Sloboda viery a konvertovanie z islamu na iné náboženstvo
Pred niekoľkými týždňami sa vyvolal rozruch okolo prípadu muslima z Afganistanu, ktorý konvertoval na kresťanstvo. Za toto konvertovanie bol odsúdený náboženským súdom na trest smrti. Následne na to odcestoval mimo územia Afganistanu. Otázky mnohých čitateľov smerovali k tomu, aby sme vysvetlili podstatu tohto trestu a kde v Koráne sa nachádza ustanovenie o jeho aplikácii.
Základná zásada ohľadom viery a náboženstva, ktorú Korán ustanovuje je, že nik nesmie byť nútený prijať akékoľvek náboženstvo, vrátane islamu. Toto ustanovenie nájdeme v druhej kapitoly Koránu, verš číslo 256. Mimo tohto veršu nájdeme v Koráne aj niektoré usmernenie určení ľuďom všeobecne, aby nasledovali Korán a islam a v niektorých veršoch aj priame varovanie Boha adresované ľuďom, ktorí by sa od islamu odklonili. V tomto smere možno napríklad spomenúť ustanovenie veršu číslo 137–138 z kapitoly číslo 4, ktorý hovorí:
„137. Tí, ktorí uverili a potom veriť odmietli (potom ako
uverili, prestali veriť) a potom znova uverili a potom znova veriť odmietli
(potom ako uverili a prestali veriť, zasa začali veriť a vzápätí zasa
veriť prestali) a potom svoje odmietnutie viery ešte vystupňovali (nielen
že po druhé veriť prestali a vieru odmietli, ale toto svoje odmietnutie aj
vystupňovali a prejavovali rôznymi formami), tým by Boh už viac neodpustil
a ani by ich na cestu správnu neusmernil (ide o ľudí, ktorým viera raz
vyhovuje, inokedy zasa nie).
138. Oznám (Muhammad) radostnú zvesť pokrytcom (nech si z teba robia
posmech a nech sa len radujú tomu, čo ich čaká, nech ale vedia), že je pre
nich pripravené trápenie bolestivé (nasledujúce verše uvádzajú niektoré
z vlastností týchto pokrytcov),“
Mimo ustanovení, ktoré ľuďom opisujú, čo s nimi bude po smrti, pokiaľ sa budú od islamu odvracať, nie je v Koráne stanovený žiaden pozemský trest za odvrátenie sa od islamu. To znamená, že Boh v Koráne jasne určuje, že otázka viery a nasledovania určitého náboženstva je súkromnou záležitosťou každého človeka. Je to slobodná voľba, ktorá môže byť usmernená dobrým slovom a diskusiou, nesmie byť však nijak obmedzená. Za túto voľbu sa ale človek bude v súdny deň, pred Bohom, zodpovedať. Také je ustanovenie Koránu o slobode viery a náboženstva.
Uvedené ustanovenia Koránu sa týkali súkromnej sféry každého človeka, bez ohľadu na to, či šlo o muslima alebo nemuslima. Okrem súkromnej sféry však máme aj verejnú sféru, t.j. spoločnosť a okolie vôkol nás. Už prví kalifovia, ktorí boli zvolení po smrti posla a proroka Muhammada, si uvedomovali, aké nebezpečné následky môže mať dobre premyslený a organizovaný plán na destabilizáciu islamského náboženstva u muslimov, zvlášť, že náboženstvo bolo prepojené so štátom a destabilizácia náboženstva by viedla k destabilizácie štátu a jeho štruktúr. Jedným z mnohých spôsob, ktoré nepriatelia muslimov používali už za života proroka Muhammada na odvrátenie muslimov od islamu, bola dobre premyslená pretvárka. To znamená, že niekto v jeden deň verejne vyhlásil, že konvertoval na islam, prejavoval veľkú pokoru a presvedčenie, avšak na druhý deň vyhlásil, že islam necháva a odvracia sa od neho. O niekoľko dní takýto človek znova vyhlasuje, že islam znova prijíma ako svoje náboženstvo, aby vzápätí znova vyhlásil, že sa od neho odvracia. Táto taktika bola obľúbená v radoch tej časti židovských predstaviteľov, ktorí sa nechceli zmieriť s islamom, pretože stratili svoje výsostné a výnosné pozície, ktoré mali medzi tamojším obyvateľstvom Arabského polostrova. Takúto taktiku však používali aj tí členovia kmeňa Qurejš, ktorí proti muslimom bojovali. Takto premyslený a naplánovaný postup dokázal v mnohých prípadoch zasiať pochybnosti v radoch tých muslimov, ktorí boli ešte noví alebo ktorých viera nebola natoľko silná, že by dokázali odolať takýmto praktikám. O takýchto ľuďoch a o týchto praktikách hovorí aj uvedený verš č. 137. Takto premyslený plán sa však neodohrával len na úrovni jednotlivcov alebo skupín, ale dokonca na úrovni celých kmeňov a kmeňových zväzkov. Dá sa povedať, že islamský štát vznikol spočiatku ako mestský štát, ktorý sa začal postupne rozrastať. Tento štát mal uzavreté rôzne mierové dohody a spojenectvá s okolitými rodmi a kmeňmi. Stalo sa však, že keď vzbĺkla vojna a malo sa tiahnuť do boja, jeden alebo viaceré rody alebo kmene odmietli bojovať, čo viedlo k tomu, že bojovať nakoniec odmietli aj také rody a kmene, ktoré by boli inak bojovali. Takéto prejavy sa mohli stať osudovými pre samotnú existenciu islamského štátu, najmä v dobe, keď bol napadnutý nepriateľmi.
