Manželstvo podľa islamského náboženstva

Manželstvo je obojstranný vzťah, ktorý potrebuje dvoch – muža a ženu, na to, aby vznikol a pokračoval. V tomto vzťahu patria city, náklonnosť, sympatie a vzájomné pochopenie, k najdôležitejším faktorom, ktoré ovplyvňujú jeho vznik a existenciu.

V minulosti sme sa v islamskom svete často stretávali s tým, že rodičia vyberali pre svojho syna nevestu alebo pre svoju dcéru ženícha. Život a vzťahy boli v tej dobe omnoho jednoduchšie a nároky ľudí boli menšie. Takže aj keď by jeden z partnerov alebo obaja možno neboli v manželstve úplne spokojní, nerozišli sa a zotrvali v ňom.

Dnes sa situácia zmenila. Nároky ľudí sa zväčšujú a taktiež ich očakávania od života. Zvyšuje sa miera náročnosti medziľudských vzťahov, ku ktorým patrí aj manželstvo. Čoraz viac ľudí vo svete uprednostňuje žiť vo voľnom vzťahu s druhým partnerom a dáva takémuto neformálnemu vzťahu prednosť pred manželským zväzkom. Takýto voľný vzťah však islamské náboženstvo nepripúšťa. Nepripúšťa ho predovšetkým preto, aby chránilo spoločnosť pred nemravnosťou a prostitúciou, ale hlavne preto, aby boli práva všetkých strán, ktorých sa toto spolužitie týka chránené. Stranami sa tu myslia manžel, manželka, ale aj prípadne deti, ktoré z takéhoto manželstva vzídu.

V predislamskej dobe, t.j. pred vyše 1400 rokov, sa pravidlá platné pre manželské zväzky riadili len určitými zvykmi, ktoré vo vtedajšej spoločnosti vládli. Príchodom islamu, sa upravili pravidlá a zásady uzatvárania manželstva. Zaviedla sa určitá forma uzatvárania manželstva. Na platnosť manželstva sa už vyžadovalo, aby jeho uzavretie dosvedčili minimálne dvaja spravodliví a spoľahliví svedkovia, aby nevesta dala súhlas s uzavretím manželstva, atď. Okrem toho sa upravili aj pravidlá platné pre rozvod. Rozvod už nebol zdĺhavý proces, ktorým mohol manžel manipulovať ako chcel, ale mal už jasne stanovené lehoty a pravidlá. Rozvod sa mohol uskutočniť úplne jednoducho a neformálne za prítomnosti svedkov, alebo sa mohol uskutočniť na súde v prípade rozkolov a v prípade ak sa manželia o všetkých záležitostiach rozvodu nedohodli. Neskôr sa zaviedla aj písomná evidencia manželstiev a rozvodov.

V 20. storočí sprevádzal vznik nových štátnych útvarov v islamskom svete aj proces vytvárania ústav a civilných zákonov. Tak sa dialo v mnohých z týchto štátov. Zákony už nadobúdali svoju silu zo spoločnosti a spoločenského zriadenia. Do úzadia sa čoraz viac dostávali zákony prijímané na podklade náboženstva. To v dôsledku vytvorilo akýsi duálny právny systém. Jeden civilný, ktorého sila pramenila zo štátneho zriadenia a štátnej moci. Druhý, ktorého sila pramenila z morálnej záväznosti, z presvedčenia ľudí o jeho sile a záväznosti, ktorý vychádzal z náboženstva. Aj keď ústavy mnohých týchto štátov deklarovali, že islamské náboženstvo a islamské právo sú základným prameňom zákonodarstva, v mnohých oblastiach sa od islamského náboženstva a práva vzďaľovali. Tým sa vytvorili akoby dva vedľa seba stojace právne systémy. Jeden civilný, ktorý sa opieral o moc štátu a druhý náboženský, ktorý veľká časť muslimského obyvateľstva považovala za záväzný, najmä v tých častiach, ktoré si nevyžadovali zásah štátnej moci. Ako jeden z najzreteľnejších príkladov takéhoto stavu, možno uviesť sociálnu dávku zakat, ktorú islamské náboženstvo ustanovilo na pomoc tým, ktorí sú v núdzi, najmä chudobným. V minulosti boli odvody na dávku zakat významným príjmom štátnej pokladnice. Civilné zákony v mnohých krajinách ale zaviedli dane a odvody, ktoré museli všetci platiť a ktoré mali nahradiť aj odvody postavené na báze dávky zakat. Avšak časť muslimského obyvateľstva i naďalej odvádzala a platila dávku zakat, nie však už štátu, ale na rôzne dobročinné a charitatívne účely a akcie.

