Kapitola 17

Al Isrá (Prenesenie)

Počet znamení (veršov) 111

1. Jedinečný je (a je Mu vzdialené všetko to, čo mu je nepravdivo pripisované) Ten, ktorý za noci preniesol poddaného Svojho (Muhammada, k slovu poddaný pozri poznámku k veršu 2:23) z Posvätnej mešity do mešity Al Aqsa (mešita, ktorá sa nachádza v Jeruzaleme) , okolie ktorej sme požehnali, aby sme mu (poslovi a prorokovi Muhammadovi) ukázali niektoré z našich znamení. Veď On (Boh) všetko počuje a všetko vidí.  (1)

   (1): Tento verš hovorí o jednej z udalostí, ktorá sa odohrala ešte v počiatkoch posolstva posla Muhammada (p.), keď sa mu anjel Gabriel ešte len začínal zjavovať. V tom čase sa stala udalosť zvaná Al Isrá wa Al Miráž. Išlo o cestu, ktorú posol Muhammad (p.) absolvoval počas jednej noci, kedy sa z Mekky preniesol do mešity Al Aqsá, z ktorej potom stúpal do neba. Tam uvidel mnohé Božie znamenia, ktoré jednak rozšírili jeho poznatky a jednak nimi Boh svojho posla duchovne posilnil a ukázal, že posolstvo, s ktorým k nemu anjel Gabriel prichádza, je pravdivé. Prorok počas cesty uvidel napríklad raj a peklo, ako budú vyzerať, stretol sa tam s anjelmi a s niektorými predošlými poslami a prorokmi.

2. I dali sme Mojžišovi Knihu a učinili sme ju správnym usmernením pre synov (potomstvo proroka) Izraela (a povedali sme im) : „Nečiňte si mimo Mňa nikoho, na koho by ste sa spoliehali (vo všetkom sa spoliehajte len na Mňa) .“,
3. Potomstvo tých (je to) , ktorých sme poniesli s Noemom. On (Noe) bol veru Bohu poddaný a vďačný (k slovu poddaný pozri vysvetlivku k veršu 2:23) .
4. I stanovili sme synom Izraela (potomstvu proroka Izraela) v Knihe: "Budete šíriť skazu na zemi dvakrát a vystúpite veľmi vysoko (dostanete sa na vysoké spoločenské miesto, budete mať veľký vplyv a moc v dobe, v ktorej sa tak stane) ,
5. Keď sa splní prísľub prvý (keď budete šíriť skazu na zemi) , pošleme na vás tých, ktorí sú nám odovzdaní, ktorí majú veľkú silu, ktorí do obydlí vojdú a prenasledovať (vás) budú. Bol to sľub, ktorý sa naplní (bolo určené a rozhodnuté, že sa tak stane) .
6. Potom sme vám dali možnosť zvíťaziť proti nim (proti tým, ktorí sú nám odovzdaní) a posilnili sme vás majetkami a synmi a učinili sme vás v počte väčšom (v akom sú vaši nepriatelia) .
7. Ak by ste dobro konali, tak dobro konáte pre svoje duše. A ak by ste zlo konali, tak konáte proti nej (proti svojej duši, zožnete nakoniec len následky vašich činov) . Keď sa potom splní (nastane) prísľub tej poslednej z nich (druhej a poslednej spomenutej prehry) , ustarostenými učinia (tí, ktorí proti vám útočia) vaše tváre a vojdú do mešity tak, ako do nej vošli prvýkrát. A zničia, na čo dosiahnu, zničením (veľkým alebo úplným) .  (7)

   (7): Vo výkladoch Koránu sa objavuje niekoľko názorov na otázku, či už obe udalosti nastali, alebo len jedna z nich a druhá ešte len príde, alebo či ani jedna z nich ešte nenastala. Známe výklady hovoria, že prvýkrát, keď synovia Izraela začali šíriť skazu na zemi, boli porazení a poničení Babylončanmi.

8. Azda vás Pán váš omilostí. A ak by ste sa k tomu vrátili (k povyšovaniu sa a k šíreniu skazy) , tak sa vrátime aj my (a navodíme proti vám takých ľudí, ktorí vás premôžu a znova poničia) a učiníme peklo pre tých, ktorí odmietli veriť, (a peklo bude pre nich) väzením. (Slovo hasír v arabskom jazyku znamená väzenie. Môže však znamenať aj rohož, v ktorej je slama prepletená, súdržná a pevná, teda tvorí jednotu, ktorá nič neprepustí.) (8)

   (8): O predchádzajúcom verši sme poznamenali, že nemožno s úplnou istotou povedať, či uvedené dve udalosti, v ktorých synovia Izraela mali nadobudnúť moc a potom byť porazení, už nastali, alebo nie. Dôležité a podstatné však je, že tento verš im odkazuje, že pokiaľ by sa k šíreniu zla a skazy a povyšovania vrátili kedykoľvek, ich osud sa bude vždy opakovať. Zakaždým príde niekto, kto ich po čase porazí, poničí a poníži.

9. Tento Korán správne usmerňuje k tomu, čo je správnejšie a oznamuje radostnú zvesť veriacim, ktorí konajú dobré skutky, že sa im dostane odmena veľká,
10. A že pre tých, ktorí neveria v život posledný (a večný) , sme pripravili trápenie bolestivé.
11. Človek prosí (Boha) o zlo, podobne, ako prosí (Boha) o dobro. (Človek veľakrát prosí Boha o zlú vec, keď je nahnevaný a sám na seba a na svojich blízkych privoláva nešťastie. Mnohokrát však človek aj bez svojho vedomia prosí pre seba Boha o veci, ktoré sú preňho v konečnom dôsledku zlom, a nie dobrom) . Človek je veru unáhlený (v tom, o čo prosí a v tom, čo koná) .
12. Učinili sme noc a deň ako dve znamenia. Znamenie noci (a tmy, ktoré bolo ako prvé) sme postupne vymazali a učinili sme (postupne nastupovalo) znamenie dňa viditeľným, aby ste (vo svetle dňa) sledovali (a snažili sa o) dobrodenie pochádzajúce od Pána svojho (pracovali a snažili sa zaobstarať si obživu) a (učinili sme druhé znamenie -deň, svietiace) aby ste poznali počet rokov a výpočty. Všetko sme objasnili objasnením (jasným a detailným) .
13. Každému človeku sme vtáka osudu pridružili k jeho krku. (Arabi v predislamskej dobe sa snažili vykladať osud podľa letu vtákov, ak by vták letel doprava, tak to považovali za šťastie, ak by ale letel doľava, považovali to za znamenie nešťastia. Vo verši sa „vtákom osudu“ myslia tie časti života človeka, ktoré sú riadené osudom. Osud človeka je mu ešte pred narodením určený a sprevádza ho vždy bez toho, aby sa ho mohol človek zbaviť.) A v deň zmŕtvychvstania dáme preňho (pre človeka) vyjsť von knihu, ktorú nájde roztvorenú (v ktorej bude do posledného detailu zaznamenaný jeho pozemský život, ako ho strávil) ,
14. Čítaj svoju knihu (bude mu v ten deň povedané) . Tvoja duša dnes postačí ako tvoj účtovateľ (tvoja duša ti bude dnes zúčtovávať všetko, čo si v živote pozemskom konal) .
15. Kto správnym smerom kráča, ten správnym smerom kráča v prospech svojej duše (urobí tak dobre sám pre seba) . A kto zblúdil, ten zblúdil proti nej (konal sám proti sebe) . Nikto z tých, čo bremeno nosia, nebude nosiť bremeno za iného (každý sa bude zodpovedať len sám za seba a nik neponesie hriechy za niekoho iného) . Nikdy by sme trápeniu nepodrobili (nikoho) skôr, ako by sme poslali posla (ktorý by pred takýmto trápením varoval) .
16. Keď by sme chceli vyhubiť dedinu (nejakú) , príkaz dáme tým z jej obyvateľov, ktorí v prepychu žijú (aby nasledovali to, čo sme zoslali) . Oni sa ale spurnosti (voči tomuto príkazu) dopustia, a tak sa právom voči nej (takejto dedine) uplatní to, čo bolo povedané (to, pred čím bola varovaná) . A tak ju (dedinu) zničíme zničením (úplným) .  (16)

