Spoločnosť rodičov

Boh v Koráne zoslal v 31.kapitole pod názvom Luqmán, znamenia (verše) č. 14–15:

„Odkázali sme človeku dobré správanie sa k jeho rodičom. Jeho matka ho nosila zo stavu slabosti k stavu slabosti a jeho odstavenie sa udeje v priebehu dvoch rokov. Ďakuj Mne i rodičom tvojim. Ku Mne speje koniec. Ak by sa ťa snažili naviesť, aby si ku Mne pridružil to, o čom nemáš poznanie, tak ich neposlúchni a buď im v živote najnižšom spoločníkom dobrým a nasleduj cestu toho, kto na Mojom uctievaní zotrval. Potom ku Mne bude váš návrat, kedy vám oznámim, čo ste konali.“

Boh najvyšší v uvedených znameniach prikazuje človeku, aby sa správal dobre ku svojim rodičom, aby im pomáhal ako sa len dá. Správať sa dobre k rodičom znamená si ich ctiť, pomáhať im, snažiť sa rešpektovať ich názory a postoje. Na uvedených znameniach si môžeme všimnúť, že sú ľuďom adresované vo forme odkazu „Odkázali sme“. Nie je to vo forme absolútneho prísneho príkazu. Je to zrejme aj preto, že v prirodzenom vzťahu rodičov a detí prevláda určitá rozdielnosť vo vnímaní života, rozdielnosť skúseností a pod. Takáto rozdielnosť predpokladá aj občasné menšie konflikty alebo nedorozumenia, ktoré sa majú čo najrýchlejšie vyriešiť. Keby bola veta adresovaná formou príkazu, t.j. Prikázali sme …, potom by bolo veľmi obtiažne sa toho držať a to nielen pre deti, ale aj rodičov. Deti by nemali možnosť sa odchýliť vôbec od toho, čo rodičia chcú, a rodičia by mali výčitky, že možno svoje detí proti ich vôle obmedzujú. Veta „Odkázali sme ..“ je preto určitým ponaučením pre človeka, ako sa má správať k rodičom. Nie vo všetkom ich poslúchať na slovo, ale snažiť sa im vyjsť v ústrety čo najviac tam, kde to pôjde. Takéto ponaučenie o to viac potrebujeme v dnešnej, keď sa už deti úplne osamostatňujú od rodičov a zakladajú si svoje rodiny vo vlastných a samostatných podmienkach. Uvedené znamenia Koránu neustále pripomínajú človeku jeho rodičov a to, že aj napriek všetkým svojim povinnostiam a problémom, by ich mal mať na pamäti a nezanedbávať ich.

Avšak jeden z ohromných odkazov, ktoré verše obsahujú je nielen mať dobrý vzťah k rodičom, ale ukazujú človeku aká by mala byť povaha tohto vzťahu. To nájdeme vo vete „buď im v živote najnižšom spoločníkom dobrým“. Byť dobrým synom, správať sa k rodičom dobre, ctiť si ich a rešpektovať, to všetko by mal syn alebo dcéra voči rodičom dodržiavať. Ale v konečnom dôsledku by to mohlo viesť k tomu, že vzťah človeka k rodičom sa stane príliš formálny a strohý. Človek si síce plní svoje povinnosti voči rodičom možno najlepšie ako môže, ale chýba tomu určitý citový a vrelý vzťah. Práve možno jedna zo stránok vzťahu, aký má človek k svojmu spoločníkovi a priateľovi. S priateľom alebo priateľkou človek ide na kávu, do kina, do divadla, na prechádzku, preberajú rôzne veci zo života a pod. Je to bezprostredný vzťah, ktorý je založený na tom, že sa človek v prítomnosti priateľa cíti dobre. A práve takýto vzťah chce od nás Boh v uvedenej vete, aby sme ho mali aj s rodičmi. Aby v nás rodičia cítili, že ich máme za blízkych a za ľudí v prítomnosti ktorých sa cítime dobre a nielen si voči ním plníme určité povinnosti.

Blízky citový vzťah rodiča a dieťaťa sa prejavuje napríklad v čase tehotenstva, keď je matka so svojim dieťaťom spojená a celé tehotenstvo s otcom dieťaťa intenzívne prežíva. A práve tento príklad aj uvedené znamenia spomínajú.

Vzťah človeka k rodičom má byť vybudovaný na úcte a rešpektu. A ako vždy hovorím, dokonalí ľudia z nás nebudú, ale je treba sa snažiť k tejto dokonalosti približovať čo najviac ako sa len dá v rámci našich možností.

Ak ste práve dočítali tento článok, skúste sa zamyslieť, kedy ste boli naposledy so svojou matkou alebo otcom niekde, kde to majú radi a kde by vám to radi ukázali a šli tam s vami.

Abdulwahab Al-Sbenaty