Podobne ako to bolo s dávkou zakat, sa stalo aj s uzatváraním manželstiev. Mnohé islamské štáty (Islamským štátom tu myslíme štát, ktorého muslimovia tvoria väčšinu obyvateľstva a ktorý deklaruje, že jeho zákony vychádzajú z islamského náboženstva) upravili uzatváranie manželstiev civilnou formou. Iné štáty zasa priznávali manželstvám uzavretým podľa náboženstva, charakter civilného sobášu. Úpravy sa v tomto smere rôznili a to aj pod vplyvom otvorenia sa na okolitý svet a pod vplyvom medzinárodného práva.

Okrem formy, je najväčším rozdielom medzi právnou úpravou islamského manželstva a úpravou manželstva v európskych krajinách, skutočnosť, že islamské náboženstvo a v jeho intenciách islamské právo pripúšťajú, aby mal manžel viac než jednu manželku. Nevôľu, ktorú inštitút mnohoženstva u mnohých nemuslimoch vyvoláva pramení zo zlého pochopenia významu a cieľa tohto inštitútu, ktorý je v Koráne zakotvený a upravený.

Nepochopenie tohto inštitútu v krajinách v ktorých prevláda myslenie ovplyvnené kresťanským náboženstvom, pramení z predstavy spojenia muža a ženy pred Bohom až do smrti oboch alebo jedného z nich. Pramení z predstavy, že manželia by mali žiť harmonický život a všetky prekážky by mali zdolať spoločne a vysporiadať sa s nimi. Je to veľmi pekná myšlienka, ktorú presadzuje aj islamské náboženstvo. Je však v mnohých prípadoch vzdialená realite každodenného života a komplikovanosti medziľudských vzťahov. V islamskom svete sa stretnete s tým, že väčšina mužov sa za svojho života oženila jeden raz a so svojou manželkou zotrvala až do smrti. Percento tých, ktorí sa oženili druhý, tretí alebo štvrtýkrát a so všetkými manželkami žijú súčasne, je mizivé. Nemuslimovia si často predstavujú, že účelom povolenia mnohoženstva je dopriať mužovi sexuálne chúťky alebo túžby. Nemôžeme ľuďom takúto predstavu zazlievať, keďže im to bolo stáročia takýmto spôsobom prezentované a podsúvané. Sotva však môže tak dôležitý a regulujúci inštitút akým je mnohoženstvo slúžiť na tak podradný účel. Ak by si chcel muž užiť, tak skôr bude hľadať partnerku s ktorou by trávil zopár prijemných chvíľ a ktorá by mu poskytla len príjemné pocity bez akejkoľvek záťaže, požiadaviek alebo zodpovednosti. Sotva by muž hľadal potešenie u druhej ženy, ktorej by musel v zmysle islamského práva zabezpečiť vhodné bývanie, veno, postarať sa o jej živobytie a počúvať ako sa každá z jeho manželiek neustále sťažuje, že jej krivdí na úkor svojej prvej alebo druhej manželky. Nie je zriedkavé, že muž, ktorý sa oženil druhýkrát sa najprv so svojou prvou manželkou rozviedol. Korán je v tomto smere prísny, pretože ešte predtým než sa muž rozhodne oženiť sa s druhou manželkou a mať viac než jednu súčasne, musí si byť istý, že dokáže byť spravodliví k obom manželkám. Korán v tomto smere jasne hovorí:

„Ak by ste sa báli (je to adresované opatrovníkom), že nebudete spravodliví k sirotám (ak by sa opatrovník chcel oženiť so ženou, ktorá mu bola zverená do opatery, avšak by sa obával, že by nebol k nej spravodlivý alebo že by tým mohol neprávom vziať časť jej majetku, ktorý spravuje), tak sa žeňte s toľkými ženami, s koľkými sa vám zaľúbi, s dvoma, tromi a štyrmi. (Nech sa opatrovník s touto sirotou, ktorá mu bola zverená do opatrovníctva, nežení, ale nech si vyberie inú ženu za manželku. Táto časť verša obmedzuje počet manželiek, s ktorými sa muslim môže oženiť, na štyri, čím sa obmedzil zvyk, ktorý v arabskej spoločnosti dovtedy prevládal a ktorý mužom povoľoval mať súčasne neobmedzené množstvo manželských zväzkov). Ak by ste sa však obávali, že nebudete spravodliví, tak (si za manželku vezmite) len jednu (ak by sa muž obával, že by nedokázal byť ku svojim manželkám spravodlivý, pokiaľ by mal viac než jednu, tak nech sa ožení len s jednou), alebo s tými, ktoré vlastní vaša pravica (alebo nech si postačí s otrokyňami, ktoré vlastní). Je to lepšie, než by ste sa mali odchýliť od spravodlivosti (oženiť sa len s jednou manželkou je pre veriaceho pred Bohom lepšie než mať dve a byť k nim alebo k jednej z nich nespravodlivý).“ Korán 4:3

Inštitút mnohoženstva v islamskom náboženstve plní dôležitú a nezastupiteľnú sociálnu funkciu, najmä v spoločnostiach, kde je počet pracujúcich žien nízky. Nezastupiteľnú úlohu plnil tento inštitút po ničivých vojnách, kedy počet mužov rapídne klesol oproti počtu žien.

V novodobej histórii sa môžeme stretnúť s týmto javom napríklad v Iraku. V dôsledku vojny s Iránom a neskôr prvej a druhej vojny v Perzskom zálive, počet mužov rapídne klesol. Stretávame sa tam s javom, že ženy, ktoré sa predtým vydávali v osemnástom roku života sú dodnes, kedy už majú vyše tridsať, stále slobodné. Irackú spoločnosť pritom možno považovať z hľadiska voľnosti vzťahov medzi mužmi a ženami za konzervatívnu. Netýka sa to len muslimov, ale aj kresťanov a iných náboženských alebo národnostných menšín, ktoré tam žijú. Okrem poklesu počtu mužov sa môžeme dozvedieť aj to, že udalosti, ktoré sa na irackej pôde odohrali a odohrávajú, zanechali v určitej časti mužov pocit apatie a úzkosti voči mnohým veciam, medzi ktoré patrí aj manželstvo. To znamená, že počet žien, ktoré by sa chceli vydať, rapídne prevyšuje počet mužov. Dokedy bude tento jav trvať je otázne. V každom prípade je použitie inštitútu mnohoženstva na tomto mieste v plnom rozsahu opodstatnený. Faktom však stále ostáva, že tento inštitút môže len pomôcť problém riešiť a nemôže ho vyriešiť úplne, pretože značná časť muslimiek pripúšťa sobáš so ženatým mužom len ako posledné riešenie. To je aj dôvod toho, prečo z celkového počtu manželstiev v islamskom svete, tvoria tie manželstvá v ktorých má manžel viac než jednu manželku minimálne percento.

Mali by sme sa konečne zbaviť skreslených predstáv o inštitúte mnohoženstva a brať ho ako reálne východisko z mnohých problémov. Uvedomiť si, že nesie v sebe súčasne veľkú zodpovednosť a záťaž pre muža. V ďalšom výkladom si povieme v stručnosti, s akými formami manželstva sa môžeme v islamských krajinách stretnúť.

Vráťme sa teraz k novodobým právnym úpravám inštitútu manželstva. Dnes je situácia v mnohých islamských krajinách taká, že je tu možnosť vybrať si formu uzavretia manželstva, resp. sobášu. Môže ísť pritom o civilnú formu alebo o náboženskú, ktorá je štátom uznaná a má právnu silu. Obe tieto formy sú v zmysle medzinárodného práva a slovenských zákonov akceptovateľné aj na území Slovenskej republiky, pokiaľ spĺňajú zákonom stanovené podmienky a sú dodatočne slovenskými orgánmi uznané. Manželstvo uzavreté v tejto forme vyvoláva právne účinky v plnom rozsahu.

