Kapitola 13

Al Read (Hrom)

Počet znamení (veršov) 43

1. Alef, Lám, Mím, Rá (štyri písmená arabskej abecedy znázorňujúce písmená A, L, M, R, pozri vysvetlivku k prvému veršu druhej kapitoly) . To sú znamenia Knihy (Koránu) . A to, čo ti bolo zoslané od Pána tvojho, je pravda, ale i tak (aj napriek tomu) väčšina ľudí neverí.
2. Boh (je ten, kto) zdvihol nebesá bez stĺpov (ktoré by ich niesli) , ktoré by ste videli a potom na Trón istavá. (Slovo istavá znamená, vystúpiť hore, stúpať hore, nasmerovať niekam, atď. Ohľadom slova Trón nevieme presne, či sa týmto slovom myslí skutočný trón v podobe, akej ho poznáme, alebo či ide len o obrazné vyjadrenie, ktoré nám má priblížiť jeden z prejavov absolútnej moci Boha najvyššieho.) A podriadil slnko a mesiac (poriadku určenému pre ich existenciu) , každý z nich beží k času stanovenému. Obstaráva (v kontexte následkov) vec (celého vesmíru a pohybu v ňom) . (Boh má schopnosť poznať následky akejkoľvek, i tej najmenšej veci, pohybu alebo zmeny na ostatné veci, ako aj konečné následky takýchto vecí, pohybov alebo zmien.) Objasňuje (Boh a vysvetľuje) znamenia (poukazujúce na Jeho existenciu a moc) , azda o stretnutí s Pánom svojím už budete bezpochyby presvedčení.
3. On (Boh) je ten, kto rozprestrel zem a učinil v nej kotvy a rieky a zo všetkých plodov učinil na nej (na zemi) dva páry. Noc pokrýva deň. V tom sú veru znamenia ľuďom, ktorí premýšľajú,
4. A na zemi sú kusy (zeme) susediace (zem je rôznorodá, nájdeme popri sebe úrodnú zem a neúrodnú, čiernu a červenú, atď., i napriek tomu, že v mnohých prípadoch tieto časti pôdy spolu susedia, majú odlišné vlastnosti) a záhrady viníc a sadivá a palmy vyrastajúce zo spoločného i nespoločného koreňa (z jedného koreňa môže vyrásť jeden kmeň jedna palma, alebo môže vyrásť viacero kmeňov – viacero paliem) , ktoré sú napájané tým istým druhom vody, ale i tak uprednostňujeme pri jedení niektoré z nich pred inými (napriek tomu, že tieto palmy sú napájané jedným zdrojom vody, po dozretí ich plody majú rôzne chute, niektoré chutia lepšie než iné) . V tom sú veru znamenia ľuďom, ktorí chápu (a vnímajú zmysel a hodnotu takýchto znamení) .
5. Ak sa čuduješ (Muhammad, tomu, že tí z kmeňa Qurejš z obyvateľov Mekky, ktorí uznávajú, že Boh existuje a že všetko uvedené stvoril, ale aj tak odmietajú uveriť v posolstvo, ktoré ti bolo zoslané) , tak čudné je (ešte čudnejšie je ich odmietanie dňa zmŕtvychvstania a) čo hovoria: „A či keď sa staneme zemou (po smrti sa rozložíme a splynieme so zemou) , budeme znova stvorení?“ To sú tí, ktorí odmietli veriť v Pána svojho a to sú tí, na krkoch ktorých budú okovy. A to sú tí, ktorí budú obyvateľmi ohňa, budú v ňom naveky.  (5)

   (5): Ľudia z kmeňa Qurejš uvedení v tomto verši verili v Boha, avšak k Nemu pridružovali rôzne modly. Zároveň verili v pravdovravnosť a čestnosť posla a proroka Muhammada. Okrem toho uvedení ľudia uznali, že všetko, čo je vôkol nich, je stvorené Bohom všemohúcim. Napriek tomu všetkému vyjadrovali svoje počudovanie nad tým, že Boh, ktorý im dal vzniknúť, by ich mohol priviesť a navrátiť k novému životu v deň zmŕtvychvstania.

