Kapitola 18

Al Kahf (Jaskyňa)

Počet znamení (veršov) 110

1. Vďaka patrí Bohu, ktorý zoslal dole svojmu poddanému (poslovi Muhammadovi, k slovu poddaný pozri poznámku k veršu 2:23) Knihu (Korán) a neučinil pre ňu žiadnu odchýlku (nemá žiadne nedostatky ani protirečenia a obsahuje poznanie pravdivé) .
2. Vyrovnanú ju (Knihu) zoslal, aby varoval pred veľkou silou pochádzajúcou od Neho (ktorú Boh zošle na tých, ktorí nenasledujú posolstvo, ktoré ľuďom poslal) a aby radostnú zvesť oznámil veriacim, ktorí konajú dobré skutky, že je pre nich pripravená odmena dobrá (Boh zoslal Korán, aby prostredníctvom neho ľudí varoval pred nevierou, ale aby zároveň oznámil veriacim, že ich čaká dobrá odmena v podobe raja) ,
3. V ktorej (v odmene, t.j. v raji) ostanú naveky.
4. A aby varoval tých, ktorí povedali: „Boh si učinil syna“.
5. Nemajú o tom poznanie oni a ani ich otcovia. (Boh je len jeden jediný, nemá žiadnych spoločníkov, družky alebo deti. Tí, ktorí Bohu pripisujú syna, nenájdu v tom, čo Boh zoslal, jasný dôkaz alebo správu o takomto tvrdení.) Je to slovo ohavné (veľký a ohromný hriech) , ktoré vychádza z ich úst. (Tvrdenie, že Boh má syna, je obrovským hriechom, ktorého sa dopúšťajú.) To čo hovoria, je len klamstvo (nezakladá sa na pravde) .
6. Snáď svoju dušu (Muhammad) neutrápiš k smrti zármutkom nad ich stopami (nad spomienkami na ľudí) , ak by v tieto slová (slová Koránu) neuverili.  (6)

   (6): Boh najvyšší poslovi Muhammadovi odkazuje, aby sa netrápil, keď si spomenie na ľudí, ktorí v posolstvo, ktorým bol poverený, odmietali veriť. Nech netrápi svoju dušu nad osudom, ktorý ich postihne v súdny deň. Úlohou posla je len posolstvo oznámiť a Boh už potom správne usmerní toho, u koho vidí snahu hľadať pravdu a kto si to zasluhuje.

7. My sme učinili to, čo je na zemi (všetky krásy, pohodlie a majetky) ozdobou pre ňu (pre zem, ktoré ju zdobia a robia ju krajšou a príťažlivejšou) , aby sme ich (ľudí) skúške podrobili, kto z nich bude lepšie konať (či zabudnú, alebo na Boha budú spomínať) ,
8. My učiníme to, čo je na nej (na zemi) , povrchom pustým (neostane taká, aká je a všetky tieto ozdoby sa stratia a zaniknú a ostane ľuďom už potom len ich viera a skutky) .
9. Myslel si (Muhammad) , že obyvatelia jaskyne a tabuľa (ľudia, ktorých príbeh a mená boli zaznamenané na tabuli) boli medzi našimi znameniami niečím čudným? (Ich prípad a príhoda aj napriek jej neuveriteľnému priebehu nebola tá najzaujímavejšia a najčudnejšia vec, akú možno v tomto vesmíre, ktorý Boh stvoril, vidieť. Sú v ňom totiž veci a stávajú sa udalosti, ktoré svojím úžasom i takúto príhodu predstihujú.)
10. Keď sa mladíci uchýlili do jaskyne a povedali: „Pane náš! Daj nám milosť pochádzajúcu od Teba a priprav nám vo veci našej rozumné usmernenie (veď nás k tomu, aby sme sa správne rozhodli, ako ďalej postupovať a čo robiť, aby sme našu vieru uchránili pred tými, ktorí nás prenasledujú) “,
11. A tak sme na určitý počet rokov (tristodeväť rokov) zabránili tomu, aby v jaskyni počuli čokoľvek (čo by ich mohlo z dlhého spánku prebudiť) .  (11)

    (11): Zabránenie mladíkom, aby na spomenutý počet rokov niečo počuli, čo by ich vyrušilo, znázorňuje určitý proces, ktorý viedol k tomu, že mladíci nakoniec ostali spať tristodeväť rokov, a to bez toho, aby ich akýkoľvek vonkajší hlas prebudil. O aký proces presne šlo, nám možno dá veda odpoveď v budúcnosti, keď zistíme, ako je možné uchovať ľudské telo v stave spánku takú dlhú dobu bez toho, aby sa poškodilo, ale zároveň aby dokázalo aj prežiť. Korán však potvrdzuje, že to možné je.