Okrem toho však v islamských krajinách existuje aj ďalšia forma sobášu uzatváraného v zmysle islamského náboženstva, ktorá ale nie je štátom uznaná. Má presne vymedzené podmienky a formu, podobne ako je tomu pri forme náboženského sobáša uznaného štátom, ale s troma rozdielmi. Prvý z nich je, že na jeho uzavretie sa nevyžadujú žiadne dokumenty, ktoré sa inak pri štátom uznanej forme vyžadujú. Druhý rozdiel spočíva v tom, že kým štátom uznaný islamský sobáš má verejný charakter, t.j. je verejne vyhlásený, štátom neuznaná forma môže byť verejne vyhlásená, ale môže byť urobená aj vo veľmi úzkom okruhu osôb, za prítomnosti muslima, ktorý ho uzatvára, nevesty, príp. jej zástupcu, ženícha a dvoch svedkov. Tretí rozdiel spočíva v tom, že kým štátom uznaný sobáš sa eviduje v matrikách a štátnych archívoch, štátom neuznaný sobáš nemá evidenciu, príp. sa eviduje v súkromnej evidencie osôb, ktoré ho vykonávajú.

Ide o ďalší ukážkový príklad existencie dvoch duálnych právnych systémov popri sebe. V niektorých prípadoch, však zákony uznávajú aj niektoré právne následky sobáša uzavretého formou, ktorú štát neuznáva a naopak v niektorých prípadoch islamské právo uznáva aj formu nenáboženského civilného sobáša. Ide o dva prepletené systémy v ktorých zohráva svoju rolu islamské právo, domáce civilné právo a dokonca aj medzinárodné právo.

Islamské krajiny si môžeme rozdeliť na tie v ktorých sa uskutočňuje výlučne islamský sobáš (napríklad Saudska Arábia) a na tie, v ktorých sa uskutočňuje civilný ale aj islamský, príp. cirkevný sobáš.

Na základe uvedeného si môžeme formy uzatvárania manželstva rozdeliť nasledovne:

1. Civilná forma sobáša.

Civilná forma sobáša je ustanovená na základe civilných zákonov, resp. nemá náboženský charakter. Podobá sa do značnej miery spôsobu uzatvárania sobášu na Slovensku, na matrike. Líši sa v jednotlivých islamských štátoch, ktoré ju uznávajú, len v detailoch. Túto formu zväčša uprednostňujú tie páry, ktoré sa nechcú zosobášiť podľa nábožensky stanovenej formy. V mnohých islamských krajinách sa táto forma používa zriedkavejšie, pretože omnoho častejšie sa používa cirkevná forma. Hovoríme tu o cirkevnej forme a nie iba o islamskej forme preto, že niektoré islamské štáty chápu pod cirkevnou formou nielen sobáš v zmysle islamského náboženstva, ale aj v zmysle kresťanského náboženstva, židovského náboženstva alebo ich niektoré skupiny a odnože. Ide o štátom uznanú formu sobáša, ktorá je štátnymi úradmi evidovaná a vyvoláva všetky právne účinky spojené s uzavretím manželstva.

2. Islamský sobáš oficiálny, štátom uznaný.

Táto forma je štátom uznaná a práva a povinnosti z nej vyplývajúce sú štátom chránené a vynútiteľné. Ide o formu, ktorú islamské náboženstvo ustanovilo. Od počiatku ustanovenia tejto formy, bola táto zákonom chránená a práva a povinnosti z nej vyplývajúce boli štátom vynútiteľné. Islamské právo pritom zdôrazňovalo skutočnosť, že jedna z podmienok platnosti islamského sobášu je aj dohoda ženích so zástupcom nevesty, resp. s nevestou o niektorých právnych náležitostiach nastávajúceho manželstva. Ako príklad možno uviesť dohodu o vene, príp. dohodu o majetkových pomerov medzi manželmi počas trvania manželstva a pre prípad rozvodu, ak bola splatnosť veno rozdelená na dve časti.

V zmysle podmienok, ktoré islamské náboženstvo stanovilo na platnosť sobášu, resp. manželstva, je možné takýto sobáš uzatvoriť na akomkoľvek vhodnom mieste a v akomkoľvek čase. Neskôr však islamské právo v mnohých islamských krajinách, v záujme právnej istoty, zaviedlo aj povinnosť registrácie uzavretého manželstva. V tomto smere napríklad, donedávna Saudska arábia dodatočne legalizovala manželstvá, ktoré sa uzatvárali v islamských centrách v niektorých štátoch, kde islamský sobáš nebol považovaný za štátom uznanú formu. Tým takéto manželstvo nadobúdalo všetky právne účinky od momentu jeho uzavretia. Uzavretie takéhoto sobášu však muselo byť potvrdené výkonnými orgánmi týchto centier a overené veľvyslanectvom Saudskej arábie v mieste, kde sa centrum nachádzalo.