6. Urýchlene ťa žiadajú (Muhammad) o zlo pred dobrom (požadujú od teba, aby ich spomínané zlo a trápenie postihlo ešte skôr, než by žiadali o dobro, ktoré si im spomínal, aby ti jasne naznačili, že v posolstvo, ktorým si bol poverený, odmietajú veriť) i keď už pred nimi boli príklady (toho, ako ľudia dopadnú, keď odmietajú veriť svojim poslom a keď si posmech robia z trápenia, ktorým im títo poslovia pohrozili) . Pán tvoj má (pripravené) odpustenie pre ľudí za krivdu, ktorej by sa dopustili (pokiaľ svoje správanie napravia, preto na nich trápenie nezošle tak rýchlo aj napriek krivdám, ktorých sa dopúšťajú) . Pán tvoj je však tiež prísny v trestaní (dáva ľuďom možnosť nápravy a oľutovania krívd, ktorých sa dopustili, ak však od nich nevidí žiadnu snahu o nápravu, tak je trest, ktorým trestá prísny) .  (6)

   (6): Pri tomto verši si musíme uvedomiť veľmi dôležitú skutočnosť. Boh totiž dal svetu, ktorý poznáme i ktorý nepoznáme, určité zákonitosti a stanovil mu pravidlá, podľa ktorých má existovať. Slobodu výberu a myslenia máme od Boha danú, avšak nesmieme prekročiť určité hranice pri ich uplatňovaní, pretože vtedy sa dopúšťame niečoho, čo sme nemali – dopúšťame sa krivdy. Musíme si uvedomiť, že začiatok a koniec všetkého určuje Boh, nie my, čo znamená, že pokiaľ neprekročíme určitú hranicu v našom správaní, Boh nás necháva aj naďalej existovať bez toho, aby nás podrobil nejakému trestu alebo trápeniu. Aj napriek tomu, že sme sa dopustili krivdy, stále jej intenzita a následok nie sú také veľké, aby nám Boh nedal čas na oľutovanie takejto krivdy a nápravy. Pod pojmom trest a trápenie si pritom netreba predstavovať len súdny deň a peklo, ktoré po ňom príde alebo prírodné živly a katastrofy, ale aj znepríjemnenie života človeka v pozemskom živote, rôzne nešťastia a situácie, ktoré človeka môžu zarmútiť alebo mu strpčiť život.

7. Tí, ktorí odmietli veriť, hovoria: „Keby mu bolo zoslané znamenie od jeho Pána (ktoré by sme jasne videli a ktoré by predstavovalo nadprirodzený jav, potom by sme možno uverili) “. Ty si (Muhammad) len varovateľ. A každá skupina ľudí (každé spoločenstvo) má toho, kto ju správne usmerňuje. (Posledná veta môže mať dva významy. Prvý by mohol znieť, že každá skupina ľudí má posla, ktorý jej oznamuje posolstvo, ktorý má svoje špecifické znamenia a usmerňuje týchto ľudí tým správnym smerom. Druhý význam môže byť, že úlohou posla Muhammada je len ľudí varovať pred odmietaním viery v Boha a v posolstvo, s ktorým bol k ľuďom poslaný, avšak už otázka viery či neviery každého človeka ostáva na Boha. Ten takéhoto človeka správnym smerom usmerní, keď uzná jeho snahu dopátrať sa tej správnej cesty.)
8. Boh vie (o tom) , čo každá samička nesie v lone svojom, o koľko sa loná zmenšujú a o koľko sa zväčšujú (v objeme alebo množstve) . A všetko je u Neho (Boha) v (presne) stanovenom množstve.