    (16): Podľa výkladov Koránu verš pripúšťa ešte dva ďalšie významy. Prvý znie: Keď by sme chceli vyhubiť dedinu (nejakú), dali by sme rozhodovať v nej (o jej dôležitých záležitostiach) tým z jej obyvateľov, ktorí v prepychu žijú a ktorí by spurnosť v nej činili, a tak sa právom voči nej (takejto dedine) uplatní to, čo bolo povedané (slová, pred ktorými bola varovaná). A tak ju (dedinu) zničíme zničením (úplným). Druhý znie: Keď by sme chceli vyhubiť dedinu (nejakú), dali by sme vzrásť počet tých jej obyvateľov, ktorí v prepychu žijú, ktorí by sa spurnosti v nej dopúšťali, za čo by sa právom voči nej (tejto dedine) uplatnilo to, čo bolo povedané (slová pred ktorými bola varovaná). A tak ju (dedinu) zničíme zničením (úplným).

17. Koľko pokolení sme zahubili po Noemovi (za to, že nenasledovali to, čo sme im uložili) . A Pánovi tvojmu (Muhammad) postačí, že o hriechoch tých, ktorí sú Mu (Bohu) odovzdaní, dobre vie a všetko vidí.
18. Kto by chcel (za cieľ mať) rýchlo pominuteľný život (a skorú odmenu i úžitok v živote pozemskom) , odmenu rýchlu (za dobro, ktoré konal) mu dáme v miere, akú chceme (koľko si zaslúži) a komu chceme (u koho vidíme, že si to zaslúži) . Potom ale (v súdny deň) jemu (takémuto človeku, ktorý si želal rýchlu odmenu v živote pozemskom a život konečný a večný si nevšímal) učiníme peklo (ako miesto posledné, v ktorom ostane naveky a) v ktorom bude horieť opovrhnutý a zavrhnutý,
19. Kto by ale chcel (a sledoval) život posledný (a večný) a usiloval sa oň patričným úsilím a pritom by bol veriaci, tých (takýchto ľudí) snaha bude vďakou odmenená (tým, že ich Boh za odmenu dobrým životom obdarí) .
20. Všetkým dávame (to, o čo žiadajú) , tým (ktorí chcú len úžitky života pozemského) , aj tým (ktorí od Boha prosia nielen úžitky života pozemského, ale aj dobré pokračovanie v živote večnom) z darov tvojho Pána (Muhammad) . A dary Pána tvojho nie sú zakázané (nikomu) . (Boh dá každému to, o čo on žiada, avšak toľko, koľko uzná za vhodné.)
21. Pozri sa (Muhammad) , ako sme uprednostnili niektorých (ľudí v tom, čo sme im dali) pred inými. Život posledný má ale vyššie stupne a väčšie prednosti. (Niektorým ľuďom sme v živote pozemskom dali viac, iným zasa menej, niektorí sa dostali na vyššie stupne v spoločnosti, iní zasa na nižšie, to všetko je ale nič v porovnaní s tým, čo ľuďom v živote poslednom a večnom dáme a v porovnaní so stupňami raja, do ktorých budú veriaci ľudia rozdelení v závislosti od skutkov, ktoré v živote pozemskom vykonali) .
22. Nečiň popri Bohu iného boha, pretože potom budeš sedieť opovrhnutý a opustený.
23. Pán tvoj (Muhammad) rozhodol, že nemáte uctievať nikoho iného než Jeho (Boha) a máte dobre zaobchádzať s rodičmi. Ak by u teba dosiahli starobu jeden z nich alebo obaja, tak im nepovedz: „Mám vás už dosť oboch (vyjadrujúc tým svoju nechuť alebo netrpezlivosť voči nim) “ a neokríkaj ich a povedz im slová láskavé (ako prejav lásky a úcty k nim) .
24. A skloň pred nimi svoje krídlo pokory prameniace z milosti (nemaj pred nimi krídlo pokory svojej vysoko, nepovyšuj sa nad nimi, ale buď k nim láskavý a tvoja milosť nech sa prejavuje aj v tom, že budeš voči nim pokorný) a povedz: „Pane môj, zahrň ich milosťou Svojou, tak ako mňa (rodičia) vychovávali, keď som bol malý (zahrň ich milosťou podobne, ako ma láskou zahŕňali, keď som bol malý a keď ma vychovávali) “.
25. Pán váš lepšie vie, čo je vo vašich dušiach. Ak budete zbožní, tak On je voči tým, ktorí sa k Bohu vracajú (a na Neho neustále spomínajú) , odpúšťajúci.
26. Dávaj (človek) príbuznému svojmu právo jeho (pomáhaj mu z titulu príbuzenstva) i biednemu i pocestnému (ktorý sa počas cesty dostal do tiesne a nemá sa ako do svojej vlasti alebo mesta dostať) a nerozhadzuj (to, čo sme ti dali) rozhadzovaním (bezúčelným a márnotratným) ,
27. Tí, ktorí rozhadzujú (majetky a dary, ktoré sme im dali) sú bratmi satanov a satan Pánovi svojmu poslušnosť (a oddanosť) odmietol (keď odmietol Jeho príkaz, aby sa pred Adamom poklonil) ,
28. Ak by si sa ich stránil (príbuzných, biednych a pocestných a odmietol im pomôcť) s tým, že sleduješ milosť pochádzajúcu od Pána svojho, v ktorú dúfaš (ak by si nemal nič, čím by si im pomohol, alebo by si im z nejakého vážneho dôvodu pomôcť nechcel) , tak im povedz slová ľahké (ak by si im nechcel pomôcť, tak to odmietni ľahkými a láskavými slovami a neodbíjaj ich s hrubosťou a vyčítaním) .
29. A nemaj ruku svoju pripútanú ku krku svojmu (od lakomosti z obavy, aby ti z nej nejaký milodar alebo pomoc nevypadla) , ani ju nerozprestri úplným rozprestretím (tak, že budeš rozhadzovať a na všetky strany aj bezúčelne rozdávať, až ti nič neostane) , aby si nesedel (nakoniec) s výčitkami zbedačený. (29) (29): Verš odkazuje ľuďom, aby pomáhali príbuzným a ľuďom, ktorí to potrebujú, ale aby pritom dbali aj na to, aby nerozdali všetko a nakoniec miesto toho, aby ostatným pomohli, budú potrebovať sami pomoc. Všetko treba robiť so striedmosťou.
30. Pán tvoj (Muhammad) zoširoka dáva obživu (a dobrodenie Svoje) komu chce a má na to moc (aby každému určil, čo sa mu má dostať a aby každému dal, koľko uzná za vhodné) . Veď On (Boh) o tých, ktorí sú Mu odovzdaní, dobre vie (všetko) a všetko (čo konajú) vidí.
31. Nezabíjajte svoje deti zo strachu pred chudobou (pozri verše 16:58–59) , my im obživu dáme i vám. Ich zabíjanie je veru chyba veľká,
32. A stráňte sa mimomanželského pohlavného styku, pretože je to nemravnosť a cesta zlá (ktorá k ničomu dobrému nevedie) .
33. A nezabíjajte dušu, ktorú Boh zakázal zabíjať, jedine ak právom (nezabíjajte ľudí jedine ak právom za zločin, ktorý by spáchali) . Kto by bol zabitý neprávom, tak jeho zástupcovi sme dali moc (nad životom vraha, on buď požiada preňho trest smrti, alebo príjme finančné odškodné, alebo mu čin odpustí) , preto nech (takýto zástupca, ktorému bola daná moc práva) sa nedopustí nestriedmosti v zabíjaní (nech nezabije nikoho iného než páchateľa) , keďže mu je podpora (a moc) daná (na základe ktorej môže svoje právo na odplatu uplatniť, nech ho táto moc ale neodvedie od striedmosti a nezatemní jeho myseľ) ,  (33)