Korán a v jeho intenciách aj islamské náboženstvo od počiatku deklarovali, že Boh chce ustanoveniami, ktoré v Koráne určuje, ľuďom uľahčiť ich život a nie ho sťažiť. V tomto smere bol spôsob a podmienky uzatvárania manželstva, ale aj rozvodu úplne jednoduché. Ochranou práv a plnenie povinností z toho vyplývajúce, však už bol poverený štát reprezentovaný súdnou a výkonnou mocou. To znamená, že muž a žena mohli uzavrieť manželstvo kdekoľvek za predpokladu, že obaja manželia s uzavretím manželstva súhlasili, príp. zástupca nevesty, ak bola nevesta zastúpená. Ďalej pri uzatváraní manželstva, museli byť prítomní aspoň dvaja spravodliví svedkovia, museli byť dohodnuté náležitosti týkajúce sa vena a majetkových pomerov a musela byť prítomná aj osoba, ktorá sobáš uskutoční. Pritom sobáš mohol uzavrieť ktorýkoľvek muslim, ktorý bol spravodlivá, resp. bol spôsobilý stať sa svedkom. Jedna z dôležitých náležitostí uzavretia manželstva bolo jeho verejné oznámenie. Viac o forme a uzatvárania islamského sobáša, sa môžete dočítať v publikácii Manželstvo v islame, ktorú si môžete stiahnuť v sekcii „Publikácie“.

Dôležité je vedieť, že v islamských krajinách existujú evidencie uzavretých manželstiev, zväčša na súdoch, a pokiaľ je listina o uzavretí manželstva opatrená pečiatkou súdu alebo povereného štátneho orgánu, tak ide o štátom uznanú formu manželstva aj v zmysle medzinárodného práva. To znamená, že slovenský štátny občan môže v zahraničí uzavrieť manželstvo vo forme, ktorú islamské náboženstvo predpisuje. Takto uzavreté manželstvo sa však dodatočne musí legalizovať na Slovensku, pretože pôjde o rozhodnutie cudzieho štátneho orgánu, ktoré môže na území Slovenskej republiky vyvolávať právne účinky len na základe medzinárodnej zmluvy alebo potvrdením jeho platnosti príslušným orgánom na Slovensku. Na to, aby sa takéto manželstvo mohlo legalizovať na Slovensku, musí byť v prvom rade uzavreté v štátom uznanej forme v mieste, kde sa uskutočnilo. Zjednodušene povedané, musí byť takéto manželstvo zaregistrované na matrike alebo na súde, v mieste, kde bolo uzavreté, a listina potvrdzujúca uzavretie manželstva, musí byť opatrená pečiatkami príslušných štátnych orgánov. Ďalšia dôležitá podmienka je, aby takto uzavreté manželstvo bolo v súlade s právom platným na území Slovenskej republiky. Napríklad v momente uzavretia manželstva, musia ženích a nevesta dosahovať určený vek, musia byť spôsobilí na právne úkony, atď. Odporúčal by som každému, kto by sa chcel zosobášiť v zahraničí, aby sa predtým poradil s právnikom alebo navštívil konzulát Slovenskej republiky v štáte, v ktorom by chcel takýto sobáš uzavrieť. Vyhne sa tak prípadným problémom, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť.

3. Islamský sobáš neoficiálny, štátom neuznaný.

Popri oboch uvedených formách uzatvárania manželstva, existuje aj tretia forma, ktorá sa od druhej formy líši len tým, že je uzavretá neoficiálne, často tajne a preto nie je takéto manželstvo ani registrované a štátom uznané. To znamená, že práva a povinnosti z takéhoto neoficiálneho manželstva nie sú zákonom chránené a ich garancia je len morálnou záležitosťou, odvodenou od sily viery každého z manželov. Takto uzavreté manželstvo postráda jeden zo základných elementov uzatvárania sobášu v zmysle islamského práva, ktorým je verejné vyhlásenie o uzavretí manželstva, čo v dôsledku znamená, že takémuto manželstvu je odoprená právna ochrana zo strany štátnej moci. To však nič nemení na skutočnosti, že spolužitie muža a ženy v manželstve uzavretom neoficiálne, vylučuje možnosť akéhokoľvek postihu či už zákonného alebo morálneho zo strany islamského náboženstva, resp. islamského práva. Takto neoficiálne uzavreté manželstvo sa môže potom dodatočne legalizovať. O legalizáciu častokrát požiadajú manželia až po rokoch spolužitia alebo dokonca až dedičia po niektorom z manželov, aby získali zákonný podiel na pozostalosti. Mnohé výskumy boli v posledných desaťročiach uskutočnené, aby sa objasnili príčiny toho, prečo muslimovia v islamských krajinách pristupujú k uzatváraniu neoficiálneho manželstva.