9. Pozná (Boh) to, čo nie je známe (to, čo ľudia nepoznajú zo správ minulosti, súčasnosti a budúcnosti) i čo je známe (pozná všetko, čo tvorstvo pozná, robí a ako premýšľa) , je veľký (vo všetkých vlastnostiach svojich, o ktorých ľudia vedia) a je vysoko nad všetkým (čo by si o Ňom ktokoľvek vedel predstaviť) . (Božia moc, vlastnosti a veľkosť sú ojedinelé a nad ne už niet ničoho iného.)
10. Je jedno, kto z vás tajil slová alebo ich hlasno predniesol (Boh o nich vie) a kto sa v noci skrýva alebo je cez deň viditeľný (pred Bohom sa nič neskryje, či už sa to deje tajne alebo verejne, či už sa to deje počas tmy alebo keď je svetlo, Boh vždy o všetkom vie a všetko pozná) .
11. Má (každý človek) striedajúcich sa anjelov pred ním i za ním, ktorí ho strážia z  (a na základe) príkazu Božieho. (Každý človek má anjelov, ktorým Boh prikázal, aby takéhoto človeka strážili a aby zapisovali všetko, čo človek koná. Títo anjeli sa vo svojej úlohe striedajú.) Boh nezmení stav v akom sa určití ľudia nachádzajú, až kým oni nezmenia to, čo je v ich dušiach (čo je v nich samých) . A keď by Boh chcel nejakým ľuďom zlo (postihnúť ich niečím zlým za to, čo konajú a ako sa správajú) , tak ho (daný trest) nik neodvráti (od takýchto ľudí, jedine Boh) . A nebudú mať mimo Neho (Boha) nikoho, kto by im pomohol a podporil ich (kto by im pomohol, keď to najviac potrebujú) .  (11)

    (11): Tento verš ľudí učí jednej zo zákonitostí, ktoré Boh určil životu ľudí na zemi. Boh totiž ľuďom vysvetľuje, že kvalita života, ktorý žijú, závisí od kvality ich vnútorného a duchovného života. Čím je vyspelejší, tým je aj celková kvalita života vyspelejšia. Vyspelosť duše sa zvyšuje alebo klesá priblížením sa alebo vzďaľovaním sa od viery v Boha a od života, ktorý je v súlade so zákonitosťami, ktoré Boh životu ľudí určil. Keď Boh potom vidí, že určití ľudia si zasluhujú zmenu, tak im takúto zmenu, ku ktorej smerovali, dopraje. Avšak vzápätí Boh ľudí upozorňuje, aby bola ich snaha k lepšiemu nasmerovaná, k viere v Boha jedného jediného a k zásadám, ktoré určil, pretože ak by sa od toho vzďaľovali, potom zošle na takých ľudí zlo a trest a uisťuje ich, že toto zlo od nich nik nedokáže odvrátiť, len skutočný návrat k viere v Boha a ku skutočným hodnotám, ktoré stanovil.

12. On (Boh je Ten, kto) vám ukazuje blesk pre strach (aby ste mali pred Bohom hlboký rešpekt a úctu) a nádej (že sa** vám dostane Jeho milosť) a dáva vzniknúť mračnám ťažkým (a hustým) .
13. A hrom vďakou Jemu svedčí o jedinečnosti Jeho (Boha) a že sa Mu nemá pripisovať to, čo nezodpovedá pravde, svedčia o tom s bázňou i anjeli. A posiela (Boh) blesky, zasahuje nimi, koho chce. Oni sa sporia o Bohu (aký je, aká je Jeho moc a vlastnosti) a On má pritom silu mocnú.
14. Pravdivé (skutočné prosby) vzývanie je len vzývanie k Bohu (ak by niekto chcel o niečo poprosiť, nech svoje prosby smeruje len k Bohu, ktorý ako jediný má moc vypočuť a splniť akékoľvek prosby) a tí, ktorých vzývajú mimo Neho (Boha) , si nevypočujú nič (z toho, o čo ich prosia a ani im nič nesplnia) , ako ten (takíto ľudia sa podobajú tomu) , kto naťahuje svoje ruky k vode, aby sa dostala k jeho ústam, ale nikdy ju (vodu) nedosiahne. (Ľudia, ktorí vzývajú iných mimo Boha, sú ako ten, kto nasleduje len fatamorgánu, myslia si, že to, čo uctievajú a vzývajú mimo Boha, im v niečom pomôže. Pravda je ale taká, že pomoc od toho, čo mimo Boha vzývajú, sa im nikdy nedostane) . A (prosby a) vzývanie tých, ktorí odmietli veriť, je len v blude (blúdi a nikdy k ničomu nedospeje) .