Intenzita intríg a plánov na zničenie islamu a muslimov sa zväčšila v dobe tesne po smrti posla a proroka Muhammada, keď mnohé kmene porušili dohody ku ktorým sa zaviazali a ďalšie sa zhromažďovali, plánujúce konečný útok na Medinu, hlavné mesto islamského štátu. Ich plány sa však nevydarili, islamský štát sa udržal, spamätal sa a vyslal vojská na odrazenie nepriateľov.
V islamskej právne vede sa pripisuje výrokom proroka Muhammada v poradí druhé miesto tesne po Koráne. V závislosti od tej ktorej právnej školy a právneho smeru alebo prúdu, sa potom chápe prepojenie prorokových výrokov na Korán. Ako už bolo uvedené, Korán neurčuje žiaden svetský trest pre toho, kto by sa od islamu odvrátil. O uplatnení trestu smrti voči tomu, kto sa od islamu odvrátil sa dozvedáme z jednej udalosti, ktorá sa odohrala za čias štvrtého kalifu Aliho bin ebí Táliba – bratranec proroka Muhammada a jeho zať, ktorý vládol časti islamského štátu v prvom storočí islamského letopočtu, t.j. v ôsmom storočí západného letopočtu. Historické pramene hovoria, že raz za čias kalifátu Aliho, sa Ali dozvedel o skupine ľudí, ktorá sa odvrátila od islamu. V prameňoch potom nájdeme niekoľko odkazov ohľadom toho, kto boli členovia tejto skupiny. Jeden prameň hovorí, že šlo o pokrytcov. Druhý, že šlo o uctievačov ohňa. Tretí, že šlo o skupinu pod vedením Abdulláha bin Sabaa, ktorí povýšili kalifa Aliho na roveň boha. Pramene potom uvádzajú, že Ali dal členov tejto skupiny predviesť. Niektoré pramene ďalej uvádzajú, že Ali im dal možnosť tri dni na to, aby odvolali to, čo vyhlasovali. Iné pramene uvádzajú, že ich odsúdil na smrť ihneď. Po uplynutí týchto troch dní, Ali prikázal, aby boli členovia tejto skupiny upálení. Niektoré zdroje uvádzajú, že boli najprv zabití a potom upálení, iné, že boli upálení zaživa. V každom prípade, šlo o trest, ktorý v tej dobe nebol ničím neobvyklým na celom vtedajšom svete. Keď sa Ibn Abbás, jeden zo spoločníkov proroka Muhammada o tom dozvedel povedal: Keby som ich mal potrestať ja, tak by som ich nespálil, pretože prorok Muhammad zakázal, aby ľudia uplatňovali tresty náležiace len Bohu (t.j. spálenie v ohne, ktoré bude trestom uplatňujúcim sa v pekle). Bol by som ich zabil, pretože prorok Muhammad povedal „Kto by zmenil náboženstvo svoje, tak ho zabite“.
