Kapitola 28

Al Qasas (Príbehy)

Počet znamení (veršov) 88

1. Tá, Sín, Mím. (Tri písmená arabskej abecedy. Prvé písmeno nemá ekvivalent v slovenskej abecede, najbližšie mu však zodpovedá písmeno T. Nasleduje písmeno S a po ňom M. Pozri vysvetlivku k prvému veršu druhej kapitoly.)
2. To sú znamenia Knihy (Koránu) zjavnej.
3. Vyprávame ti (Muhammad) niektoré správy o Mojžišovi a Faraónovi, a to v pravde. Správy adresované ľuďom veriacim,
4. Faraón sa povýšil na zemi (nad ostatných) a učinil jej obyvateľov skupinami, z ktorých jednu skupinu za slabú považoval (utláčal ju) , zarezával ich synov (deti narodené členom tejto skupiny) a šetril ich ženy. On patril veru medzi tých, ktorí skazu šírili.
5. Chceli sme preukázať láskavosť tým, ktorí boli na zemi za slabých považovaní a učiniť ich vodcami (k dobru) a učiniť ich dedičmi,
6. A upevniť ich postavenie na zemi a ukázať Faraónovi a Hámanovi a ich vojakom (ako sa naplní Božia vôľa a ako sa stane) to, čoho sa z ich strany (zo strany tejto skupiny, ktorá bola potláčaná) obávali.
7. Vnukli sme Mojžišovej matke: „Koj ho (malého Mojžiša) a keď by si sa o neho bála, tak ho hoď do mora a neboj sa (o neho) a nežiaľ, my ti ho vrátime a učiníme ho jedným z poslov (Božích) “.
8. A tak ho (Mojžiša) vyzdvihla (z mora) rodina Faraónova (a vychovala ho) , aby sa pre nich stal nepriateľom a príčinou zármutku (ako odplata za to, čo Faraón vystrájal) . Faraón a Hámaán a ich vojaci sa veru mýlili (v tom, čo konali) .
9. Povedala Faraónova žena (Faraónovi, keď malého Mojžiša našli) : „Bude prinášať upokojenie mne i tebe, nezabíjajte ho, azda nám pomôže (v niečom) alebo si ho vezmeme za syna (povedala to a dieťa si ponechali) “. Pritom netušili, čo robia (že si ponechali dieťa, ktoré vyrastie, aby s ich nadvládou skoncovalo) .
10. Srdce Mojžišovej matky ostalo prázdne (a zúfalé) , takmer ho (malého Mojžiša) prezradila (že je to jej syn) , nebyť toho, že sme posilnili jej srdce, aby patrila medzi veriacich (ktorých viera je silná a ktorí prijímajú, čo im Boh nadelí s pokorou a trpezlivosťou) .
11. Povedala (Mojžišova matka) jeho sestre: „Sleduj ho (Mojžiša, čo sa s ním deje) “. Ona (sestra) ho (Mojžiša) zazrela zboku bez toho, aby to oni cítili (a bez toho, aby jej prítomnosť Faraónova rodina spozorovala) .
12. Zakázali sme, aby prijal (Mojžiš) dojky (mlieko akejkoľvek dojky, okrem mlieka svojej matky) už predtým. (Od začiatku sme určili, že malý Mojžiš bude odmietať dojky až dovtedy, kým nepríde rad na jeho skutočnú matku.) Povedala (Mojžišova sestra rodine Faraóna, keď malý Mojžiš odmietal prijať mlieko od všetkých dojok, ktoré mu priniesli) : „Mám vám ukázať obyvateľov domu, ktorí by sa ho pre vás ujali a ktorí sa budú oňho starať?“
13. Tak sme ho (Mojžiša) vrátili k jeho matke, aby sa upokojilo jej oko (neplakala) a nežialila a aby vedela, že sľub Boží je pravdivý. Väčšina z nich (ľudí) to ale nevie (túto skutočnosť nevníma, pretože inak by sa na príchod všetkého, čo Boh sľubuje a pred čím varuje, pripravili) .
14. Keď dosiahol (Mojžiš) dospelosť a dozrel, dali sme mu múdrosť a poznanie. Takto odmeňujeme dobro činiacich.  (14)

    (14): Teraz sa prenášame do obdobia, keď už Mojžiš vyrástol a dospel.

