Dánsko a problém kresieb
Dvadsiaty september 2005. Ide možno o dátum, ktorý pre väčšinu ľudí na Slovensku, nič zvláštneho nepredstavuje. V tento deň sa však odohralo niečo, čo už začína otriasať ekonomickými základmi mnohých veľkých firiem v jednom z ekonomicky vyspelých štátov EÚ a čo začína vrhať zlý tieň na medziľudské vzťahy v rámci neho. Dánsky minister zahraničných vecí v pondelok 30.01.2006 odcestoval na stretnutie s ostatnými členmi EÚ, aby riešili celú situáciu, ktorá sa začína vyostrovať. Mnohé arabské krajiny odvolali svojich veľvyslancov z Dánska, napríklad Saudska Arábia a Kuwait. Líbia sa dokonca rozhodla zatvoriť svoje veľvyslanectvo v Dánskej metropole a podniká kroky na vyhlásenie embarga na dovoz výrobkov z Dánska. V Saudskej Arábii spotrebitelia úplne bojkotujú dánskej výrobky, to isté sa črtá v Kuwaite, Katare, Bahrajne, Spojených Arabských emirátov a postupne sa celá vlna bojkotovania dánskych tovarov rozširuje do vyše 44 štátoch sveta, ktoré sú stálymi členmi Organizácie islamskej konferencie.
Štyri mesiace dozadu, boli politické, ekonomické a priateľské vzťahy s Dánskym kráľovstvom a spomínanými krajinami jedny z najlepších. Čo sa stalo, že sa všetko v priebehu necelého polroka obrátilo o 180 stupňov ?.
Dvadsiateho septembra 2005, dánsky denník uverejnil 12 karikatúr zobrazujúcich proroka Muhammada v rôznych, pre muslimov, urážlivých a nepriateľných podobách. Onedlho, tie isté karikatúry uverejnil nórsky denník.
V oboch krajinách, Dánsku a Nórsku, pritom žije väčší počet muslimov. V Dánsku je dokonca islam, z hľadiska počtu jeho vyznávačov, druhé náboženstvo (prvé miesto zaujímajú evanjelici). Je známe, že islamské náboženstvo nepovoľuje zobrazovanie portrétov alebo podobizne proroka Muhammada v akejkoľvek forme. Nehovoriac už o tom, ak si niekto proroka robí terčom posmechov alebo hanlivých a urážlivých komentárov.
Keď karikatúry vyšli, adresovalo vedenie muslimskej komunity v Dánsku list dánskemu predsedovi vlády a podali trestné oznámenie na prokuratúru. Nepochodili však. Predseda vlády im odkázal, že to patrí pod slobodu slova a tlače. Podobný postoj zaujal aj generálny prokurátor.
Onedlho sa kresby dostali do arabských a islamských médií. Vtedy oficiálne miesta v niektorých islamských a arabských krajinách a 22 bývalých veľvyslancov Dánska v arabských krajinách, oficiálne požiadalo dánskeho predsedu vlády, aby vláda zasiahla postoj proti takýmto prejavom namiereným proti islamu a muslimov. Predseda vlády však aj naďalej trval na svojom stanovisku, že to patrí k slobode slova a tlači, ktorá je nad všetkým.
Akoby sa média v Dánsku a Nórsku chceli chytiť šance a konkurovať si. Jeden z najväčších denníkov v Nórsku požiadal svojho karikaturistu, aby mu nakreslil podobné karikatúry, aké boli v Dánsku nakreslené a uverejnené neskôr aj v Nórsku. Ten to ale odmietol a povedal: „Som zástancom slobody slova, ale pre mňa ako Nóra, sloboda slova neznamená ublížiť ktorémukoľvek náboženstvu vrátane islamu“.
Dr. Selím Al Awwa, tajomník Svetového zväzu muslimských učencov, celú situáciu komentoval slovami: „To, čo sa stalo, sa týka miliardy tristo miliónov muslimov na svete. Áno, nenamietame kritiku v každodenných záležitostiach spoločenského, politického alebo ekonomického života. Ľudia sa v niektorých názoroch zhodnú, v iných nie. Sloboda sa týka aj náboženského vyznania. Korán hovorí: „Kto chce nech verí a kto nie nech neverí“. Každý má slobodu výberu. Ale aby si niekto začal robiť posmech z niektorých základných elementov náboženstva, s tým by nesúhlasil žiaden muslim alebo nemuslim. Aj samotní novinári vedia, že existuje určitá jasne stanovená hranica medzi slobodou slova a rešpektovaním a ochranou náboženstva, ktorú by mali dodržiavať… Nehovoríme, aby ich odsúdili na smrť, potrestali alebo uväznili. Všetko čo chceme je, aby sa z ich strany zaujalo stanovisko, ktoré poukazuje na to, že si vážia naše náboženstvo a nášho proroka. Ak nie, potom máme právo sa brániť, ako uznáme za vhodné“.