12. Potom sme ich (mladíkov) vzkriesili, aby sme vedeli, ktorá z oboch skupín (keď sa mladíci prebudili rozdelili sa do dvoch skupín, jedni hovorili, že spali deň alebo o niečo viac, druhí zasa čas ich spánku odhadnúť nevedeli) lepšie spočítala, aký čas tam (mladíci) ostali. (Keď mladíci žiadali od Boha pomoc, On im pomohol v podobe dlhého spánku, počas ktorého ich uchránil pred ľuďmi, ktorí ich prenasledovali, čím im preukázal jedno zo svojich znamení.)
13. My ti rozprávame správu o nich (o mladíkoch) pravdivú (je to pravdivá správa o udalosti pravdivej, ktorá sa stala) . Boli to mladíci, ktorí uverili v Pána svojho, a tak sme im pridali správneho usmernenie (usmernili sme ich na ešte správnejšiu cestu) ,
14. A silnými sme učinili ich srdcia, keď vstali a povedali: „Pán náš je Pánom nebies a zeme. Nebudeme mimo Neho vzývať žiadneho boha, pretože potom by sme hovorili niečo presahujúce pravdu (skutočnú mieru veci) “.
15. „Hľa, to naši ľudia si učinili mimo Neho (Boha) bohov. Nech ale o nich prinesú jasný dôkaz (ak naši ľudia tvrdia, že mimo Boha existujú iné božstvá, nech o tom prinesú jasný dôkaz) . Kto môže väčšiu krivdu páchať než ten, kto si vymýšľa o Bohu lži? (Nik sa už väčšej krivdy dopustiť nemôže.) “
16. „A keďže ste sa ich stránili i toho, čo uctievajú mimo Boha, tak sa uchýľte do jaskyne, kde vám váš Pán rozprestrie niečo z milosti svojej (o ktorú ste Ho prosili) a pripraví vám vo veci vašej užitočné riešenie“.
17. I uvidel by si (keby si bol s nimi) , ako sa slnko, keď vychádzalo, odkláňalo od ich jaskyne napravo (na pravú stranu) a keď zapadalo, ako ich obchádzalo naľavo (nedopadal na ich jaskyňu žiaden slnečný lúč) , a ako boli na priestranstve (na priestrannom mieste uložení) v nej (v jaskyni) . To patrí k Božím znameniam. Koho Boh správne usmerní, ten je (skutočne) správne usmernený a koho do bludu uvedie, pre toho už nenájdeš nikoho, kto by ho ochránil a správnu cestu mu ukázal.
18. A myslel by si si (keby si s nimi bol) o nich, že sú hore (bdelí) , ale oni spia (ležia na svojom mieste) . A obraciame ich na pravú stranu a na stranu ľavú a ich pes má rozprestreté tlapy svoje na prahu. Keby si sa na nich pozrel, dal by si sa pred nimi na útek a naplnila by ťa hrôza.  (18)

    (18): Skutočnosť, že slnko sa do jaskyne nedostávalo, môže znamenať, že jaskyňa bola situovaná tak, aby si zachovávala určitú teplotu, pri ktorej ostali telá akoby zakonzervované. Pritom dochádzalo k obracaniu tiel zrejme preto, aby sa nespustili procesy stuhnutia kostí alebo rozkladania tiel.

19. Takto (v takomto stave) sme ich vzkriesili, aby sa spytovali jeden druhého (na to, čo sa to s nimi stalo) . Povedal ten z nich, ktorý prehovoril: „Koľko ste tu boli (ako dlho ste spali) ?“ Povedali (niektorí z nich) : „Boli sme tu (spali sme) deň alebo časť dňa“. Povedali (ďalší) : „Pán váš lepšie vie, koľko ste tu boli (ako dlho ste spali) . Pošlite niekoho z vás s týmito vašimi striebornými mincami do mesta, nech sa pozrie, aké jedlo je najlepšie, nech vám z neho prinesie obživu, ale nech je obozretný a nech neupozorní na vás nikoho“,
20. „Oni (obyvatelia mesta, ktorí ich predtým prenasledovali) , ak by vás premohli, tak vás ukameňujú alebo vás vrátia na svoju cestu a potom už viac nikdy neuspejete (v tom, aby ste sa vrátili na cestu správnu) “.
21. Takto sme umožnili ich odhalenie (ľudia ich spoznali podľa platidiel, ktoré použili) , aby vedeli, že sľub Boží je pravdivý a že o Hodine (dni zmŕtvychvstania a súdneho dňa) niet pochýb (že nastanú) . I začali sa (obyvatelia mesta potom, ako ich našli) medzi sebou hádať ohľadom nich (ohľadom toho, čo s telami týchto mladíkov urobiť) , a tak povedali (jeden druhému) : „Postavte nad nimi stavbu. Ich Pán lepšie vie, ako to s nimi bolo (a čo sa s nimi stalo) “ Tí, ktorí (v debate) ohľadom nich mali prevahu (ohľadom spôsobu, ako naložiť s pozostatkami mladíkov) , povedali: „Učiníme nad nimi mešitu (miesto v ktorom sa budeme Bohu klaňať a v ktorej Ho budeme uctievať) “.  (21)

    (21): Keď sa jeden zo spomenutých mladíkov vybral do mesta, aby kúpil jedlo, ľudia si mysleli, že našiel poklad, keď chcel starými mincami, ktoré mal, platiť. Keď sa ľudia potom ale dozvedeli príbeh týchto mladíkov, o ktorých vedeli, že jedného dňa zmizli a videli na vlastné oči, ako po toľkých rokoch ožili a potom, ako si mladíci uvedomili, že im Boh ich želanie splnil a uchránil ich pred tým, aby ich ľudia z cesty, na ktorej boli, odklonili, potom títo mladíci zomreli. Keď zomreli, ľudia, ktorí ich videli, sa začali dohadovať, čo urobia s ich telami. Nakoniec sa presadil názor tých, ktorí navrhli, že ich pochovajú a na mieste, kde ich pochovajú, vybudujú mešitu, v ktorej budú Boha uctievať a ktorá bude ľuďom príbeh týchto mladíkov pripomínať. Slovo mešita znamená v arabskom jazyku miesto, kde sa Bohu klania v polohe sužúdu.