15. Vošiel (Mojžiš) do mesta vo chvíli, keď to obyvatelia nespozorovali. Tam našiel biť sa dvoch mužov, jeden patril k jeho skupine a jeden k jeho nepriateľovi. Ten, ktorý patril k jeho skupine, ho požiadal o pomoc proti tomu, ktorý patril k jeho nepriateľovi. A tak ho (toho, kto patril k jeho nepriateľovi) Mojžiš udrel a zabil ho. Povedal (nato Mojžiš) : „Toto je (dielo) z diel satana, on je veru nepriateľ zjavný, ktorý do bludu (ľudí) zvádza“.
16. Povedal (Mojžiš) : „Pane môj, ukrivdil som svojej duši a Teba o odpustenie prosím (za to, čo som vykonal) “. A tak mu (Boh) odpustil, veď On (Boh) je odpúšťajúci a milostivý.
17. Povedal (Mojžiš) : „Pane môj, z vďaky za to, čo si mi podaroval (z darov poznania a odpustenia) , nebudem podporou pre previnilcov“.
18. Ostal (Mojžiš) v meste v strachu, vyčkávajúc (čo sa bude diať) . Hľa, ten, ktorý od neho včera žiadal pomoc, naňho kričí znova a volá o pomoc (aby mu pomohol proti ďalšiemu mužovi, s ktorým sa bil) . Mojžiš mu povedal: „Ty si veru do bludu zjavného skĺzol (včera som kvôli tebe muža zabil a dnes chceš znova všetko zopakovať) “.
19. Keď však (Mojžiš) chcel mocne udrieť toho, kto je ich (spoločným) nepriateľom, povedal (muž patriaci k Mojžišovým nepriateľom) : „Mojžiš! Chceš ma zabiť podobne, ako si zabil dušu (zabil človeka) včera? Ty sa chceš len povyšovať na zemi (ukazovať svoju silu) a nechceš patriť medzi tých, ktorí po náprave volajú“.
20. Prišiel od konca mesta bežiaci muž. Povedal (tento muž) : „Mojžiš! Poprední (ľudia a predstavitelia) sa radia o tebe, že ťa zabijú, uteč (z mesta) , ja ti dobre radím“.
21. A tak z neho (z mesta) utiekol naplnený strachom, vyčkávajúc (čo sa bude diať) . Povedal: „Pane môj, zachráň ma pred ľuďmi krivdiacimi“.
22. Keď šiel (Mojžiš) smerom k Madjanu, povedal: „Azda ma Pán môj správne usmerní k ceste rovnej (správnej) “.
23. Keď prišiel k vode (ku studni) Madjanu, našiel pri nej spoločenstvo ľudí, ktorí napájali svoje stáda a našiel vedľa nich dve ženy, ktoré sa držali bokom i povedal (im pýtajúc sa) : „Čo je vám (že svoje stáda nenapájate) ?“ Povedali (ženy odpovedajúc) : „Nenapájame, kým pastieri neodídu a náš otec je starec vysokého veku“.
24. A tak im (Mojžiš) napojil ich stádo a potom odišiel do tieňa, kde povedal: „Pane môj, pociťujem núdzu o akékoľvek dobro, ktoré by si mi zoslal (prosím o akékoľvek dobro, ktoré by si mi zoslal a pomohol mi tým) “.
25. Prišla k nemu (Mojžišovi) jedna z nich (zo žien, ktorým predtým napojil stádo) , kráčajúc s ostychom a povedala: „Môj otec ťa volá, aby sa ti odvďačil za to, že si nám napojil stádo“. Keď (Mojžiš) k nemu (k starcovi, otcovi oboch žien) prišiel a porozprával mu svoje príbehy (o tom, čo sa mu stalo a čo sa s ním dialo) , povedal (starý muž) : „Neboj sa, si zachránený pred ľuďmi krivdiacimi“.
26. Jedna z nich (z oboch dcér) povedala: „Otče, najmi ho (aby nám pomáhal) , veď najlepší, koho by si si mohol najať, by bol muž silný a čestný“.
27. Povedal (starý muž) : „Chcem ti dať za ženu jednu z týchto mojich dvoch dcér s tým, že budeš pre mňa pracovať osem rokov. Ak by si odpracoval desať (rokov) , bude to (pomoc a) láskavosť od teba. Nechcem ti uložiť viac, ako znesieš. Uvidíš (Mojžiš) , pokiaľ Boh bude chcieť (a umožní mi to) , že patrím medzi zbožných (a nebudem ti ukladať nič, čo by ťa zaťažovalo) “.
28. Povedal (Mojžiš) : „Taká je dohoda medzi mnou a tebou. Ktorúkoľvek lehotu (osem alebo desať rokov) by som splnil, tak sa voči mne žiadneho nepráva nedopustíte (ktorúkoľvek lehotu by som dodržal, splnil som svoj sľub) a Boh sa ujme toho, čo hovoríme (On dozrie na to, čo sme dohodli, ale aj na to, aby sme to splnili) “.