    (33): V predislamskej spoločnosti sa hodnota človeka posudzovala podľa jeho majetnosti, spoločenského postavenia a rodu, ku ktorému patril. Keď bol niekto z vyšších vrstiev spoločnosti zabitý, tak sa stávalo, že zástupcovia zabitého za odplatu zabili dvoch alebo viacerých osôb zo strany vraha alebo dokonca začali vojnu proti rodu vraha, pokiaľ bol jeho rod slabší. Zástupcom sa myslí osoba, ktorá je oprávnená v rámci zákona alebo podľa vtedajších zvyklostí požadovať potrestanie páchateľa, požadovať peňažné odškodnenie a dozeranie nad vykonaním trestu. Zástupcom bývala osoba mužského pohlavia z najbližšieho príbuzenstva zavraždeného. V predislamskej spoločnosti a sčasti aj v počiatkoch islamskej doby však nebolo ničím neobvyklým, ak takýto zástupca svojpomocne zabil vraha, pokiaľ by bol vrah napríklad pristihnutý na mieste činu. Vtedy neexistovali vymoženosti, ktoré dnešné štáty majú na dolapenie zločincov a teda, ak by bol vrah ušiel, nebolo ľahké ho chytiť. Preto sa stávalo, že zástupca zavraždeného a jeho rodina sa vrahovi pomstili zabitím niektorého z jeho príbuzných. Verš preto v odôvodnených prípadoch svojpomoc pripúšťa a dáva právny titul na jej vykonanie, ale upozorňuje, aby sa zástupca zavraždeného v žiadnom prípade neodchýlil od striedmosti, resp. aby sa nedopustil nespravodlivosti.

34. Nepribližujte sa k majetku siroty iba ak s tým, čo je pre ňu lepšie (dbajte na majetky sirôt a neberte z nich nič ani ich na nič nepoužívajte, iba ak by ste chceli dobro pre tieto siroty a ak by ste im tento ich majetok chceli zväčšiť a pomôcť im v niečom, čo im prinesie len prospech) , dovtedy, kým nedosiahne (takáto sirota) dospelosť (nepribližujte sa k tomuto majetku jedine v dobrom a starajte sa oň zodpovedne, až kým táto sirota nedosiahne vek, v ktorom bude už môcť tento svoj majetok dobre a zodpovedne spravovať a kým sa nebude o svoj majetok sama starať) . A plňte svoje sľuby (ktoré dávate) , pretože zasľub (jeho dodržanie a splnenie) sa nesie zodpovednosť (v súdny deň) ,
35. Dávajte úplné miery, ak by ste merali a vážte váhami rovnými (v ktorých nie sú žiadne vady spôsobujúce odchýlky vo vážení) . V tom spočíva dobro (pre vás v živote pozemskom aj v súdny deň) a vedie to k lepšiemu koncu (v živote terajšom i budúcom a večnom) ,
36. Nenasleduj (človek) to, o čom nemáš poznanie. Pretože za sluch, zrak a srdce, za to všetko sa nesie zodpovednosť. (36) (36): Verš ľuďom prikazuje, aby nenasledovali správy, o ktorých nič nevedia, resp. aby sa uistili o každej správe, ktorá sa im dostane predtým, než by ju za pravdivú pokladali alebo by o nej začali rozprávať alebo ju medzi ľuďmi šíriť. Druhá časť verša vysvetľuje, že za všetko, čo človek počúva, vidí a srdcom vníma, bude zodpovedný v súdny deň, ako s takto získaným poznaním naložil.
37. Nekráčaj (človek) po zemi pýchou naplnený, pretože ty neprerazíš zem a ani výšku hôr nedosiahneš (pýchou a povýšenosťou človek nič nedosiahne, preto by sa mal držať skromnosti a nechodiť po zemi ako pyšný páv) .
38. Zlo vzniknuté z toho všetkého (vzniknuté z nedržania sa uvedených zásad) sa Pánovi tvojmu protiví. (Bohu sa protiví, ak niekto okráda ľudí, ak sa niekto povyšuje nad ostatných, ak siroty okráda o ich majetky, keď niekto šíri informácie, o ktorých si nie je istý, keď niekto zabíja svoje deti z obavy pred hladom a pod.)
39. To (všetko uvedené) patrí k tomu z múdrosti, čo ti (Muhammad) Pán tvoj vnukol. A nečiň (človek) popri Bohu boha ďalšieho, aby si nebol vrhnutý do pekla, s výčitkami zavrhnutý.
40. A či chlapcov pre vás vyvolil Pán váš a učinil z anjelov dievčatá (ktoré si za dcéry svoje vzal) ? Vy hovoríte veru slová preveľké.  (40)

    (40): U Arabov v predislamskej dobe prevládalo presvedčenie, že Boh pre nich vyvolil chlapcov a že dievčatá si vyvolil pre Seba. Týmito dievčatami, ktoré mali byť božími dcérami, mali byť anjeli. Okrem toho dievčatá a ženy vo všeobecnosti považovali za menejcenné ľudské bytosti. To bolo aj jedným z dôvodov, pre ktoré sa dievčatá zaživa pochovávali. Korán v priebehu niekoľkých rokov všetky tieto a im podobné predstavy zrušil a zmenil.