22. Budú hovoriť (tí, ktorí sa začali o príbehu týchto mladíkov dohadovať v dobe proroka Muhammada) : „Boli traja (títo mladíci) a štvrtým (členom) bol ich pes“. A (iní zasa) budú hovoriť: „Boli piati a šiestym (členom) bol ich pes, dohadovať sa tak budú o niečom, čo nepoznajú (tvrdia niečo, čo nepoznajú a o čom nemajú žiaden dôkaz ani určitú správu) “. A (ďalší) budú hovoriť: „Boli siedmi a ôsmym (členom) bol ich pes“. Povedz: „Pán môj lepšie vie o ich počte, vie o ňom len málokto“. A nedohaduj sa ohľadom nich (ohľadom týchto mladíkov a ich počte) s nikým, iba ak je dohadovanie založené na zjavnej pravde (založené len na tom, čo ti je zoslané a Bohom potvrdené) . A nežiadaj ohľadom nich (ohľadom počtu týchto mladíkov) o vysvetlenie nikoho z nich (nikoho z tých, ktorí sa o ich počte dohadujú) ,  (22)

    (22): Podľa výkladov Koránu sa jedného dňa u proroka Muhammada zhromaždila skupina kresťanov, židov a muslimov a začali sa medzi sebou dohadovať o počte obyvateľov jaskyne – uvedených mladíkov. Preto bol aj zoslaný tento verš i verše pred ním, aby upozornili muslimov na to, že sa nemajú dohadovať o veciach, ktoré nepoznajú, a aby im v stručnosti objasnili podstatu a ponaučenie z príbehu týchto mladíkov.

23. Nehovor (Muhammad) o ničom (čo by si chcel v budúcnosti urobiť) : „Urobím to zajtra“ (bez toho, aby si dodal)
24. „Iba ak by Boh tak nechcel (urobím to zajtra, jedine ak by Boh nechcel, aby som urobil a vykonal, čo som sľúbil vykonať) “. A spomeň si na Pána svojho, ak by si zabudol (tak učiniť a povedať) a povedz: „Azda ma Pán môj správne usmerní, aby som sa priblížil k tomu (čo som chcel) rozumným a správnym spôsobom (tým, že ma Boh bude učiť, čo mám hovoriť a robiť) “.  (24)

    (24): Ibn Kesír vo svojom výklade uviedol, že dôvod zoslania tohto verša bola otázka adresovaná poslovi Muhammadovi (p.), v ktorej sa ho ľudia spýtali na pravdivosť príbehu o obyvateľoch jaskyne. Vtedy im posol povedal: „Zajtra vám odpoviem“. Anjel Gabriel sa však pätnásť dní nezjavil so žiadnou odpoveďou, až kým mu neboli vnuknuté tieto verše, v ktorých ho Boh poučuje, že vždy, keď chce niečo urobiť alebo sľúbiť, nech dodá: Ak Boh bude chcieť a umožní mi to.

25. Ostali vo svojej jaskyni tristo rokov a bolo im pridaných ešte deväť (rokov) .
26. Povedz (Muhammad) : "Boh lepšie vie ako dlho tam boli (v jaskyni) . Jemu náleží to, čo nie je známe v nebesiach a na zemi (to, čo je ostatným neznáme a pred nimi skryté) . Aký jasný je Jeho zrak a sluch! (Nič Bohu z toho, čo sa deje, neujde.) Nemajú (ľudia) mimo Neho (Boha) žiadneho ochrancu (ktorý by ich ochraňoval proti čomukoľvek) . A On nečiní nikoho spoločníkom svojich rozhodnutí (Sám rozhoduje o všetkom) .
27. Prednes im (Muhammad) , čo ti bolo vnuknuté z Knihy Pána tvojho. Niet toho, kto by menil Jeho slová. Nenájdeš mimo Neho (mimo Boha) útočište (ktoré by ťa dokázalo ochrániť lepšie než Boh) ,
28. Trpezlivosť svojej duši (Muhammad) dodávaj (keď sedíš) spolu s tými, ktorí vzývajú Pána svojho ráno i večer, sledujúc Jeho (Božiu) spokojnosť. A nech tvoje oči všímavosť svoju od nich neodvádzajú, sledujúc tým ozdobu života najnižšieho (pozemského) . Neposlúchaj toho, čie srdce sme učinili nevšímavým voči spomínaniu si na nás a kto nasledoval svoje túžby a svoju vec (vec svojho náboženstva, života terajšieho i budúceho) zanedbal.  (28)

    (28): Z hľadiska dôvodov zoslania môžeme tento verš rozdeliť na dve časti. Prvý dôvod zoslania sa týka prvej vety verša. Jedného dňa, medzitým ako prorok Muhammad sedel s tými menej majetnými muslimami, prišli k nemu ľudia, ktorí v spoločnosti zaujímali vysoké postavenie, spolu so svojimi príbuznými a poslovi (p.) povedali: „Posol Boží, keby si si sadol na čelo tohto posedenia a odsunul by si od nás týchto chudobných muslimov, sadli by sme si k tebe, rozprávali by sme sa s tebou a počúvali by sme to, čo hovoríš.“. Vtedy bola zoslaná prvá časť verša. Druhá časť počnúc vetou „Neposlúchaj ..“ až do konca, bola zoslaná o jednom mužovi zvanom Umejja Bin Chalaf Al Žamhy, ktorý vyzval proroka Muhammada k tomu, aby sa vzdialil od chudobných a aby si k sebe priblížil popredných ľudí z Mekky.