Inú reakciu na celý problém mali muslimovia v Dánsku a Nórsku. Tí chceli využiť diskusie a informačné kanály k tomu, aby vysvetlili ľuďom oboch krajín, prečo sú muslimovia tak dotknutí a rozhorčení. Domnievajú sa, že jadrom problému je skutočnosť, že tí, ktorí tieto kresby uverejnili, si neuvedomovali, čo robia a aké následky to môže mať. Na to však Dr. Al Awwa reagoval slovami: „My nežiadame, aby sa v Dánsku nám prispôsobili, preto nech ani oni nežiadajú, aby sme sa im my a naše reakcie prispôsobili“. Dr. Al Awwa týmito slovami jasne dal najavo, že muslimovia v Dánsku nech riešia celú záležitosť, ako uznajú za vhodné, nik im z islamského sveta nebude diktovať, čo majú robiť. Ale nech sa oni tiež nesnažia zvyšku islamského sveta diktovať, ako má celému problému čeliť.
V islamskom svete sa v súčasnosti delia názory ľudí a odbornej verejnosti, ohľadom vzniku kresieb, do dvoch základných línii. Prvá hovorí, že kresby vznikli v dôsledku nepochopenia spôsobu, akým muslimovia vnímajú proroka Muhammada. Do určitej miery sa vina pripisuje aj muslimskej komunite v Dánsku, ktorá podľa zástancov tejto línie nedostatočne informuje verejnosť o islamskom náboženstve. Druhá línia vidí za celou aférou zámerné konanie a vyvolávanie konfliktov zo strany niektorých svetových záujmových a lobystických skupín s cieľom ublížiť muslimom a zdiskreditovať ich, neberúc do úvahy žiadne hranice ani limity a oháňajúc sa slobodou slova.
Aj z hľadiska spôsobu vysporiadania sa s celým problémom, nájdeme v islamskom svete dve základné línie. Jedna vyzýva k otvorenejšiemu a hlbšiemu dialógu s nemuslimami s cieľom dospieť k väčšiemu porozumeniu a vzájomnému pochopeniu. Zástancovia tejto línie vidia bojkot tovarov a pálenie vlajok za nie najvhodnejšie riešenie celého problému. Druhá línie, tvrdšia, zastáva názor, že je potrebné reagovať na podobné hanobenie náboženstva, všetkými dostupnými prostriedkami, vrátane bojkotovania tovarov a pálenie vlajok. Národná vlajka každej krajiny, je akýmsi symbolom národnej hrdosti. Tí, ktorí vlajky pália hovoria, že vedia, že to mnohých Dánov uráža, ale musia aj oni pochopiť, ako sa muslimovia cítia, keď urážajú a dehonestujú to, čo muslimovia považujú za nedotknuteľné. Jedine tak sa veci napravia.
Nezainteresovaný človek si právom môže položiť otázku, prečo toľko rozruchu kvôli dvanástim obrázkom.
Jadro problému spočíva v tom, že islamské náboženstvo, aj ako prejav úcty voči prorokovi a poslovi Muhammadovi, zakazuje jeho zobrazovaniu v akejkoľvek forme alebo podobe. Zobrazovanie proroka Muhammada a k tomu ešte s nevhodným alebo dehonestujúcim textom, sa považuje pre muslima za veľký hriech. Prorok a posol Muhammad, podobne ako tomu je vo vzťahu k Ježišovi, Mojžišovi, Abrahámovi alebo k ostatným prorokom, zaujíma čestné a nedotknuteľné miesto v islamskom náboženstve. Viera v poslov a prorokov Božích je jeden z pilierov viery v islame, ktorá tvorí jeho jadro.
Islamské náboženstvo zastáva zásadu slobody výberu náboženského vyznania. Takisto zastáva zásadu slobody slova. Sloboda výberu náboženského vyznania sa zvýrazňuje v mnohých veršoch Koránu, z ktorých je azda najznámejší verš ten, ktorý hovorí: „Kto chce, nech verí a kto chce, nech vieru odmieta“. Každý sa bude v súdny deň zodpovedať za svoje činy a bude niesť aj zodpovednosť za svoju voľbu. Tým je všetko povedané.