29. Keď Mojžiš splnil lehotu a šiel so svojou rodinou, zbadal zo strany hory oheň. Povedal (Mojžiš) svojej rodine: „Ostaňte tu, zbadal som oheň (pôjdem k nemu) , azda vám odtiaľ prinesiem správu alebo ohorok z ohňa, azda sa zohrejete“.
30. Keď k nemu (ohňu) prišiel (Mojžiš) , bolo naňho zavolané z pravej strany údolia, z požehnaného miesta zo stromu: „Mojžiš! Ja som Boh, Pán tvorstva“,
31. „Vrhni palicu svoju (na zem) “. Keď ju (palicu svoju) uvidel (Mojžiš potom, ako ju na zem hodil) , ako sa trasie, akoby bola užovka, utiekol chrbtom obrátený (k hadovi) a nevrátil sa späť. „Mojžiš! Pristúp a neboj sa, ty patríš medzi tých, ktorí sú v bezpečí“,
32. „Vsuň (Boh pokračuje) svoju ruku pod odev na svoju hruď, vyjde von (z neho, keď si ju vyberieš) biela, bez akéhokoľvek poškodenia (zbavená čohokoľvek zlého) a vlož svoju ruku pod svoju pazuchu, aby si sa strachu zbavil. To sú dva dôkazy od Pána tvojho Faraónovi a jeho popredným (ľuďom a dôverníkom, ktoré im potvrdia pravdivosť posolstva, s ktorým ťa k nim posielam) . Oni boli ľuďmi spurnými“.
33. Povedal (Mojžiš) : „Pane, ja som zabil jednu dušu (jedného človeka) z ich radov, preto sa bojím, že ma zabijú“,
34. „Môj brat (pokračuje Mojžiš) Áron má výrečnejší jazyk než ja, pošli ho so mnou ako oporu, aby potvrdil pravdovravnosť moju (ohľadom toho, čo mi prikážeš, aby som im oznámil) . Bojím sa, že ma zo lži obvinia (nebudú mi veriť) “.
35. Povedal (Boh najvyšší) : "Posilníme rameno tvoje tvojím bratom (aby ti bol oporou) a učiníme vám takú moc, že sa k vám nedostanú (keby vám chceli akokoľvek ublížiť) . S našimi znameniami vy obaja i ten, kto by vás nasledoval, budete tí, ktorí zvíťazia (neporazia vás) .
36. Keď k nim (k Faraónovi a k jeho popredným ľuďom a dôverníkom) prišiel Mojžiš s našimi jasnými znameniami, oni povedali: „Toto (s čím k nám prichádzaš, Mojžiš) sú len čary vymyslené a nepočuli sme o takom niečom u našich prvých otcov (nezachovala sa správa od našich predkov o niečom podobnom tomu, čo robíš a hovoríš) “.
37. Povedal Mojžiš: „Pán môj lepšie vie, kto prišiel so správnym usmernením od Neho (koho so správnym usmernením k ľuďom posiela) a komu bude náležať ten dobrý konečný príbytok (raj, ako odmena za to, čo konal) . Neuspejú veru (v tom, čo konajú) krivdiaci (tí, ktorí krivdu páchajú) “.
38. Faraón povedal: „Poprední (ľudia a dôverníci) , neviem o tom, že by ste mali iného boha, než som ja. Zapáľ mi (oheň) , Háman, pod hlinu (vyrob tehly) a učiň mi vysokú vežu (vysokú stavbu) , azda sa pozriem na Mojžišovho Boha, aj keď si myslím, že patrí (Mojžiš) medzi klamárov“.
39. Povyšoval sa on (Faraón) i jeho vojaci na zemi bezprávne a mysleli si, že sa k nám nevrátia (aby sa im odplatilo zlo, ktoré páchali) ,
40. A tak sme ho zasiahli i jeho vojakov tým, čo ich zasiahlo a vrhli sme ich do mora. Pozri sa, aký bol koniec krivdiacich.
41. Učinili sme ich (Faraóna a jeho popredných a vojakov) vodcami, ktorí vyzývali (ostatných ľudí) do ohňa (na takú cestu, ktorá ich dovedie k ohňu pekelnému) a v deň zmŕtvychvstania im nebude daná pomoc ani podpora.
42. Dali sme, aby ich prenasledovalo v tomto živote (pozemskom) prekliatie a v deň zmŕtvychvstania budú patriť medzi opovrhnutých.
43. Dali sme Mojžišovi Knihu potom, ako sme zahubili prvé pokolenia (ktoré svojich poslov zo lži obvinili a naše znamenia odmietali) , ako viditeľný dôkaz pre ľudí (sme mu túto Knihu dali) a ako milosť, azda budú na to pamätať (na to, čo sa s ich predchodcami stalo) .
44. Nebol si (Muhammad) pri západnej hore (pri západnej strane hory) , keď sme Mojžišovi vec oznámili a nepatril si medzi tých, ktorí boli svedkami (tejto udalosti) .  (44)

