhammadovi) a v Knihu, ktorú zoslal dole predtým (verte aj v to, že nebeské Knihy, ktoré boli predtým zoslané, boli zoslané Bohom) . (Dnes z nich už máme len Tóru a Evanjelium, vo význam a výklade ktorých však ľudia v dobe ešte pred zoslaním Koránu podstatné veci pozmenili.) A kto by odmietol veriť v Boha, v Jeho anjelov, v Jeho Knihy (vo všetky nebeské Knihy) , v Jeho poslov (všetkých poslov, ktorí boli Bohom vybraní, aby Jeho posolstvo ľuďom oznámili, a to od prvého posla po Adamovi až po posledného posla Muhammada) a v Deň posledný (ktorý ukončí život na zemi a ktorý spúšťa proces zmŕtvychvstania) , ten zblúdil v blude ďalekom. (136)
(136): Tento verš bol zoslaný v súvislosti s tým, že jedného dňa po emigrácii muslimov z Mekky do Mediny prišli k prorokovi Muhammadovi tí židia, ktorí konvertovali na islam a prorokovi Muhammadovi povedali: „Posol Boží, my veríme v teba a v tvoju Knihu (Korán) a v Mojžiša a v Tóru a v Uzejra a odmietame veriť v akékoľvek iné Knihy alebo poslov.“ Nato Boh zoslal tento verš, v ktorom objasňuje, že obsah viery je v tom, aby človek veril v Boha v podobe, v akej Boh sám Seba v Koráne opisuje, aby veril v existenciu anjelov a v to, že Boh zoslal Korán ako aj ďalšie Knihy a posolstvá pred ním, ďalej, aby veril v to, že pred poslom a prorokom Muhammadom boli mnohí ďalší poslovia, ktorých poznáme, ale aj takí, o ktorých nič nevieme. Medzi tých, ktorých poznáme napríklad patrí Noe, Abrahám, Mojžiš, Ježiš a posol Muhammad, ktorý bol už pečaťou všetkých posolstiev. Okrem toho obsah viery spočíva aj v tom, aby človek veril, že nastane koniec ľudstva a príde obdobie, v ktorom budú pôvodné ľudské telá znovu zložené, bude s každým telom spojená duša, ktorá v ňom v živote pozemskom bola a každému človeku bude prednesené to, čo v živote pozemskom konal, aby sa za svoje činy zodpovedal.
Tí, ktorí uverili a potom veriť odmietli (potom ako uverili, prestali veriť) a potom znova uverili a potom znova veriť odmietli (potom ako uverili a prestali veriť, zasa začali veriť a vzápätí zasa veriť prestali) a potom svoje odmietnutie viery ešte vystupňovali (nielen že po druhé veriť prestali a vieru odmietli, ale toto svoje odmietnutie aj vystupňovali a prejavovali rôznymi formami) , tým by Boh už viac neodpustil a ani by ich na cestu správnu neusmernil (ide o ľudí, ktorým viera raz vyhovuje, inokedy zasa nie) .
Oznám (Muhammad) radostnú zvesť pokrytcom (nech si z teba robia posmech a nech sa len radujú tomu, čo ich čaká, nech ale vedia) , že je pre nich pripravené trápenie bolestivé (nasledujúce verše uvádzajú niektoré vlastnosti týchto pokrytcov) ,
Tým (pokrytcom) , ktorí si berú dôverníkov z radov tých, ktorí odmietli veriť, a nie z radov veriacich (stýkajú sa s tými, ktorí odmietli uveriť, zdôverujú sa im so všetkým, žiadajú od nich pomoc a nestýkajú sa vôbec s veriacimi) . A či hľadajú u nich (u tých, ktorí odmietli veriť) moc a víťazstvo? Všetka moc a víťazstvo ale Bohu náleží. (Nech si uvedomia túto skutočnosť a nech si aj medzi veriacimi nájdu dôverníkov a dobrých priateľov, ktorí im budú pomáhať zotrvávať na viere a svoje náboženstvo dodržiavať. Podporu a moc nenájdu len u tých silnejších, ale nájdu ju u veriacich a úprimných ľudí, ktorí nasledujú to, čo Boh uložil a ktorých Boh pre ich vieru podporuje.)