41. Objasnili sme v tomto Koráne (všetko potrebné) , aby sa poučili (aby okrem iného spomínali aj na skutočnosť, že príde čas, kedy sa budú za všetky svoje činy zodpovedať) . Nepridáva im to však (toto pripomenutie) nič iné, než odpudenie. (Všetko uvedeným ľuďom vysvetľujeme a objasňujeme, aby pochopili, kde sa dopúšťajú chýb a v čom svoje myslenie a správanie majú napraviť. Ich zanovitosť im však bráni v tom, aby verše a znamenia Koránu vnímali.)
42. Povedz (im, Muhammad) : „Keby boli s Ním (s Bohom, popri ňom) , ako (to tí, ktorí k Bohu pridružujú) hovoria (a tvrdia) , iné božstvá, boli by sledovali (hľadali) cestu k trónu (boli by sa snažili nájsť cestu a spôsob ako Boha odsunúť a zaujať jeho miesto vo vládnutí nad všetkým stvoreným) “.
43. Jedinečný Je (Boh) , nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde, je vysoko, vo výškach veľkých, nad tým, čo hovoria. (Nik, kto k Bohu pridružuje alebo v Neho a jeho jedinosti odmieta veriť v podobe, v akej Boh sám seba v Koráne opísal, Bohu v ničom neuškodí. Ba naopak, takýto človek odmietajúci vieru môže docieliť len to, že Boh zníži svoju ochranu a pomoc, ktorú mu poskytoval v živote pozemskom a v súdny deň takýto človek so svojimi skutkami ostane sám bez toho, aby sa ho niekto pred Bohom mohol zastať. Pozri napr. verše 4:147.)
44. O jedinečnosti Jeho (Boha) a že sa Mu nemá pripisovať to, čo nezodpovedá pravde, svedčí všetkých sedem nebies a zem i každý, kto je v nich (v nebesiach a na zemi) . Niet ničoho, čo by vďakou Jemu nesvedčilo o jedinečnosti Jeho, vy ale tomu, ako svedčia o jedinečnosti Jeho, nerozumiete (nevnímate tento proces) . On (Boh) veru má veľkú trpezlivosť a je odpúšťajúci.
45. Keď prednášaš (Muhammad) Korán, činíme medzi tebou a tými, ktorí neveria v život posledný (a večný, že nastane) , clonu zakrytú (ktorú nevidia) ,
46. A činíme na ich srdciach rúško, aby mu neporozumeli (aby Korán nechápali) a hluchotu v ich ušiach (preto vo chvíli, keď sa Korán prednáša, ho nepočujú a nevnímajú) . A keď by si spomenul Pána svojho samého v Koráne (bez toho, aby si spomenul ich božstvá) , obrátia sa (tí, ktorí neveria) chrbtom a odchádzajú s odpudením (odporom, nechuťou) .
47. My lepšie vieme, čomu (títo) naslúchajú (a prečo) , keď tebe (Muhammad, keď Korán prednášaš) naslúchajú a  (my lepšie vieme, čo si šuškajú) keď tajné hovory (medzi sebou) vedú, keď (tí) krivdiaci (z ich rodov) hovoria (ostatným) **: „Vy nasledujete len muža začarovaného“,
48. Pozri sa (Muhammad), ako ti uvádzali príklady (pokúšajú sa ľudí odvrátiť od toho, čím si bol poslaný, keď o tebe niekedy hovoria, že si začarovaný, inokedy zasa, že ťa Korán učí niekto, kto arabský jazyk ani poriadne neovláda a pod.), a tým sa do bludu dostali (táto ich snaha odmietnuť posolstvo, s ktorým si bol ľuďom poslaný tým, že sa ťa snažia pred ľuďmi znevážiť, vyústila nakoniec len k tomu, že oni sami sa na cestu bludu dostali), preto nevládzu nájsť cestu (ktorá by ich k správnemu usmerneniu priviedla). (Toľko sa snažili neprijať posolstvo vnuknuté poslovi a prorokovi Muhammadovi, až sa nakoniec dostali do bludu, z ktorého sa nevedeli oslobodiť, pretože jedinú cestu, ktorá ich z neho mohla oslobodiť, oni odmietali.)
49. I povedali (tí, ktorí odmietli veriť, čudujúc sa) : "Keď sa staneme kosťami a spráchnivieme, budeme vzkriesení v nové stvorenie (naše telá budú znova, ako boli predtým) ?
50. Povedz (im, Muhammad odpovedajúc na ich otázky) : „Buďte kameňmi alebo železom“,
51. „Alebo stvorením, ktorého veľkosť (a silu) pociťujete vo svojich hrudiach (a vzbudzuje vo vás veľký rešpekt, nech by ste boli akokoľvek veľkí alebo malí, Boh vás v deň vzkriesenia znova vzkriesi na zúčtovanie) “. Budú hovoriť (a pýtať sa ťa, Muhammad) : „Kto nás prinavráti (k životu po smrti) ?“ Povedz (odpovedajúc) : „Ten (Boh) , kto vás stvoril prvýkrát“. Vtedy pokrútia svojimi hlavami (začudovane) nad tebou a budú hovoriť (opýtajú sa) : „Kedy to bude (kedy sa tak stane) ?“ Povedz (im odpovedajúc) : „Snáď to bude už blízko (čoskoro to nastane) “,  (51)

    (51): Ako nás Korán na iných miestach informuje, deň zmŕtvychvstania nastane až vtedy, keď to Boh určí a nik okrem Boha nevie, kedy tento čas nastane. Môže nastať po sekunde, dni alebo po niekoľkých stáročiach a tisícročiach ľudského veku.

52. V deň (vzkriesenie vaše nastane) , keď vás vyzve (Boh, aby sa vaše telá znova poskladali a duše vaše sa s nimi spojili) a vy uposlúchnete (všetci bez ohľadu na to, či ste boli v živote pozemskom veriaci, alebo nie) s vďakou (oslavujúc Boha za všetko, čím vás predtým obdaril) , budete si myslieť, že ste tu boli (žili v živote pozemskom) len krátko (krátky čas v porovnaní s tým, čo sa v ten deň udeje, uvedomujúc si, čo príde) . (Vtedy deň zmŕtvychvstania nastane a to budú jeho znaky.)
53. Povedz (Muhammad) tým, ktorí sú Mi odovzdaní (ktorých som stvoril, ktorým som dal život a ktorí sa riadia tým, čo som uložil) , aby hovorili len to, čo je lepšie (keď sa s niekým zhovárajú, nech hovoria len dobré slová) , pretože satan podpichuje (a zasieva sváry a nenávisť) jedných proti druhým. (Nech sa ľudia, a zvlášť veriaci z nich, nenechajú satanom zlákať do sporov, ktoré medzi nimi vyvoláva, keď ich podpichuje a proti sebe obracia.) Satan je veru pre človeka nepriateľom zjavným.
54. Pán váš lepšie vie o vás (všetko než ktokoľvek iný, vie, čo je vo vás skryté, ako premýšľate, čo tajíte a čo prejavujete) . Keby chcel, milosť svoju na vás zošle a keby chcel, trápeniu vás podrobí (záleží to aj od vás a od toho, akí ste, v čo veríte a ako sa správate) . Neposlali sme ťa (Muhammad) , aby si za nich (ľudí) niesol zodpovednosť (úplne vo všetkom a ani aby si zodpovedal za to, či niekto uveril, alebo nie) . (Tvojou úlohou je oznámiť posolstvo, ktorým si bol poverený a naučiť ľudí v jeho rámci sa správať. To, ako sa ľudia zachovajú, už nie je od teba závislé.)
55. Pán tvoj (Muhammad) lepšie vie o tom, kto je v nebesiach a na zemi. Uprednostnili sme niektorých prorokov pred inými a dali sme Dávudovi (Dávidovi) Zabúr (posolstvo, ktoré bolo Dávidovi dané) .  (55)