O uvedenú udalosť a o uvedený výrok sa potom právna veda oprela pri stanovovaní rôznych trestov a pri právnych diskusiách ohľadom uplatňovania týchto trestov. Napríklad, kým niektoré autority a právne školy hovorili o tom, že ten kto by sa od islamu odvrátil má byť zabitý ihneď, iné zasa hovorili, že sa mu má dať príležitosť prehodnotiť svoj postoj a zistiť dôvod jeho odvrátenia sa od islamu, aby sa vylúčil akýkoľvek príznak nátlaku či donútenia. Niektoré právne a náboženské autority a školy hovorili, že trest sa má uplatniť na mužov ako aj na ženy rovnako, iné autority zasa ženy z trestu smrti vyňali a určili iné tresty, atď. Právna veda, podobne ako v iných otázkach, je bohatá na diskusie a právne názory v tejto otázke.
Dôvody, prečo právna veda nakoniec pristúpila k uplatneniu trestu smrti na toho, kto by sa od islamu odvrátil možno stručne zhrnúť do dvoch základných dôvodov:
- Ochrana štátu a verejného poriadku. Islamský štát sa považoval za garanta a ochrancu islamu, muslimov, ale aj ostatných obyvateľov štátu, ktorí islamské náboženstvo nevyznávali a ktorým poskytoval ochranu a bezpečie. Preto bolo povinnosťou štátu ochrániť aj náboženskú stránku života jeho obyvateľov pred nebezpečenstvom, ktoré by na nich v skrytej podobe číhalo. Z tohto dôvodu, jedna z právnych škôl zašla pri diskusiách až tak ďaleko, že poskytovala ochranu aj kresťanom a židom, ktorí žili na území štátu v tom zmysle, že pokiaľ by sa niekto odvrátil napríklad od kresťanstva a konvertoval by na pohanské náboženstvo, tak sa mal na neho uplatniť podobný trest, ako na konvertujúceho muslima. Časť učencov druhej školy zasa zastávala názor, že žena nemá byť zabitá, ale uväzní sa, takže rozlišovali pri uplatňovaní trestov medzi mužmi a ženami. Pritom ďalej táto škola rozlišovala ženy slobodné od otrokýň, keďže v tom čase ešte otroctvo nevymizlo, atď. Ak by sme si to mali priblížiť k dnešnému stavu, mohli by sme to porovnať k niektorým ustanoveniam slovenského trestného zákona, kde existujú ustanovenia o trestných činoch za vlastizradu, úklady proti Slovenskej republike, Teroru, záškodníctva, sabotáže, trestné činy proti bezpečnosti republiky, trestný čin ohrozenia utajovanej skutočnosti, atď., ustanovenia určené na ochranu štátu a jeho štátneho zriadenia.
- Ochrana ľudí. Muslimovia považujú svoje náboženstvo za tú najväčšiu hodnotu, ktorá je hodná najvyššieho stupňa ochrany. Od tejto hodnoty sa potom odvíjajú ďalšie hodnoty, ktoré sú chránené náboženstvom. Islam je u muslima to najväčšie dobro, ktoré by mal dopriať nielen sebe, ale aj ostatným ľuďom. Od dodržiavania islamu potom závisí aj podoba života človeka v tomto živote i v ďalšom, ktorý príde po smrti a ktorý bude nekonečný. Z tohto dôvodu a v snahe ochrániť muslimov pred dobre premyslenými a naplánovanými postupmi na destabilizácie ich presvedčenia a ich odvrátenie od islamu, sa uvedené ochranné opatrenie a trest ustanovili. V tomto smere však napríklad druhý kalif Omar bin Al Chattáb zastal stanovisko, že človek, ktorý by sa od islamu odvrátil, by mal byť uväznený, nie odsúdený na trest smrti. Tým by sa eliminovalo nebezpečenstvo takéhoto človeka na spoločnosť a mal by možnosť a priestor o všetkom premýšľať ďaleko od akýchkoľvek vonkajších vplyvov.
Rozvracačská činnosť nebola ničím neobvyklým v minulosti, ale nie je ničím neobvyklým ani v súčasnosti. Pravda však je, že je niekedy ťažké určiť, či ide o individuálny prípad, vyvierajúci z osobného presvedčenia alebo či ide o dobre naplánovanú a organizovanú činnosť.
Náboženstvo bolo vždy objektom snáh o jeho zneužitie na rôzne mocenské a politické ciele a neraz bolo zneužité na rozvrátenie samotných základov štátu alebo rozdúchanie ohňa občianskej vojny. Aj to je možno dôvod, prečo sa k otázke odvrátenia sa od islamu pristupuje v časti islamského sveta veľmi citlivo. Zvlášť v dnešnej dobe, keď má časť muslimov pocit, že ich náboženstvo je vystavené obrovskému nebezpečenstvu z mnohých strán. Získať si dôveru takýchto muslimov bude asi veľmi ťažká záležitosť a to aj vzhľadom na existenciu niektorých extrémne orientované názorov, ktoré sú neprávom pripisované islamu a ktoré medzi muslimami šíria určité názorové skupiny.