On (Boh, verš pokračuje vo vyobrazovaní pokrytcov) vám pritom zoslal v Knihe (v Koráne, poučenie o tom) , že ak by ste počuli znamenia Božie (verše Koránu) , ako sú odmietané (tými, ktorí odmietajú veriť) a ako sa z nich posmech robí (ako sú terčom ich posmechov a nenávisti) , tak s nimi neseďte, až kým nezačnú hovoriť o niečom inom (neseďte s tými, ktorí veriť odmietajú, až pokým neprestanú a nezačnú hovoriť o niečom inom) . Boli by ste potom (ak by ste počuli, čo o Božích znameniach a o veršoch hovoria a aj tak ste ostali sedieť s nimi) ako oni (v ničom by ste sa od nich nelíšili a vaša viera by nebola úprimná) . Boh zozbiera pokrytcov a tých, ktorí odmietali veriť, v pekle všetkých spolu (všetci títo sa v pekle nakoniec stretnú) .
Tí, ktorí vyčkávajú, čo vás postihne (to sú tí pokrytci) . Ak by ste dosiahli víťazstvo Bohom dané (ak by vám Boh pomohol a zvíťazili by ste nad svojimi nepriateľmi) , tak povedia: „A či sme neboli s vami? (podporovali sme vás a pomáhali, za čo si zaslúžime podiel na koristi) “ A ak bypodiel na víťazstve mali tí, ktorí odmietli veriť (v tomto verši sa výhra muslimov v boji opísala ako víťazstvo, pretože okrem pôžitkov, ktoré týmto víťazstvom v živote pozemskom získali, dosiahli aj spokojnosť Božiu, takže ich víťazstvo bolo úplné. Kým na strane druhej víťazstvo tých, ktorí odmietli uveriť, sa považuje len za podiel – časť z víťazstva, pretože síce nad veriacimi vyhrali a získali pôžitky z tohto víťazstva na tomto svete, ich víťazstvo ale nebolo ani zďaleka úplné, pretože stratili Božiu priazeň a akúkoľvek odmenu v dni súdenia, ba dokonca si týmto víťazstvom nad veriacimi pohoršili) , povedia (im títo pokrytci) : „A či sme nezískali nad vami vládu (už mnohokrát, keď ste boli v bitkách porazení) a ochránili sme vás pred veriacimi? (čím sme vám preukázali službu a dokázali našu priazeň voči vám) “ Boh medzi vami (medzi veriacimi a medzi tými, ktorí odmietli veriť a medzi pokrytcami) rozhodne v deň zmŕtvychvstania (kto bol na pravde a kto nie a kto sa správal správne a kto nie) . A Boh nedá (v tento deň) tým, ktorí odmietli veriť, proti veriacim žiadne oprávnenie. (Tí, ktorí odmietli veriť, nemajú oprávnenie ani dôvod, ktorým by mohli ospravedlniť svoje vyčíňanie proti veriacim, a ani pokrytcom sa nepodarí ospravedlniť svoju chamtivosť a podporovanie tých, ktorí proti veriacim bojovali.)