15. Bohu sa klania v polohe sužúdu (všetko a každý) , kto je v nebesiach a na zemi (a to) dobrovoľne i nedobrovoľne i ich tiene (sa klaňajú) ráno i pri konci dňa (v čase od popoludnia, až kým sa nezačne stmievať) .
16. Povedz (a spýtaj sa, Muhammad, tých, ktorí odmietajú veriť) : „Kto je Pánom nebies a zeme?“ Povedz (im aj odpovedajúc odpoveďou, ktorú poznajú a sami uznávajú) : „Boh“. Povedz (im vyčítajúc) : „Aj tak ste si učinili mimo Neho (Boha) za dôverníkov takých (ktorí sú k vášmu srdcu najbližší) , ktorí nemajú moc sami sebe škodu alebo prospech privodiť?“ Povedz (im, Muhammad) : „Dajú sa porovnať slepí a vidiaci (ľudia z hľadiska toho, čo každý z nich vidí)? Alebo sa dajú porovnať temnoty a svetlo?“ Alebo azda učinili (tí, ktorí odmietajú uveriť) Bohu spoločníkov, ktorí stvorili niečo podobné tomu, čo On stvoril (videli, že by tieto modly a spoločníci, ktorých k Bohu pripisujú, niečo skutočne stvorili) , čo spôsobilo, že im všetky stvorenia pripadali rovnaké (nevedeli, kto z oboch stvoriteľov je ten skutočný) ? Povedz (im, Muhammad) : „Boh je stvoriteľom všetkého a On je jeden jediný a má moc nad všetkým“.  (16)

    (16): Verš kladie podstatnú otázku. Začína otázkou, kto stvoril nebesá a zem, t.j. všetko, čo ľudia vôkol seba majú a vnímajú. Verš dal na to aj odpoveď, keď povedal: „Boh“. Pokiaľ by sme pripustili, že vôkol nás nič nemohlo vzniknúť náhodne, ale že to vzniklo pôsobením určitej vysokej Existencie, za čo sa vyslovili aj mnohí priekopnícki vedci potom, ako sa vo svojich vedeckých výskumoch prírody dostali ďaleko, potom nám verš odpovedá na otázku, aká je táto vysoká Existencia a ako sa volá, že je ňou Boh. Verš ďalej hovorí, že to, že všetko existujúce stvoril Boh, je medzi ľuďmi známe oddávna, a tak kladie otázku, či videl snáď niekto nejakú inú silu, ktorá by dokázala z ničoho niečo stvoriť, teda nie aplikovaním toho, čo už raz bolo stvorené, ale stvorením niečoho, čo neexistovalo vôbec z niečoho, čo neexistuje. Odpoveď bude znieť logicky „nie“. Verš nám ďalej ukazuje dve vlastnosti Boha, ktoré pokladá v súvislosti s témou verša za najpodstatnejšie, a to, že Boh je jeden jediný vo svojej existencii, nemá spoločníkov, potomstvo ani nikoho, kto by sa Mu podobal, čo je logické, ak sa na Boha pozeráme ako na Existenciu, silu a moc, ktorá stvorila niečo, čo predtým nikdy – v časovom ponímaní – neexistovalo. Verš tiež zvýrazňuje ďalšiu vlastnosť Boha, a to absolútna moc nad všetkým, ktorá všetkému dala vzniknúť, určila mu ustálené zákonitosti a ktorá všetko riadi.