    (55): Ako sme na iných miestach uviedli, poslov a prorokov bolo mnoho a v zmysle článkov viery je povinnosťou veriaceho veriť v nich všetkých a nerobiť medzi nimi žiadne rozdiely. V tomto smere prorok Muhammad (p.) povedal: „Nerobte rozdiely medzi prorokmi“, t.j. nehovorte o niektorých, že sú lepší než iní. Napriek tomu však niektorí proroci boli uprednostnení pred ostatnými určitými vlastnosťami a úlohami. Ich uprednostnenie sa prejavuje napríklad v tom, že nie všetci proroci sú uvedení spolu s ich príbehmi v Koráne, ale len niekoľkí z nich.

56. Povedz (Muhammad, tým, ktorí odmietajú veriť) : "Privolajte tých, o ktorých ste tvrdili že vám pomôžu (keď vás zlo postihne) mimo Neho (ktorí by vám pomohli bez Božej pomoci a bez toho, aby Boh chcel) . Oni (všetci, ktorých uctievate mimo Boha alebo ich k Nemu pridružujete) nevlastnia moc (ani prostriedky) zbaviť vás škody (ktorú by ste utrpeli) alebo ju (od vás) odkloniť.
57. Tí, ktorých (uvedení ľudia odmietajúci vieru) vzývajú (mimo Boha) , sami sledujú prostriedok, ako sa dostať (a priblížiť) k Pánovi svojmu, každý z nich sa snaží o to, aby bol (nakoniec k Pánovi svojmu) najbližší (tí, ktorých uvedení ľudia uctievajú a privolávajú, aby im pomohli, sa sami snažia všetkými prostriedkami čo najviac sa priblížiť k Bohu a získať Jeho spokojnosť a nieto ešte, aby sami popri Bohu o niečom rozhodovali alebo mali slovo rozhodujúce) a (tí, ktorí sú uctievaní popri Bohu alebo mimo Neho, sami) dúfajú v Jeho (Božiu) milosť a boja sa trápenia Ním určeného (ktoré na nich môže zoslať) . Veru, trápenie určené Pánom tvojim (ktoré On zoslať môže) je niečo obávané.
58. Niet dediny, ktorú by sme nezahubili pred dňom zmŕtvychvstania alebo ju nepodrobili trápeniu veľmi silnému. To (všetko) bolo v Knihe zapísané.
59. Nič nám nebránilo, aby sme poslali znamenia, len to, že ich prví ľudia (ku ktorým boli zoslané) za lož označili. A dali sme Samúdovcom ťavu ako jasné znamenie, oni sa ňou však krivdy dopustili (miesto toho, aby ju prijali za znamenie, odmietli ju, čím sami sebe aj ostatným, ktorí ich nasledovali, ukrivdili, keď si trápenie vyslúžili) . A znamenia posielame len na zastrašenie (aby si ľudia uvedomili, čo ich môže postihnúť) .  (59)

    (59): Tento verš bol zoslaný tým, ktorí odmietli veriť v posolstvo, ktorým bol poverený posol Muhammad. Títo ľudia posla Muhammada totiž požiadali, aby im na znamenie pravdivosti svojho posolstva premenil horu Al Safá v Mekke na zlato a aby im za-rovnal hory obklopujúce Mekku, aby tam mohli sadiť. Vtedy bolo poslovi Muhammadovi povedané: „Ak by si chcel, tak im ešte dáme odklad, azda z nich vyvolíme ďalších. Ak však budeš chcieť, tak im dáme, o čo žiadajú, ale ak by aj potom odmietli veriť, budú zahubení podobne, ako boli zahubení tí, ktorí boli pred nimi“. Posol Muhammad odpovedal: „Nie, dám im ešte odklad (počkám s trestom, ktorý by ich mal postihnúť)“.

60. I (spomeň si na to, Muhammad) povedali sme ti, že Pán tvoj obklopil ľudí (vie o nich všetko a má moc nad nimi) . A videnie, ktoré sme ti ukázali (keď si stúpal do neba z mešity v Jeruzaleme pri udalosti známej ako Al Miráž) sme učinili len ako skúšku pre ľudí (či v to uveria, alebo nie) , i prekliaty strom spomenutý v Koráne (sme preskúšaním učinili, pozri verš 37:60 a nasledovne) . Strašíme ich (tých, ktorí veriť odmietajú) , to ich ale ešte viac vedie (podnecuje) k ešte väčšiemu prekračovaniu medzí. (Takéto varovanie viedlo ľudí k ešte väčšej zanovitosti a tvrdohlavosti. Nepresvedčia ich už ani znamenia, ktoré žiadali.)
61. I (spomeň im, Muhammad) povedali sme anjelom: „Pokloňte sa v polohe sužúdu Adamovi“. Oni sa poklonili okrem Iblísa (satana, ten sa nepoklonil) , ktorý povedal: „Mám sa pokloniť v polohe sužúdu tomu, koho si stvoril z blata!“
62. Povedal (satan potom, ako Boží príkaz nesplnil, za čo ho Boh preklial) : „Vidíš toho (človeka) , ktorého si poctil viac než mňa! Ak by si mi doprial odklad (trápenia, ktoré ma má postihnúť) až do dňa zmŕtvychvstania, vykynožím jeho potomstvo s výnimkou malého počtu (z nich – z ľudí) “.
63. Povedal (Boh satanovi) : „Choď (odklad sa ti dostal) . Ktokoľvek z nich (z Adamových potomkov) ťa bude nasledovať, peklo bude vašou odplatou ako odplata úplná“,
64. „Vyprovokuj, koho by si mohol z ich radov (ľudí) svojím hlasom (jemným a lákavým alebo prísnym a tvrdým) a priveď proti nim jazdcov svojich i pešiakov (tých, ktorí ťa nasledovali) a buď ich spoločníkom v majetkoch a deťoch a nasľubuj im (čo len chceš) “. Satan im veru nesľubuje nič iné než klam,
65. „Nad tými, ktorí sú Mi odovzdaní (a ktorí sú mi oddaní) však nebudeš mať moc“. Pán tvoj Sám postačí, aby sa na Neho (ľudia vo všetkom) spoľahli (a od Neho ochranu žiadali) .
66. Pán váš je ten, kto pre vás vedie (pomaly) lode po mori, aby ste sledovali (snažili sa získať) niektoré z Jeho (Božích) dobrodení (čo vám dal a aby ste sa plavili po mori za účelom obchodu a vzájomného zoznamovania sa) . Veď On (Boh) je k vám milostivý,
67. Ak by sa vás dotkla (zasiahla vás) škoda (a tieseň) na mori, (vtedy zistíte, že) opustí vás každý, koho vzývate, okrem Neho (Boha) . (Nech by ste vzývali a prosili o pomoc kohokoľvek okrem Boha, nepomôže vám, len Boh vaše prosby vypočuje.) Keď vás ale zachráni (Boh) na pevninu (dovedie vás tam) , odvraciate sa (zasa na Boha zabúdate a vraciate sa k tomu, čo ste predtým vzývali a k Bohu pridružovali) . A človek je tvor odmietajúci vieru (v jeho povahe je odmietať a vzdorovať) .
68. Máte záruku (vy, ktorí sa už v bezpečí odvraciate) , že vás nenechá (Boh) pohltiť okrajom pevniny alebo že nepošle na vás štrkovú smršť (smršť plnú štrku a kameňov) ? Potom (keď by sa tak stalo) už nenájdete nikoho, na koho by ste sa spoľahli (že by vás zachránil) .
69. Alebo máte záruku, že vás do neho (do mora) nevráti ešte raz a nepošle na vás vietor ničiaci, ktorý vás potopí za to, že ste odmietali veriť ?. Potom (keď sa tak stane) si nenájdete proti nám za to (že sme vás potopili) pomstiteľa (ktorý by sa nám za vás pomstil, všetky božstvá, ktoré popri Bohu alebo mimo Neho uctievate, teda nemajú voči Nemu žiadnu silu či moc) .
70. I poctili sme synov Adama (ľudí pochádzajúcich z Adamovho potomstva mnohými poctami a darmi) a prepravovali sme ich na súši (dali sme im prostriedky, aby sa mohli voziť na súši) i na mori a dali sme im z dobrôt a uprednostnili sme ich pred veľkou časťou tých, ktorých sme stvorili, uprednostnením (zjavným) . (Dali sme im rozum, rôzne pudy, city a pod.)
71. V deň (v súdny deň) , keď vyzveme každú skupinu ľudí ich knihou (prostredníctvom tejto knihy, kde je napísané všetko, čo vykonali, ich vyzveme, aby predstúpili, pozri verš 36:12) . Komu bude daná kniha do jeho pravej ruky (ten a jemu podobní) , ten bude čítať knihu svoju a nebude mu ukrivdené ani o veľkosti vlákna datľovej kôstky,  (71)