    (44): Verš pripomína ľuďom, ktorým posol Muhammad predchádzajúce verše predniesol, že on nežil v tom čase, keď sa tieto udalosti udiali a že keby o nich nemal správu od Boha vševediaceho, nebol by sa o nich nikdy ani dozvedel.

45. My sme ale dali vzniknúť pokoleniam (po smrti Mojžiša a jeho potomkov) a dlhé roky prešli nad nimi (nad ľuďmi, ktorí prišli po nich a ktoré spôsobili to, že sa mnohé udalosti, ktoré sa vtedy odohrali, skreslili a pomenili, preto ti o nich, Muhammad, nemohol dať správu nik iný než Boh vševediaci) . Nebýval si (Muhammad) medzi obyvateľmi Madiana, neprednášal si im naše znamenia (preto si tieto udalosti nemohol dôkladne poznať) , to my sme poslali (ľuďom tvojej doby i doby, ktorá po tebe príde, pravdivé správy o tom prostredníctvom Koránu, ktorý sme ľuďom zoslali) .
46. Nebol si (Muhammad) pri hore, keď sme zavolali (na Mojžiša) . Vnukáme ti to ale (i tak ti zosielame pravdivé správy o tom, čo sa vtedy odohralo) ako milosť od Pána tvojho, aby si varoval ľudí (Arabov) , ku ktorým neprišiel (žiaden) varovateľ pred tebou (pred tým, čo ich čaká po smrti v živote pozemskom) . Azda budú na to pamätať.
47. Nebyť toho, keď by ich postihlo nešťastie za to, čo ich ruky vykonali, že by povedali: „Pane náš, keby si bol k nám poslal posla, aby sme nasledovali Tvoje znamenia a patrili sme medzi veriacich (boli by sme tohto posla nasledovali a vyvarovali sa trápenia) “,  (47)

    (47): Boh si vyvolil Muhammada za posla, ktorému vnukol Korán, aby už ľudia nemali v budúcnosti, v deň zmŕtvychvstania a v súdny deň žiadnu výhovorku, že nemali poznanie, ktoré by im ukázalo tú správnu cestu, ktorú majú nasledovať. Boh nám ďalej objasňuje, že keby nebol Korán zoslaný ľuďom, potom by ľudia odmietajúci pravdivú vieru tvrdili v súdny deň, že keby im Boh bol určil posla a zoslal im Svoje znamenia, tak by boli určite uverili a posla nasledovali. Preto bol posol Muhammad vybraný za posla a proroka a záverečné posolstvo a Korán prostredníctvom neho ľuďom dané.

48. Keď k nim však od Nás pravda prišla, povedali: „Keby mu (Muhammadovi) bolo dané niečo (znamenia) podobné tomu, čo bolo dané Mojžišovi (potom by sme uverili) “. A či neodmietli veriť v to, čo bolo predtým dané Mojžišovi? Povedali: „Dva druhy čarov (Tóra a Korán) sú to, ktoré sa navzájom podporujú (v tom, čo hovoria) “ a  (okrem toho ešte) povedali: „V oboje my veru odmietame veriť“.
49. Povedz (im, Muhammad) : „Prineste teda (ak neveríte v obe knihy) Knihu pochádzajúcu od Boha, ktorá správnejšie usmerňuje než obidve (Knihy) , aby som ju nasledoval, ak ste pravdovravní“.
50. Ak by tak neurobili (nesplnili to, o čo si ich požiadal) , tak vedz, že nasledujú svoje túžby (odmietaním posolstva, ktoré sme ti zoslali) . Kto môže byť vo väčšom blude než ten, kto nasledoval svoje túžby bez správneho usmernenia (bez toho, aby mal správne usmernenie) pochádzajúceho od Boha? Boh veru správne neusmerní ľudí krivdiacich (ktorí to, čo k nim Boh zoslal, podporené jasnými znameniami, tvrdohlavo odmietajú len z čistej vzdorovitosti) .
51. Dali sme, aby sa slová (tohto Koránu) k nim (k tým obyvateľom Mekky, ktorí odmietali veriť) dostali, azda budú na to pamätať (na to, pred čím ich v ňom varujeme) .
52. Tí, ktorým sme dali Knihu pred ním (pred zoslaním Koránu) , v neho (v Korán) veria (myslia sa tým židia a kresťania, ktorí žili za čias proroka Muhammada a ktorí uverili, že to, čo bolo poslovi a prorokovi Muhammadovi dané, pochádza skutočne od Boha, ktorý predtým zoslal Tóru a Evanjelium) .
53. Keď je im prednesený (Korán) , hovoria (spomenutí židia a kresťania, ktorí v neho uverili) : „Uverili sme v neho (v Korán) , je to pravda od Pána nášho, my sme boli už pred ním muslimami (t.j. Bohu oddaní, a verili sme, že Boh naplní svoj sľub zoslaním posla a proroka, ktorý prinesie ľuďom nové posolstvo, ktoré dovŕši všetky predchádzajúce posolstvá a ktorým sa stal posol a prorok Muhammad) “.
54. Tým bude daná ich odmena (Bohom sľúbená) dvakrát za to, akí trpezliví boli (keď museli znášať ubližovanie a zlo od svojich ľudí za to, že posolstvo posla Muhammada uznali) a za to, že zaháňajú dobrým skutkom skutok zlý a z toho, čo sme im dali, míňajú (rozdávajú na účely, ktoré Boh určil) .
55. Keď by počuli plané reči (ktorými tí, ktorí odmietali veriť, muslimom ubližovali) , tak sa ich stránia (týchto planých rečí) a hovoria (tým, ktorí plané reči vedú) : „Máme vlastné skutky (za ktoré sa budeme zodpovedať) a vy máte vlastné skutky (za ktoré sa budete zodpovedať) , mier s vami, nechceme neznalých (nechceme sa hádať alebo sporiť s vami, pretože neviete, kde je pravda a kde nie) “.
56. Ty (Muhammad) správne neusmerníš, koho máš rád, ale to Boh správne usmerňuje, koho chce (u koho vidí, že si to zasluhuje) . On (Boh) lepšie vie (než ktokoľvek iný) o tých, ktorí sú správne usmernení (o tých, u ktorých je predpoklad, že sú na to pripravení a že sa na správnu cestu dostali) .  (56)