Výskumy poukázali najmä na tieto príčiny:

1. Snaha obísť zákonnú oznamovaciu povinnosť manžela voči manželke. Zákony v mnohých islamských krajinách totiž stanovujú, že ak sa chce manžel znova oženiť, musí túto skutočnosť oznámiť prvej manželke, resp. aj nadchádzajúca nevesta musí vedieť, že muž, ktorého si berie, je už ženatý. Nakoľko je však neoficiálna forma sobášu neverejná, nik okrem zúčastnených strán sa o uzavretí takéhoto manželstva nedozvie.
2. Prehnané požiadavky rodiny nevesty. V zmysle podmienok na uzavretie islamského sobáša, je manžel povinný dať manželke veno – dar, ktorého výška a podoba sa určuje podľa zvyklosti v tej ktorej oblasti alebo krajine. Prorok Muhammad (p.) pritom upozorňoval na to, aby nevesta a jej rodina brali do úvahy majetkové pomery ženícha. Dokonca odkázal, že výška a veľkosť vena by nemala byť dôvodom toho, aby rodina nevesty ženícha odmietla. Korán a prorok Muhammad položili dôraz v prvom rade na osobnosť a charakter ženích. Postupom času sa však v mnohých islamských krajinách stala výška vena, akousi súčasťou spoločenského statusu rodiny. Ak rodina patrila medzi významné rodiny v oblasti, tak aj veno, ktoré ženích musel ponúknuť, muselo čo do výšky a charakteru zodpovedať tomuto statusu. Inak rodina robila prekážky voči takémuto manželstvu. To však v konečnom dôsledku viedlo aj k tomu, že sa začala posúvať veková hranica výdaja žien a v mnohých prípadoch to dokonca spôsobilo, že sa žena nakoniec ani nevydala. Ide o dosť vážny problém, ktorému čelia niektoré islamské štáty medzi ktoré patria napríklad Saudska Arábia, Spojené arabské emiráty, Katar, Jordánsko, Sýria a iné. Intenzita tohto problému sa však v týchto krajinách prejavuje rôzne. Niekde je pomerne nízka, inde zasa prerastá v spoločenský problém. V Saudskej Arábii sú vydané zákony, ktoré podmieňujú uzavretie sobášu Saudského občana s občiankou inej krajiny, súhlasom štátu. To isté platí aj v Líbii. Aby ženích získal povolenie orgánov svojho štátu na uzavretie takéhoto manželstva, musí najprv splniť niekoľko prísnych podmienok, ktorých splnenie je veľmi obtiažne a ktoré v drvivej väčšine prípadov vydanie takéhoto súhlasu neumožnia.

   Podobné situácie nakoniec môžu viesť k tomu, že žena uzavrie s mužom neoficiálny sobáš, manželia sú spolu len z času načas, a rodina sa o tom dozvie možno až o niekoľko rokov.

   V Jordánsku sa napríklad začali vážnejšie zaoberať touto formou manželstva vtedy, keď si úrady všimli, že sa zvýšil počet trestných oznámení, v ktorých rodičia na polícii oznámili prípady znásilnenia dcér, avšak nakoniec sa zistilo, že nešlo o žiadne znásilnenie, ale o spolužitie v neoficiálnom manželstve.

3. Ťažké životné podmienky. Jedna z podmienok, ktoré zákony v niektorých islamských krajinách vyžadujú na to, aby úrady povolili uzavretie manželstva je aj finančné zabezpečenie manželky. Čo sa pod finančným zabezpečením myslí, to sa už mení podľa krajiny a zvykov. Preto sa stáva už častejšie, že pokiaľ snúbenci nemajú na to, aby si kúpili byt a žili v spoločnej domácnosti, tak uzavrú neoficiálne manželstvo, ktoré im umožní voľný pohyb a styk bez toho, aby mali výčitky svedomia. V mnohých takýchto prípadoch je však takto uzavreté manželstvo verejne známe, ale nie štátom registrované a preto ani nie je oficiálne uznané.