Pokrytci sa snažia preľstiť Boha (tým, že navonok prejavujú vieru a bohabojnosť, ale vo vnútri skrývajú nevieru) , On ale ich lesť proti ním obracia (myslia si, že Boha dokážu oklamať, Boh ich ale za to trestá bez toho, aby o tom vedeli a ich snahu oklamať Ho im vrátil tým, že prikázal muslimom ušetriť ich životy, čím títo pokrytci jednak naberajú na seba neustále nové a nové hriechy a okrem toho si ani neužijú život pozemský, pretože sú v neustálom strachu pred odhalením, ponížením a odplatou) . A keď vstávajú (títo pokrytci) k modleniu, vstávajú lenivo, pretvarujú sa pred ľuďmi a nespomínajú si na Boha a ak, tak len málo (len málokedy spomínajú na Boha a to vo chvíľach, kedy sa im to hodí) ,
Kolísajúc medzi tým všetkým (medzi vierou a nevierou, raz sú na tej strane, inokedy zasa na onej, sústavne váhajú, na čiu stranu sa pridať) . Ani k tým (veriacim) nepatria a ani k tým (odmietajúcim vieru) nepatria. A koho Boh do bludu uvedie, tomu už nenájdeš cestu späť (kto trvá na odmietaní viery, toho Boh uvedie do bludu, z ktorého ho už nedokáže zachrániť nik okrem Boha samotného) .
Vy, ktorí ste uverili, neberte si za dôverníkovtých, ktorí odmietli veriť, vynechávajúc veriacich (nečiňte si z tých, ktorí vieru odmietli, dôverných priateľov, pričom by ste sa veriacich stránili) . Chcete snáď dať Bohu proti vám dôvod zjavný (chcete sami od seba Bohu a vášmu okoliu jasne dokázať svoje pokrytectvo) ?
Pokrytci budú v spodnej úrovni ohňa. A pre nich už nenájdeš nikoho, kto by im pomohol a podporil ich (nenájdeš toho, kto by im pomohol alebo sa ich zastal pred Bohom) ,
Okrem tých (tí nebudú v spodnej úrovni ohňa) , ktorí pokánie učinili a napravili správanie svoje a chránili sami seba držaním sa Boha (snažili sa žiť v súlade s tým, čo im určil, stále na Neho mysleli a vo všetkom, čo konali, na Neho pamätali) a boli Bohu verní v náboženstve svojom (verne svoje náboženstvo dodržiavali kvôli Bohu, nie kvôli ľuďom alebo z pokrytectva) . Tí (ktorí tak konali) patria k veriacim (budú považovaní za veriacich a budú medzi nich zaradení) . A Boh dá veriacim odmenu obrovskú.
K čomu by Bohu bolo podrobiť vás trápeniu, keď by ste ďakovali a veriacimi boli? (Boh vás trápeniu vystaviť nechce.Vaše trápenie Mu v ničom nepomôže ani neuškodí. On vám ale určil určité pravidlá, ktorých sa máte vo svojom živote držať a na následky ich nerešpektovania vás vopred upozornil. Preto ak Mu budete vďační a budete veriť v to, čo vám určil, nie je dôvod na to, aby vás trestal.) A Boh sa vždy odvďačí (odvďačí sa tomu, kto v Neho veril a riadil sa tým, čo zoslal) a všetko vie (vie o každom úplne všetko) .
Boh nemá rád, ak sa nahlas (a verejne) hovoria zlé slová (voči komukoľvek, či už by šlo napríklad o ohováranie alebo neoprávnené obviňovanie niekoho a iné) , výnimka je len u toho, komu bolo v niečom ukrivdené (výnimka z uvedenej zásady sa pripúšťa len u toho, voči komu bola krivda spáchaná, vtedy sa dotyčný nedopúšťa hriechu, ak by hovoril o tom, v čom mu bolo ublížené) . A Boh všetko počuje a všetko vie (vie o všetkom, čo konáte a hovoríte) .
Ak prejavíte dobro, ktoré ste vykonali alebo ho skryjete (ak vykonáte dobro alebo niekomu pomôžete či už verejne alebo tajne) alebo prepáčite zlo vám spôsobené (ak prepáčite niekomu to, čoho sa voči vám dopustil a nebudete to verejne spomínať, tak to bude lepšie než ohováranie a obviňovanie, i keď by ste mali pravdu) , tak (vedzte, že) Boh je prepačujúci a je mocný (potom vám možno i Boh prepáči zlo, ktoré ste vykonali) .