    (56): Keď smrť k Abú Tálebovi (strýkovi proroka Muhammada, ktorý sa ho ujal po smrti svojho starého otca Abdulmuttaleba) prichádzala, vošiel k nemu prorok Muhammad a práve uňho boli Abú Žahl a Abdulláh Bin Ebí Umejja (obaja patrili v tom čase medzi tých, ktorí v posolstvo posla Muhammada odmietali veriť). Prorok svojmu strýkovi, ktorý ležal na smrteľnej posteli, povedal: „Strýko môj, povedz: Niet boha okrem Boha. Je to veta, ktorou sa môžem za teba u Boha prihovoriť.“ Abú Žahl a Abdulláh Bin Ebí Umejja mu (Abú Tálebovi) ale povedali: „Chceš sa odkloniť od cesty Abdulmuttaleba (jeho otca a prorokovho starého otca)?“ Prorok viackrát Abú Tálebovi zopakoval, čo mu povedal prvýkrát a obaja ho nato od toho odrádzali, až Abú Táleb nakoniec povedal svoje posledné slová, ktoré zneli: „Ostávam na ceste Abdulmuttaleba.“ A zomrel. Prorok Muhammad nato povedal: „Budem pre teba prosiť o odpustenie, ak mi to nebude zakázané.“ Neskôr však Boh najvyšší zoslal Svojmu prorokovi verš (9:113), v ktorom bolo: „Neprislúcha prorokovi (Muhammadovi) a tým, ktorí uverili (veriacim muslimom), aby prosili (Boha) o odpustenie pre tých, ktorí k Bohu pridružujú (ktorí k Nemu pridružujú niečo alebo niekoho), aj keby šlo o príbuzných, po tom, ako sa im (týmto veriacim) jasne ukázalo, že títo (ich príbuzní) budú obyvateľmi pekla (že sa do pekla dostanú)“.

57. Povedali (tí z kmeňa Qurejš, ktorí odmietali nasledovať posolstvo, ktoré bolo poslovi Muhammadovi zoslané) : „Ak by sme spolu s tebou nasledovali správne usmernenie (s ktorým si prišiel a ktoré ti bolo zoslané) , budeme unesení zo zeme našej (ostatné arabské kmene sa proti nám zhluknú a vyženú nás z nášho územia a pozabíjajú) “. A či sme im nedali upevniť svoje postavenie a získať posvätné miesto bezpečné (v Mekke, ktorej posvätnosť pochádza z posvätnosti Posvätnej mešity a Káby) , ku ktorému sú prinášané plody všetkého (druhu) , ako potrava od Nás? (Čoho by sa mali báť) . Väčšina z nich to ale nevie (čo má a ako Boh všetko zariaďuje) .  (57)

    (57): Tento verš bol zoslaný v súvislosti s mužom zvaným Al Hares Bin Usmán Bin Abd Manáf, ktorý prorokovi Muhamadovi (p.) povedal: „My vieme, že to, čo hovoríš, je pravda, bráni nám však nasledovať ťa, že by nás mohli arabské kmene unášať a vyhnať z našej zeme, pretože by sa všetci do sporu s nami dostali a my nemáme silu postaviť sa proti nim“. Verš im odkazuje, že už v predislamskej dobe ich, Qurejšovcov, Boh usídlil na mieste, ktoré vyhlásil za posvätné, a tak boli v ňom chránení pred ostatnými. Tak ako Boh zariadil predtým, že sa v Mekke usídlili a bezpečie v nej našli, vytvorí im podobné podmienky aj potom, ako vyhlásia, že posolstvo posla a proroka Muhammada uznávajú a nasledujú. Mekka bola predtým miestom, kde nič nebolo, ale Boh určil, že sa stala pútnickým miestom, preto do nej začali prichádzať plody a tovary všetkého druhu. Boh, ktorý im toto všetko predtým umožnil a dal im to, má moc im to zachovať a ešte aj znásobiť. Oni si to zrejme ale neuvedomovali.