17. Zoslal (Boh) z neba vodu, ktorá potiekla v údolia (voda začala tiecť v údoliach) , každé (údolie) podľa svojich rozmerov (vodu odvádzalo) , a návaly vody (tečúce údolím) poniesli penu, ktorá stúpala hore na povrch. A to, čo (ľudia) tavia v ohni, aby získali ozdoby alebo úžitky (šperky) , je pena jej podobná (pene, ktorú návaly vody nesú) . Takto Boh uvádza pravdu a nepravdu. (V prvom príklade ide o porovnanie pravdy s vodou, ktorá sa nakoniec vsiakne do zeme, uskladní sa v nej a ľudia z nej potom dlhé roky pijú a nepravdy s penou, ktorá síce pení a je na vrchu, avšak ľudia z nej nakoniec nemajú žiaden úžitok. V druhom príklade sa porovnáva pravda s drahými kovmi, ktoré sa tavia v ohni a ľudia z nich potom vyrábajú ozdoby a užitočné nástroje a veci, nepravda je tu znázornená tiež penou, ktorá vzniká pri tavení a z ktorej nik nič nemá. Takisto to, čo Boh zoslal a ľuďom prikázal, je drahocenná pravda, ktorá ľuďom v živote pozemskom i posmrtnom pomôže a všetko mimo toho je len vysoká a bezcenná pena, ktorá neprináša žiaden skutočný a trvalý úžitok). Pena, tá sa stráca ako nečistota na brehoch (údolí) , ale to, čo ľuďom pomáha, to ostane v zemi (zachované a uskladnené) . Takto Boh uvádza príklady (ľuďom, aby pochopili rozdiel medzi tým, čo im zosiela a tým, čo si sami vymysleli) .
18. Tým, ktorí poslúchli Pána svojho, patrí dobro. A tí, ktorí Ho neposlúchli, keby mali všetko, čo je na zemi a k tomu ešte raz toľko (a priniesli si to so sebou v súdny deň) , boli by to obetovali, aby sa tým vykúpili (keď súdny deň nastane) , tým bude patriť to najhoršie z procesu účtovania, ich útočišťom bude peklo a je to veru zlé miesto odpočinku.
19. A či ten, kto vie, že to, čo ti bolo zoslané (Muhammad) od Pána tvojho, je pravdou, je ako ten, kto je slepý (a pravdu nevidí) ? Na to spomínajú (a poučenie si z toho berú) tí, ktorí rozum majú (uvažujú ním a používajú ho) ,
20. Tí, ktorí dodržujú sľub daný Bohu (ktorým sa Bohu zaviazali, že budú nasledovať to, čo im zoslal) a neporušujú záväzok (ktorým sa Bohu zaviazali) ,
21. A ktorí spájajú to, čo Boh prikázal, aby sa spájalo (myslí sa tým udržiavanie dobrých príbuzenských vzťahov medzi príbuznými) a ktorí sa boja svojho Pána a boja sa toho najhoršieho z procesu účtovania (že by sa im v súdny deň dostalo) ,
22. A tí, ktorí trpezlivými boli, sledujúc tvár Pána svojho (Jeho spokojnosť) a konali modlitby a dávali z toho, čo sme im dali, tajne i verejne a zaháňali dobrým skutkom skutok zlý, tým bude patriť príbytok konečný,
23. Záhrady Edenu, do ktorých vojdú a spolu s nimi aj tí z radov ich otcov, družiek a potomstva, ktorí boli zbožnými. Anjeli k nim budú prichádzať z každých dverí.
24. „Mier s vami (im budú anjeli hovoriť) za to, že ste trpezlivými boli. A je to veru výborný príbytok konečný“,
25. Tí, ktorí porušujú sľub daný Bohu (ktorým sa pred Ním zaviazali) a prerušujú to, čo Boh prikázal, aby sa spájalo (prerušujú príbuzenské vzťahy, o ktorých Boh prikázal, že sa majú udržiavať dobré a pevné) a šíria skazu na zemi, tým prekliatie náleží a tým náleží ten najhorší z príbytkov.