29. Povedz (im, Muhammad) : „Pravda je to pochádzajúca od Pána vášho (hovoriaca, že všetci ľudia sú si rovní) . Kto chce, nech uverí a kto chce, nech veriť odmietne“. My sme pripravili pre krivdiacich (ktorí veriť odmietajú) oheň, ktorého steny ich obklopia. A ak by prosili o pomoc, bude im pomoc daná v podobe vody ako muhl (slovo muhl môže mať viacero významov, môže ísť o roztavenú meď, roztavené olovo alebo vrelý olej) , ktorá pečie tváre. Je to veru zlý nápoj a zlé miesto posedenia.
30. Tí, ktorí uverili a dobré skutky konali, nech vedia, že nedopustíme, aby sa stratila odmena (určená pre) toho, kto dobre konal.
31. Tí budú mať (ako odmenu) záhrady Edenu, pod ktorými budú tiecť rieky, v ktorých budú zdobení náramkami zo zlata a budú si obliekať šaty z jemného zeleného hodvábu a z hodvábu hrubého, opierajúc sa v nich (týchto záhradách) o pohovky (ležiac na nich) . Je to veru dobrá odmena a dobré miesto posedenia.
32. Uveď (Muhammad) im (tým z radov tých, ktorí veriť odmietajú a ktorí podmieňujú svoje posedenie s tebou tým, že od seba odoženieš chudobných, ktorí u teba sedávajú) príklad dvoch mužov. Jednému z nich sme učinili dve záhrady z viničov, obtočili sme ich palmami a učinili sme medzi nimi sadivá.
33. Obe záhrady priniesli svoje plody a neubrali z nich nič (obe záhrady dali presne toľko plodov, koľko mali a v kvalite, v akej mali a nič z nich nechýbalo) . A nechali sme cez ne (cez záhrady) vytrysknúť rieku.
34. I mal plody (zo svojich záhrad vlastník spomenutých oboch záhrad) , a tak povedal svojmu spoločníkovi, keď sa s ním zhováral: „Ja mám viac majetkov ako ty a som mocnejší v počte ľudí (mám väčšie potomstvo a pomocníkov, než ty) “.
35. I vošiel do svojej záhrady, krivdiac svojej duši (keď sa nad svojím spoločníkom povyšoval miesto toho, aby Bohu ďakoval) . Povedal: „Nemyslím si, že táto (záhrada) niekedy zanikne“,
36. „A nemyslím si, že Hodina (súdu) nastane. A aj keby som bol vrátený k Pánovi svojmu (ak by súdny deň nastal) , bude ma čakať niečo lepšie než ona (záhrada, ktorú v tomto živote mám) , keď sa (do života) vrátim“.  (36)

    (36): V dvoch záležitostiach sa tento muž mýlil. Jednak sa jeho viera zmenila na nevieru, keď zapochyboval o súdnom dni a jednak sa mylne domnieval, keď si bez dôkazu myslel, že ak by súdny deň nastal, tak ho tam bude čakať niečo ešte lepšie než to, čo v živote pozemskom mal.

37. Jeho spoločník (druhý muž, ktorý mal záhradu pri záhrade prvého muža) mu povedal pritom, ako sa s ním zhováral: „Odmietol si vieru v Toho (Boha) , kto ťa stvoril zo zeme (z hliny) , potom z kvapky obsiahnutej v mužskom semene a potom ťa zrovnal v muža (narovnal, vzpriamil a dal poslednú podobu i všetky potrebné údy a funkcie) “,
38. „Boh je (pokračoval druhý muž) Pánom mojím a nepridružím k Pánovi svojmu nikoho“,
39. „Keby si bol, keď si vošiel do svojej záhrady, povedal: "Je to tak, ako Boh chcel a niet sily bez Boha (bez Jeho pomoci) “, keď si ma videl, že mám menej majetkov a detí ako ty",
40. „Azda mi Pán môj dá lepšiu záhradu, než je tvoja a zošle na ňu (na tú tvoju) trápenie dopadajúce z neba a ona tak ostane povrchom klzkým (na ktorom nič nerastie a na ktorom nič nie je) “,
41. „Alebo ostane jej voda hlboko (v zemi) skrytá, a tak ju nikde nebudeš môcť nájsť (nenájdeš ju nikde, kde ju budeš hľadať) “.
42. Jeho plody boli obklopené (zničujúcou silou, ktorá ich zničila) , a tak začal zalamovať rukami nad tým, čo vynaložil na ňu (na záhradu) a pritom ona ležala v troskách i hovoril: „Keby som len nebol pridružil k Pánovi svojmu nikoho (nebolo by sa to stalo) !“.
43. Nemal pritom (žiadnu blízku) skupinu, ktorá by mu pomohla, mimo Boha (mimo Boha by mu nik nepomohol) a nikdy by nezvíťazil (nad tým, čo Boh rozhodol, aj keby mu všetci okrem Boha pomáhali) .
44. Tam (na tomto mieste a v takomto prípade) ochrana náleží Bohu pravdivému (len Boh môže niekoho ochrániť v prípadoch, keď mu hrozí nebezpečenstvo alebo strata, nik iný) . On (Boh) lepšie odmeňuje a u Neho je ten lepší koniec.
45. Uveď im (Muhammad) príklad života najnižšieho (pozemského) , ktorý sa podobá na vodu, ktorej sme dali zísť dole z neba a s ktorou sa zmiešali (začali rásť a kvitnúť) rastliny zeme (rastliny, ktoré na zemi rastú) a potom sa stali (tieto rastliny) suchými a polámanými, vetrami odviatymi (takto presne vyzerá život pozemský) . A Boh má moc čokoľvek vykonať.
46. Majetky a deti sú ozdobou života najnižšieho (terajšieho) . Dobré skutky, ktoré ostávajú (zotrvajú) , sú však lepšie u Pána tvojho z hľadiska odmeny a sú lepšou nádejou (na získanie Božej spokojnosti a na vstup do raja) .  (46)

    (46): Dobrými skutkami, ktoré ostávajú, sú akékoľvek skutky, za ktoré sa človeku zapíše dobro v knihe jeho skutkov a za ktoré veriacemu náleží odmena aj v súdny deň. Nie sú to tie skutky, ktorých úžitok veriaci pocíti len v živote pozemskom, ale sú to tie, ktorých úžitok zotrvá čo najdlhšie alebo dokonca až do súdneho dňa.