Tí, ktorí odmietajú veriť v Boha a jeho poslov (ktorých poveril oznámiť Svoje posolstvá ľuďom a ktorých pečaťou bol posol Muhammad) a chceli by oddeliť Boha od jeho poslov (chcú v Boha veriť, ale v Jeho poslov alebo niektorých z nich, ktorých posolstvom poveril, už nie) a hovoria: „Budeme veriť v niektorých (poslov) a v niektorých odmietame veriť (posol, ktorý sa im zapáči, o tom povedia, že bol Bohom poslaný a uveria v jeho posolstvo a posol, ktorý by sa im pre niečo nepáči, o tom povedia, že to nie je posol a že jeho posolstvo od Boha nepochádza; veriť chcú v to, čo sa im hodí a v ostatné nie) “, a chceli by ísť cestou medzi tým, (Chcú si sami určiť, v čo budú veriť a v čo nie a určiť si tým vlastnú cestu. Takáto cesta sa však nachádza na určitom rozhraní, pretože v otázke viery a neviery neexistuje žiadna stredná cesta. Buď človek v Boha a v to, čo zoslal, verí vcelku, alebo neverí. To nám aj objasňuje nasledujúci verš.)
To sú tí, ktorí skutočne veriť odmietajú (ľudia spomenutí v predchádzajúcom verši, ktorí si sami vytvárajú vlastné náboženstvo a vlastné pravidlá, preberajúc z náboženstiev len to, čo im vyhovuje) . A pripravili sme pre tých, ktorí odmietajú veriť, trápenie ponižujúce.
A tí, ktorí uverili v Boha a v jeho poslov a nerobili rozdiel medzi nimi (nerobili žiadne rozdiely medzi týmito poslami a všetkých uznávali ako Božích poslov) , tým (týmto veriacim) dá (Boh) ich odmeny (ktoré im náležia) . A Boh je odpúšťajúci a milostivý.
Ľudia Knihy od teba žiadajú (Muhammad) , aby si na nich zoslal dole Knihu z neba (aby si im tak dokázal pravdivosť svojho posolstva) . Od Mojžiša (už predtým však) žiadali niečo ešte väčšie (táto ich žiadosť nie je ničím novým, pretože od Mojžiša žiadali ešte väčší dôkaz o pravdivosti jeho posolstva než je ten, ktorý od teba žiadajú) , keď povedali: „Ukáž nám Boha jasne a zreteľne.“ Vtedy ich zachvátil (a usmrtil) šok (silný svetelný elektrický alebo iný) za krivdu, ktorej sa dopúšťali. Neskôr (im znova dal život – pozri verše 2:54–56, ale oni) si teľa učinili ako objekt uctievania (urobili si z tohto teľaťa boha, ktorého uctievali) a to i po tom, ako sa im dostali jasné dôkazy (dostali od Boha znamenia Jeho existencie, avšak i napriek tomu sa oddali uctievaniu teľaťa, ktorého si sami vyrobili) , a i tak sme to prepáčili (i napriek tomu všetkému sme im tento čin prepáčili) . A dali sme Mojžišovi dôkaz jasný (o jeho posolstve) . (153)
(153): Tento verš bol zoslaný vtedy, keď židia v Medine povedali prorokovi Muhammadovi (p.): „Ak si prorok, tak nám prines kompletnú Knihu z neba podobne, ako bola daná predtým Mojžišovi“.
A zdvihli sme nad nimi horu pre záväzok, ktorým sa zaviazali (ktorým sa nám zaviazali, že budú uctievať len Boha a nebudú k nemu nič pridružovať a že budú svojich poslov a posolstvá, s ktorými títo prídu, nasledovať) a povedali sme im: „Vojdite cez dvere v polohe sužúdu“ a povedali sme im: „Neprekračujte mieru (zákazy vám uložené) v sobotu“. A prijali sme od nich záväzok pevný.