26. Boh zoširoka dáva obživu (a dary Svoje, každému) , komu chce a má na to moc (aby každému prideľoval toľko, koľko uzná za vhodné) . I radovali sa (tí uvedení v predchádzajúcom verši) zo života najnižšieho (pozemského) . Avšak život najnižší (pozemský) bude v živote poslednom (a večnom) len ako pominuteľný úžitok (v živote, ktorý príde po súdnom dni ako život posledný a večný, sa bude terajší pozemský život zdať len akýmsi dočasným a chabým úžitkom v porovnaní so životom posledným) .
27. Tí, ktorí odmietli veriť (v posolstvo posla Muhammada) , hovoria: „Keby mu bolo zoslané dole znamenie od jeho Pána (tak by sme v posolstvo, s ktorým k nám prichádza, uverili) “. Povedz (im, Muhammad) : „Boh do bludu uvádza, koho chce a správne usmerní k Sebe toho, kto na Jeho uctievaní zotrval“,
28. „Tých, ktorí uverili a ktorých srdcia sa upokoja spomínaním si na Boha (tých Boh k Sebe usmerní) “. Veru spomínaním si na Boha srdcia k pokoju dospievajú (spomínanie si na Boha je liek pre srdce a dušu, ktorý ich chráni pred starosťami a ťažkosťami) .
29. Tí, ktorí uverili a dobré skutky konali, radosť a spokojnosť im bude náležať a návrat dobrý (k životu po súdnom dni) .
30. Takto (ako sme poslali pred tebou poslov,) sme ťa (Muhammad) poslali k spoločenstvu, pred ktorým boli (žili) spoločenstvá (ku ktorým boli poslaní poslovia a o ktorých tvoji ľudia počuli, čo sa s nimi udialo) , aby si im (tvojim ľuďom) prednášal to, čo sme ti vnukli (vo veršoch Koránu) . A i tak oni v Toho (v Boha) , v moci ktorého je milosť, odmietajú veriť. Povedz (im, Muhammad ako odpoveď na ich odmietanie) : „On (Boh) **je mojím Pánom, niet boha okrem Neho, na Neho som sa spoľahol a k Nemu smeruje pokánie moje“.
31. Aj keby sa Koránom (prostredníctvom neho) dali do pochodu hory alebo by ním bola posekaná zem (spôsobené obrovské trhliny v zemskom povrchu, následkom ktorých by sa zem rozdelila na rôzne časti) alebo by sa prostredníctvom neho prehovorilo k mŕtvym (i tak by neuverili). (Je to odpoveď na požiadavku tých, ktorí odmietali veriť, vyslovenú vo verši 27.) Celá vec len Bohu náleží. A či tí, ktorí uverili, ešte nezunovali (vo svojej snahe obrátiť na vieru uvedených ľudí, ktorí veriť odmietajú len z čistej tvrdohlavosti a zanovitosti)** a nepochopili (títo veriaci) , že keby bol Boh chcel, bol by správne usmernil všetkých ľudí?** (Boh dal ľuďom slobodu výberu, preto až kým nezomrú alebo nenastane deň zmŕtvychvstania, ostane im táto sloboda viery a výberu s tým, že za svoj výber a správanie sa budú nakoniec aj zodpovedať). Tých, ktorí odmietli veriť, ešte stále postihuje za to, čo robili, pohroma alebo dolieha blízko ichobydlia, a to až dovtedy, kým nepríde (nenaplní sa) prísľub Boží (o tom, že Mekka bude očistená od modiel a všetkého, čo sa k Bohu pridružuje potom, ako sa do nej, muslimovia, vrátite). Veď Boh sľub (o tom, že do Mekky sa vrátite) neporuší.
32. Mnohí poslovia ešte pred tebou (Muhammad) boli vystavení posmechu. A tak som predĺžil tým, ktorí odmietli veriť, dobu trvania ich života (v živote pozemskom, aby nabrali čo najviac hriechov) a potom som ich vzal (zo života pozemského) . Aký to bol trest (bol taký, pred akým boli varovaní, alebo nie) ?