58. Koľko dedín, ktoré sa živobytím svojím pýšili, sme zahubili (Bohu prestali ďakovať za to, čo mali a mysleli si, že ich sila a bohatstvo ich ochráni pred Ním) . Hľa, to sú ich príbytky, neboli obývané po nich (potom, ako boli zahubení) , len málo (len krátky čas sa v nich ľudia zdržiavali) . A boli sme to my, kto to zdedil (všetko, čo mali) . (K nám sa vrátilo nakoniec všetko, čo mali, podobne, ako sa celá Zem, ktorú dočasne obývate, k nám vráti, až súdny deň nastane.)
59. Boh by nikdy nezahubil dediny, pokým nepošle k ich Matke (jednou z pomenovaní Mekky je aj názov Matka dedín, t.j. prvá zo všetkých dedín alebo pôvod všetkých dedín) posla, ktorý im (jej obyvateľom) bude prednášať naše znamenia. Nikdy by sme nezahubili dediny bez toho, že by boli jej obyvatelia krivdiaci (keď sa ich obyvatelia dopustili krívd, na čele ktorých stojí odmietanie viery a poslov, vtedy sme ich zahubili) .
60. Čokoľvek, čo vám bolo dané, je pôžitkom života najnižšieho (pozemského) a jeho ozdobou. Čo je u Boha, je lepšie a trvalejšie. A či nechápete (a nepoučíte sa) ?
61. A či ten, komu sme dali sľub dobrý (o tom, že do raja vojde) a on (takýto človek) ho (tento sľub) nájde (v súdny deň a uistí sa, že je skutočný a pravdivý) , je ako ten, komu sme dali užiť si úžitok života najnižšieho (pozemského) a potom v deň zmŕtvychvstania bude patriť medzi prítomných (v pekle) ?  (61)

    (61): Verš kladie ľuďom otázku, čo je lepšie. Človek, ktorý sa riadi tým, čo Boh uložil a verí v Boha a v to, čo zoslal a pritom si žije spokojným životom v živote pozemskom. Alebo človek, ktorý vieru odmieta, Korán zanecháva, neriadi sa tým, čo Boh uložil a ktorému Boh dal z úžitkov a bohatstva života pozemského, ktoré si ale užije len v krátkom živote pozemskom a potom v súdny deň žiadne dobré skutky nenájde a do pekla rovno zamieri?