Za to (Boh preklial týchto židov) , že porušovali svoj záväzok a za to, že odmietali veriť v znamenia Božie a za to, že zabíjali prorokov neprávom a za to, že hovorili: „Naše srdcia sú obalené (obalom, ktorý nám bráni v tom, aby sme vnímali) “. Nie je tomu tak (že ich srdia nevnímajú) , to Boh ich (tieto srdcia) zapečatil pre ich odmietanie viery, preto veria len málo (ako trest za to, že títo židia neustále porušovali svoje záväzky, Boh ich srdcia zapečatil tak, aby sa k viere nedostali a ak aj áno, tak len veľmi ťažko, a preto z nich len málokedy niekto uverí a jeho viera je slabá) ,
A (potrestali sme ich) za ich odmietanie viery (v posolstvo posla Ježiša) a za to, že o Márii hovorili obrovskú lož (obvinenie Márie z mimomanželského styku) ,
A za to, že hovorili: „My sme zabili Mesiáša, Ísu (Ísa je jedno z mien Ježiša v Koráne) , syna Márie, posla Božieho“. Oni ho ale nezabili a ani neukrižovali, len sa im tak zdalo (len sa im zdalo, že Ježiša zabili a ukrižovali) . A tí, ktorí sa o tom sporili (ktorí sa medzi sebou sporili o Ježišovi, či ho skutočne ukrižovali a zabili) , pochybujú o tom (sú na pochybách a presne nevedia, či ho skutočne ukrižovali a zabili, alebo nie) . Nemajú o ňom (o Ježišovi) jednoznačné poznanie (s istotou nevedia, či ho zabili alebo ukrižovali) , len nasledovať dohady môžu (ktoré sa okolo Ježišovho ukrižovania objavili) . A úplne naisto ho nezabili (neboli si úplne istí, či ho zabili, alebo nie) .
Boh ho (Ježiša) zdvihol k Sebe. A Boh je mocný a múdrosťou oplýva.
A niet nikoho z Ľudí Knihy, kto by v neho neuveril predtým, než zomrie. A on bude v deň zmŕtvychvstania o nich svedčiť. (159)
(159): Vo výklade Koránu od Al Qurtubiho sa píše, že potom, ako Boh najvyšší zdvihol Ježiša k Sebe, vráti ho pred príchodom dňa zmŕtvychvstania znova na Zem, čo bude i znamením blížiaceho sa súdneho dňa. Potom už nebude nikoho z Ľudí Knihy, z kresťanov alebo židov, kto by v neho a v jeho posolstvo neuveril v skutočnej podobe, v akej ho Boh ľuďom prvýkrát poslal.Av súdny deň bude Ježiš svedkom svedčiacim o nich všetkých, ako prijali posolstvo, s ktorým prišiel a ako s ním po jeho smrti naložili. Takto tento verš vysvetlila časť islamských učencov. Existuje aj ďalší výklad verša, ktorý hovorí, že niet nikoho z Ľudí Knihy, kto by v Ježiša neuveril pred svojou smrťou, keď anjel smrti prichádza k umierajúcemu človeku (a to aj tí, ktorí v neho počas svojho života neverili) a v súdny deň bude Ježiš svedkom toho, či boli veriaci, alebo nie. Tusa končia verše, ktoré hovoria o Ježišovi, ale pokračujú i naďalej verše, ktoré hovoria o židoch.
Pre krivdu, ktorej sa dopúšťali tí, ktorí pokánie činili (t.j. židia, sme spomenutých židov potrestali, a to tým, že) , sme im (židom) zakázali dobroty, ktoré im boli povolené (predtým než sa toho dopustili) , ale zakázali sme ich aj preto, že veľmi bránili ľuďom ísť po ceste, ktorú Boh určil,
A preto, že ribá (presný význam slova ribá pozri vo výklade k veršu 2:275) brali a pritom im to bolo zakázané, a preto, že oberali (ostatných) ľudí (a okrádali ich) o ich majetky neprávom (lžami, intrigami a nečestnými spôsobmi) . A pripravili sme tým z nich, ktorí odmietali veriť, trápenie bolestivé.