33. ** A či Ten, kto dozerá na každú dušu** (a je oboznámený so všetkým), vrátane toho, čo získala (sa dá porovnávať a pridružovať k modlám, ktoré sa na nič nezmôžu)? A (tí, ktorí k Bohu pridružili)** učinili Bohu spoločníkov. Povedz** (im, Muhammad): „Vymenujte ich (tých spoločníkov, ak pravdu hovoríte) “. Alebo Mu** (Bohu) chcete oznámiť niečo, o čom by nevedel (že existuje a deje sa) na zemi? (Chcete Bohu oznámiť, že má spoločníkov, o ktorých by sám nevedel a pritom On je stvoriteľ všetkého a má absolútne poznanie?) Alebo (Bohu chcete oznámiť) slová povrchné (ktoré so skutočnosťou a reálnym stavom nemajú žiadnu spojitosť)? (Ako si vôbec môžete dovoliť o takejto veci niečo vymýšľať alebo bez dôkazu tvrdiť?) Nie je tomu tak, to tým (v očiach tých), ktorí odmietali veriť, boli okrášlené ich úklady (úklady, ktoré strojili proti tomu, čo Boh ľuďom vnukol prostredníctvom posla Muhammada, sa im zdali byť pre nich prospešné) , a bránili (ľuďom) ísť po ceste, ktorú Boh určil. A koho Boh do bludu uvedie, ten už nemá (nenájde) nikoho, kto by ho správne usmernil.
34. Bude im (uvedeným ľuďom, ktorí Bohu pripisujú niečo, o čom nemajú určité poznanie) patriť trápenie v živote najnižšom (pozemskom) , aj keď veru trápenie života posledného (a večného) je oveľa ťažšie. A nebudú mať nikoho, kto by ich pred Bohom ochránil (pred trápením, pred ktorým boli varovaní) .
35. Príklad záhrady, ktorá bola bohabojným sľúbená, je záhrada, pod ktorou tečú rieky, jej plody sú stále i jej tieň (je stály, a tak je v nej príjemná teplota) . Taký bude koniec tých, ktorí boli bohabojní (Boha sa obávali) . A koniec tých, ktorí odmietli veriť, bude oheň.
36. Tí, ktorým sme dali Knihu (Tóru a Evanielium – bola to určitá úprimná skupina židov a kresťanov, ktorí uverili v to, čo poslovi Muhammadovi bolo zosielané) sa radujú z toho, čo ti (Muhammad) bolo zoslané (Korán) . A v radoch skupín (židov, kresťanov, Arabov pridružujúcich k Bohu, atď., t.j. ľudí ostatných náboženstiev a smerov) sú takí, ktorí niečo (časť) z neho neuznávajú (pretože sa to z ich pohľadu nezhoduje s tým, čo by chceli uznávať alebo s tým, čo si zaumienili uznávať) .Povedz (im, Muhammad) : „Bolo mi prikázané, aby som uctieval Boha a aby som k Nemu nepridružoval (nikoho a nič) . K Nemu (Bohu) vyzývam (všetkých ľudí, aby sa mu oddali) a k Nemu sa vraciam (na Boha sa spolieham vo všetkom a k nemu sa vrátim po smrti a po skončení terajšieho života) “.
37. I zoslali sme ho (Korán) ustanovením (uzákonením) arabským. (Zoslali sme ho v arabskom jazyku, obsahuje ustanovenia, ktorým tvoji ľudia, Muhammad, rozumejú a presne vedia, čo Boh uložil. Nech od teba preto, Muhammad, nežiadajú, aby si tieto ustanovenia porušil len preto, že ťa o to žiadajú.) A ak by si nasledoval ich túžby (porušil by si to, čo ti bolo v Koráne zoslané, aby si ich uspokojil) potom (všetkom) , čo sa ti dostalo z poznania (o ňom) , nebudeš mať žiadneho dôverníka (ktorý by sa ťa pred Bohom zastal) a ani nikoho, kto by ťa pred Bohom ochránil.