47. V deň (v deň zmŕtvychvstania) , keď uvedieme hory do chodu a uvidíš zem vyčnievať, zhromaždíme ich (všetkých ľudí i tvorstvo) , nevynechajúc nikoho z nich,
48. Budú predvedení pred Pána tvojho (Muhammad) v rade (a bude im povedané) : „Prišli ste k nám tak, ako sme vás stvorili prvýkrát. A vy ste (pritom) tvrdili, že vám stretnutie (s nami v určený čas) neučiníme“.
49. Bude položená Kniha (skutkov na zúčtovanie) . Hľa, uvidíš previnilcov, ľutujúcich samých seba za to, čo je v nej (v Knihe zapísané, všetky tie zlé skutky, ktoré predtým vykonali) a budú hovoriť (títo previnilci) : „Beda nám, čo je tejto Knihe, že nevynechá nič malé ani veľké (žiadnu vec, z ktorej sme sa previnili) bez toho, aby to nezapočítala?“. Nájdu tam prítomné to, čo konali (do najmenších detailov zapísané) . A Pán tvoj nikomu neukrivdí (každý sa bude zodpovedať za to, čo konal) .
50. Keď sme povedali anjelom (spomeňte si na túto udalosť) : „Pokloňte sa v polohe sužúdu Adamovi“ a oni sa poklonili, okrem Iblísa (satana) , ten patril medzi žinnov, a tak sa spurnosti dopustil voči príkazu Pána svojho. Činíte si ho (satana, napriek tomu, čo urobil) i jeho potomstvo dôverníkmi mimo Mňa (Boha) a pritom oni sú pre vás nepriateľmi?! Je to veru zla náhrada pre krivdiacich (tí, ktorí tak učinili, si veru vybrali za Boha veľmi zlú náhradu, ktorá je proti nim, nie s nimi) .
51. Neučinil som ich (Iblísa – satana a jeho potomstvo) svedkami stvorenia nebies a zeme a ani stvorenia ich duší (nevideli, ako boli nebesá a zem stvorené ani ako boli sami Bohom stvorení) a nikdy by som si nevzal tých, ktorí k bludu navádzajú, za pomocníkov.
52. V deň, keď (Boh) povie: „Zavolajte mojich spoločníkov, o ktorých ste tvrdili, že vám pomôžu (a že sa vás v súdny deň zastanú) “, vyzvú (tí, ktorí k Bohu pridružovali) ich (tých, ktorých k Bohu pridružili) , ale oni na ich výzvu neodpovedajú. Učinili sme medzi nimi prekážku (ktorá ich od seba oddeľovala) .
53. Previnilci uvidia oheň a pomyslia si (teraz už s istotou) , že doň padnú. Nenájdu pred ním únik (žiaden) .
54. Objasnili sme ľuďom v tomto Koráne z každého príkladu niečo (z každej oblasti sme im uviedli nejaký príklad) . Spomedzi všetkého (spomedzi všetkých tvorov) sa najviac sporí človek.
55. Ľuďom bránilo v tom, aby uverili, keď k nim prišlo správne usmernenie a aby o odpustenie Pána svojho poprosili, len to, že čakali (a na vlastné oči chceli zazrieť) , až k nim prídu zákonitosti, ktoré sa uplatnili u tých prvých (predošlých spoločenstiev) alebo že sa k nim trápenie dostane blízko.  (55)

    (55): Jediné, čo ľuďom bráni vo viere, je to, že čakajú na jednu z dvoch udalostí. Buď, že sa voči nim uplatnia zákonitosti, ktoré sa uplatnili predtým voči tým národom a spoločenstvám, ktoré veriť odmietali, alebo, že sa trápenie dostane blízko k nim a uvidia, že ono skutočne prichádza a zasiahne ich. Tí, ktorí odmietajú veriť, v skutočnosti čakajú na to, až sa naplní hrozba, pred ktorou sú varovaní, aby prehlásili, že už veria. Neuvedomujú si pritom, že vtedy už bude neskoro k viere sa obrátiť.

56. Poslov posielame len ako oznamovateľov radostných zvestí (pre tých, ktorí verili) a ako varovateľov (pred Božím trestom pre tých, ktorí veriť odmietali, taká je ich skutočná úloha) . A aj tak tí, ktorí odmietli veriť, sa v nepravde sporia (ohľadom týchto posolstiev) , aby ňou (touto nepravdou) potlačili pravdu. Vzali Moje znamenia aj to, pred čím boli varovaní, na posmech (nebrali to vážne) .
57. Kto väčšiu krivdu pácha než ten, komu boli pripomenuté znamenia Pána jeho, ale on sa od nich odvrátil a zabudol, čo jeho ruky vykonali (nepremýšľal o tom, kam ho jeho správanie dovedie) ?! My sme učinili (ako trest za ich správanie) na ich srdciach rúško, aby mu neporozumeli (aby Korán nechápali) a hluchotu v ich ušiach (ohluchli vo chvíľach, keď sa Korán prednášal, takže ho nepočuli) . A keď by si ich vyzýval k správnemu usmerneniu, správne usmernení nikdy nebudú.
58. Pán tvoj je odpúšťajúci a milosť je v moci Jeho. Keby ich (ľudí odmietajúcich vieru) chcel volať na zodpovednosť za to, čoho sa dopustili, bol by im urýchlil trápenie. (Bol by ho na nich zoslal ihneď bez toho, aby im dal príležitosť v živote zotrvať a napraviť to, čo pokazili alebo čoho sa dopustili. Boh je ale spravodlivý a milostivý, preto tak nečiní.) Je pre nich určený čas, pred ktorým úkryt nenájdu (napriek tomu, že Boh ľudí automaticky netrestá za to, čo konajú, každý človek má určený čas – čas smrti, pred ktorou nenájde žiaden úkryt a ona ho zastihne) .
59. Tie dediny sme zahubili, keď sa krivdy dopustili a ich záhube sme učinili čas určený (ktorý keď nastal, boli zahubené) .
60. Mojžiš povedal svojmu chlapcovi (sluhovi) : „Neustanem (a nezastavíme sa) , až kým nedosiahnem miesto, kde sa obe moria spájajú alebo budem pokračovať v ceste čas neurčitý (až kým tam nedôjdeme) “.  (60)

    (60): Islamské náboženstvo otroka nazýva chlapcom, aby sa zdôraznilo, že ide o ľudskú bytosť, ktorá má svoje práva, a nie o akúsi vec, s ktorou niekto bezmedzne nakladá a nad ktorou má absolútnu moc.