Avšak tí z ich radov (z radov uvedených židov) , ktorí majú hlboké poznanie (a ktorí uverili v posla Muhammada a v to, čo mu bolo zoslané) a veriaci (veriaci muslimovia; obe tieto skupiny ľudí, teda židia, ktorí majú hlboké poznanie a veriaci muslimovia) , tí veria v to, čo ti bolo (Muhammad) zoslané a v to, čo bolo zoslané pred tebou (v posolstvá a v Knihy, ktoré boli pred posolstvom posla a proroka Muhammada zoslané) , a (okrem toho, že títo ľudia sú veriaci, medzi ich ďalšie vlastnosti patrí i to, že sú to) tí, ktorí konajú modlitbu a dávajú zakat a tí, ktorí veria v Boha a v Deň posledný (ktorý ukončí život na zemi a ktorý spúšťa proces zmŕtvychvstania) , tým dáme odmenu obrovskú.
My sme ti vnukli (Muhammad, posolstvo) , podobne ako sme vnukli (posolstvo) Núhovi (Noemovi) a prorokom, ktorí nasledovali po ňom. A vnukli sme Ibráhimovi (Abrahámovi) a Ismailovi a Isháqovi (Izákovi) a Jáqubovi (Jakubovi) a kmeňovým spoločenstvám (ktoré vzišli z potomkov Jakuba (p.) a na čele ktorých stál niektorý z jeho synov) a Ísovi (Ježišovi) a Ajjúbovi (Júbovi) a Júnusovi (Jonášovi) a Hárunovi (Áronovi) a Sulejmánovi (Šalamúnovi, všetkým týmto sme vnukli ich posolstvá podobne, ako sme ho tebe, Muhammad, vnukli) . A dali sme Dávudovi (Dávidovi) Zabúr (Zabúr je Kniha, ktorá bola Dávidovi Bohom daná a v ktorej boli Božie prikázania) ,
A (vnukli sme posolstvá) poslom, o ktorých sme ti predtým rozprávali, ale i poslom, o ktorých sme ti nerozprávali (a o ktorých nevieš) . A Boh prehovoril k Mojžišovi priamo (bez prostredníka) ,
Poslov (sme poslali) oznamujúcich radostnú zvesť (pre veriacich o tom, čo pre nich bude pripravené) a varujúcich (pred Božím trestom) , aby ľudia nemali voči Bohu žiadnu výhovorku po poslaní týchto poslov (aby sa ľudia, keď budú opýtaní, prečo neverili, nemohli vyhovoriť, že o ničom nevedeli a že nik k nim nebol poslaný, aby ich varoval) . A Boh je veru mocný a múdrosťou oplýva.
Boh svedčí o tom (o správnosti toho) , čo ti (Muhammad) zoslal (Boh) dole. Zoslal to dole na základe poznania Svojho. (Boh v Koráne zoslal ľuďom určité a konkrétne poznatky a Sám dobre pozná, čo zoslal a prečo zoslal práve tento druh poznatkov.) I anjeli (taktiež) svedčia o tom (že Korán, ktorý ti bol zoslaný a poznanie v ňom od Boha pochádza) . A Boh postačí ako svedok (svedectvo Boha najvyššieho je nad všetkými svedectvami, a preto je nespochybniteľné) . (166)
(166): Jedného dňa prišli k prorokovi Muhammadovi poprední predstavitelia ľudí Mekky a povedali mu: „Spýtali sme sa na teba židov a oni tvrdili, že ťa nepoznajú (že v tebe nespoznali proroka, ktorého príchod čakali). Priveď nám teda niekoho, kto by ti dosvedčil, že Boh ťa k nám poslal ako posla.“. Ako odpoveď na to, čo títo ľudia žiadali, Boh zoslal tento verš.