    (71): Slovo Imam je vo verši preložené ako kniha. Vo výkladoch sa však objavuje aj ďalší možný význam tohto slova, a to vodca. V takomto prípade by prvá veta verša znela: V deň, keď vyzveme každú skupinu ľudí ich vodcom (prostredníctvom neho na súd) …

72. Kto bol v tomto živote (pozemskom) slepý, ten bude i v živote poslednom (a večnom) slepý a bude na ceste ešte bludnejšej.
73. Takmer ťa (Muhammad) vystavili (tí, ktorí veriť odmietali) skúške a odklonili od toho, čo sme ti vnukli, aby si si vymyslel o nás niečo iné (takmer ťa dokázali odkloniť od toho, čo sme ti zoslali, aby si vymyslel niečo iné, čo by im vyhovovalo a aby si to pred ľuďmi prednášal) . Potom by si ťa (už) boli vzali ako blízkeho, (Keby si bol Korán pozmenil podľa toho, ako oni chceli, vtedy by boli s tebou spokojní a bol by si ich srdciam blízky. Nakoľko si tak ale neurobil a dodržal si to, čo ti bolo zoslané, stal si sa ich nepriateľom.) (73)

    (73): Ibn Abbás rozprával, že jedného dňa prišla k prorokovi Muhammadovi delegácia z rodu Suqejf. Proroka žiadali, aby im dovolil ponechať si dary z modiel v ten rok s tým, že ich následne zničia, ďalej, aby vyhlásil údolie, v ktorom žili, za posvätné, aby tak ostatní Arabi poznali ich prednosť pred ostatnými. Výmenou za to uveria v posolstvo, ktorým bol posol Muhammad poverený a poslaný. Prorok im to takmer povolil, predtým než tak urobil, mu ale bol zoslaný tento verš, v ktorom mu Boh takéto niečo zakazuje.

74. Nebyť toho, že sme ťa (Muhammad) posilnili (a podporu a istotu ti dali) , bol by si takmer k ním (k uvedeným ľuďom) v malej miere pocítil dôveru,
75. Potom (ak by si sa odklonil od toho, čo sme ti zoslali) by sme ti dali okúsiť násobok života a násobok smrti a potom by si si nenašiel proti nám nikoho, kto by ti pomohol a podporil ťa (ktorý by ti pomohol a zbavil ťa trápenia a trestu, ktorému by sme ťa podrobili) .
76. Takmer ťa (Muhammad) vyprovokovali (tí, ktorí odmietali veriť) odísť zo zeme (snažili sa ťa zosmiešniť a ubližovali ti v celej oblasti) , aby ťa z nej (z Mekky) vyhnali (a zbavili sa ťa) . Potom by ale boli ostali (v živote pozemskom) , po tvojom odchode (z Mekky) , len nakrátko. (Ak by boli obyvatelia Mekky skutočne proroka vyhnali, bolo by ich postihlo trápenie podobné trápeniu, ktoré postihlo ľudí, ktorí svojich prorokov vyháňali a zo lži obviňovali. Nepodarilo sa im to a prorok vydržal, až kým mu Boh neprikázal, aby z Mekky emigrovali do Mediny.)
77. Je to zákonitosť sprevádzajúca aj tých (poslov) , ktorých sme poslali (už) pred tebou (Muhammad) z radov našich poslov (voči každému spoločenstvu, ktoré svojich poslov odmietalo a za lož označilo ich posolstvo, sa uplatnili zákonitosti, ktoré takéto odmietanie trestalo určitým trestom) . Nestretneš sa nikdy s tým, že by sa naše zákonitosti nejako odklonili (ak by si sledoval, ako sa tieto zákonitosti v minulosti uplatňovali, tak zistíš, že sa uplatnili úplne voči všetkým takýmto spoločenstvám a od nikoho sa ani o vlas neodklonili alebo ho vynechali) .
78. Konaj modlitbu od sklonu slnka až do príchodu noci (čas od zájdenia slnka za obzor, kedy je ešte svetlo, až do času, kedy nastane tma a posledné lúče svetla zájdu) a Korán na úsvite prednášaj. (Prednášanie Koránu na úsvite poukazuje na ranné modlenie, po ktorom by sa mal Korán čítať a prednášať.) Veru prednášanie Koránu na úsvite (jeho čítanie a prednášanie na úsvite) je svedkami dosvedčené (anjeli sú svedkami toho, že určitá osoba Korán čítala a prednášala a snažila sa o Božiu spokojnosť) .  (78)

    (78): Vo výkladoch Koránu sa uvádzajú dve vysvetlenia pre výraz „sklon slnka“. Prvé hovorí, že je to čas od zájdenia slnka za obzor. Druhé zasa, že je to druhá polovica dňa, čas od poludnia až po západ slnka. Pokiaľ by sme brali prvé vysvetlenie, potom sa jedná len o tri z piatich povinných modlitieb za deň: rannú modlitbu, modlitbu po západe slnka a večernú modlitbu. Ak by sme brali druhé vysvetlenie, potom by verš hovoril o všetkých piatich povinných modlitbách za deň: rannú, poludňajšiu, popoludňajšiu, po západe slnka a večernú.