61. Keď ale dosiahli miesto, ktoré ich obe (moria) spája, zabudli na svoju rybu a ona sa dala na cestu (razila si cestu) v mori nebadane (akoby bola v tuneli) .  (61)

    (61): Výklady Koránu pripúšťajú dva výklady k arabskému slovu, ktoré bolo preložené ako „nebadane“. Prvý výklad je, že ryba si razila svoju cestu v mori bez toho, aby to Mojžiš cítil. Druhý výklad hovorí, že ryba si razila cestu v mori silno, čím vytvárala tunel podobný skrýši, a tak ju nebolo vidieť.

62. Keď ho minuli (miesto, ktoré spája obe moria) , povedal (Mojžiš) svojmu chlapcovi (sluhovi) : „Prines nám náš obed, veru sme pocítili z tejto našej cesty únavu“.
63. Povedal (sluha) : "Pamätáš si, keď sme sa uchýlili ku skale? Vtedy som zabudol na rybu a to len satan spôsobil, že som zabudol spomenúť si na ňu. A ona sa dala na cestu v mori čudným spôsobom.
64. Povedal (Mojžiš) : „To je to, čo sme sledovali (chceli) “. A tak sa vrátili po svojich stopách, sledujúc ich.
65. Tam našli jedného nám poddaného z radov tých, ktorí sa nám odovzdali, ktorému sme dali milosť, ktorá pochádza od nás a naučili sme ho poznaniu, ktoré pochádza od nás.
66. Mojžiš mu povedal (tomuto mužovi) : „Môžem ťa nasledovať s tým, že ma naučíš niečo rozumné z toho, čomu si bol naučený (čo sa nemôžem od iného človeka naučiť) ?“
67. Povedal (muž) : „Nebudeš mať so mnou trpezlivosť (vidieť a chápať všetko to, čo robím) “,
68. „Ako by si mohol mať trpezlivosť ohľadne niečoho, o čom si neobsiahol žiadnu správu (a o čom nič nevieš) ?“.
69. Povedal (Mojžiš) : „Nájdeš ma, ak Boh bude chcieť, trpezlivého a nevzpriečim sa ti v žiadnej veci“.
70. Povedal (muž) : „Ak by si ma nasledoval, tak sa ma nepýtaj na nič, až kým ti o tom niečo nespomeniem.“.
71. A tak šli, až kým nenastúpili na loď, potom ju on (muž) prederavil. Povedal (Mojžiš mužovi) : „Prederavil si ju, aby si potopil tých, ktorí na nej cestujú? Veru si sa dopustil niečoho hrozného (odsúdeniahodného) “.
72. Povedal (muž) : „Nepovedal som ti, že nebudeš mať so mnou trpezlivosť“?
73. Povedal (Mojžiš) : „Nevolaj ma na zodpovednosť za to, že som zabudol (že sa ťa nemám na nič pýtať) a vo veci mojej mi neukladaj, čo by ma vyčerpalo a sťažilo ju (rozhodol som sa ťa nasledovať, aby som sa od teba niečo naučil, je to vec, ktorú som si zaumienil a ľahká vec to nie je, tak odo mňa nežiadaj ťažké a neznesiteľné veci, ktoré by ma vyčerpali, ale buď ku mne zhovievavý) “.
74. A tak šli, až kým nestretli chlapca a on (muž) ho zabil. Povedal (Mojžiš zdesený) : „Zabil si čistú dušu pre niečo iné než pre dušu zavraždenú (zabil si tohto malého chlapca a pritom on sa nedopustil vraždy voči nikomu, aby bol za to smrťou potrestaný) !. Veru si sa dopustil niečoho odsúdeniahodného“.
75. Povedal (muž Mojžišovi) : „Nepovedal som ti, že nebudeš mať so mnou trpezlivosť“?
76. Povedal (Mojžiš) : „Ak by som sa ťa opýtal na niečo po tomto (potom, ako som sa ťa na oba tvoje činy spýtal a odsúdil) , tak si z mojej spoločnosti uvoľnený (už ma nemusíš sprevádzať) a máš to u mňa ospravedlnené (ak nebudeš chcieť, aby som ti naďalej spoločnosť robil, tak právom, nenahnevám sa a máš to u mňa ospravedlnené) “.
77. I vyrazili (a šli) , až kým neprišli k obyvateľom (nejakej) dediny. Požiadali jej obyvateľov, aby im dali najesť, ale oni (obyvatelia) ich odmietli pohostiť. A našli v nej (v dedine) múr, ktorý bol už takmer na zrútenie, on (muž) ho však narovnal. Povedal (Mojžiš) : „Keby si bol chcel, bol by si si zaň vzal (zažiadal) odmenu?“.
78. Povedal (muž Mojžišovi) : „To je už rozchod medzi mnou a tebou. Oznámim ti vysvetlenie toho, voči čomu si nedokázal mať trpezlivosť“,
79. „Tá loď (muž pokračoval) patrila biednym ľuďom, ktorí pracovali na mori. A tak som chcel na nej vadu urobiť, pretože za nimi bol kráľ, ktorý bral každú loď násilne (násilím proti vôli jej vlastníkov) “,
80. „Čo sa týka chlapca, jeho rodičia boli veriacimi, avšak sme sa obávali, aby ich jeho prekračovanie medzí (voči nim) a odmietanie viery nevyčerpalo“,
81. „A tak sme chceli, aby im ho ich Pán zamenil (dal žene, aby porodila ďalšieho chlapca) za lepšieho (chlapca) , než bol on, z hľadiska čistoty (srdca a duše) a blízkosti k príbuzenstvu svojmu (ktorý by dbal o svojich rodičov a bol im a ich srdcu blízky) .“
82. „Čo sa týka múru, ten patril dvom malým osirelým chlapcom (ktorí žijú) v meste a pod ním bol poklad pre nich (ktorý im zanechal ich otec) a ich otec bol pritom dobrý (a zbožný človek) . A tak Pán tvoj chcel, aby dosiahli dospelosť a aby si vybrali (zo zeme) svoj poklad ako milosť (prejav milosti) od Pána tvojho (voči tomuto mužovi a jeho deťom) . Ja som to (všetko, čo som urobil) neurobil z vlastného príkazu (a podnetu, ale z Božieho príkazu) . To bolo vysvetlenie toho, na čo si nemal trpezlivosť (správanie a činy, ktoré si nedokázal zniesť a ani pochopiť) .“.
83. Pýtajú sa ťa (Muhammad, židia) na Dvojrohého (muža) . Povedz: „Porozprávam vám niečo o ňom“,  (83)