62. V deň (súdny deň) , keď na nich (na tých, ktorí v Boha a v to, čo zoslal, odmietali veriť a celý ich záujem sa sústredil len na život pozemský) zavolá (Boh) a povie: „Kde sú spoločníci Moji, o ktorých ste tvrdili, že existujú (popri Mne a že majú moc sa vás zastať predo Mnou) ?“.
63. Tí (poprední a čelní predstavitelia, ktorí vieru a posolstvo posla Muhammada odmietali) , voči ktorým sa slová (varovné) uplatnili, povedia: „Pane náš, týchto (ktorí nás z radov našich ľudí nasledovali) , ktorých sme do bludu nechali skĺznuť, sme nechali do bludu skĺznuť tak, ako sme do bludu my skĺzli. (Neboli sme to my, kto s tým začal. My sme vieru odmietli, a tak sme do bludu skĺzli a podobne ako my i oni vieru odmietli, a tak do bludu skĺzli. My sme ich k ničomu nenútili.) Oprosťujeme sa od nich (od tých našich ľudí, ktorí naše blúdenie nasledovali) pred Tebou, nie nás oni uctievali (oni neuctievali nás, aby sme sa my za ich odmietanie viery zodpovedali, ale oni nasledovali a uctievali svoje túžby a myslenie svoje) “.
64. Bude povedané (tým, ktorí k Bohu pridružovali) : „Zavolajte spoločníkov svojich (ktorých ste k Bohu pridružovali) “. Oni ich volať budú, ale tí (ktorých k Bohu pridružovali) na ich výzvu neodpovedia. A (vtedy tí, ktorí k Bohu pridružovali) uvidia trápenie (pred ktorým boli varovaní) . Keby sa len boli nechali správne usmerniť (v živote pozemskom, keď k nim posolstvo Božie prišlo, to si vtedy budú želať) .
65. V deň (súdny deň) , keď na nich (Boh) zavolá (na tých, ktorí vieru odmietali alebo k Bohu pridružovali) a povie (im) : „Čo ste odpovedali poslom (ktorých som k vám s posolstvami poslal) ?“,
66. V ten deň (v súdny deň) ostanú pred ich očami správy (o výmysloch, ktoré si v živote pozemskom vymýšľali a ktorými poslom odpovedali) skryté, preto sa (jeden druhého) nebudú navzájom spytovať (ako a čo by mali odpovedať) .
67. Ten, kto pokánie učinil, uveril (v Boha a v posolstvo posla Muhammada) a dobro konal, azda bude patriť medzi tých, ktorí prospeli (v skúške, ktorej v živote pozemskom boli vystavení) .
68. Pán tvoj (Muhammad) stvorí, čo chce a vyberá si (čo chce a koho chce) . Im (nikomu z ľudí) nenáležal výber (ničoho tam, kde Boh rozhodne a takýto výber neumožní) . Jedinečný je Boh, nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (Bohu je vzdialené všetko to, čo mu je nepravdivo pripisované) a je vysoko nad tým, čo k Nemu (Bohu) pridružujú.
69. Pán tvoj vie, čo ich hrude ukrývajú a čo (oni) prejavujú.
70. On (Boh) je Boh, niet boha okrem Neho. Jemu náleží vďaka v živote prvom (pozemskom) a v živote poslednom (večnom, ktorý príde po súdnom dni) . Jemu (Bohu) náleží rozhodnutie (o všetkom) a k Nemu (Bohu) bude váš návrat (po smrti) .
71. Povedz (Muhammad, tým z Mekky, ktorí odmietajú veriť) : "Vidíte (čo by sa stalo) , ak by Boh učinil noc nad vami nepretržitú (trvajúcu) až do dňa zmŕtvychvstania, ktorý iný boh než Boh by k vám priviedol žiaru (ktorá by vám všetko osvetlila) ? A či nepočujete (čo je vám povedané) ?
72. Povedz (im, Muhammad) : "Vidíte (čo by sa stalo) , ak by Boh učinil deň nad vami nepretržitým (trvajúcim) až do dňa zmŕtvychvstania, ktorý iný boh než Boh by k vám priviedol noc, v ktorej by ste odpočívali? A či nevidíte (znamenia Božie) ?
73. Z milosti svojej vám učinil (Boh) noc i deň, aby ste v nej (v noci) odpočívali a aby ste sa (vo svetle dňa) snažili o dobrodenie Ním dané (Bohom vám dané tým, že budete pracovať a snažiť sa) . Snáď budete ďakovať (za všetko, čo vám Boh dal) .
74. V deň (súdny deň) , keď na nich (Boh) zavolá (na tých, ktorí v Boha a v to, čo zoslal, odmietali veriť a celý ich záujem sa sústredil len na život pozemský) a povie: "Kde sú spoločníci Moji, o ktorých ste tvrdili, že existujú (popri Mne a že majú moc sa vás zastať predo Mnou) ?
75. Vyjmeme z každého spoločenstva svedka (v súdny deň) a povieme: „Predložte svoj dôkaz (na základe ktorého ste za lož označili posolstvo, ktoré som vám poslal a odmietli ste veriť) “. Vtedy už budú vedieť, že pravda náleží Bohu (pravda bola v tom, čo Boh zoslal) a opustí ich to, čo vymýšľali (na Boha a na jeho posla Muhammada) .
76. Qárún (Korah) pochádzal z radov ľudí Mojžiša (patril k nim) , ale zachoval sa k nim nevraživo. Dali sme mu (Qárúnovi) poklady, kľúče od ktorých by zaťažili aj skupinu silných mužov (kľúče od priestorov, v ktorých tieto poklady boli ukryté) . Jeho ľudia mu povedali: „Neraduj sa (z toho, že máš toľké majetky, ale skôr sa snaž nimi ľuďom pomáhať) , pretože Boh nemá rád tých, ktorí sa takto radujú (z toho, čo im Boh dal bez toho, aby z týchto majetkov dávali na účely, ktoré Boh určil) “,