To boli hlavné dôvody pre ktoré sa uzatvárajú neoficiálne manželstvá v islamských krajinách. Uzatváranie takých neoficiálnych manželstiev je však bežnou záležitosťou aj v ostatných krajinách, nevynímajúc Slovensko. Nakoľko ide o neoficiálne manželstvo, podľa zákona o rodine, sa spolužitie muža a ženy, ktorí uzavreli neoficiálny islamský sobáš, považuje za spolužitie druha a družky a v rámci toho takémuto spolužitie zákon priznáva aj určitú právnu silu a určitý druh právnej ochrany. Fakticky sa uzatvorením takéhoto manželstva, manželia zaviazali pred Bohom, že budú žiť v spoločnom zväzku a budú dodržiavať ustanovenia a zásady islamského náboženstva, ktoré ich spolužitiu určuje. Uzavretie takéhoto neoficiálne manželstva netreba podceňovať čo do jeho morálnej záväznosti. Stáva sa totiž, že aj pri zákonne uznaných manželstvách, a to aj v západných krajinách, sa manželia pri hádkach alebo rozvodoch neštítia porušovať zákony a hľadať kľučky, ktorými by si ubližovali a podvádzali sa. Ak je manželstvo uzavreté neoficiálne, neznamená to zákonite, že obaja „manželia“ sa nebudú navzájom rešpektovať a ctiť si jeden druhého. Koniec koncom, existovali aj na Slovensku prípady, kedy žili muž a žena v neoficiálnom manželstve aj sedem osem rokov bez toho, aby jeden druhého podvádzal alebo klamal a potom následne tento svoj neoficiálny sobáš uzákonili a uzavreli oficiálne a štátom uznané manželstvo. Uzatváraním takéhoto neoficiálneho manželstva, sa fakticky muslimovia chránia pred možnými výčitkami svedomia. V zmysle islamského náboženstva, ak by muž žil so ženou bez uzatvorenia manželstva, porušil by jedno zo základných ustanovení islamského náboženstva, dopustil by sa mimomanželského pohlavného styku, čo je považované za veľký hriech. Keď muslim uzatvorí neoficiálne manželstvo, tak je takéto spolužitie, aj keď s menším defektom, už z náboženského hľadiska legalizované. Okrem toho sa vo väčšine prípadov v ktorých sa uzatvorilo neoficiálne manželstvo, takéto manželstvo verejne pred ostatnými muslimami vyhlási a tým aj získa charakter verejne známej udalosti. Verejné oznámenie o uzavretí neoficiálneho manželstva, slúži potom na ochranu povesti takéhoto muslima, príp. muslimky, ale je to zároveň aj určitá poistka do budúcnosti, keď by bolo potrebné uzavretie takéhoto neoficiálneho manželstva dosvedčiť. Pred uzatváraním tohto manželstva je zvyčajne ženíchovi a neveste vysvetlené, že jeho uzavretie nevyvoláva žiadne právne následky na Slovensku alebo v zahraničí a že jeho uzavretie je čisto osobnou a morálnou záležitosťou.

Taká je súčasná situácia v islamskom svete, ale aj v islamskej komunite na Slovensku, v otázke uzavretia manželstva. Uzavretie oficiálneho, štátom uznaného manželstva podľa formy stanovenej islamským náboženstvom, nie je muslimom na Slovensku zatiaľ povolené. Štát totiž povoľuje uzatváranie manželstva cirkevnou formou len tým cirkvám a náboženským spoločnostiam, ktoré sú na Slovensku štátom uznané. Muslimovia nie sú zatiaľ na Slovensku štátom uznanou náboženskou spoločnosťou.

Domnievam sa, že v otázke uznávania manželstiev a právnych vzťahov a účinkov, ktoré vyvolávajú, nás čaká zvlášť na medzinárodnej pôde ešte veľa práce. Svet sa otvára voči sebe navzájom a medziľudské a právne vzťahy sa čoraz viac preplietajú. To bude so sebou určite prinášať úplne nové situácie a postoje na ktoré bude treba reagovať a ktoré bude treba regulovať. Preto považujem za podstatné, aby sme sa snažili navzájom pochopiť a porozumieť postojom druhej strany bez vopred daných predsudkov.

Abdulwahab Al-Sbenaty

Uverejnené 01.01.2006