    (83): V mnohých známych výkladoch Koránu sa hovorí, že Dvojrohým sa môže myslieť Alexander veľký. V Koráne však neexistuje žiadna ďalšia zmienka o tom, kto to je a čo výraz dvojrohý znamená. Nie je preto známe, či ide o muža s dvojrohou helmou, alebo či to znázorňuje dve časové obdobia, alebo nejakú moc, a pod. Je možné, že archeologické vykopávky v budúcnosti v tejto súvislosti odhalia nejaké starodávne nálezy, ktoré by nám pomohli presne určiť, o koho v týchto veršoch šlo.

84. My sme upevnili jeho postavenie na zemi (dali sme mu moc a vysoké postavenie) a dali sme mu zo všetkého prostriedok (poznanie, akými spôsobmi sa ku všetkému dostať a ako všetko zdolať) .
85. A on nasledoval tento prostriedok (použil prostriedky tohto poznania, aby sa dostal, kam chcel) .
86. Keď dosiahol miesto západu slnka, našiel ho (slnko) zapadať v prameni čierneho blata a našiel pri ňom (pri prameni) ľudí. Povedali sme: „Dvojrohý, buď ich trápeniu podrobíš, alebo urobíš s nimi niečo dobré (ušetríš ich takéhoto trápenia) “.
87. Povedal (Dvojrohý) : „Ten, kto sa krivdy dopustil, toho trápeniu podrobíme a potom bude k Pánovi svojmu vrátený (v súdny deň) , ktorý ho podrobí trápeniu ťažkému (potupujúcemu a ponižujúcemu, ktorému by sa každý človek mal vyhýbať) “,
88. „Ale ten, kto uveril a konal dobro, toho odmenou bude dobro a povieme mu príkazom naším niečo ľahké (prikážeme mu vykonať nejakú ľahkú vec, ktorá ho nezaťaží) “.
89. Potom nasledoval (ďalej) tento prostriedok (prostriedky tohto poznania, aby sa ďalej dostal, kam chcel) .
90. Keď dosiahol miesto východu slnka, uvidel ho (slnko) , ako vychádza nad ľuďmi, ktorým sme neučinili nič, čo by ich pred ním (pred slnkom) chránilo (myslia sa tým zrejme šaty, obydlia, a pod.) .
91. Takto sa stalo. (Dvojrohý chodil po zemi a takto konal.) My sme obsiahli (poznaním naším a dostali sme) správu o tom všetkom (čo robil) .
92. Potom nasledoval (ďalej) tento prostriedok (prostriedky tohto poznania, aby sa ďalej dostal, kam chcel) .
93. Keď dosiahol miesto medzi dvoma hrádzami (alebo horami) , našiel pri nich ľudí, ktorí takmer žiadnym slovám nerozumeli (buď preto, že ich reč bola ešte primitívna, alebo preto, že ich reč bola neznáma a málo rozšírená) .
94. Povedali (uvedení ľudia) : „Dvojrohý! Jážúž a Mážúž (meno dvoch kmeňov) šíria skazu na zemi. Učiníme ti poplatok (vyzbierame a odvedieme ti určitý obnos) s tým, že učiníš medzi nami a nimi hrádzu?“
95. Povedal (Dvojrohý) : „Čo mi umožnil Pán môj (moc a poznanie, ktoré mi dal) , je lepšie (než všetky majetky, ktoré mi ponúkate) . Pomôžte mi silami vašimi, učiním medzi vami a nimi (spomenutými dvoma kmeňmi) zátarasu (ktorá vás od nich oddelí a ochráni) “,
96. „Prineste (Dvojrohý pokračoval) mi kusy železa“. Keď vyplnil medzeru medzi oboma horami, povedal: „Fúkajte“. A keď ho učinil ohňom (roztavil železo) , povedal: „Poďte sem (ku mne) , vyprázdnim naň (na železo) roztavenú meď“.
97. A nemali silu (oba kmene) ju (zátarasu) preliezť a ani ju preraziť.
98. Povedal (Dvojrohý) : "Toto (táto zátarasa, ktorá bola postavená) je milosť daná od Pána môjho (ktorá bude ľudí ochraňovať) . Keď ale príde prísľub Pána môjho, učiní ju (zátarasu) rozdrvenú (zrovná ju so zemou) . Prísľub Pána môjho je veru pravdivý (bezpochyby ho splní a on nastane) .  (98)

    (98): Jedným zo znamení blížiaceho sa konca súčasného života pozemského a príchodu dňa zmŕtvychvstania je zrútenie sa a rozdrvenie zátarasy, ktorú Dvojrohý vybudoval a preniknutia členov oboch kmeňov z miesta, v ktorom sú uväznení. To je význam vety „Keď ale príde prísľub Pána môjho“.