Tí, ktorí odmietli veriť a bránili ľuďom nasledovať cestu, ktorú Boh určil, tí zblúdili v blude ďalekom.
Tí, ktorí odmietli veriť a krivdy sa dopúšťali, tým Boh už viac neodpustí (nič z toho, čoho by sa dopustili) a ani ich neusmerní na cestu správnu, (Boh v tomto verši ľuďom jasne hovorí, že kto veriť odmietal a k tomu by ešte krivdy páchal, tomu sa už odpustenie od Boha nedostane a ani ho k tej pravej ceste a viere už nikdy neusmerní.)
Jedine ak (ich usmerní) na cestu pekla, v ktoromostanú naveky vekov. (Jedine kam Boh takýchto naničhodných a krivdiacich ľudí usmerní, je cesta, ktorá ich do pekla povedie.) A je to pre Boha veru priľahké (nie je pre Boha vôbec ťažké ich uvrhnúť do pekla naveky) .
Ľudia! Prišiel k vám posol (Muhammad) s pravdou od Pána vášho, tak uverte, je to lepšie pre vás (ak si má človek vyberať medzi vierou a nevierou, tak viera je tá lepšia cesta pre každého) . A ak odmietnete veriť, tak vedzte, že Bohu náleží, čo je v nebesiach a na zemi (bez ohľadu na to, či budete veriť, alebo nie, Bohu tým v ničom neuškodíte, vierou prinášate dobro len sami sebe) . A Boh všetko vie a múdrosťou oplýva.
Ľudia Knihy, neprekračujte medze (a účel) svojho náboženstva a nehovorte o Bohu (nič) iné než pravdu. Veď mesiáš, Ísa (Ježiš) , syn Márie, je len poslom Božím a Jeho (Božím) slovom, ktoré vrhol (vložil) Márii a duchom od Neho. (Ježiš bol počatý príkazom od Boha, a to slovom „buď“ a tak bol. Boh potom vložil do Ježiša ducha, ktorý ho vždy viedol k viere v Boha a usmerňoval ho správnym smerom.) Verte teda (ľudia Knihy) v Boha a jeho poslov a nehovorte: „Traja“ (nehovorte o žiadnej trojici ani o žiadnom synovi) . Prestaňte (s tým) , je to lepšie pre vás. Veď Boh je len jeden Boh (Boh je len jeden jediný, jednotná a jedinečná Existencia bez akýchkoľvek spoločníkov či potomstva a je Bohom všetkých ľudí a všetkého existujúceho) , Je jedinečný (a je mu vzdialené všetko to, čo mu je nepravdivo pripisované) na to, aby mal syna (Bohu sa nič a nik nepodobá) . Jemu (Bohu) náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh sám postačí, aby sa na Neho (vo všetkom) spoľahlo (nepotrebuje nikoho iného, aby mu v čomkoľvek pomáhal) .
Mesiáš nikdy (či už v minulosti alebo v budúcnosti, keď bude vrátený na zem) neopovrhne tým, aby bol Bohu poddaný (k slovu poddaný pozri vysvetlivku k veršu 2:23) , a (neopovrhnú tým) ani priblížení anjeli (ktorých si Boh vyvolil spomedzi anjelov, ako je napríklad anjel Gabriel) . A kto opovrhne Jeho uctievaním a bude sa povyšovať (opovrhne uctievaním Boha a bude sa povyšovať nad tým, aby vzdal úctu Bohu) , tých všetkých (takéhoto človeka i jemu podobných) k Sebe (Boh v súdny deň) zhromaždí.
Tí, ktorí uverili a dobré skutky konali, tých (Boh) odmení náležitými odmenami (ktoré si zaslúžili za svoje konania a činy v živote terajšom) a (okrem toho) pridá im zo Svojho dobrodenia. Ale tí, ktorí opovrhovali (uctievaním Boha) a povyšovali sa, tých podrobí trápeniu bolestivému a nenájdu si mimo Boha žiadneho dôverníka a ani nikoho, kto by im pomohol a podporil ich (ktorý by sa ich zastal alebo by im pomohol) .