77. „Sleduj (jeho ľudia pokračovali) tým, čo ti Boh dal, príbytok posledný (a konečný) , ale pritom nezabúdaj na svoj podiel zo života najnižšieho (pozemského) a dobro konaj tak, ako ti Boh dobro dal a nesnaž sa šíriť skazu na zemi. Veď Boh nemá rád tých, ktorí skazu šíria“.
78. Povedal (im Qárún odpovedajúc) : „Boli mi dané (majetky) pre poznanie, ktoré mám (o tom, ako takéto majetky zarobiť, a nie preto, že by mi ich Boh dal) “. A či nevedel, že Boh zahubil už pred ním také pokolenia, ktoré mali väčšiu silu (než on) a viac toho (majetkov než on) nahromadili? Previnilci nebudú opýtaní na hriechy, ktorých sa dopustili (aby ich mohli zatajiť alebo sa ich zriecť, pretože všetko sa zapisuje a eviduje) .
79. A tak vyšiel (Qárún) medzi svojich ľudí vo svojich ozdobách (pýšiac sa pred nimi) . Tí (z radov jeho ľudí) , ktorí sledovali život najnižší (pozemský) , povedali (želajúc si a závidiac) : „Kiežby sme mali niečo podobné tomu, čo bolo Qárúnovi dané, on má veru obrovské šťastie“.
80. Avšak tí (z radov jeho ľudí) , ktorým bolo dané poznanie, povedali: „Beda vám, odmena Božia je lepšia pre toho, kto uveril a konal dobro. Bude (takéto dobro) dané len tým, ktorí trpezlivými boli“.
81. A spôsobili sme, že ho zem spolu s jeho obydlím pohltila. Nemal žiadnu skupinu (ľudí alebo dôverníkov) mimo Boha, ktorá by mu pomohla a podporila by ho (len Božia pomoc ľuďom v zlých chvíľach, keď ich všetci opustia, pomôže) . Nepatril (Qárún) medzi tých, ktorí víťazstvo dosiahli (získali Božiu spokojnosť a vyhli sa záhube v živote pozemskom i posmrtnom) .
82. Tí, ktorí si želali (byť na) jeho miesto včera, začali hovoriť: „Vidno (jasne a zreteľne) , že Boh zoširoka dáva potravu (obživu i dary každému) komu chce z radov tých, ktorí sa Mu odovzdali a má moc (tak učiniť) . Nebyť toho, že nám Boh preukázal láskavosť (tým, že sme nemali to, čo Qárún a nekonali sme tak, ako on konal), bol by prikázal, aby nás pohltila (zem, podobne, ako Qárúna pohltila) . Vidno (jasne a zreteľne) , že neuspejú tí, ktorí vieru odmietajú“.
83. Ten príbytok konečný (raj) učiníme pre tých, ktorí nechcú (nesledujú) žiadne povyšovanie sa na zemi a ani skazu (ale chcú žiť život striedmy a predovšetkým sa snažia o spokojnosť Božiu) . Dobrý koniec patrí bohabojným.
84. Kto príde (v súdny deň) s dobrým skutkom, tomu bude náležať (odmena za) ešte lepší (skutok, než aký vykonal a odmena za dobré skutky sa znásobuje) . Kto príde so zlým skutkom, tomu, kto zlý skutok vykonal, bude odplatené len to, čo konal (za každý dobrý skutok sa veriacemu zapíše pozitívny výsledok niekoľkokrát znásobený, ale za každý zlý skutok sa veriacemu zapíše len jeden negatívny výsledok) .
85. Ten (Boh), kto ti (Muhammad) povinne uložil Korán (bremeno jeho oznámenia ľuďom) , ťa vráti k určenému stretnutiu (v súdny deň, keď sa každému oznámi, ako sa ustanoveniami Koránu riadil) . (V niektorých výkladoch Koránu sa píše, že určeným stretnutím mal byť návrat do Mekky, z ktorej musel prorok predtým s muslimami utiecť.) Povedz (Muhammad) : „Pán môj lepšie vie o tom, kto prišiel so správnym usmernením a kto je v blude zjavnom“.
86. Nedúfal si (Muhammad) , že ti bude vrhnutá Kniha (obsah Koránu a že sa ti dostane táto česť i povinnosť ľuďom ho oznámiť a stať sa poslom Božím) . Bola to milosť pochádzajúca od Pána tvojho (že ťa učinil poslom a že poslal ľuďom posolstvo, ktorým ich vyviedol z temnôt do svetla) . Nebuď preto oporou pre tých, ktorí veriť odmietajú (nepodporuj ich v tom, k čomu vyzývajú mimo Boha, ale jasne a zreteľne im objasni, čo ti Boh zoslal) .
87. Nech ti nič nebráni v nasledovaní Božích znamení potom, ako ti boli zoslané dole a vyzývaj k Pánovi svojmu (ľudí) a nepatri medzi tých, ktorí k Bohu pridružili (rovných alebo potomkov či iné predmety alebo stvorenia) .
88. Nevzývaj (je to adresované poslovi Muhammadovi, ale aj všetkým ľuďom) popri Bohu boha iného, niet boha okrem Neho (Boha) . Všetko smeruje k zániku okrem Jeho tváre (Božej) . (Čo predstavuje Božia tvár, úplne presne nevieme, pozri verš 2:115.) Jemu (Bohu) náleží rozhodovanie (o všetkom) a k Nemu sa vrátite (v deň zmŕtvych vstania) .