99. Ponecháme v ten deň (v deň zmŕtvychvstania) niektorých zmietať sa akoby vo vlnách s inými (veľký počet ľudí, ktorí naraz ožije, sa bude zmietať v zmätku, ktorý vznikne ako morské vlny) . Bude fúknuté do Trúby, a tak ich zozbierame všetkých (na sľúbené zúčtovanie) .
100. Premietneme peklo v ten deň tým, ktorí odmietali veriť, premietnutím (skutočným, kde si uvedomia, čo ich bude čakať) ,
101. Ktorých oči boli zakryté (oslepené) pred tým, aby si na Mňa (na Boha) spomínali a ktorí nevládali nič počuť (z toho, pred čím ich varovali posolstvá, ktoré som ľuďom zoslal) .
102. Mysleli si tí, ktorí odmietli veriť, že si učinia mimo Mňa (Boha) z radov tých, ktorí sa mi odovzdali, dôverníkov (ktorým sa zdôverujú so všetkým, žiadajú od nich odpustenie, prosia ich o pomoc a iné a že ich za takéto pridružovanie k Bohu nič nepostihne) ? My sme pripravili peklo ako miesto odpočinku pre tých, ktorí veriť odmietli.
103. Povedz (Muhammad, tým, ktorí veriť odmietajú) : „Máme vám oznámiť, ktorí sú to tí, ktorí svojimi skutkami najväčšiu stratu utrpia?“
104. Tí (sú to) , ktorých snaha v živote najnižšom (pozemskom) zblúdila a pritom si mysleli, že dobre robia,  (104)

     (104): Verš vysvetľuje ľuďom podstatnú záležitosť a to, že viera v Boha zaujíma prvotné miesto vo všetkom. Márne by sa niekto obmedzoval a riadil určitými zásadami, pokiaľ na ich čele nestojí viera v Boha. Dôležité pre každého človeka by malo byť, aký kredit, obnos dobrých skutkov si so sebou prinesie na súdny deň. Ak by niekto bol morálne založený, ale neveril by v Boha, potom mu Boh akékoľvek dobro, ktoré by vykonal, odplatí v živote terajšom a pre súdny deň mu nič neostane. Dobré skutky ostávajú chované na súdny deň len tomu, kto v Boha verí a verí, že súdny deň skutočne nastane, pretože len takýto veriaci človek prosí Boha, aby mu dobré skutky a odmenu za ne uchoval pre súdny deň. Avšak i samotná viera v Boha nie je akoukoľvek vierou. Musí ísť o vieru v Boha jedného jediného, ktorý nesplodil, nebol splodený, nik sa Mu nevyrovná a ktorý nemá žiadneho spoločníka. Viera v Boha v podobe, akou Boh sám Seba v Koráne opisuje. Až keď je viera správnou vierou a skutky myslené pre spokojnosť Boha a záchrany v súdny deň, vtedy sa dobré skutky, ktoré človek v živote pozemskom nahromadí, prenášajú aj do súdneho dňa, kedy budú človeku zúčtované. Ak by človek konal čokoľvek iné než čo sme spomenuli, stratí to svoju hodnotu. Ľudia, ktorí konajú a z takéhoto konania v súdny deň nič nebudú mať, verš označuje ako ľudí, ktorí utrpeli najväčšiu stratu, pretože naplno nezískali úžitok života najnižšieho – pozemského a nezískajú ani dobro a úžitok života budúceho a večného, ktorý po súdnom dni príde.

105. Sú to tí, ktorí odmietli veriť v znamenia Pána svojho a v stretnutie s Ním. Preto sa ich skutky stali márne, a preto im v deň zmŕtvychvstania nebudeme činiť žiadnu váhu (nebude v ich prípade čo vážiť a ich dobré skutky budú mizivého významu, ak vôbec nejaký význam budú mať) .
106. To je ich odplata – peklo za to, že odmietali veriť a učinili si Moje znamenia (znamenia zoslané v Koráne) i poslov Mojich (z ktorých posledným, prichádzajúcim s nepozmeneným posolstvom bol posol Muhammad) na posmech (nebrali ich vážne) .
107. Tí, ktorí uverili a dobré skutky konali, pre tých budú záhrady Firdovsu (podľa výkladov Koránu sú záhrady Firdovsu najvyšším stupňom rajských záhrad) miestom odpočinku,
108. Budú v nich naveky a nebudú chcieť odkloniť sa od nich (na iné miesto alebo zatúžiť po akejkoľvek zmene) .
109. Povedz (Muhammad) : „Keby bolo more tušom pre (pero, ktorým by sa písali) slová Pána môjho, more by sa skončilo ešte predtým, než by sa skončili slová Pána môjho, aj keď by sme prišli s jemu (moru) podobným (morom) na jeho posilnenie. (Aj keď by sme priviedli k prvému moru ďalšie more, aby sme znásobili jeho obsah, aj tak by sa tuš z oboch morí skončil ešte predtým, než by sa vyčerpali všetky Božie slová, ktoré by takýmto tušom boli napísané.) “.  (109)

     (109): Jedného dňa prorok Muhammad (p.) povedal židom: „Bolo vám dané z poznania len málo.“. Židia povedali: „A to ako, veď nám bola daná Tóra a komu bola Tóra daná, tomu bolo dané dobro veľké.“. Nato bol zoslaný tento verš.

110. Povedz (Muhammad) : „Ja som len človek ako vy (vám podobný) a je mi vnukané, že vaším Bohom je Boh jeden jediný. Kto dúfa v stretnutie Pána svojho, nech koná dobré skutky a nech k uctievaniu Pána svojho nepridruží nikoho (nech uctieva a úplne sa spolieha len na Boha) “.