Ľudia! Dostal sa vám dôkaz od Pána vášho (dôkaz o všetkom, o pravdivosti posolstva Muhammada, o otázkach, o ktorých ste sa sporili a v prvom rade o tom, kto je Boh a aký je) , a zoslali sme vám svetlo jasné (ktorým je Korán, ktorý ľuďom všetky sporné otázky objasňuje) .
Tí, ktorí uverili v Boha a Ním chránili sami seba (chránili sami seba pred zlom a hriechmi touto vierou v Boha) , tých zahrnie (Boh) milosťou svojou a dobrodením a usmerní ich k Sebe (Boh ich usmerní na správnu cestu, ktorá ich k Nemu povedie) po ceste rovnej (správnej, ktorá nemá vybočenia) .
Pýtajú sa ťa (Muhammad) na vysvetlenie (muslimovia sa ťa pýtajú, Muhammad, na pravidlá ustanovujúce, ako naložiť s dedičstvom, ak by niekto zomrel a nemal by žiadneho syna) . Povedz (im, Muhammad) : „Boh vám vysvetlí (v tomto verši dedičské ustanovenia) ako sa zachovať, ak by niekto zomrel bez (žijúcich) predkov či potomstva (nemal by mužských predkov alebo potomkov v priamej línii) “. Ak by zomrel muž, ktorý by nemal dieťa (ani otca) a mal by sestru (vlastnú sestru od vlastného otca a matky alebo sestru len zo strany otca; dedenie sestry len zo strany matky upravuje verš č. 12 tejto kapitoly) , tak jej náleží polovica toho, čo zanechal. A on (takýto muž) po nej dedí (všetko) , ak by nemala dieťa (potom, ako sa vykoná posledná vôľa) . Ak by ale boli dve (sestry) , tak im náležia dve tretiny z toho, čo zanechal (ak by takýto muž zomrel a mal by dve sestry, tak obom sestrám náležia dve tretiny z dedičstva, ktoré zanechal, pre každú z nich tretina) . A ak by boli súrodenci (ak by mal takýto muž súrodencov) mužského pohlavia i ženského pohlavia, tak mužskému súrodencovi náleží podiel, aký náleží dvom súrodencom ženského pohlavia. (Ak by po uvedenom poručiteľovi ostalo viacero bratov a sestier pochádzajúcich od vlastného otca a matky alebo len od vlastného otca, tak si dedičstvo rozdelia v pomere jedného podielu pre sestru a dva pre brata. Je dôležité pochopiť, že Korán už v tej dobe stanovil povinné podiely z dedičstva aj ženám, ktoré mali dostať bez ohľadu na to, či im poručiteľ niečo iné ešte odkázal, alebo nie. To znamená, že bez ohľadu na to, či poručiteľ žene niečo odkázal, alebo nie, žena mala zachované svoje právo na povinný podiel.) Boh vám to objasňuje (svoje ustanovenia) , aby ste nezblúdili. A Boh o všetkom vie. (176)
(176): Jedného dňa bol prorokov spoločník Žáber chorý, a tak k nemu prorok Muhammad prišiel, aby ho navštívil. Žaber mal sedem sestier a povedal: „Posol Boží, mám odkázať svojim sestrám tretinu majetku?“ Prorok povedal: „Pridaj“ a Žaber sa spýtal: „Tak polovicu?“ Prorok povedal: „Pridaj“ a potom odišiel. „Potom ku mne prorok znova vošiel“, Žáber pokračuje, a povedal: „Nezomrieš od choroby, ktorú teraz máš. Boh ale zoslal, aký podiel majú tvoje sestry z tvojho majetku a sú to dve tretiny.“ Tobol aj dôvod zoslania tohto verša.

E-mail:	strankakoranu@yahoo.com
	strankakoranu@pobox.sk