Keď bol jeden z dnes uznávaných náboženských autorít spýtaný na otázku uplatnenia trestu smrti za odvrátenie sa od islamu, ten sa vyjadril okrem iného takto: „… odvrátenie sa od islamu je jedno z najväčších nebezpečenstiev, ktoré číhajú na islamskú spoločnosť. Nepriatelia islamu sa snažili pomocou sily, zbraní alebo použitím lesti odvrátiť muslimov od ich náboženstva. V dobe v ktorej žijeme, bol islam vystavený veľmi silným a nevraživým útokom, ktoré spočívali v snahe ho vytrhnúť z koreňov. Tieto snahy začali spolu s príchodom západného imperializmu a kolonializmu, ktorý sa snaží neustále odvrátiť muslimov od ich náboženstva a donútiť ich konvertovať na kresťanstvo. Túto skutočnosť bolo možné zreteľne pozorovať na konferencii v Kolorade, ktorá sa konala v roku 1978, kde bolo predložených vyše štyridsať štúdii o islame a muslimov a o spôsoboch, ako v ich radoch šíriť kresťanstvo. Na dosiahnutie tohto cieľa bol stanovený rozpočet v sume jednej miliardy dolárov a za týmto účelom bol založená inštitút pod názvom „Zwimer“, aby sa v ňom školili kazatelia špeciálne vycvičení na to, aby muslimov obracali z islamu na kresťanstvo. Ďalšie nebezpečenstvo, ktoré sa snažilo muslimov odvrátiť od islamu bola komunistická okupácia a vplyv komunistickej ideológie v mnohých islamských krajín Ázie a v Európy. Tretím nebezpečenstvom, ktoré je najvážnejšie z nich všetkých spočíva v myslení, ktoré k nám prichádza zo západu a ktoré sa oslobodzuje od náboženstva a a jeho hodnôt a snaží sa šíriť materiálne hodnoty. Je to skryté nebezpečenstvo, ktoré na nás číha. Preto je povinnosťou muslimskej spoločnosti sa snažiť zaraziť v zárodku akékoľvek prejavy, ktoré by ju ohrozovali …“.
Na záver treba dodať, že aj z uvedenej odpovedi vyplýva skutočnosť, ktorú sme spomínali, že cieľom uplatnenia trestu smrti za odvrátenie sa od islamu nie je trestať jednotlivca alebo siahať na jeho právo na slobodné vyznanie, ale ochrana spoločnosti.
Zo svetových štatistík vyplýva, že islamské náboženstvo je dnes najrýchlejšie sa šíriace náboženstvo na svete. V zásade sa muslimovia riadia pravidlom, že ich povinnosťou je nemuslimom islam správne vysvetliť a je už na každom, aby si slobodne vybral, či v neho bude veriť alebo nie. V tom napríklad mnohí muslimovia v islamských krajinách, ale aj mimo nich, vidia rozdiel v prístupe. Totiž, kým muslim sa snaží ľuďom islam vysvetliť úplne prirodzene a bez okľúk, „Západ“, ktorý mnohí dodnes identifikujú, ako pokračovateľa križiackych výprav sa snaží, zvlášť tých jednoduchých a nič netušiacich muslimov, rôznymi premyslenými a preštudovanými spôsobmi odvrátiť od islamu.
Domnievam sa, že najväčším problémom, ktorý dnes existuje, je obrovská priepasť nedôvery a predsudkov, ktoré existujú medzi islamským svetom a západom. Vývoj udalostí vo svete sa hýbe dnes rýchlym tempom. Bolo by možno dobré, ak by sa prehodnotili niektoré kroky smerom k islamskému svetu znova a kládol by sa väčší zreteľ na budúcnosť a na vývoj ku ktorému nás môže každý podniknutý krok priviesť. Z technologického hľadiska možno mnohé islamské štáty dnes zaostávajú, avšak sociálny tlak, chudoba a k tomu ešte oslabenie a rozvracanie náboženského cítenia a náboženských hodnôt, môžu prispieť len k tomu, že sa vytvorí úrodná pôda pre extrémne názory a smery, ktoré s islamom, obsiahnutým v Koráne, budú mať len málo spoločného.
Abdulwahab Al-Sbenaty
Uverejnené dňa 24.04.2006