79. A v noci po zobudení sa zo spánku modlitbu nepovinnú vykonaj, azda ťa vzkriesi Pán tvoj v postavení vďačnom (adresátom je tu stále posol a prorok Muhammad) ,
80. A povedz (Muhammad) : „Pane môj! Daj mi vojsť dnu (do Mediny) vojdením pravdivým (aby sa tak naplnil pravdivý sľub, ktorý si mi dal) a daj mi vyjsť von (z Mekky) vyjdením pravdivým. A učiň mi od Teba pochádzajúcu moc, ktorá mi pomôže k víťazstvu (ktorou mi umožníš uniknúť pred mojimi nepriateľmi, poraziť ich a posolstvo dovŕšiť) “.  (80)

    (80): Keď obyvatelia Mekky chceli proroka Muhammada zabiť, Boh najvyšší mu prikázal Mekku opustiť a emigrovať a zoslal mu tento verš.

81. Povedz (Muhammad): „Prišla pravda a odišla (zmizla a bola porazená) nepravda. Nepravda veru (nakoniec vždy) odchádza (a ostane len pravda) “.
82. Zosielame v Koráne to, čo je liečbou a milosťou pre veriacich. A krivdiacim nepridáva (Korán) nič iné než stratu (veriacimi sa myslia tí ľudia, ktorí veria v Boha takého, ako Boh opísal Samého seba v Koráne a krivdiacimi sa myslia tí, ktorí odmietajú veriť, ktorí k Bohu pridružujú alebo vieru odmietajú) .
83. Ak by sme človeku dary podarovali (mnohé dary a dobrodenia, neďakuje, ale) odvráti sa a vzdiali sa (od toho, čo sme zoslali) . Ak by sa ho ale zlo dotklo, ostáva zúfalý (pozri verše 70:79–21) .
84. Povedz (ľuďom, Muhammad) : „Každý robí podľa cesty svojej (cesty a náboženstva, aké si vybral a ktoré nasleduje v živote pozemskom) . Pán váš lepšie vie, kto je na správnejšej ceste“.
85. Pýtajú sa ťa (Muhammad, tí, ktorí odmietajú veriť) na ducha (čo je duch) . Povedz (im odpovedajúc) : „Duch je jedna zo záležitostí, poznanie ktorých je u môjho Pána (o ktorých len on vie) . Bolo vám dané z poznania len málo“.
86. Keby sme chceli, vzali by sme to, čo sme ti vnukli (odňali by sme ti to, Muhammad, i ľuďom) a potom už nenájdeš v tejto veci voči nám (nikoho) , na koho by si sa spoľahol (že by ti pomohol, aby sme ti to vnukli späť a všetko vrátili) ,
87. Iba ak milosťou od Pána tvojho (by sa to neodňalo alebo by sa všetko znova vrátilo) . Veď Jeho dobrodenie voči tebe (Muhammad) je veľké. (Ak by sme sa rozhodli odňať ľuďom všetko vnuknuté, tak niet toho, kto by to dokázal odvrátiť, jedine ak sa Boh z milosti svojej rozhodne, že to všetko ponechá a ľuďom to neodníme.)
88. Povedz (Muhammad) : "Aj keď by sa žinnovia (k slovu žinnovia pozri verš 6:100) a ľudia zhromaždili (a spojili svoje sily) , aby priniesli niečo podobné tomuto Koránu, neprinesú nič jemu podobné aj keď by jeden druhému boli oporou (podporovali by sa navzájom vo vedomostiach, skúsenostiach a znalostiach) .
89. Objasnili sme ľuďom v tomto Koráne z každého príkladu niečo (z každej oblasti sme im uviedli nejaký príklad) , väčšina ľudí však zamieta čokoľvek iné než odmietanie viery (napriek jasným dôkazom pravdivosti Koránu, aj tak väčšina ľudí trvá na odmietaní viery) .
90. Povedali (tí, ktorí odmietali vieru) : „Neuveríme ti (Muhammad, ani tvojmu posolstvu) , až kým nám nedáš vytrysknúť zo zeme prameň (vody, ktorého voda neprestane tiecť) “,
91. „Alebo budeš mať záhradu paliem a hrozien, cez ktorú dáš vytrysknúť rieky vytrysknutím (silným a hojným) “,
92. „Alebo dáš padnúť na nás nebo ako kusy, ako si to tvrdil, alebo prídeš s Bohom a anjelmi priamo oproti nám“,
93. „Alebo budeš mať dom z ozdobných materiálov (ako je čisté zlato, striebro a pod.) alebo budeš stúpať do neba. A nebudeme veriť tvojmu stúpaniu (do neba) , až kým nám nezošleš dole Knihu, ktorú by sme mohli čítať“. Povedz (im, Muhammad odpovedajúc) : „Jedinečný je Pán môj a nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (a je Mu vzdialené všetko to, čo Mu je nepravdivo pripisované) , som ja snáď niečo iné než človek a  (Bohom vyvolený ako) posol ? (Som len človek poverený určitým posolstvom a oznámením tohto posolstva sa moja úloha končí, nežiadajte preto odo mňa niečo, čo odo mňa nezávisí) “.
94. Nič nebránilo ľuďom v tom, aby uverili, keď k nim prišlo správne usmernenie, len to, že povedali: „Boh poslal človeka ako posla?! (Ľuďom bránila v tom, aby uverili len skutočnosť, že nechceli veriť tomu, že by si Boh za posla svojho vybral človeka) “.
95. Povedz (im na to, Muhammad) : „Keby boli na zemi anjeli, ktorí by chodili na nej pokojne, boli by sme im zoslali dole z neba anjela ako posla (každému druhu stvorení vyberáme ako poslov jedincov z tohto druhu, a nie z iného druhu) “.
96. Povedz (im, Muhammad) : „Boh postačí ako svedok medzi mnou a vami (že pravdu hovorím a pravdu vám prinášam) . Veď On (Boh) o tých, ktorí sú Mu odovzdaní, dobre vie (všetko) a všetko (čo konajú) vidí“.
97. Koho Boh správne usmerní, ten je správne usmernený a koho do bludu uvedie, tomu (a jemu podobným) už nenájdeš mimo Neho (Boha) dôverníkov (ktorým by sa zdôverili so svojimi problémami a žiadali od neho pomoc a podporu) . Zhromaždíme ich v deň zmŕtvychvstania tvárami dole (tvárami otočení smerom dole) , slepých, nemých a hluchých. Ich útočišťom bude peklo. Vždy keď by uhasínalo (a jeho oheň by slabol) , pridáme im oheň planúci (ktorý ich bude spaľovať naďalej) .
98. To bude ich odplata za to, že odmietli veriť v naše znamenia a za to, že povedali: „Keď sa staneme kosťami a spráchnivieme, budeme vzkriesení v nové stvorenie (naše telá budú znova ako boli predtým) ?!“
99. Nevideli (tí, ktorí sa správe o vzkriesení čudujú) snáď, že Boh, ktorý stvoril nebesá a zem, má moc stvoriť podobných im (ľuďom uvedeným v predchádzajúcom verši) ? A učinil im stanovený čas, o ktorom niet pochýb. (Boh určil presne, kedy udalosť vzkriesenia nastane a ľuďom čas príchodu tejto udalosti aj sčasti odtajil, keď v Koráne opísal javy, ktoré budú tejto udalosti predchádzať.) Tí, ktorí sa krivdydopúšťali, však zamietli čokoľvek iné než odmietanie viery.
100. Povedz (im, Muhammad) : „Keby ste vy vlastnili pokladnice milosti Pána môjho, boli by ste ju (milosť) zadržali z obavy pred jej minutím (vyčerpaním a to aj vtedy, keby ste vedeli, že táto milosť je neohraničená a nikdy sa neskončí) “. Človek je veru lakomý (lakomosť je jedna z vlastností človeka, preto nech by mal akokoľvek neobmedzené možnosti, aj tak by sa vo svojej lakomosti zdráhal pomáhať) .
101. Dali sme Mojžišovi deväť jasných znamení. Spýtaj sa (Muhammad) synov (proroka) Izraela (ako to sku-točne bolo) . Keď k nim (Mojžiš so znameniami) prišiel, Faraón mu povedal: „Ja si myslím, Mojžiš, že si začarovaný“.  (101)