38. Poslali sme už pred tebou (Muhammad) poslov a učinili sme im družky a potomstvo (je to odpoveď tým, ktorí povedali, že keby bol posol Muhammad skutočne poslom, nebol by mal žiadne manželky a ani potomstvo, ale by sa výlučne venoval uctievaniu Boha) . A neprislúcha žiadnemu poslovi, aby prišiel so znamením, jedine s Božím povolením. Každý určený čas (v ktorom sa má niečo udiať) má svoju Knihu (u Boha, v ktorej je stanovené, čo sa má stať, kedy a ako) .  (38)

    (38): Tento verš bol zoslaný vtedy, keď niektorí židia ohovárali proroka Muhammada, hovoriac: „Nevidíme, že by tento muž mal inú úlohu než ženiť sa so ženami. Keby bol skutočne prorokom, bolo by ho proroctvo zamestnalo a odviedlo od žien“. Verš im vysvetľuje, že aj Boží poslovia a proroci, ktorí boli pred poslom Muhammadom, sa ženili a mali aj potomstvá, čo dobre vedia z písma, ktoré majú v rukách. Okrem toho úlohou posla Muhammada je, aby určité znamenie alebo časť posolstva oznámil len vtedy, keď mu ho Boh prostredníctvom anjela Gabriela zošle, a nie keď tak posol chce. To znamená, že posol Muhammad je z hľadiska spôsobu a času zosielania a vnukania posolstva a znamení Koránu limitovaný tým, čo mu je zoslané a kedy je mu to zoslané. A každá vec, ktorá sa má udiať, má určený čas a tento čas je zapísaný v určenej Knihe.

39. Boh vymaže, čo chce (z toho, čo v Knihách je napísané) a potvrdzuje, čo chce (v obsahu Kníh) . A u Neho je Matka Knihy (prvotná a hlavná Kniha, ktorú Boh stvoril a určil v nej všetko) .
40. Nech by sme ti (Muhammad) ukázali niečo z toho, čo im sľubujeme (nech by sme na nich zoslali niektorý z trestov, ktorý im sľubujeme, že ich postihne v živote pozemskom) alebo by sme ťa k nám vzali (zo života pozemského ešte pred tým, než by ich takýto trest zachvátil) , tvojou povinnosťou je len oznámenie (posolstva, ktorým sme ťa poverili) a účtovanie je na nás (zúčtovanie s ľuďmi, s každým podľa toho, či uveril, alebo odmietol a čo konal a ako) .
41. A či nevideli (tí, ktorí odmietajú veriť) , že prichádzame k zemi a uberáme z nej, z jej okrajov? A Boh rozhoduje, niet toho, kto by Jeho rozhodnutie zvrátil (kto by zmenil, kontroloval, overoval alebo pred ním unikol) . A On je rýchly v účtovaní.
42. Úklady strojili tí, ktorí boli (žili) pred nimi, avšak (nevedeli, že) Bohu náleží poznanie o všetkých úkladoch (Boh o všetkých úkladoch dobre vie, ochráni pred nimi, koho chce a obráti takéto úklady proti ich strojcom) . Vie, čo získava každá duša. A tí, ktorí odmietajú veriť, budú vedieť (až nastane čas) , komu bude patriť (ten dobrý) príbytok konečný.
43. Tí, ktorí odmietli veriť, hovoria: „Nie si poslaný (poverený Bohom, Muhammad) .“ Povedz (im odpovedajúc) : „Boh je postačujúcim svedkom toho, čo je medzi mnou a vami, a tiež ten (je svedkom) , kto má poznanie Knihy.“ (V niektorých výkladoch Koránu sa píše, že sa tým myslia tí židia, ktorí spoznali podľa toho, čo mali v Tóre, že posol Muhammad je tým očakávaným poslom. V tých istých výkladoch však učenci pripúšťajú, že by sa ním mohol myslieť len Boh, ktorý má celé poznanie obsiahnuté v Knihe, ktorú sám stvoril.)