Islamské náboženstvo zastáva aj zásadu slobody slova. Ak by sme si prečítali napríklad životný príbeh druhého kalifa po smrti proroka Muhammada, Omara Bin Al Chattába, dočítali by sme sa, že nie raz prišiel ku kalifovi, ktorý stál na čele už vtedy územne rozľahlého štátu, obyčajný človek, muž alebo žena, a kritizovali ho za nejaký čin alebo rozhodnutie. Omar kritiku akceptoval, pokiaľ bola oprávnená, pretože sledoval dobro a blaho celého svojho ľudu, ktorému vládol. Neopovrhol ani tou najmenšou kritikou a kritikov nikdy netrestal alebo obmedzoval. Dokonca im ďakoval, keď bola ich kritika opodstatnená. Predstavme si, čo to mohol byť za štát, ak v ôsmom storočí mohol obyčajný človek kritizovať samotného kalifa, ktorý bol mimochodom jeden z najbližších spoločníka proroka Muhammada a mal z tohto titulu vysoké uznanie medzi muslimami. Štát sa vtedy rozrastal smerom na východ a západ nie pre úžasné vojenské schopnosti arabských kočových kmeňov, ktoré tvorili základ len niekoľko desaťtisícovej armády muslimov. Štát sa rozrastal, pretože ľudia na územiach, ktorými muslimovia prechádzali pochopili islamské náboženstvo a videli v ňom to, čo hľadali a čo ich oslovilo.
V islamskom svete máme dnes niekoľko svetovo známych učencov a rešpektovaných osobností. Keby si uvedené noviny boli vzali za terč kritiky niektorého z nich pre nejaké výroky alebo vyhlásenia, nebol by okolo toho taký rozruch. Vyvolalo by to miernejšie pohoršenie, ale bolo by to prešlo takmer bez povšimnutia. Existujú však určité hranice, ktoré by mal každý rešpektovať a to vrátane novinárov alebo médií. A tie boli v prípade karikatúr prekročené dvakrát súčasne. Prvýkrát tým, že zobrazovali rôzne podobizne proroka Muhammada. A druhýkrát tým, že tieto podobizne boli zobrazené v dehonestujúcej forme.
Domnievam sa, že základná otázka celého problému bola postavená veľmi nešťastne od začiatku. Základnou otázkou sa stala sloboda slova a tlače. A pritom tu nejde ani o slobodu slova a ani o slobodu tlače. Základnou otázkou, ktorou by sa mali zaoberať Dáni, Nóri a s nimi už aj Francúzi a každý, kto sa k ním v tejto kampani pridá je, či chcú s muslimami nažívať dobre a v miery. Či chcú rešpektovať ich náboženstvo, cítiť s nimi, keď ich niečo bolí alebo trápi, alebo nie. Keď sa stali udalosti 11. septembra v New Yorku, drvivá väčšina muslimov ich odsúdila. Keď došlo k udalostiam v Madride a Londýne, muslimské organizácie to odsúdili a muslimovia cítili s obeťami, jednotlivci aj štáty. Naproti tomu sú však muslimovia a islamské náboženstvo, už niekoľko rokov, vystavení v mnohých západných krajinách takej negatívnej a agresívnej kampane, ktorá by otriasla základmi akéhokoľvek možného spolužitia. Aj tak sú muslimovia trpezliví a snažia sa brániť dostupnými osvetovými prostriedkami v médiách a masovokomunikačných prostriedkoch. Obyčajní človek však toto všetko vníma a pocit krivdy sa v ňom hromadí a každým dňom zväčšuje. A ako sa zdá, všetky tieto nahromadené pocity sa prejavili práve teraz.
Žurnalistiku a slobodu slova a tlače skôr vnímam, podobne ako mnohí ďalší muslimovia, ako nástroj, ktorý má ľuďom pomáhať, prinášať nové správy, zbližovať ľudí, má poukazovať na dobré veci a kritizovať zlé, aby došlo k náprave. Nie určitého človeka alebo skupinu ľudí urážať a zasievať medzi ľuďmi spory, nenávisť a pocity krivdy.
Dúfam, že sa celý problém čoskoro vyrieši k spokojnosti všetkých strán. O to sa mala pokúšať aj Dánska vláda od začiatku s poukazovaním na zásad dobrého spolužitia a dobrých susedských vzťahov so svojimi susedmi, a nie tvrdohlavo dostať celú vec do slepej uličky a dať jej podtón ochrany slobody slova. Keby bola Dánska vláda od začiatku vyjadrila poľutovanie nad uverejnenými kresbami, ktoré sa dotkli takého množstva ľudí vo svete, vynaložila trocha úsilia na vysvetlenie celej záležitosti svojim občanom a svetu a prisľúbila, že sa bude snažiť zasadzovať o to, aby sa na túto stránku bralo viac ohľadu, bolo by sa to od začiatku celé skončilo.
O pár mesiacov, bude možno celá kauza za nami. Našou úlohou či už dnes alebo v budúcnosti bude, aby sme sa z toho poučili a aby sme sa snažili naše medziľudské vzťahy posunúť dopredu a viac sa voči sebe otvoriť a toho druhého pochopiť.
Abdulwahab Al-Sbenaty
Uverejnené dňa 05.02.2006