     (101): Verš prikazuje prorokovi Muhammadovi, aby sa verejne spýtal židovských rabínov, ako to skutočne bolo s príbehom Mojžiša, keď Mojžiš prišiel k Faraónovi. Žiada, aby títo rabíni verejne odpovedali na túto otázku, aby tak ľudia uvideli, že Korán rozpráva pravdivý príbeh a udalosti toho, čo sa tam vtedy skutočne stalo.

102. Povedal (Mojžiš odpovedajúc) : „Dobre vieš, že tieto (znamenia) nezoslal nik iný než Pán nebies a zeme ako viditeľný dôkaz. Ja si myslím, Faraón, že si k záhube odsúdený“.
103. On (Faraón) ich (nato) chcel vyprovokovať (a prinútiť odísť) zo zeme, preto sme ho (Faraóna) potopili spolu s tými, ktorí boli s ním (sprevádzal ho v hone na Mojžiša) , všetkých (sme potopili) .
104. Povedali sme synom (potomkom proroka) Izraela po ňom (po Faraónovi – po jeho odchode zo života pozemského) : „Obývajte zem. A až sa splní prísľub tej poslednej (udalosti) , privedieme vás v húfe“.  (104)

     (104): K slovu „poslednej“ pozri verš č. 7 tejto kapitoly. Vo výkladoch Koránu sa píše, že sa týmto slovom myslí udalosť zmŕtvychvstania alebo súdny deň. V niektorých výkladoch sa však pri tomto slove odkazuje na spomínaný verš č. 7.

105. V pravde sme ho (Korán) zoslali dole a s pravdou zišiel dole (z nebies) . A poslali sme ťa (Muhammad s posolstvom) len ako zvestovateľa radostnej zvesti (o tom, čo je pripravené tým, ktorí uverili) a ako varovateľa (pred trápením, ktoré čaká tých, ktorí veriť odmietajú, ktorí v Boha neveria alebo k Nemu pridružujú) .
106. Korán sme rozdelili (zosielali sme ho dlhšiu dobu a po častiach) , aby si ho prednášal ľuďom pozvoľna a zoslali sme ho dolu zoslaním (postupným) .
107. Povedz (Muhammad, tým, ktorí odmietajú veriť) : „Verte v neho (v Korán a jeho obsah) , alebo neverte (rozhodnutie vám náleží a zaň sa budete zodpovedať) “. Tí, ktorým bolo dané poznanie pred ním (pred jeho zoslaním) , keď je im prednesený (Korán) , klonia sa na zem (pred ním) v polohe sužúdu,  (107)

     (107): Tými, ktorým bolo dané poznanie, sa myslia Bohu oddaní židia a kresťania, ktorí v tej dobe žili.

108. Hovoria (títo židia a kresťania) : „Jedinečný je Pán náš a nemá sa Mu pripisovať to, čo nezodpovedá pravde (je Mu vzdialené všetko to, čo mu je nepravdivo pripisované) . Veru, sľub Pána nášho sa naplní“.
109. A klonia sa k zemi (v polohe sužúdu) a plačú (spomenutí židia a kresťania) . A pridáva im (Boh a Korán) ešte väčšiu pokoru (než mali) .
110. Povedz (Muhammad) : "Vzývajte Boha alebo vzývajte Toho, v moci ktorého je milosť. Ktorýmkoľvek menom by ste Ho (Boha) vzývali, (vedzte, že) Jemu (Bohu) patria tie najlepšie mená (zo všetkých mien) . Modlitbu svoju nevykonávaj nahlas (tak, že ju budú počuť tí, ktorí veriť odmietli a budú na Korán i na toho, kto ho zoslal, nadávať) ale ani príliš potichu (tak, že by ťa nepočuli tí, ktorí sa modlia spolu s tebou) a sleduj cestu medzi tým (nech nie je prednášanie počas modlitby ani príliš hlasné, ale ani príliš slabé) .  (110)

     (110): Dôvodom zoslania prvej časti verša bolo, že jednej noci v Mekke, keď sa prorok Muhammad modlil, povedal počas modlenia: „Ty, v moci ktorého je milosť, milostivý“. Tí, ktorí k Bohu pridružovali, to počuli a povedali: „Muhammad predtým vzýval jedného Boha, ale teraz už vzýva dvoch bohov, Boha a Toho, v moci ktorého je milosť ..“. Prvá časť verša preto ľuďom vysvetľuje, že Boh má mnoho iných mien v závislosti od vlastností, ktorými Boh sám seba opísal. Medzi takéto mená patria napríklad: Odpúšťajúci, Milostivý, Preveľký a iné. Druhá časť verša týkajúca sa hlasitosti modlenia bola zoslaná v tom istom období v Mekke. Keď tí obyvatelia Mekky, ktorí odmietali veriť, počuli prednášanie Koránu, začali nadávať na Korán a na toho, kto ho zoslal. Preto Boh prikázal prorokovi Muhammadovi, aby neprednášal Korán nahlas tak, že by ho tí, ktorí k Bohu pridružujú, počuli, ale aby ani nestíšil svoj hlas do takej miery, že by ho nepočuli muslimovia, ktorí sa za ním modlili.

111. A povedz (Muhammad) : "Vďaka Bohu, ktorý si neučinil dieťa a nemá spoločníka v kraľovaní a nikdy nemal dôverníka (blízkeho pomocníka a ochrancu) , ktorý by Ho (Boha) chránil pred pokorením (zo strany niekoho iného) . A veľkosť väčšiu než čokoľvek Mu (Bohu) pripisuj (nech je u teba Boh vždy ten najvyšší, nad všetkým ostatným) .